Vysťahovalec

— Apo, viete čo? Vy ste už starý, nevládny, nemôžete tak robiť okolo gazdovstva, ako predtým, okrem toho zem nám toľko osohu nedonáša, aby sme mohli vyžiť, ako sa patrí; čože z niekoľko jutár zeme, len čo zaplatíš tu na porcie, tu na cirkev; kukuricu kone zožerú, pšenice sa ani toľko neurodí, čo načim na siatie a na živnosť, nuž, reku, či by sme si nejako inak nemohli pomôcť? — hovorí Jano svojmu otcovi. Otec sedel za stolom, šedivú hlavu mal opretú o dlaň. Pozrel na syna.

— Ako, synku? — hovorí znepokojený. — Veď robíme tak, ako druhí, a keď sa druhí trápia, musíme sa i my.

— Jaj, otec môj! Tomu sa vy nerozumiete. Vy ste ešte zo starých čias. Teraz sú vám už inšie časy: i porcií viacej, i na šaty treba viacej. Nemôžeme ináč, len ako druhí ľudia, lebo nás len v posmech vezmú, a nemáme z čoho.

— Čože, nemáme? Len nehreš proti Bohu! Koľkí nemajú ani toľko, ako my, a my vždy máme chlieb, chvála Bohu! Je pravda, darommé cifry prišly do módy, najmä ženy čo vystrájajú, to je už až na pokušenie Pána Boha: samé hodváby.

— Veď sa hádam len nemôžeme tak obliekať, ako za starodávna. Boly by sme hotové strašidlá a ukazovali by na nás prstom, ako na nejaké čudá, — vskočila do rozhovoru nevesta, Janova žena, ktorá sedela pri obloku a priadla na kolovrátku.

— Chudobní by sa nemali rovnať bohatým. Nech si bohatý robí, ako chce, ale chudobný nech žije, ako mu dostačí.

— Keď môže aj lepšie, prečo by nežil? Keby si mohol ľahšie zarobiť, mohol by ľahšie žiť, než teraz.

— Ako? — spytuje sa nedôverčivo otec.

— Ako? Nuž tak: chcel by som kupčiť so statkom. Na to mi je ale potrebné sto zlatých. No a teraz ktože mi dá, keď nič nemám svoje?

— Chráň sa, syn môj, dlhu, lebo…

— Veď vy vždy len starú nôtu hudiete. Ľudia by podľa vás nikdy nemohli niečo nové podujať. Dnes ale len ten niečo stojí, kto si nielen rukami, ale aj rozumom vie zarobiť.

— Ako to myslíš?

— Chcem kupčiť s kravami. Kúpil by som jednu lebo dve, veď je u nás trh každý týždeň, alebo by som šiel s nimi na druhé trhy. Zarobil by na nich niekoľko zlatých, potom by som zasa kúpil; a tak by to išlo, mohli by sme si niekoľko pekných zlatých zarobiť.

— Keby to bolo len tak, ako hovoríš, ale…

— Vy už zasa svoje hudiete. Prečo by som ja nemohol, keď Mišo Osta môže? Čo mal pred niekoľko rokmi? Toľko, čo za necheť blata, a teraz má už dom, aj zemičku si kúpil. My ale viac nebudeme mať, lebo sa do ničoho nechytáme. Budeme stále len živoriť. Keby ste ale chceli na mňa prepísať majetok, mohol by som sa niečoho chytiť, lebo by som mal úver a vtedy by sme aj ľahšie žili.

— A ja na staré kolená čo?

— A či by to nebolo vaše? Veď by to len na oko, pred svetom bolo moje, ale zato vy by ste boli až do smrti gazdom. Otec ste mi a nemáte okrem mňa nikoho a my vás chceme až do smrti opatrovať.

— Pekne sa to hovorí teraz, ale potom ako bude?

— Akože má byť, ak nie dobre? Čo sa bojíte? Či som vám doteraz verne nerobil? Či som vám niečo premrhal? Neošomral som vám a počúval som vás.

— Počúval si, to je pravda, ale…

— Ja som vás verne opatrovala, aj opierala, prečo teraz nemáte v nás dôveru?

— Všetko verím, aj uznám, ale kým som živý, chcem mať svoje. Ja majetok nestrovím, do hrobu ho tiež neodnesiem, a tak všakovek je váš. Po mojej smrti môžete s ním robiť, ako chcete.

— Len vy žite, apo môj, ale do tých čias by sme si mohli pekné groše zgazdovať, a takto budeme živoriť ďalej.

Od tohoto večera prestala dobrá vôľa u Slamených. Syn sa stal zadumaným. Robota mu nešla od ruky, nevesta ako by bola onemela, prestala hovoriť so svokrom, ešte ani malý Martin sa neobšmietal okolo starého otca, ako predtým.

Starý sa pretváral, ako by nebol zbadal premenu, ale ho predsa mrzelo. Chodil zachmúrený po dome, v noci zle spával, ba mu aj chuť k jedlu prechádzala, keď videl domácich bez vôle.

— Ale, — myslí si, — veď je len jeden, — potom, nuž, pravda, je mladý, chcel by niečo skúsiť; možno, nebolo by to zle. Čože, ja nepotrebujem veľa, a potom, veď som tu, keď by išlo zle, zabránim. Čo mu mám vôľu kaziť, ak mu nepopustím, všetko pôjde naopak.

Ale príklady u druhých ho strašily. Hľa, aj Martin Kozín sa dal naviesť od detí a potom čo sa stalo, keď im všetko prepísal? Odudrali mu i to najmenšie sústo a žil potom u nich len ako by z milosti.

— Eh, nie je dobre, — škrabal sa za uchom a baranicu pošinul si na ľavé ucho.

Jano nebadane pozoroval otca, chcel mu vyčítať z očí, čo sa v ňom deje. Tváril sa smutný. Anča, jeho žena, tiež vzdychala.

Starý, ako každý slabý človek, nevedel odolať synovej žiadosti, dal majetok prepísať na syna.