Suchoty

U Koreňov v krčme je veselo. Za okrúhlym stolom sedia šiesti gazdovia v pekných, širokých, žltých, ani marcipán pestre vyšívaných bundách. Na hlavách sa im černejú astrachánky a ich od užitého nápoja i od teploty búnd červené tváre sa spokojne usmievajú. Pred nimi stojí fľaša šileru, červenkavého to vína.

— Svat, nože nalejte! — hovorí Ďuro Uličný susedovi — na vás je rad…

— A veď ja som nie proti tomu, — odpovedá oslovený, a už sa chytá fľaše, odhrnúc bundu, a nalieva do prázdnych pohárov. — Ja že by som ešte len čo liter? No, daj ti mi Bože! Veď hádam tiež nechcem len tak mukte (zadarmo), i ja som hoden trestu. Janko! — zavolal hlasnejšie na obsluhujúceho krčmárovho syna, — nože ešte do jednej, — a podáva už vyprázdnenú litrovku, — ale vieš, syn môj, dones ho, aby iskry metalo!

— Nebojte sa nič, báťa, — odpovie šuhaj a už zmizol vo dverách.

— No, čo je pravda, to je pravda, — prehovorí Ondriš Pekár, ale Koreň sa nedá zahanbiť, má dosť dobrý nápoj, taký nenájdeš ani v jednej našej krčme.

— No, rozumie sa do veci, — skočí mu do reči Paľo Húska. — ale čože, veď viete, že je ešte len niekoľko rokov krčmár, a čo už nagazdoval. Veď vieme dobre, že keď otvoril krčmu, nemal temer ani čo do úst položiť, a teraz…

— Čo je pravda, to je pravda, nieto nad krčmárstvo! — prehovorí báťa Samo Rybár. — Čo sa my musíme nalopotiť, kým ten krajciarik vyčičreme, a on ti kúpi po dvanásť krajciarov a predáva po tridsaťšesť, môže potom…

— Nuž veď je tak, ale i vám je nie najhoršie, keď máte ešte i teraz do 150 metrických centov lanského žita na povale, mohli ste ho po deväť predať, teraz padla cena, nuž ho necháte ešte sa presúšať, čo?

— Veď je tak, Ondriš náš, — odpovedá tento a poškrabe sa za uchom, — hm, veď je tak, ale vieš, nie sú mi tak peniaze potrebné, a potom, čo mi majú stáť? Zem nemožno kúpiť, fertáľ stojí už desať do dvanásť tisíc, a kto by ho i orobil, keď i tak dosť roboty, synovia nestačia a nádenníkov? To sa nevyplatí pri takej drahej pláci, nuž a tak čo? Nech leží, veď ono nájde kupca, keď len budem chcieť; veď jesť nepýta. Ale čo by sme si vari vypili?

Štrngli si.

— Hm! — prichvaľuje si Ondriš Pekár — dobrô je, ale predsa nie takô, ako keď to ešte pred tou pliagou, toto je len vodička proti tomu…

— Veď je tak, — dokladá Paľo Húska, — ja sa pamätám, je tomu asi pätnásť rokov, keď sme Anču vydávali, tak nám bola vinica v Srieme urodila, mali sme v pivnici do šesťdesiat okoví. To bola svadba! Teraz? Či sa zabavíš na svadbe? V izbe zima, a ak sa toho páleného nenažerieš, tak môžeš od vína i skrepieť. Hej, už sa tie časy minuly, a nevrátia sa už nikdy, keď na mojej svadbe báťa Golier, veď ste ich všetci poznali, a oni mali vtedy okolo sedemdesiatpäť rokov, si tak nôtili tie starodávne. A potom len keď sa vychytia, iba keď skočia zpoza stola, zadupocú pred muzikantmi, tu ti začnú rukami nad hlavou vytáčať, tliapkať a nohami dupkať. Ani sme nezvedeli, len keď si už zvŕtali starú, hľa, ňaňu Zuzu, ani nejaký tridsaťročný.

— No, to boli keľavný chlap, len čo je pravda.

