Suchoty

Už je práve sedem týždňov, čo Mara porodila chlapca, ktorému pri krste dali podľa otca meno Paľko. To sa vie, že krstenie bolo slávne. Nechýbalo ani hovädzej polievky, ani pečenej kuraciny, ani heroviek,^[7] ani medového páleného, ani vína. Vôbec všetkého bolo dosť, i veselosti, lebo veď sa narodil chlapec, budúca pomoc, a potomok! Mara sa v prvé dni dobre cítila, hoci bola slabá, no pritom bola čerstvá, o všetko sa zaujímala a hlavne nevedela sa dosť natešiť, naprizerať na to malé, červené, vo vankúšiku zababušené stvorenie, ktoré tam pri nej v posteli, obtočené sťa sneh bielou plachtou ležalo. Vše načúvala jeho kratučký dych, a keď otvorilo očká a ústka nakrivilo, hlávkou s boka na bok mykajúc, ako by niečo hľadalo, vtedy ho privinula k sebe a čičíkala ho, alebo mu podala prs. Paľo bol celý preč od radosti, cítil nesmierne povedomie, že je už otec. Pravda, neukázal to verejne, lebo sa hanbil domácich a najmä kmotričiek, ktoré prichádzaly, aby doniesly, každý deň iná obed posteľkyni, ale keď ho nik nevidel, priplichtil sa k Marinej posteli, odkryl plachtu a prizeral sa na ženu, vše zasa na toho malého črviačka, ležiaceho v červenom kvetnatom vankúšiku pri materi. Rád by ho bol vzal na ruky, no obával sa, že sa mu niečo stane. Chcel ho pohladkať, no neopovážil sa dotknúť svojou drsnou tvrdou dlaňou mäkučkej jemnej tváričky dieťaťa.

Opateru mala takú, že ani vyhútať nemožno inakšiu. Ráno, len čo zasvitlo, tu už babica s vysúkanými po lakeť rukávmi pribehla bystrým, vždy sa ponáhľajúcim krokom, aby svet videl, aká je zamestnaná, ako ju volajú. Obriadila dieťa, opatrila i posteľkyňu, vypila si potom pohárik medového a raňajky pre ňu už nahotované tiež strovila, a pritom ustavične hovorila. Tu sa prihovárala nemluvňaťu, ako by to už všetko rozumelo, uhádla navlas, že sa podobá na otca, ako by mu vraj z oka bolo vypadlo. Mala s každým reči a vše prehodila nejaký žart. Tak dom za ten krátky čas celkom oživol. I Mara vše ako by bola okriala. Zatým jej prišla mať, tá tiež už čo to, ale vždy doniesla niečo, tu v ručníku zaobalené, tu zasa na tanieriku alebo v obrúsku nejakú lahôdku, aby sa dcére zavďačila. Svokra, keď dieťa zapišťalo, už pribehla, aby pozrela, či niečo nechýba, či je všetko v poriadku.

Ale všetka táto opatera zdala sa byť daromná. Mara neprichádzala k sile. Nebolelo ju takto nič, na nič sa nežalovala, len cítila veľkú slabosť. Už prešly i dva týždne, časy vádzky, ale ona, hoci sa pechorila, nemohla ísť. Domáci boli znepokojení, hlavne ale matka nemala pokoja. Denne i tri razy si dobehla dievku pozrieť, či jej je nie lepšie. Vypytovala sa starostlive, prizerala sa na ňu.

— Ja neviem, čo jej len môže byť, — prehovorila starostlive svokre, — ono takto je taká pekná, vymladená v tej posteli, i líca sú jej také, ako by ruže na nich kvitly, a len nemôže prísť k vláde. Čo to len bude? Čo by sme probovali hádam ešte toho doktora?

— Ani mne sa nezdá, veď je takto pekná v tvári, ale čože, keď je vychudnutá so všetkým, každú, kde akú kostičku jej možno ohmatať, a keď tak chcete, žeby sme doktora zavolali, nuž môžeme to spraviť, aby ste nám raz nevyhodili na oči, že sme ju neopatrili, ako sa svedčí.

