Suchoty

Prešlo leto, nastala jeseň. Už je i kukurica olámaná, šúšťa povytínané. Ženská robota na poli prestala, aby sa začala domáca. Už sú konope dávno otrepané, ba zväčša sú už i očesané. Ženy i dievky sniesly už s pôjda kolovrátky, vyskusujú ich. Na dievkinej a mladej nevestinej kuželi sa už pestrie nová červeno-biela, alebo belaso-červená tkanica. Ono má pripevniť lesknúcu sa ako oko kúdeľ o kuzeľ.

Desať mladých žien z ulice sa dohovorilo, že budú u Evy Katrenovie priasť cez zimu. Muž jej je už trištvrte roka v Amerike, nuž je sama, len čo má dvoje detí. Každá jej dá po dve koruny a okrem toho každá, keď príde na ňu rad, povinná je doniesť olej do lampy. Výhoda väzí v takomto sdružení v tom, že nestrovia toľko na svetlo, ako keby každá doma osve priadla, lebo za ten čas doma deti sú dávno uložené, muž ide niekde do rady, alebo si ľahne spať po dennej práci, kým žena do desiatej i do jedenástej pradie na priadkach. Okrem toho veselšie im ide práca, keď ich je viac, nejdú tak driemoty, a tak každá viac napradie, ako doma. Medzi týmito desiatimi bola i Mara Húsková. Pravda, že by sa bola lepšie cítila, to nemožno povedať. Ale čo má cez dlhú zimu robiť? Má postávať, ruky na kríž preložiť, aby ju svet vzal v reč? A potom, s čímže pôjde do sklepu, aby kúpila či na sukňu, či na viziteľ? Ono je pravda, šatstva má dosť, veď jej mať len v jednom sklepe, keď ju vydávala, nechala dobre vyše dvesto, a ešte i v druhom, a i na jarmoku kupovala. Ale čože, keď prišlo ešte krajšie, duplovanejšie do módy. Nuž a že by ona nemala! Mať jej konečne pomôže, ale všetko len nemôže žiadať od nej, musí niečo i ona. A tak sobrala svoj nový, pekne nafarbený a vyleštený kolovrátok, na ňom už bola navitá kúdeľ z klkov, lebo najsamprv musí sa spriasť podlejšie, či na vrecia, či na poňvy, a len potom čisté vlákno na jemnejšie plátno. Podvečer išla do Katrenov na priadky.

Dom, v ktorom bývala Katrenka, bol malý, nízky, zo zeme ubíjaný, na čisto vybielený. Mal, ako každý, dve izby. Predná, väčšia a vidnejšia, je neobývaná, lebo tam je posteľ s parádnymi perinami a vankúšmi. Nevestina svadobná kasňa tiež tam stojí. Na nej sa leskne pozlátenými literami Evino meno, i rok vydaju. Nad stolom za rámom visí mladuchin veniec a pod ním zrkadlo. Po stenách ale je nakvačkané sopár obrazov a tanierikov. Musíme uznať, že v tejto izbe len nemožno priasť, áno, ani bývať, kto by to vystačil riadiť! To by všetko zapadlo prachom a skazilo by sa všetko. Dosť i tak, keď sa majú na čom človekovi oči napásť a keď cudzia žena môže znaleckým okom odhadnúť, čo to asi stojí a si pomyslieť: — Chudobná je, ale keľavných rodičov dievka, keď jej tak všetko prichystali, ako prichodí, a ako je to už medzi národom v obyčaji.

Pre tieto príčiny, pravda, ľudia bývajú v zadnej izbe, ktorá je menšia, a to preto, aby bola na zimu teplejšia, ale i nezdravšia, lebo nemá nadostač povetria na dýchanie.

Do tej izby vošla. Na stole sliepňala malá lampa a okolo peci i pri posteli a pri laviciach sedely už ženy pri kolovrátkoch a priadly. Tiché vrndžanie kolovrátkov prehlušil veselý smiech a živá vrava.

— Kdeže si tak dlho? — vítajú ju.

— Ale, nemohla som skôr, — odpovedá, — mali sme doma robotu.