— Ale teraz? Boh vie, aké časy idú. Mladí naši sú, pravda, súci do roboty, ale tú húževnatosť, tú vytrvanlivosť nemajú, veď každoročne koľko sa ich vyvalí v robote! Len ti tu začne, či zať, či nevesta kašľať, ono zprvu to človek nebadá, nazdá sa, že to prejde, ale tu so dňa na deň sú slabší a slabší, ani tône, a potom, keď majú byť na podporu, tak ich pochovávame.

— A ver’ máte pravdu, — skočí do reči Martin Slatinský, dobrý šesťdesiatnik. — Veď i ja som nebol ledakto, keď som bol mladý, sám som nevedel o svojej sile. Nič mi nepadlo na ťarchu, a teraz ja na moje staré kolená musím ísť kopať kukuricu i s nevestou, kým syn doma polihuje, alebo sa hreje na podstene na slnci. Nuž tak, akúže máme pomoc?! — Zarmútil sa, hlavu si oprel o ruku. Po malej chvíli vstal.

— Vari už, báťa Martin! Mohli by ste ešte posedieť, zadŕža ho Ondriš Pekár.

— Nie mi je už do meškania, — vraví smutne, — kmotor, vy nepôjdete?

— A ver’ nedbám, — odpovedá Ďuro Uličný, a už sa dvíhal.

— Keď vy idete, ani my nezostaneme, čože tu budeme my, starí, medzi mladými, — hovoria Rybár a Pomekáč.

Vyplatili a odišli.

Pri stole zostali len Pekár a Húska.

— Ale počuješ, brat Ondriš, ja som ti už chcel ešte pred sviatkami niečo povedať, ale Boh vie, nemal som pre to príležitosť, nuž mohli by sme sa o tom, keď sme sa takto sišli, poshovárať, — a pozrel významne na lekára.

— Čože takô? — spytuje sa tento a nahol sa k nemu vrchným telom, takže sa im hlavy temer dotkly.

— Nuž vieš, ale najsamprv si štrngnime. Na stále zdravie!

— Bože daj!

Vypili.

— Nuž ja takto hútal: Reku, poznám ťa od malička, veď sme skoro v jednom veku. Vedno sme chodili do školy, vedno sme pestvá vystrájali ako chlapci, veď pamätáš, keď sme tej starej židovke za krajciar ten cukor, vše ja, vše ty, povynášali!

— Čože by som nevedel, ako by včera bolo. Ty si bol prvý, a keď si dostal už cukor, tak namiesto platenia hybaj v nohy. Potom si mňa poslal, a ja tiež tak. Starú malo porantať od zlosti, keď vybehla za nami až na ulicu a začala zrádnikovať, takže sa celá ulica shŕkla ako na ratu. Pravda, my sme už boli i vo štvrtej ulici za ten čas.

— No vidíš. Potom sme vedno mládenčili, na priadky chodili, vždy sme boli kamaráti, i keď sme cisárovi slúžili, tak, reku, či by sme nemohli byť ešte bližší? — Posledné slová hovoril tichšie, ťahanejšie, opatrne, aby to nik nepočul okrem Ondriša. Zastal a pozrel na neho, aký dojem urobila jeho reč.

Ondriš mlčal, no jeho, od užitého už nápoja červená tvár zračila veselosť, oči sa blyšťaly, a okolo úst pohrával mu obodrujúci úsmev. Tak sa zdalo, že on už vybadal, kde Paľo cieli, áno, ani jeho reči neboly mu proti srsti, ba akoby už bol i on o tom premyšľal.

Keď videl blažený Ondrišov úsmev, pokračoval ticho.

— Poznáš ma, že som nie ostatný gazda, ani do roboty sa nezahanbím.

Ondriš súhlasne pokýval, úsmev mu nezmizol s tvári.

— Syn môj, Paľo, tiež je keľavný, nie skrzevá toho, že je môj syn, ho chválim, ale môžeš sa spýtať kohokoľvek, tak ti povie. Ináče, veď ho poznáš!

Ondriš zasa pokýval hlavou.

