Vysťahovalec

Jano Slamený začal kupčiť. Vypožičal si dvesto zlatých, šiel s nimi na jarmok, aby tam nakúpil za ne kravy. Dlho chodil medzi statkom: jednal sa, obzeral, ale nemal odvahu kúpiť. Jedna mu bola drahá, druhá stará, tretia zasa mala malé vemeno. Tu načúval s boka, ako sa druhí jednajú, ako odchádzajú. Zasa sa nazpät vracajú. Práve vtedy, keď už chce kúpiť, predbehnú ho v kúpe. Slovom, bol nerozhodný, bojácny, ako býva človek pri začiatku neznámej mu práce. Už bolo skoro poludnie, keď sa mu pošťastilo kúpiť kravičku.

— Eh! — myslí si, — na začiatok aj to je dosť. Chovať ju budem dva týždne, potom ju odvediem do mesta, tam ju predám, zarobím na nej osem, alebo desať zlatých. — Už ju chcel odviesť, keď zočil ešte jednu. Pozdala sa mm. Viac zo zvyku sa spýtal na cenu. Zdala sa mu lacná. Zjednal ešte pár zlatých a krava bola jeho. Vzal pasy a viedol obe kravy na povráziku domov.

Tu ho Drozdík Ondro zastaví.

— Čo, Jano, azda si kúpil?

— Kúpil.

Ondro, vysoký, kostnatý chlap, s nosom načervenastým, zagánil po kravách, obzrel ich s predku i s boka; udrel kyjačkom jednu i druhú po ľadviach. Kravy sa zľakly, pobehly trochu. Potom sŕkol na dlaň z vemena mlieka. — Nie najredšie, — zašomral. — Koľko si dal za ne?

— Stodvadsať.

— Drahé.

— Čo? Za túto pýtali sedemdesiat a za tamtú o päť viac, — hovoril trochu znepokojený, bál sa, že preplatil.

— Nie sú preplatené. Obstojne si kúpil. A teraz kde?

— Domov.

— Vari už? A pôjdeš domov o hlade a smäde? To by veru bola hanba. Čo by povedal svet? Hľa, vraj, aký žgrhloš a skupáň, ani sebe nedožičí, nie žeby ešte druhým, aby mu zazdravkali. Ja ti len toľko poviem, že ak chceš, aby ti bolo šťastnô, tak rob ľudsky. Malý oldomáš ťa nezabije. Poď do krčmy, zaplatíš fraklík páleného a jednu žemličku a potom môžeš ísť s Pánom Bohom.

— Keď už tak chceš, nedbám, idem, ale kde si za ten čas podejem kravy?

— To je najľahšie, uviažeš ich vo dvore o plot, veď nebudeš tu nocovať, a tých niekoľko minút je toľko ako nič.

Vošli. Krčma bola plná jarmočníkov. Ozýval sa hluk a krik. Cigánska banda hrala o dušu. Primáš sa prelamoval, usmieval a sláčikom tak pritláčal struny, div sa mu všetky nedotrhaly. Sadli do jednoho kúta. Vyhladovenému a smädnému Janovi chutila žemlička i sklienka páleného. Vtom ho zaveje zápach pečienky. Ondrej tiež prežrel slinky.

— Vieš čo, — hovorí Ondrej, — daj doniesť jednu porciu, to ťa nezabije. Čo? Pamätaj na moje slová: dvadsať zlatých ako krajciar, nech sa nehnem, ak toľko nezarobíš na nich.

Jano sa dobre cítil, aj mu počalo sadlo rásť, keď počul, ako kúpu chváli. Neotáľal dlho, ale dal doniesť. Chutila im výborne.

Len čo sadli, už ich začal mučiť smäd. — Litrík vína po takej dobrej kúpe nezaškodí. — Keď vypili, cítili sa ako v siednom raji, a muzika sa im vábne vkrádala do srdca. Jano si začal ticho pohvizdovať, Ondrej si zasa húdol popod nos a pokyvoval hlavou podľa taktu. Cigán ako jastrab, hneď to zbadal, prišiel k nim, nahol sa k Janovi, usmial sa a začal hrať.

V Janovi zaihraly žilky. Krčmár doniesol druhý liter. Ondrej nalial, i začalo sa piť…

Pozde do noci stály kravy vonku o smäde a hlade. Jano sa tak opil, že ich ledva doviedol domov. Nádejný zárobok, ba viac ešte, prepil a prehajdákal.

Otec začal syna zle-nedobre hrešiť, žena tiež. Jano namiesto aby vstúpil do seba, ešte sa postavil: aby mu vraj dali pokoj, keď sa mu už pridalo, veď to bolo prvý a ostatný raz.

Ale nebolo. Ľahký život sa mu zapáčil a oldomáš za oldomášom tiež. V krčme sa veľmi dobre cítil, najmä keď sa mohol šuchnúť o pánov. Na takýto život privykol ako ryba na vodu, a onedlho dal sa aj s muzikou vyprevádzať domov.

