Vysťahovalec

Jano bol už tri roky v Amerike. Mnoho tam videl, skúsil i pretrpel. Prvé, čo musel skúsiť, bola trpká pravda, že veru ani v Amerike „pečené holuby nepadajú do huby“, ale že tie doláre, ktoré posielajú ľudia domov svojim rodinám, sú krvopotne zaslúžené. Zprvu sa mu nedarilo. Musel najsamprv dlhší čas byť bez práce. Konečne dostal prácu v kamenouhoľných baniach Pensylvánie, kde pracovalo už mnoho Slovákov. Jano i so súdruhmi musel tu zažiť mnoho trápenia. Raz mal prísť aj o život. V bani sa vyvinul nebezpečný horľavý plyn, ktorý z neopatrnosti jednoho baníka vybuchol a zasypal baňu. Mnoho krajanov prišlo tu o život a Jano tiež len že sa nezadusil. Okrem toho domorodí robotníci tiež ich nenávideli a prenasledovali, lebo pracovali za lacnejšiu mzdu.

Pracoval i po fabrikách. Tam dostal už väčšiu plácu a tak si mohol zgazdovať. Keď prišiel do Ameriky, veľmi sa divil, že tu temer každý človek, či pán, či robotník po práci číta noviny a poriadnejší robotníci ponáhľajú sa do škôl. Zprvu to nevedel pochopiť. — Načo je to tebe, — vravel už v Amerike dávnejšie bývajúcemu spolurobotníkovi, keď videl, ako chtive číta každý večer noviny a iné knihy. — Nebudeš kňaz a robotu i bez nich zvŕšiš.

— Poznať, že si len teraz prišiel, hovoríš tak, ako keby si bol u nás v starej vlasti, kde sa ešte i teraz ľudia stránia kníh a novín, ako čert svätenej vody. Radšej sto ráz vydajú peniaze na hocijaké haraburdy, než na dobrú knihu, alebo noviny. Ale my sme skúsili, že bez novín a kníh nemožno sa nám vzdelať ani postúpiť, lebo v novinách nám je i to oznámené, kde možno a akú prácu dostať, ba i z ďalekého milého domova sa všeličo dočítame. Okrem toho pri čítaní sa zabavíme a nemyslíme na krčmy a pijatyku alebo karty, ktoré neresti v starej vlasti len od dlhej chvíle pri zimných večeroch bujnejú.

Jano počúval a uznal, že jeho priateľ má pravdu. Keď počúval jeho rozumné reči, divil sa, kde ich len nabral, až mu svitlo v hlave, že sa to z tých novín naučil. Čím diaľ pozoroval nový život, tým mu smiešnejšími, detinskejšími pripadaly ich „rady“ v mlyne, kde si stavali povetrné zámky ako deti, keď počujú rozprávku. Veľké robotnícke spolky poučovaly ho o tom, že jedine pravá vzdelanosť, osveta a svornosť pomôžu ľudu. Smiešne detinským sa mu teraz zdalo byť jeho vodcovstvo v rodnej dedine, kde keď i prehovoril niečo, nevedel to ani poriadne, jasne vysloviť, áno ani sám nevedel, čo chcel. A tu nielen vodcovia, ale i jednoduchí údovia spolkov plynne hovoria na poradách o vážnych, hlboko do životných záujmov siahajúcich veciach.

Jednoho nemohol sa zbaviť: túžby za rodnou dedinou. Čím ďalej bol v cudzine, tým väčšími túžil za svojeťou. Keď sa minuly tri roky a mal už pekný peniaz zarobený, takže mohol zasa začať doma pomaly gazdovať, nemohol odolať túžbe vidieť si svojeť, tým viac, že o otcovi a rodine len skúpe a nejasné zvesti počul. Sobral teda svoje veci, ktoré mal, sadol na loď, aby sa preplavil do Europy.

O dva týždne vystúpil na železničnej stanici, tej istej, z ktorej pred troma rokmi sa lúčil s drahým krajom. Na stanici bolo viac ľudí, no nik ho nepoznal; tak sa premenil. Šaty, vyholená tvár, áno i jeho správanie bolo celkom inakšie. Ponáhľal sa domov hnaný túžbou, aby čím skôr bol v kruhu svojich drahých.

Cestou mu zazunel krásny hlas dobre známych zvonov. Prišlo mu na pamäť, keď odchádzal, ako si žiadal ešte aspoň raz počuť hlas zvonov svojej rodnej dediny, a tu hľa, tie zvony ho vítajú. Ich hlas donáša mu vetrík ako pozdrav.

— Komu to zvonia? — spytuje sa Jano, stretnúc sa s jedným človekom.

— Starý Slamený umrel.

— Môjmu otcovi? — spytuje sa Jano zostrašený.

— A to si ty, Jano? No, či ho vidíš, ani by ťa nebol poznal; tak si sa premenil. Veru, to tvojmu otcovi. Včera večer umrel u Košinov.

— U Košinov? Ako?

— Nuž ty nevieš, že už poltreťa roka slúžili u Košinov?

— Bože môj! — vzdychol si Jano. Ešte pred chvíľou s radosťou letel domov, že napraví, čo svojou vinou pokazil, a tu, hľa, otca už niet. — V službe umrel, — myslel si, — v službe, na cudzom chlebe.

Žiaľ i výčitky svedomia ho trápily. Ako niečím hnaný, ponáhľal sa k otcovej mŕtvole. Keď videl otca vystretého, bledého, hodil sa na neho, horkými slzami zmáčal chladné, zmeravené ruky.

Jano dlho nevedel odpustiť žene, že pustila otca od seba. Časom ale zasa bolo v dome všetko dobre. Stal sa vážny, rozumný človek. Majetkove tiež postupoval, lebo striezlivosťou, skúsenosťou viedol svoje podujímanie, takže časom dožil sa zeme, za ktorou túžil.

(1905)