— Nuž a vieš, na kračún mu minie osemnásť, treba hľadať slobodu, načim ho do človečstva doviesť. — Zastal, pozrel na Ondriša a usmial sa. — Ale čo by sme si takto vypili, čo?

— A ver’ nebude od veci, odvetí Ondriš veselo.

— Nuž a či ste si už vybrali dievča? — spytuje sa Pekár a pritom si utiera od nápoja navlhnuté ústa.

— Kdeže by! Na to dosť času, keď príde sloboda.^[1] — Zastal a pozrel zasa na suseda. — To nám veľkú starosť nerobí. Čože Paľo? Ten dostane dievča, ktoré chce! Ale keď sme už v tom, ja som si myslel, brat Ondriš, že by nebolo od veci, keby si môj Paľo tvoju Maru vzal, aby sme, reku, do rodu…

— Hm! — skočil mu do reči Pekár, — veď by ja nedbal, i ja som už o tom premýšľal, ale…

— Aké ale?

— Nuž to je ten háčik, že sa moja Mara nemôže ešte vydať, lebo nemá roky!^[2] A okrem toho je trochu prislabá, načim, aby trocha zmocnela…

— Čo len to! — pretrhne ho Húska, — nuž a koľkože má?

— Nuž, veru, jej len v prvé kopačky minulo, hľa, tak okolo Vstúpenia, pätnásť.

— Tomu by sa dalo spomôcť.

— Ako?

— Nuž kúpiš jej roky.

— Veď som už na to myslel, ale vieš, nášho doktora nenavedieš.

— Ktože by k nemu v takejto veci išiel, ale choď ty do mesta k tomu starému, ten ti za päťku dá svedectvo, že sa môže vydať bez všetkej starosti, nuž tak! Vieš, že každá vec má svoj spôsob.

— A ver’ máš pravdu! To by bolo, len keby taká cintľavá nebola. Či by ste nemohli počkať aspoň pol roka, aby trošku zmocnela?

— Ale o to nemaj starosť, veď ona zmocnie! Veď ju my budeme chovať ako pavúka; nuž veď či nemáme z čoho, hľa klbás a údeného mäsa máme ešte v hojnosti, a chlebíka, chvála Bohu, tiež; slaniny dva pôlty na pôjde. Teraz kŕmim šesť, už neúrekom keľavné, žerú, ani čo by pálil. Nuž čo? A či príde do cudzieho? Budeme ju mať tak radi ani svoju.

Pekárovi Húskova reč sa zapáčila. Usmieval sa.

— Ale si aj ty z tých, čo vedia hovoriť! Tak to ukladáš, ktože by mohol proti tebe?!

— Nuž tak, bude z nás niečo? — a podával mu ruku. — Rozmysli si vec. Vieš, nepríde na holô. Ale nechcem sa chváliť, veď ma poznáš, nie som nikomu dlžen, dom na dvadsať siah, a mám dva fertále. Paľo je jediný, má, pravda, dve sestry, nuž ale z takého majetku ich ľahko vyplatí. Neobanuješ!

— Veď ja to všetko viem. Keď ty máš, mám i ja. Ani Mara nepôjde s prázdnym. Už čo dám, to dám s ňou, a ostatné jej neskape. Nuž keď je tomu tak, teda poručeno Bohu! Už len nejako si urobíme, aby sa tie naše deti sobraly, — a tľapol mu do dlane, ako na zadávok.

— Janko, donesže ešte pol litra! — skríkol Paľo Húska. — Tak! Musíme to zapiť, a zadravkať tým našim deťom!

Z radosti, že si tak múdre vec do poriadku doniesli, vypili si ešte niekoľko pohárikov. Ku koncu už plávali v blaženosti, stískali si ruky, nevolali sa už brat Paľo, ani brat Ondriš, ale svat, ako by sa im už deti Boh vie odkedy boly sobraly.

Keď Ondriš pozde v noci neistým krokom prišiel domov a hľadal kľučku dvier, chmatkajúc, žena sa mu prebudila; skočila z postele, otvorila mu dvere a zažala sviečku.

