Vysťahovalec

Bolo to ťažké lúčenie. Sišli sa do Kamených všetci susedia, rodina i známi. Každý hľadel na Jana ako na zomretého. Žena hlasne plakala, keď mu napĺňala kapsu potravou. Otec sedel pod pecou a nepovedal ani slova. Bol bledý ani smrť. Chlapec nemal poňatie o vážnosti chvíle a preto javil viac zvedavosti ako zármutku. Konečne nastala osudná chvíľa. Jano sa neistým krokom blížil k otcovi, siahol po jeho suchej žilnatej ruke, ktorá mu nehybne ležala na kolene. Pozdvihol ju k ústam. Nepocítil ani chvenie, ani slabé stisknutie, bola v jeho ruke ako mŕtva. Striasol sa. Teraz jasne videl hrozné následky svojej ľahkomyselnosti. Cítil, že si otca zničil, ba že ho priviedol na žobrácku palicu. Sovrelo mu srdce a horká slza padla mu z oka na starcovu ruku.

— Plačeš, synku!? — šeptaly otcove pery. — Bolo ti vtedy plakať, keď bol ešte čas; teraz je už pozde.

— Pre Boha vás prosím, odpusťte mi, — prosí Jano. — Dúfajte, s pomocou božou všetko napravím, len mi odpusťte.

Otec sa nemohol viac zdržať. Oči mu nabelhly slzami, zaštkal.

— Nech ti Boh odpustí. Ja ti odpúšťam, veď ja už i tak dlho nebudem pri živote, — a ruky mu obvinuly synovu šiju. Jano pocítil na čele slabý starcov bozk a slzu, ktorá mu padla na líce. Pálila ho ako žeravé uhlie. Odvrátil sa. Skoro sa vymohol zo ženinho náručia; ešte privinul syna, ktorý teraz zbadajúc, že sa stáva niečo veľmi vážne, neobyčajné, tiež zaplakal. Jano vysadol chytro na voz, ktorý ho mal odviezť na najbližšiu železničnú stanicu. Ešte posledné s Bohom a voz už zabočil do bočnej ulice, takže stratil sa dom i s rodinou.

Na železničnej stanici čakali ho už traja kamaráti, ktorí sa tiež sobrali do nového sveta šťastie skúsiť.

Jano bol ako otrávený. Ťažko mu bolo okolo srdca; veď opúšťal rodinu, a všetko, čo ho sem pútalo. A teraz ide v ústrety novému, diaľnemu, neznámemu svetu.

Vlak zahvízdal. Vstúpili do vozňa a onedlho už jachali plnou parou. Všetci štyria sa nahli oblokom a hľadeli v tú stranu, kde bola ich dedina. Pod nimi sa mihotaly role ako veľké, neprehľadné zelené more, nad ktorým v diaľke belela sa veža; nad ňou ako malá hviezdička trblietal sa pozlátený kríž. A hľa, Janovi tá veža stala sa odrazu taká milá; tak uprene pozeral na ňu. Do týchto čias nevedel precítiť, čo všetko znamená; nevedel, že mu môže byť taká drahá. Sňal klobúk s hlavy, zakýval proti nej na rozlúčku a v duši mu preletel obraz jeho detstva, keď zo škôl húfne s učiteľom chodieval na raňajšie služby božie. Zdalo sa mu, ako by mu zacvendžal v ušiach milý, čistý hlas školských dietok. I zatúžil len ešte raz počuť ten milý súzvučný hlas zvonov.

Blízko dráhy prechádzal sa po osení vážnym krokom bocian. Keď počul lomoz rušňa, obzrel sa nazad a urobiac tri skoky, povzniesol sa do vzduchu, letel v tú stranu, kde bolo Janovo rodisko. Zaradoval sa, keď videl bociana, kam letí. Pokladal to za dobrý znak. I on tak, ako tento vták, sťahuje sa, ale verne sa vráti zase k svojej rodine.

*

Cestovatelia videli mnohé dediny a mestá a to ich tak upútalo, že pomaličky zabudli na žiaľ a oddali sa novým dojmom a starostiam. Na obzore začaly sa dvíhať vrchy. Rovina pahorkatela; o niekoľko hodín našli sa medzi vrchmi a dolinami. Tu sa zasa ozvala ich rodná reč. Ľud sa hrnul do vozňov a vystupoval z nich. Všetci hovorili tak, ako tam u nich, milou slovenčinou.

— Teda ztadeto pochádzame? — shovárali sa medzi sebou. Tu bývali naši predkovia, ztadeto sa sťahovali na žírne rovniny Dolnej zeme. — To ich akosi potešilo. S radosťou sa pustili do rozhovoru so spolucestovateľmi.