V ten istý deň doktor Chvojka práve sadol k večeri, keď niekto zaklopal na dvere.

— Povedz, nech trochu počká, kým sa aspoň najem, — hovoril vstupujúcej slúžke.

O niekoľko minút bol hotový, vstúpil do čakárne, tam už sedel Ondrej Húska na stoličke a klobúk netrpezlive krútil v rukách.

— Dobrý večer, pán doktor, — vstal hbite, keď zazrel doktora a podával mu ruku.

— Pán Boh daj i vám, — odvetí lekár, vkladajúc pritom mechanicky svoju jemnú bielu ruku do veľkej tvrdej dlane Húskovej.

— No, čo je? — spytuje sa, už vopred vediac, že to musí byť vážna príčina, keď Húska prišiel k nemu.

— A ver’, prosím pána doktora, nie je najlepšie, keby ste prišli trošku k nám.

— A ktože je chorý?

— Ja veru, prosím pána doktora, nevesta. Hľa, ani dva roky ešte neminuly, ako je u nás, a tajde hádam umrieť, či čo bude s ňou, lebo viete, so dňa na deň jej je menej.

— Nuž a čože sa jej stalo? — spytuje sa doktor, berúc palicu a klobúk do ruky.

— A to len sám Otec nebeský vedia, čo sa jej to mohlo porobiť. To ešte tak lanského roku, v žatve, boli sme zmokli a ju zima vydrvila, potom začala kašľať, a kašeľ ju nepopúšťa. Tak ľudia vravia, že je to ten suchý kašeľ. Pán Boh vie, či je tak, či inak.

— Nuž a prečože ste skôr neprišli? Čože teraz môžem? Prídete len vtedy, keď vám je duša na jazyku a len oči zatlačiť.

— Nuž veď sme my nie skrzevá toho, žeby sme neboli chceli, hm, pána doktora, ale sme sa nazdali, že to prejde i samo od seba. Veď keby sme boli vedeli, že to na to výjde! Ale ktože by si to bol myslel, že z trochu kašľa, a tu, hľa, čo sa vykľuje.

— Ani necifrujte! Poznám vás už, u vás je posledná inštancia doktor. Viem, že ste už pochodili a probovali všeličo, kým ste prišli ku mne. Čo môžem už teraz? V doktora neveríte, podľa môjho nariadenia sa nesprávate, a predsa potom všetku zodpovednosť na mňa zvaľujete, — hneval sa doktor.

— No len sa už nehnevajte, veď my to nie žeby sme zle, ale keď sme my nie tak naučení, a keď som ja bol mladý, čože, veď sme my o doktorovi temer ani nechyrovali, najviac ak ho do fary alebo do židov z mesta doviezli, a svet bol zdravší…

— To sa vám len tak zdalo.

— A my, keby sme boli vedeli, že Marka tak ochorie, či by sme vás hádam neboli zavolali? Ale viete, vždy sme sa úfali, že to prejde, vše bola lepšie, hľa, ešte nám i pri tlačení pomáhala, i napriadla sopár pradien, len, pravda, nie toľko, ako zdravá.

— Veď to nešťastné pradenie a tie priadky, to sú hniezda všelijakých chorôb!

— A čo môžeme, pán doktor, čo bude žena robiť celú jeseň a zimu, keď nemá čo priasť a tkať?

— Veď ja nehovorím, aby všetky nepriadly, len tie nie, ktorým to škodí, tie by si maly inú robotu chytiť, pri ktorej by sa tak neprášilo a pritom nemusela by sedieť vždy v zdusenom povetrí.

— Keď vám je to tak so ženami, jedna chce tak, ako druhá.

Doktor pohol netrpezlive rukou.

— Veď pre mňa nech si robia, ako chcú, ja sa veľmi do ženskej roboty nemiešam… pre mňa môžu, — šomral si viac pod nos, aby uchlácholil doktora.