— No, škoda, — pokračuje jedna, ktorá sedí pri peci a sa pomkýna, aby si Mara mohla lepšie sadnúť, — bola by si sa nasmiala. No, už je len Eva figliar! Ona to už vie posháňať, kde čo. Komu by to len aj do rozumu prišlo… Ha-ha-ha!

Eva, uveličená nad výsledkom svojho žartu, múdri sa a strúha vážnu tvár, ale oči sa jej svietia ani baziliškovi a ústa zatína a špúli nasilu, aby nevypukla v smiech.

— O čomže je reč, — spytuje sa Mara, — povedzte aj mne.

— A mohla si tu byť, ani farár nekáže dva razy jedno za druhým, — odpovedá Erža.

— No, len jej povedz, čože sa múdriš, nech sa i ona zasmeje, ešte sa bude nazdávať, že sme niečo o nej, a bude sa durdiť.

— Nuž, keď ste už tak naválily, tak nedbám. To mi ňaňa Iľa Komárovie boli rozprávali na krstení u Pankúchov, čo sa bolo s ňaňou Zuzou Čižmárovou stalo. To viete, oni sem prišli bývať s mužom z Konopného. Keď vraj ešte tam bývali, tak raz na žalúdok tak ochoreli, že sa už nazdali, že hneď zahynú. Užívali lieky, aké kto len poradil. Nič neosožilo. Nemohli užiť, ani čo by raz do úst vložil, všetko sa im spríkrilo. Čo robiť? Už sa boli vzdali na Pána Boha, keď ju tu príde pozrieť istá stará žena. Ja som si ver’ nezapamätala, ako sa volala, a v Konopnom som nikdy nebola. Nuž tá žena jej povedala, že je to nič inšie, len veľký čemer, a že tu niet iná pomoc, len ho páliť, chi, chi, chi, chi!

— No, veďže neodsmej to najlepšie…

— Nuž keď sa nemôžem udržať smiechu, chi, chi, chi! — a utiera si slzy zásterkou. — Ňaňa Zuza už nedbali na nič, len aby osožilo, nuž tak tá žena vzala mliečnik, položila do neho trochu zrebí, podpálila ich, a potom priložila ňane Zuze mliečnik na žalúdok. Hi hi hi! Za ameň bol im celý v mliečniku. Iba keď vám oni skočia od bolesti s postele a skokom vybehli i s mliečničkom na ulicu, ako bez seba a ľudí volali na ratu. Hi, hííí! — zdýmala sa od smiechu a všetky za ňou, len sa tak ozývalo.

— Ani im ho nemohli odtrhnúť, museli ho rozbiť a tak ženu oslobodiť.

— No, to bola paráda! — smiala sa Mara a len sa tak za boky chytala, ale zrazu začal ju dusiť kašeľ, nedalo jej dýchať, takže musela trochu výjsť.

Ako vyšla, ženy pozeraly na seba.

— Ja sa všetko tak nazdám, — vraví jedna, — že Húskuľa nebude už na takto rok s nami na priadkach.

— A ver’ zle vyzerá, a ten kašeľ ju len nepopúšťa, — prisviedča druhá.

— Ale čoby, — skočí do toho tretia, — či nevidíte, v akom je položení, ľahko príde zle žene.

— Ej, pamätajte, že to nebude s ňou dobre, — tvrdí tá prvá, — veď ja ten suchý kašeľ dobre poznám, hľa…

Vtom vstúpla Mara.

Všetky zamĺkly.

— Čože ste také tiché? Ako ste odrazu zamĺkly! — vraví trochu znepokojená. — Len chvíľka, ako ste haráčily, asnáď len nebola reč o mne?

— I kdeže by! — skočila jej prvá živo do reči, — čože by sme maly, ale vieš, nemôžno vždy mlieť bez prestávky, musíme trochu i mlčať, potom by nám vretená boly prázdne, keby sme vždy len vystrájaly parády.

Mara si sadla a priadla ďalej. Okolo sliepňajúcej lampy, ako dvor okolo mesiaca, utvoril sa malý kruh svetla od prachu a od dusnoty. Zásterky a ručníky žien boly pokryté vrstvou prachu a drobným pazderím, zo zrebných kúdeľ napadaných.