Pekárovi i teraz blažený úsmev preletoval okolo úst.

— Ký zrádnik vás zasa tak dlho držal v tej krčme? — osopila sa na neho žena nie najprívetivejším hlasom.

— Ale, Katka, ženička! Nieže tak, nie, — a blížil sa k nej. — No, veď sa tak nehorši!

— Íh, kdeže by nie! Druhí sú už dávno doma a tento starygáň? Hľa, už bije dvanásť a len teraz sa dotrepe ochlastaný.

— Nieže, nie… No, či ju vidíš, aká je náramná! — bľaboce už temer bez smyslu. — Ešte i mňa do pohoršenia donesie, a keby mala začo, ale človek si ide trochu starosť s hlavy striasť, tam sa síde s poriadnymi ľuďmi. Svat boli tiež tam…

— Aký svat? Čo to tárate?

— Čože by som táral, veď hádam viem, že sme sa s Ondrišom Pekárom ushovorili, že naša Mara pôjde za jeho syna Paľa, nuž veď sme aj oldomáš vypili. Nuž tak! Čože by som nie? No, či ju vidíš, — šomral si ďalej pri sobliekaní. — Veď hádam len viem, ešte mi on, keď som mu, že Mara nemá roky, že však jej kúpime. A ty by si hneď človeka za blázna, ako by som nevedel. Ja žeby som si svoj rozum prepil? Ej, to už tak ľahko nebude! Ja keď sa i napijem, tak i vtedy viem, čo poviem, ale ty by si človeka hneď do zlosti…

— No, veď ste vy len vyťali parádu, ktože to videl?

— Čuš mi, lebo ťa hneď… Akú parádu? No, ale takô povedať! A čo sa ty nazdáš, že ja nášmu dieťaťu zle chcem? Či čo? No, či sú Húskovci na zahodenie? Veď som sa vóďal^[3] s ním! Bude jej ako doma, a vstúpi do poriadneho gazdovstva.

— No, len už spite, vidím, že s vami nič.

Muž šomral, mrnčal, ale onedlho rozliehal sa po izbe silný chrapot.

*

Po čase, keď Paľo dostal slobodu, začaly sa u Pekárov námluvy. Vše prišla jedna, vše druhá kmotra alebo ňaňa, aby vychválila bohatstvo Húskovcov, i akí sú dobrí. Tak maly vždy čo narozprávať, že sa nemohly ani odtrhnúť. Postály si, keď sa už niektorá poberala domov, i na dvore, i pri uličných dverciach. Tak sa ťažko lúčily! Áno, keď už bola ďaleko, vtedy jej len prišlo na um: — Ej, bodajže ťa, veď som, hľa, to najhlavnejšie zabudla povedať Pekárke! — Slovom, všetko šlo svojím poriadkom.

Onedlho mala už i roky kúpené. Starý mestský doktor, keď mu priviedli Maru, zaškúlil na ňu a zmraštil tvár. — Veď je ešte dieťa, — čo myslíte? — zakričal na nich drsným hrubým hlasom. Ale Ondriš sa nedal mýliť, mlčky položil na stolík miesto päťky desiatku. Doktor šibol na ňu, vstal, odmeral trasúce sa od ľaku dievča.

— No, čože sa ma bojíš, veď ťa nezjem. Slabá je, — hovorí.

— Ale, pán doktor, — pretrhol ho Pekár, — veď ona zmocnie, veď je ona už z takého rodu. I moja stará, hľa, keď sme sa boli sobrali, bola taká štíhla, len preštiknúť, a teraz keby ste ju videli, má na čo človek pozrieť, a keď kráča, len tak zem duní pod ňou.

— Nuž keď už tak naliehate, nechže vám bude, ale vám radím, aby sa s ňou mierne zachádzalo, a nežeňte ju hneď do ťažkej roboty.

— O to nieto starosti! Tam ju budú chrániť ako oko v hlave.

Doktor sadol, napísal svedectvo, že je Mara dosť vyvinutá na vydaj. Nato o niekoľko týždňov Mara bola už sosobášená s Paľom Húskovým.