Medzi rozhovorom prišli k Húskovmu domu.

Už v pitvore začuli hlas dieťaťa vše bližšie, vše ďalšie sa ozývať. Z toho bolo badať, že dieťa niekto nosí bystrým krokom po izbe. — Čičí, malô, čičí, — bolo počuť už temer zúfalým hlasom, akým obyčajne matky alebo pestúnky ukájajú svoje deti, keď si už s nimi nevedia rady.

Vstúpili.

Lampa nebola ešte zažatá a preto v izbe bolo príšerie. Dusné povetrie ovialo vstupujúcich. V polotme bolo vidieť obrysy ženy, sem i tam pohybujúcej sa v bystrom tempe, ako na ramenách kolíše plačúce dieťa.

V kúte na posteli bolo počuť sipľavo zakašľať.

— Dobrý večer! — prihovoril sa doktor.

— Vitajte u nás, — odpovie za ním vchádzajúci gazda. — Žena, nože zapáľ trocha lampu! Alebo ja ju idem, — keď videl, že stará nemôže pre dieťa.

— Sadnite si, pán doktor, za ten čas tu, hľa, na stoličku, — vraví gazdiná a uhnúc sa jednou rukou, zásterkou utierala sedadlo.

— Nejako veľmi plače to dieťa, čo mu je? — spytuje sa doktor.

— A veď si už nevieme ani rady s ním, čo je takô mrchavô, nemáme ani dňa, ani noci. Už sme všetci vystáli pri ňom! Už sme mu aj spáč varili, ale aj to lenže zdriemne, zasa sa prebudí a potom plače, ako by ho drali. Či má kŕče a či čo?

Medzitým sa starý vrátil so zapálenou lampou v ruke. Položil ju naprostred stola.

— Vitajte u nás! — privolal doktorovi ešte raz. Lampa osvietila celú izbu. Bola dosť priestranná, pekne na bielo natretá. Neďaleko dvier stála posteľ a na nej sedela, podopretá viac vankúšmi, Mara, prikrytá veľkou červenobielou pásikavou činovaťovou perinou.

Doktor pristúpil k posteli.

— No, čože je? Si chorá? — prihovoril sa jej.

— Veru chorá, — odvetí Mara ticho, obrátiac svoju vychudnutú tvár k doktorovi. Jej veľké oči zdaly sa byť ešte väčšie. Až clivo padlo doktorovi, keď pozrela tak zvláštne na neho. Úzkosť, nepokoj, áno, i strach vyrážaly jej oči, a pritom tak prosebne hľadely na neho, ako by len hovorily a prosily, aby ju vyslobodil z tohoto kríža, aby ju zasa uzdravil.

Doktor už pri prvom pohľade videl, že tu niet pomoci. Nemohol zniesť tie výrečné oči, ktoré sa tak živo opytovaly a čakaly pomoc, takže zármutok mru prelietol po tvári. V pocite svojej malomocnosti sklopil na chvíľu pred ňou zrak, aby sa nestretol s jej pohľadom.

Marka vycítila bystrotou chorého, že doktor prechováva málo nádeje. Ovládol ju žiaľ. Veľké oči jej nabehly slzami, a pomaly začaly jej tiecť po upadnutých lícach.

— Čože plačeš? Snáď sa ma bojíš? Nie som mátoha! — prehovoril rezko a ostro. Hneval sa sám na seba, že ukázal takú slabosť.

— Neplač ty nič! — pokračoval už prívetivejšie, — veď to prejde. Tak, a teraz ťa trochu prezrieme. No, kde ťa bolí?

— Nikde, len som slabá. Keby nie tá slabosť, tak by som hneď mohla…

— Veď to tak býva, teraz dýchaj hlboko. — Nastavil pritom ucho, najprv k prsiam, potom k chrbtu. — A teraz ti predpíšem liek. Konajte podľa predpisu. Tri razy denne nech užije. Mlieko čím viac nech pije a ak môže, ľahké záživné pokrmy nech je. A dieťaťu treba pohľadať dojku, nech ho nenadája ona, alebo ho treba privykať na kravské čerstvé prevarené mlieko.