— Ženy, veďže rozprávajte voľačo, aké ste, ako by sme boly na kare, — prehovorila domatínka Katrenovie.

Vtom sa ozval z kúta z kolísky detský plač. Pokolísala ho, no dieťa čím diaľ, tým viac sa rozplakalo.

— No, už je nič, musím ho pridojiť. To je len trápenie s ním, vo dne je takô dobrô, ako by ho ani nebolo. Ale keď príde večer, ani čo by ho rezal, celú noc niekedy oka nezažmúrim, a potom už visí na mne ustavične. Niekedy už ani neviem, čo robiť od ospanlivosti, i ho odspím, — hovorí a medzitým vzala dieťa, položila na lono a podala mu prsník.

Dieťa sa prisalo, ale len na chvíľu. Začalo potom pohadzovať hlávkou a hnevať sa.

— Čože ti je? — prihovára sa mať k nemu.

Ono len plače a mece drobunkými rúčkami a nôžkami, hlávku ale s boka na bok obracia.

Matka pozorne prehliadla dieťa, i zbadala na nozdrách nošteka tmavú špinu. — Kde si sa len tak zapískalo, — čuduje sa mať, — chúďa, akože môže cickať, keď má noštek celkom zapchatý.

— A veď sa to niekedy stane, — vraví suseda, — veď aj má od čoho, lebo je tu hodný prach, hľa, i mne je už od neho zle. — Nahla sa nad neho a cmukla ústami proti nemu. — Máš keľavnô chlapča, ani váľok, aha, líčka aké má bucľaté a tielko ani z remeňa, — pokračovala, keď ho potľapkala po tučných stehienkach.

Dieťa medzitým, keď malo očistený noštek, že mohlo slobodne dýchať, prisalo sa poznove s chuťou. Švolilo rúčkou po matkiných prsiach. Vše ich pritlačilo prštekom, ako by chcelo viac mliečka vytlačiť. O chvíľku vystúpil mu ako drobulinká rosa pot na čielko. Mať jemne prešla čielko dlaňou, aby ho utrela. Zrazu ako by prestalo i dýchať, ostalo ticho. Malú rúčku stiahlo k sebe, pustilo prsník, zaspalo.

Potíšku ho mať položila do kolísky, prikryla vankúšikom, priviazala šňúrou a sadla si zasa ku kolovratu, aby pokračovala v pradení.

Kolovraty vrndžaly ďalej. Nejednej priadke začaly oťažievať viečka, no na hovor a na smiech druhých zasa oživla a premáhala sa, aby nezbadaly, že je ospanlivá.

Zrazu ako by niekto zadúchol, sama od seba zhasla lampa. Nastala číra tma, takže by ju bol mohol krájať.

Ženy prekvapene vykríkly. Jedny žartovaly, iné poznamenaly, že to zlé znamenie, a prvá pošepla potíšku susede:

— Pamätaj, pamätaj, že z nás do takto roka jedna umrie.

— Ale iď, čo strašíš!

— No, už to tak bude.

Medzitým Katreniaková našla sirky, dobakala sa vo tme k stolu, kde nahmatkala lampu. Chytila sklo do ruky. — Íh, Boh daj ťa, či si horúce, — skríkla, keď ju opálilo. — Skoro som ho spustila! — Ale zato už v nasledujúcej chvíli lampa zasa mdle svietila a plamienok sa jej triasol a bledol.

— Otvorte dvere, nech vojde trochu povetria, hneď bude lepšie horieť, — vraví žena, čo sedela blízko dvier, vstala a otvorila ich.

Chladný, čerstvý vzduch valil sa mocným prúdom do izby. Svetlo lampy ožilo a i ženy plnými pľúcami dýchaly do seba povetrie.

— Ja už ďalej nevydržím, — prehovorila Mara Húsková smutne. — Vstala, vzala si kolovrátok.

— Nejako mi je nie dobre, s Bohom! — a blížila sa k dverom.

— Počkaj, idem aj ja s tebou, — prehovorila Zuza, — i tak ma vedie cesta vedľa vás.

Odišly.

Za nimi onedlho pobraly sa i ostatné na nočný odpočinok.