Videli malé dedinky, ktoré ako vtáčie hniezda boly prilepené o vyčnievajúci breh. Nad nimi vyčnieval bielušký úhľadný kostol s vežou, pokrytou červenou strechou, otočený lipami. Pod kostolom zprava i zľava väčšie staviská; iste škola a fara.

Vlak letel ďalej. Cestou viac a viac sišlo sa tých, ktorí opúšťali drahú vlasť, aby hľadali výživu svojim rodinám. Na ich tvárach zračil sa hlboký zármutok a starosť. I oni opúšťali všetko, čo im bolo milé a čo im prirástlo k srdcu.

Na hranici túžobne obracali zrak v tú stranu, kde sa rozprestieraly ich rodné kraje. Prišli do Nemecka. Fabrické komíny, mestá, úhľadné dediny sa zjavovaly ako sen popri nich. Oni ako siroty v cudzom svete, túlili sa dovedna v jednom vozni.

Prišli do Hamburgu. Ruch mesta ich ohromil. Videli staré, vysoké i nové, veľké, na viac poschodí budovy. Po uliciach všade plno ľudí, chvátajúcich za svojou prácou. Ale ako boli prekvapení, keď prišli k prístavu a tam zazreli nevídaný ruch. Pred nimi ako les vypínaly sa stožiare a sťažne väčších menších lodí, ktorým nebolo ani počtu. Jedna prichádzala, druhá odchádzala. Z jednej vyberali tovar, na druhú zasa nakladali. Ohromné stroje dvíhaly tie najťažšie batožiny a bremená spúšťaly pomaly do nákladných lodí. Za týmto všetkým ale belelo sa do nedohľadnej diaľky to tajomné, veľké, nikdy nevídané more. Okolo nich hmýril sa národ. Matrózi v nízkych čiapočkách, v svetlých blúzach, s obnaženým krkom, s drsnými, vetrom ofúkanými, slncom opálenými tvármi vychádzali a vchádzali do prístavných krčiem. Robotníci vláčili batožinu. Predavači roznášali a hlasne ponúkali tovar. V skupinách stáli alebo sedeli ľudia, rozmanite oblečení; z každej skupiny znel zvuk inej reči. Boli to vysťahovalci z tých najrozličnejších strán Europy, idúci hľadať šťastie za Oceán do Ameriky. Idúc popri jednej takejto dosť veľkej skupine, počuli, že ľudia sa tam slovensky shovárajú. Pridružili sa k nim. Tam našli so všetkých strán Slovákov: Šarišanov, Trenčanov, Nitranov, Gemerčanov i Dolnozemcov. Temer všetkým sa na tvári vyrážal nepokoj, starosť a smútok. Na batôžku sedela mladá žena, nadájala dieťa a slzy jej padaly z očí na jeho hlávku.

Loď, na ktorej sa mali plaviť do Ameriky, mala sa len o dva dni pohnúť. Jano si umienil ísť obzrieť mesto. Viacerí sa sobrali s ním. Dlho chodili po uliciach, obdivujúc bohatstvo sklepných výkladov. Uličný ruch ich ohlúšal. Po uliciach uháňaly ustavične električné železnice, prenikavým cenganím a trúbením napomínajú ľudí, aby sa vystúpili z cesty. Zrazu sa našli pred krásnym veľkým kostolom, z ktorého sa ozýval mohutný hlas organa. Ťahalo ich dnu. I vstúpili do nádherného chrámu. Vysoké klenby, opreté o štíhle stĺpy, veľké maľované obloky, cez ktoré slnečné lúče vnútro chrámu napĺňaly dúhovým svetlom: oltár, kazateľňa, všetko to bolo také krásne, také veľkolepé, že naši ľudia nevedeli sa dosť načudovať. Sadli si do lavice a počúvali spev a lahodné zvuky organa. Počuli známy nápev: — Kdo jen na Boha sa spoléhá. Neočakávaný tento nápev silno dojal našich, najmä Jana. Ako by z rodnej dediny bol dostal pozdrav. V duchu si predstavil, ako na raňajších službách božích šedivé hlavy starcov, dozreté už do hrobu, klonia sa nad Zpěvníky a trasľavým hlasom spievajú tú istú pieseň. Videl jasne v duchu sedieť otca medzi nimi. Pocítil ostrý bôľ, hryzenie svedomia. Ťažký vzdych sa mu vydral z hrudi pri pomyslení, kde je, ako ďaleko vyhodený do cudzieho sveta, nie pre núdzu, ale pre svevoľu a ľahkomyseľnosť, ktorou uvrhol seba, otca, ženu i syna do biedy. Slzy mu sperlily oči. Zaplakal.