— Ach, veď ono si málo mater cická, len práve kdy-tedy sa dotkne, musíme ho chovať, lebo by ináče i tak hladom skapalo.

Marka sa medzitým obrátila k stene. Tvár si zakryla perinou, takže ju nik nevidel. Plakala žalostne i nad sebou, i nad svojím nešťastným dieťaťom, že si ho nemohla vykojiť.

Medzitým prišiel i muž do izby, lebo si už obriadil statok, i nachoval, i napojil. Zastal ticho pri peci a pozoroval, čo sa to deje. Vše pozrel na doktora, zasa na Maru, na otca a potom na matku, všade videl vážne tváre a cítil, ako by sa niečo nové, niečo hrozné bolo sem medzi nich ubytovalo.

— Koľko má rokov nevesta? — spytuje sa doktor.

— A ver’ tej len nedávno minulo sedemnásť.

— Hm! To je hrozné, že sa tak mladé vydávajú, — viac ako by sám sebe hovoril doktor.

— Ktože by na to bol hútal, — preriekol otec, — my sme sa nazdali, že veď ona zmocnie.

Paľovi hrozná ťarcha zaľahla na svedomie. Sám nevedel prečo, ale zrazu bolo mu všetko jasné, ako mlunná iskra, tak ho zarazilo povedomie, že on, že oni všetci sú na príčine jej smrti, že je ona ich obeťou.

*

Keď doktor vychádzal od Húskov, bol znechutený. Klobúk mal stiahnutý na oči, na pozdrav mimoidúcich len tak ledabolo odpovedal. Práve sa skrútol do druhej ulice, keď sa temer buchol do učiteľa Speváka.

— No, či ho vidíš; ešte ma prevalí, — zvolal Spevák veselým hlasom.

— To si ty, Samko? — spytuje sa doktor. — Odpusť, ale som bol trocha nevrlý.

— Čože sa ti stalo? Zasa si sa zjedal s niekým?

— Ale veď vieš! Pováž si teraz moje položenie: privedú ma k mladej žene. Čo žena? Dieťa! A už jej sedí smrť na tvári. A tie oči! Vy nemáte ani len pochop, čo chorého oči vyrážajú, ako pôsobia na nás, lekárov. Koľko prosieb, nádejí, otázok, strachu vyrážajú a pritom sú také ostré, chcú ti preniknúť až do mozgu a ztade vytiahnuť, čo myslíš, či jesto nádej a či nie. Teraz si predstav. Tam som pri nej, vidím ju hynúť a nemôžem jej pomôcť a musím sklopiť zrak, aby nevidela, lebo cítim, že mi výraz meravie na tvári a že je jasne napísané na nej: beznádejnosť. Treba mi bolo veľkej duševnej sily, aby som zakryl svoje myšlienky, a predsa zbadala. Nemáš pochop, ako ostro pozerajú chorí. Ale dajme tomu pokoj! — a mávol pritom rukou, ako by chcel zahnať nepríjemný pocit a preniesť myseľ na inú, menej rozrušujúcu látku.

— Vieš čo? Mali by sme už raz začať boj proti šíreniu sa suchôt. Šíria sa úžasne, a ľud, ale hlavne i my, netečne sa dívame na túto skazu. Bezcitnými nás necháva zápas jej obetí. Ja sám som nedostačný na to. Tu len sdruženou silou môžeme niečo vykonať. Treba použiť každú príležitosť pre poučenie, presviedčanie ľudu o zachovaní zdravia. O vetraní, o pokrme, o práci, vôbec…

— V čom ty asi hľadáš hlavnú príčinu šírenia sa suchôt?