Rozumie sa, to nemohlo dlho tak ísť. Otec i žena ho prosili, hrešili, ale darmo, len keď majetok bol hodne obťažený dlhom, zbadal, že je nie dobre. Rozmýšľal, čo by mal začať. V susedstve bol na predaj suchý mlyn, totiž taký, ktorý je nie postavený na vode, ale celý stroj mu ťahajú kone, zapriahnuté do vodorovne ležiaceho ohromného kolesa. Rozmýšľal do tých čias, kým nepredal otcovský dom i zem, a vyplatiac dlžobu, za ostatnú sumu kúpil mlyn.

Ťažko sa lúčil starý s rodným svojím domom. V ňom sa narodil, vyrástol, zažil v ňom dobré i zlé časy a v ňom každý kúsok nosil známku jeho práce. Tmolil sa sem i tam, pochodil každý kútik, ako by sa bol odberal. Ani slova neprehovoril, ale zato ťažké slzy tiekly mu po tvári. Dávno už obanoval, že sa dal synovi naviesť, aby mu prepísal majetok, ale už bolo pozde.

Janovi tiež bolo mrkotno okolo srdca, keď sa mal sťahovať z rodného domku. A keď videl otca skľúčeného, nedalo mu svedomie pokoj. Sklopil oči a mlčky ho obišiel.

Nové podujatie sa nechcelo Janovi dariť. Mlyn, pravda, mal, ale čo z toho, keď nebol na to vyučený. Musel si držať tovariša a tak dôchodok, čo mal jemu pripadnúť, dostal cudzí.

— Veď sa ja naučím za týždeň-dva. Daj ti mi Bože, čo len kukuricu mleť na kašu a jačmeň na kĺč, to je akoby nič, — vyhováral sa otcovi a žene.

Život ale bol u nich rušný. V zime každý večer prišli chlapi k nemu. Doma nemali čo robiť, nuž prichádzali do „rady“. Niektorý z nich doniesol aj noviny, potom nastal rozhovor, nechýbaly ani karty. Jano bol dušou spoločnosti. Od tých čias, čo nepracoval, žil ľahko, stýkal sa najmä ako kupec s mnohými ľuďmi. Počul niečo aj o politike a z toho potom si utvoril zasa niečo nové, primerané svojho pochopu, a to potom rozprával ľuďom ďalej, ktorí ho chtive počúvali.

V tom čase nastal nový ruch. Ľudia sa zastavovali na uliciach a tajomne sa shovárali medzi sebou. Večierkom vo mlynoch, na iných miestach, najmä ale na lavičkách, keď nebola prílišná zima, sedávali a viedli medzi sebou tuhý rozhovor, ktorý ale hneď zamĺkol, keď videli blížiť sa „kabátnika“. Týchto schôdzok najviacej sa zúčastnil Jano, lebo ako k mlynárovi najviac k nemu chodievali do rady.

Z času na čas prišiel z Pešti istý fabričný robotník, on im potom rečnil, dával im poučenie a návod, ako sa majú organizovať. Ľud sa hrnul k nemu, počúval ho, hltal nové myšlienky, nové pochopy. — Všeobecné právo hlasovania; keď si dobrý za vojaka, buď dobrý i na hlasovanie — spomínal aj postupnú daň: — Nech platí bohatší pomerne viac, ako chudobný. — To bolo všetko spravodlivé a žiaducné. Najviac ale zaujalo Janovu myseľ a vôbec chudobu delenie majetkov. Podeliť veľkostatky medzi chudobou, medzi robotníkov, aby aj oni mali zem, lebo zem má patriť tomu, kto ju obrába. Slamený, odkedy si predal zem, bol odtrhnutý od pôdy. Banúval za ňou, najmä keď videl, že sa mu nové podujatia nedaria a preto tým viac túžil za ňou, keď ju už nemal. Bola mu teda vhod táto myšlienka a zdala sa mu byť aj uskutočniteľná a preto sa oddal celkom nádeji, že prišly časy, keď sa bude poznove deliť zem a vtedy sa aj jemu dostane z nej. Už v duchu videl, ako majetok susedného veľkostatkára rozdelia a jemu z neho najžírnejší podiel pripadne.

Otec krútil nad tým hlavou. — Ja tomu neverím, — hovorieval, — to nemôže byť. Práca, neúnavná práca, záchrana zárobku a požehnanie božie, to jedine pomôže.

— Vy vždy len po svojom. Vy ste ešte boli poddaní a, hľa, museli vás od panštiny oslobodiť, prečo by sme aj my teraz nemohli zvíťaziť?

— Ja len to viem, že sa to nestane. A potom, veď aj ty si mal zem, prečo si ju stergal? Ideš za cudzím a svoje opúšťaš.

— Už len šomrite, aj tak inšie neviete, — okríkol starého, lebo bol nemilo dotknutý otcovou rečou.

Žena uverila. Zprvu jej to tiež bolo nepochopiteľné, ale keď všade len o tom počula hovoriť, nuž aj ona sa vžila do tých nádejí.