Konečne prišiel čas nastúpiť cestu po mori do novej vlasti. Kotvu vytiahli, dali signál a veľká strojná loď pomaly sa plaviac pomedzi druhé koráby, vzďaľovala sa z prístavu. Všetci cestujúci boli na palube. Vetrík veselo povieval pestrými zástavami, vytiahnutými na vysokých stožiaroch. Čierny dym valil sa z komínov. Breh sa pomaly začal menšiť a vzďaľovať. Krušne bolo všetkým krajanom, keď videli, ako sa suchá zem odďaľuje. O niekoľko hodín boli už na šírom mori, opustiac i posledný ostrov Helgoland. Novota plavenia na mori ich upútala. Hľadeli na šíre zelenkavé more, ktorého voda bola taká čistučká, že by sa človek nazdal, že vidí do dna. Okolo lode čerila a vlnila sa voda, hádžuc biele peny okolo seba. Ohromná klenba neba akoby vyrástla z mora, všade sa zdala byť oň opretá. Jano zabudol na všetko, začal obzerať loď. To, čo videl, bolo mu také neznáme, také divné. Vídaval plávať parolode po Dunaji, ale čože, to boly len škrupiny popri tejto ohromnej lodi. Načudujúc sa do sýtosti, začal sa udomácňovať, ukladať si veci, shovárať sa s inými. Vypytovačkám nebolo konca-kraja. Jeden sa žaloval, že mu rozvodnený Váh zničil vlaňajšiu úrodu, druhý, že pre nedostatok zárobku musí prácu hľadať inde, tretí sa žaloval, že ho žid pripravil o všetko.

Chýlilo sa k večeru. Slnce dokončievalo dennú púť, klonilo sa k obzoru. Čím nižšie padalo, tým sa zdalo priberať na veľkosti, až konečne sťa ohromná, ohnivá, červená guľa zdalo sa plávať v mori ohňa, pozlátiac ho na široko-ďaleko. Onedlho guľa sa ponorila; pomaličky začalo sa zmrkávať. Na oblohe začaly sa ukazovať hviezdy. Zprvu len jedna, dve, až pomaly zatrblietaly sa v svojej tichej kráse, v miliónoch posiate po celej oblohe. Mliečna cesta ako majestátna široká rieka ťahala sa po oblohe, deliac ju na dve čiastky. A toto všetko mohol vidieť i pod sebou. V hlbinách mora odrážalo sa celé nebo s jeho nesčíselnými telesami. Loď, zdalo sa, že pláva v stredu nejakej ohromnej gule, ktorej steny sú v nesmiernej diaľke vesmíra.

— Hospodine, veľké sú tvoje diela! — vzdychol si jeden z vysťahovalcov. A všetci dojatí pohrúžili sa do myšlienok. Zrazu zaznel tichý spev, ku ktorému sa skoro pridružil iný:

Aj na druhej strane paluby kochali sa velebnosťou večera. Bol to oddiel pre cestujúcich prvej a druhej triedy. Vysoký, čierno odetý, štíhly mladý mužský smutne hľadel do diaľky. V oku sa mu blysla slza. Dušou zmietaly rozpomienky na druhú vlasť, od ktorej hnaný svetskou zlobou, musel sa odtrhnúť, aby si hľadal postať v novom svete. Prišlo mu na um, ako nadšene ho vítali cirkevníci, keď ho zvolili za farára; aké pekné plány mal do života a práce na vinici Pánovej. Obetovať všetky sily svoje jemu, tomu ľudu, z ktorého pošiel, ktorý tak miloval, a viesť ho k Pánovi k cieľu spasenia. Oj, ťažko mu bolo lúčiť sa s drahými cirkevníkmi, ktorí, keď ho vyprevádzali, horké slzy vylievali za ním.

S druhej strany paluby tichý vetrík niesol k nemu hlas krásnej piesne vysťahovalcov:

Strhol sa. Prišly mu na um slová Spasiteľove: — Ó, ľudia malej viery! — I zaplesalo srdce jeho. Hľa, ešte pred chvíľou žialil nad sborom, ktorý musel opustiť. Cítil sa ako pastier bez stáda, a hľa, stádo tu. Pán mu ho podáva. Porozumel tej piesni, tým ľuďom, i slovám Pána, ktorý ho vyzýva k práci, k opatere opustených dietok. Vďačnosťou naplnený zrak pozdvihol k hvieznatému nebu. Bázeň a smútok vytratily sa mu zo srdca. Bol naplnený túžbou posilňovať, pomáhať tomu ľudu a ostríhať ho, ktorý hnaný žitia nevoľou putoval do diaľnych krajov za vozdajším chlebom. Chcel hneď prejsť k nim a povedať im: — Tu som. Pán ma posiela, aby som vás posilňoval, aby som vás kŕmil Jeho slovom, — lež noc zahalila rúchom tmavým i loď i všetko. Spev umĺkol. Bolo počuť ešte jednotlivé hlasy a vzdychy, potom ale pokoj a spánok rozložily sa nad cestovateľmi. Kňaz si umienil, že rodákov navštívi na druhý deň. Vstúpil do svojej kajuty a onedlho i on zaspal pokojným spánkom.