— Jesto ich mnoho, ale za najvážnejšie pokladám privčasné vydaje a ženby. U nás na Dolnej zemi sa mládenec žení už či je to potrebné pre domácnosť alebo nie v osemnástom a dievča v šestnástom roku. To je už taký zvyk, ako by bol zákon. Nehľadí sa na to, či sú mladí vyvinutí, len ta s nimi. Pravdaže, telesne nevyvinutí, a hneď potom do ťažkej letnej práce roľníckej pritiahnutí, nevydržia, ale zahynú. Druhá príčina, viac teplá hrada na suchoty, sú priadky. V tých malých, dusných, tmavých izbičkách a okrem toho v takom prachu a toľkým ľuďom sa zdržovať cez celé mesiace musí škodiť ústroju dievčaťa i ženy. A tak to ide od dvanásteho roku. To je hrozné! A človek je proti tomuto celkom bezmocný!

— Ja myslím, — prehovoril učiteľ, — že by sa tomu tak dalo odpomôcť, keby sa podal našim ženám inakší prostriedok pre nejaký zárobok, ktorý by zodpovedal asi zárobku priadze a tkania, aby tak slabšie nemusely priasť a tkať.

— Mne to už dávno bolo na ume, i rozmýšľal som o tom, — odpovedal doktor. — Treba by bolo sopár vtipných chudobnejších našich dievčeniec poslať na rozličné strany Hornej zeme, kde vedia pekne vyšívať a čipky pliesť a klepcovať, aby sa tam za niekoľko mesiacov vyučily a potom tu zasa učily iné. Veď by to naše dievčatá skoro pochytily od nich. Alebo by bolo ešte lepšie také zručné, v národných výšivkách zbehlé ženičky na obecné trovy sem priviesť. Ony by za slušnú plácu vyučily naše deti a tak poskytly nové pramene výživy. Zato by domáci priemysel, totiž pradenie a tkanie, nemusel prestať. Nechže by si zdravé, silnej sústavy osoby priadly dosýta, slabšie by ale nemusely, keďže by maly aj inú ľahšiu a pritom tak výnosnú prácu, ako je pradenie.

— Myšlienka tvoja je nie najhoršia, — dodal na to učiteľ. — Mohla by sa uplatniť i v šatení našich žien. Už keď majú prepych a hrdobu robiť v šatách, nuž nechže už platia za svoje a cifrujú sa svojou krásnou ozdobou, ale nie fabrickou krikľavou hodvábnou handrou. Takto i skazený vkus, čo sa šatenia týče, mohol by sa polepšiť, len treba takých na to, ktorí by dali potom smer, a na to by boly naše ženy.

Medzi hovorom doktor ani nezbadal, len keď už bol pri svojom byte.

— Hľa, veď som už doma, — zvolal živo, keď videl pred sebou svoj priestranný, mesačným svetlom kúpaný dom. Obločné tably ako by boly zo striebra, tak sa leskly, odrážajúc mesačné lúče. — Je pekný večer, hoci i čerstvý. — pokračoval. — Nebude sa ti páčiť na čaj ku mne? Pobesedujeme si ešte.

— Nie, ďakujem. Mojim som nepovedal, kam idem, a mám ešte dosť práce na dnes. Sbohom!

Podali si ruky. Doktor otvoril bránu, vstúpil do tmavej chodby, zatým bolo počuť hrmot, povstalý pri zatváraní ťažkej brány. Učiteľ sa tiež vrátil domov.

Len čo doktor odišiel od Húskov, Markini rodičia si prišli dievku pozrieť.

Pekárovi na tvári už nesedel ten povedomý úsmev, ako predtým, ktorý už zďaleka svedčil, že, hľa, ide proti nám pán gazda, ktorému nechýba ani v komore, ani na povale, alebo niekoľko stovočiek v tobolke, len tak na ukážku kedy-tedy ľuďom, aby videli, že má za čo…

Teraz je mu tvár trochu preblednutá, krok tichý, zdĺhavý, ako u ľudí pokorených, alebo postavených v kríži.

