Vysťahovalec

Po Janovom odchode bolo smutne u Slamených. Nedostatok so dňa na deň bol väčší. Nevesta, kým muž bol doma, predsa ako tak zachádzala so svokrom, neopovážila sa ho okríknuť, alebo ošomrať mu niečo. Teraz, keď Jano bol preč a živnosti nebolo nadostač, začala na starčeka zazerať, keď bolo treba sadať k stolu, nevolala ho vľúdne ako predtým, kým ešte on bol gazda, ale len tak cez zuby. Lyžičku mu hodila na tanier, až zacvendžala.

Starý to všetko videl. Nepovedal nič, len trpel. Od tých čias, ako prepísal na syna majetok, nechodieval nikde, ani v nedeľu popoludní nevyšiel si posedieť na ulicu, medzi susedov, lebo sa ich hanbil. Chodil len ako tôňa; navidomči starnúl.

Raz nevesta uvarila rezance s tvarohom. Starý, už dávno žiadostivý trochu chutnejšieho jedla, sadol si k mise a s chuťou si začal ujedať. Nevesta zlostne zazrela na neho. On nezbadal nič, ujedal si ďalej.

— No, len sa už nezabudnite, tak jete, ako by ste nikdy neboli jedli, ani chlapcovi nenecháte.

Starý složil lyžicu. Pozrel vtedy na nevestu. — Však kým som ja bol tu pán, ste sľubovali, vtedy som bol dobrý, teraz, keď ste ma o všetko pripravili, ošomreš mi i ten kus chleba? Ja nešťastník!… — Hlboký žiaľ stiahol mu hrdlo, nemohol prehovoriť viacej slov.

— Nuž a či som vám ja stergala vaše? Či to nie váš slávny syn, za ktorého som sa zahrdúsila? Akého ste si vychovali, takého máte, — odvrkla nahnevaná.

Starý vzal klobúk a vyšiel potichu. Dlho sa obšmietal vonku, ako by nad niečím rozmýšľal. Konečne vzal palicu a nepovediac nikomu ani slova, vyšiel z domu. Šiel ulicou po dedine, až sa zastavil na druhom konci pred veľkým, murovaným domom. Vstúpil do neho. Dvor široký, všetko v najväčšom poriadku. Stajne, chlievy, magazín, kopy šúšťa, slamy i krmu, všetko to dokazovalo, že tu býva zámožný a poriadku milovný hospodár. Slamený práve chcel vojsť do domu, keď vyšiel zo stajne gazda. Bol strednej postavy, červenolíci, tučný chlap. Pravda, šedivý je už, ale zato by nik nepovedal, že sa už blíži k sedemdesiatim.

— Vitaj! No, ty si veľmi zriedkavý u nás, — víta Matej Košina prichádzajúceho.

— Ďakujem, — odpovedá tento trochu neistým hlasom, — prišiel som ťa pozrieť, reku, ako sa máš, či ste zdraví?

— Chvála Bohu, ešte sme! Čože ťa k nám dobrého doviedlo? Ale, poď najprv dnu, sadni si trochu, oddýchni si, je dosť ďaleko, kým si sa z vášho kraja k nám dostal.

— Ach, čo len to, — odpovedá Slamený, — to je nič! Ale si uhádol, že chcem niečo… Chcem ťa o niečo poprosiť, veď vieš, ani by som nebol prišiel, ale sme vždy boli verní priatelia, ešte od nášho vojenčenia, keď sme to s tým Prajzom…

— Tak je, tak, — posmeľoval Košina svojho starého kamaráta, — už ťa len musí niečo piecť, čo? Počul som, že ťa syn tak nechal a šiel do Ameriky.

— Šiel a mohol doma byť na svojom, keby…

— Hja, tak je to! Prečo si si dal z ruky svoje mozole? Či sme ti dosť nevraveli?

— Daj pokoj! Dosť ma to mrzí, ale čo sa stalo, viac sa neodstane. Teraz ma syn nechal, nevesta mi i posledné jedlo, čo do úst vložím, ošomre. Treba sa mi inak na starosť postarať. Hlas sa mu triasol od pohnutia a studu.

— Vieš čo, prišiel som, či by si ma nevzal k sebe za sluhu. Som, pravda, starý, ale čo len statok nakŕmiť, očistiť, vo dvore a v stajni poriadok udržať, to ti urobím. Ver, nebudem ti na škodu! Radšej by som bol pri tebe, ako celkom pri cudzom.

Matej trocha rozmýšľal, potom ale podal Slamenému ruku, privolil.

— Dobre, — riekol, — môžeš prísť ku mne, veď už uvidíme, ako bude. Jedenia budeš mať nadostač, a ak sa shodneme, môžeš u mňa bývať.

Jednanie netrvalo dlho. Starý Slamený sa nato vrátil domov. Sobral si šaty, kde aké mal a poviazal do batôžka. Nevesta pozerala na svokra, čo robí, ale myslela si, že je to nič, že to starý len tak trucuje. Ale keď videla, že sa poberá preč, nemohla sa zdržať, aby sa neopýtala, kam ide.

Starý sa pozrel kosom na ňu a vážne, každé slovo dôrazne vyslovujúc, povedal:

— Idem, kde sa mi dajú najesť, a kde mi každý kúsok neošomrú.

Vzal batôžtek pod pazuchu, palicu do ruky, povedal s Bohom a vyšiel, ticho zatvoriac za sebou dvere.

Anču to mrzelo, i trochu trápilo, že svokor odišiel od nej, ale nebrala vec vážne. — Veď on príde. Komuže by bol potrebný taký starý?