Tak to trvalo dlhší čas.

Jano sa mlyna nepridržiaval, tovariš robil, ako chcel. Mýto z mletia len-len že na jeho plácu vyhádzalo. A ľud je už raz taký, že využitkuje svojich ľudí, necítiac pritom nejakú povinnosť oproti nim, totiž aby ich prácou podporil. Pravda, cez zimu bolo hlučne v Janovom mlyne. Sišli sa aj dvadsiati do rady, aby vypočuli a sami oznámili, čo ktorý kde počul, a pritom nafajčili a nasmetili dosť, takže Janova žena každé ráno mala čo za nimi vymetať a obieliť. Neraz ju to i nazlostilo. Ale zato mletia nepribúdalo, ba naopak, odbúdalo.

Žena mu húdla popod nos, otec vzdychal. A on len čakal a čakal. Ale ako každá vec, ktorá nedonáša vidného hmotného úžitku, tratí pred ľudom záujem, tak sa stalo aj s deľbou majetku. Keď videli, že deľba neprichádza, ba práve výhľady na ňu so dňa na deň blednú, pomaly prestával u nich záujem o ňu. Každodenné starosti a jarná robota ich zaujaly celkom; nemali kedy na iné veci myslieť a tak pomaly aj tento pohyb sa roztopil ani marcový sneh.

Jano sa zadĺžil aj na mlyn. Išlo to s ním chytro dolu kopcom. Čo bolo najhoršie, nemal toľko odvahy, aby sa chytil práce. Do služby ísť nedovolila mu hrdosť. On má ísť do služby, ktorý pred niekoľkými rokmi bol gazda. On, kupec, mal príležitosť aj s pánmi si posedieť. On, vodca toľkého národa, má teraz na posmech výjsť, aby svet na neho potom ukazoval, keď pôjde na nádennicu? Nie, radšej hladom zahynie.

V istý večer prišla mu žena domov celkom zadychčaná z priadok…

— Vieš, čo je nového?

— Čože máš?

— Poznáš Kolára, čo šiel pred pol rokom do Ameriky. Včera dostala jeho žena od neho žltú kartu na peniaze. Čo myslíš, koľko jej poslal? Tristo zlatých! hneď si vyplatila dlžobu a ešte jej aj niečo zostalo.

— Hm, a je to pravda?

— A už je to tak, to nám ňaňa Kohútovie vraveli na priadkach a ona sú tetka Kolárovým.

— Už musí byť voľačo vo veci, — vraví Jano, — kto by si to bol aj pomyslel, žeby Kolár, niktoš, toľko zarobil. To je už nie po dobrom.

— Prečo nie? — zamieša sa otec, — Martin bol pracovitý a sporivý, a keď bol aj chudobný, predsa sa nedal udržať, lebo nemrhal čas a peniaze po krčmách a radách.

Starý, odkedy videl, že všetko letí dolu vodou, zanevrel na syna a ani jednu príležitosť nezameškal, aby mu nerobil výčitky.

Čím zrejmejšiu pravdu mal otec, tým väčšmi sa cítil byť trafený, a to ho nielen pálilo, ale aj hnevalo. Aby si ako tak uspokojil svedomie, všetku vinu svalil na nešťastie, ktoré na neho číha so všetkých strán.

O niekoľko týždňov sa po dedine rozchýrilo, že zasa druhý poslal niekoľko sto zlatých z Ameriky, zatým zasa tretí, štvrtý…

Udalosti tieto vzbudily nový pohyb, a to vysťahovalecký. Plány o delení zeme sa úplne zabudly. Každý sníval len o dolároch. Robota v Amerike sa vypláca, tam možno zarobiť, aj zvýšiť. Rozprávkové zvesti kolovaly medzi chudobným ľudom. Chlapi, ktorí pred nedávnom mali na niekoľko štvorcových míľ pochop o veľkosti sveta, teraz spomínali oceán, tú veľkú vodu; Ameriku a jej mestá, ako by to bola Budapešť alebo Segedín.

Janovi sa zapáčila myšlienka ísť do Ameriky a tam skúsiť šťastie. Prečo by nezarobil ako iní, keď je ešte mladý a mocný? I začal rozmýšľať, ako pod rokom doma zarobí si toľko, aby si zem mohol kúpiť. Zem mu nikdy nedala pokoj. Prišly mu na um časy, keď si zapriahol do voza nie veľké, ale za to mocné kone, aby mohol čím skôr prísť na vzdialenú zem a skopať na nej kukuricu. Mladá jeho žena vyšvihla sa ani srna k nemu a sadla si strojne k jeho boku. On hrdo sedal pri nej a vše sa dotkol plecom, či je ozaj tam; a veselý hovor rozprúdil sa medzi nimi, kým koníčky drobným klusom sa blížily k dobre im známej zemi.

Teraz to všetko sa minulo! Len rozpomienka mu zostala a túžba za zemou hnala ho napred.