Teraz, keď príde do Húskov, alebo sa stretne so svatom, nepodáva si s ním ruku už tak srdečne, nevolá ho už tak rezko svatom, ako predtým. Ono nemožno povedať, žeby ho tak nevolal, ale nie tým citom, tou teplotou, ako predtým.

Teraz mlčky sedí pri stole. Húska tiež sedí bez slova, má hlavu opretú o dlaň a švolí pravicou po stole, ako by niečo písal.

Húsková sedí pod pecou na nízkom stolci, chytila sa priasť, keď teraz stihne, lebo veď dieťa usnulo.

Paľo pletie zo špagátu punčošky, práca mu nejde, len tak ledabolo. Vše pozrie na posteľ; potom pohľad mu skĺzne na svokra a otca, ako by niečo čakal.

Mať sedí pri nohách postele, na ktorej leží jej dcéra. Oči má zažmúrené, ako by spala. Vpadnuté líca sú jej rozpálené. Na čele stojí pot v drobných kropajách. Prsia sa jej chytro dvíhajú. Pery má popukané od horúčky a napolo otvorené. Zrazu sa jej ústa skrivily, tvár zračí strach, ako by vo sne niečo strašného videla. Strhla sa, sadla hupkom na posteľ, veľké oči zjašene uprela na dvere.

— Čo ti je, dievka moja? — spytuje sa zostrašená mať a nahla sa nad ňu i objala ju.

— Ach! To ste vy, mamo? — vzdychla si zhlboka. — Nedajte ma!

— Komu, veď tu nikoho nieto!

— Ale bol dakto… a ten tak kýval na mňa, hľa, tam stál pri dverách.

— Ale to sa ti len tak zdalo, to sa ti len tak snívalo, dievka moja, — a trasie sa pritom strachom, a utiera jej so sluchov rinúci sa pot.

— Veď sme tu všetci, — dokladá svokra, — nebol tu nik, dievka moja, — a pristúpila k posteli. — Aha, prišiel ťa i otec pozrieť.

— Tu ste, apo? Nože, nech vás vidím, — a obrátila tvár k stolu.

— Tu som, dievka moja, tu, — priblížil sa k nej rýchlym krokom i chytil ju za drobnú, vychudnutú rúčku. Stratila sa mu temer v jeho širokej tvrdej ani podošva dlani. Bál sa ju i stisnúť, aby tie kôstočky, ktoré cítil, sa mu v nej nerozpadly. A pálila, ach, pálila! Kde sa to len berie taká horúčosť v takom vycivenom tele!

Veľké jej oči obrátila na neho. Tak milosrdne hľadely, áno, okolo úst jej i úsmev prelietol.

— Dobre, že ste prišli, tak…

Pekárovi sa zatmelo v očiach, slzy mu vystúpily do nich, pery sa mu triasly. Len vypuknúť v plač, v nárek. Zuby zaťal do gamby, takže cítil v ústach teplotu vytrisknuvšej krvi.

Paľo hbite skočil a priniesol pohár vody.

Vzala ho hbite, tak ako robia malé deti, a žiadostne hltala vodu do seba. Za každým glgom bolo počuť temný prázdny hlas, ako keď pustíme kameň do hlbokej jamy.

— Ach, či je len dobrá! — prichvaľovala si chorá, keď sa napila a podávala prázdny pohár Paľovi nazpät… — Či je len dobrá! — opakovala.

Pekár sa nemohol zdržať, odvrátil sa náhlym krokom do kúta a vypukol v plač.

— Čo je to? — preriekla, keď počula vzlykot.

— Ale nič, otcovi nejako prišlo zle, slinka mu zabehla, nemôže si odkašľať, nuž ho trocha dusí… — luže matka pred dcérou, aby nejako zašamotila.

— Neplačte, apo! — a obrátila sa k nemu.

Nadprirodzenú silu vyvinul, aby zastavil nával žiaľu. Utrel si hbite oči, pozrel hnevno na prítomných a sadol si.