Do rána sa počasie premenilo. Silný severný vietor rozvlnil hladinu mora ešte len pred krátkym časom tichú. Vlny vždy väčšie začaly sa dvíhať. Vietor hučal medzi množstvom lán, ktoré temným tónom odpovedaly. Loď silno zmietaná nahýňala sa vše na jeden, vše na druhý bok. Slovom, rozzúrila sa hrozná morská búrka, ktorá hrozila lodi stroskotaním a cestovateľom hroznou smrťou v morských vlnách…

Naši cestovatelia prestáli smrteľné úzkosti. Nejeden horko ľutoval, že opustil otčinu. Ale čo sa bojíte, ó, ľudia malej viery!…

I búrka sa vyzúrila, nastalo utíšenie. I hmla prestala, vyjasnilo sa. Slnečné lúče plným prúdom padaly na loď. Cestovatelia, ako včely z úľa, vyrojili sa na palubu, aby sa pokochali na krásnom dni a nadýchali čerstvého vzduchu.

Bola nedeľa. Naši čisto oblečení vysťahovalci sedeli vo sviatočnom naladení. Boli pohrúžení do myšlienok. Všetci mysleli na domov. Hľa, teraz asi zvonia do kostola tretí raz. Nábožný ľud sa hrnie do neho. Teraz kľaká pred oltárom staručký kňaz, ktorého šediny sú také biele, ako kamža, ktorá v malebných záhyboch kryje čierny plášť. Zdá sa, že čujú zaznieť — Nejsvětější — a za ním mohutný sbor spieva vznešene: — Bože všemohoucí.

Zaleskla sa slza v Janovom oku pri týchto rozpomienkach. Sedel pohrúžený v myšlienkach, v rukách držiac Zpěvník. Dnes ráno, keď si vyberal z batôžka biele háby, ruka mu prišla na niečo tvrdého. — Čo je to? — myslí si. Zpěvník! Zaiste mu ho žena nezbadane vložila do batožiny. Otvoril ho. Druhí sa tiež pridružili a obtočiac Jana, začali tíško spievať; — Bože velký od věčnosti. — Zprvu spievali ticho, bojazlivo, ale čím diaľ, tým viac sa pohrúžili do pobožnosti. Ich spev sa vlnil smele a jasne. Ani nezbadali, kedy pristúpil k nim vysoký štíhly pán, v čiernom odetý.

— Boh s vami! — pozdravil ich. Prekvapení pozreli na neho. Istý mladý mužský vyskočil, urobil pohyb, ako by ho chcel objať, no zdržal sa, len radosťou iskriace oči a zrudnutá tvár svedčily o prekvapení radosti.

— Veď sú to náš pán farár, — vykríkol a už stískal vďačne kňazovu pravicu v svojich drsných, mozoľovitých rukách. Farár poznal v ňom bývalého cirkeníka Ondreja Brdára.

— Áno, váš, — odpovedal kňaz milo. — Teším sa, že i tu svätíte boží deň. — Sadol medzi nich a spieval s nimi. Potom prečítal príslušný text a kázal im. Nikdy nemal tak vnímavých poslucháčov, ako tu. Vôkol neho šíre more; nad ním nedohľadná nesmierna obloha a pri ňom na lodi malý hlúčok ľudí, upreno pozerajúcich na neho a napäte počúvajúcich každé slovo. Prebehol mu mysľou obraz, starý, veľmi starý: Jazero Genezaretské. Pri brehu rybárska loď, na nej Pán Ježiš, obtočený vernými učedníkmi, a na brehu počúva Ho veľký zástup. Povzniesol zrak k nebesám, ako by tam niekoho hľadal. Reč mu plynula prúdom oduševnenia z hlbín srdca; i cítili všetci spolu s ním, že sa tu koná veľká vec, že milosť božia spočinula na nich, že Pán je blízko.

Po službách božích ostal pri nich, shováral sa s nimi, vypytoval sa, oni zasa jeho. Onedlho boli ako starí známi; rozprávali mu svoje súžby, túžby a nádeje. Ani nezbadali, len keď zvon na palube sa ozval a povolával na obed.

Náš kňaz sa s nimi rozlúčil, sľubujúc zasa ich navštíviť. A navštevoval ich často. Posilňoval, potešoval ich, modlil sa s nimi, vôbec sa o nich staral, ako sa dobrý pastier stará o svoje stádo. Tak plynuly pomaly dni i noci na lodi.

Konečne zazreli na obzore čierny pás, ktorý čím diaľ, tým zreteľnejšie vystupoval z mora. Bol to breh Ameriky.