— Či by si si, dievka moja, takto niečo nezachutila? Mliečko, alebo jabĺčko, — prihovára sa svokra, aby jej obrátila pozornosť na iné. — Hľa, načim ti i lieky dať. Paľo, ty to lepšie spravíš!

Paľo nalial z fľaštičky liek do malej lyžičky a podal jej, aby ho vypila.

— Mamo! — volala na mater.

— Čože chceš, dcéra moja?

— Poďte bližšie!

Nahla sa nad ňu.

Marka jej chytila hlavu rukami a priložila jej ústa k uchu.

— Mamo, ja by som rada domov, k vám…! — zašeptala jej.

— No veď môžeš, zajtra prídem po teba.

— Nie zajtra, ale dnes… hneď… Dobre?

— Keď tak chceš, vďačne, áno, vezmeme ťa, — riekla odhodlane, ako by bola istú nádej dostala, že ak by sa jej doma polepšilo. A potom hlasne dodala:

— Marku odvezieme domov!

— I malého Paľka, — šeptala chorá.

— Ba ešte čo, — prehovorí Húska, akoby urazene, — veď ju my tiež opatrujeme, ako načim.

— To vieme, ale ona chce a i naša vôľa je, všakver’, Ondriš? — spytuje sa muža.

— Pravdaže, veď už mohla dávno byť u nás. Len ty, Paľo, zapriahaj, alebo ak nie, tak ja idem po voz!

— Ach, čože by ste mali, — skočí svokra urazená do reči, — nuž či my nemáme kone?

— Keď tak chcú, nuž len choď, Paľo!

Kým Paľo zapriahol, za ten čas Marku obliekli, zababušili, periny do voza položili a do nich uložili Marku a odviezli i s malým domov.

Doma prvé dni sa tak zdalo, ako by jej rozhodne bolo lepšie. Rodičia už mali úfnosť, i Paľo bol veselší, začal jej už rozprávať, s akou parádou ju odvezú domov, a spraví hostinu ani na svadbu.

Ona sa len usmiala, no nepovedala nič, len sa zahľadela na neďalekú kolísku a oči jej nabehly slzami.

Na štvrtý deň pred večerom zostala zle a o deviatej večer už bola mŕtva.

*

Na tretí deň po Markinej smrti boly už od ôsmej rána vráta dokorán otvorené. Ženičky, staré i mladé, s deťmi i bez detí, ustavične šly ta, aby ešte raz obzrely umretú, ako ju spravili, či má peknú truhlu, aký ručník jej dajú do hrobu, a či ju veľmi oplakávajú. Taký stisk je v pitvorných dverách, že ťažko bolo sa predrať. Jedny s vyplakanými na červeno očami vychádzaly, aby sa postavily s funebrálmi na dvore na dobré miesto, aby mohly všetko vidieť a počuť. Iné zasa vchádzaly. Zdnuka bolo počuť hlasitý nárek, zaiste mať a svokra oplakávajú už v rakvi ležiacu Marku, ktorá ako vosk leží, v najlepších šatách peknou čipkovou plachtou (čo len najdrahšiu našli v sklepe, takú kúpili) prikrytá, len práve tvár jej bola odkrytá.

— Aká je krásna! — šepce jedna suseda, — ako by len spala.

Z druhej izby zaznel mocný mužský hlas a za ním druhý, tretí… i bolo počuť nápev krásnej piesne: Márnosť v svete nad vše márnosti…

A ľud sa len valí a plní priestranný dvor. Už sú i dosky, pretvorené na lavice, lebo pod nimi ležia hodné kláty namiesto nôh, obsadnuté staršími chlapmi. Mladší stoja pod ústreším. Naprostred dvora stojí stôl, prikrytý bielym obrusom a dve stoličky čakajú na kňaza a učiteľa. Pred stolom na niekoľko krokov čakajú čierne máry na svoju obeť. Šepot sa rozliehal po celom dvore. Ženičky si rozprávaly o nebožkej a o jej rodine. Jedna rozprávala, ako umierala, ako sa ťažko lúčila, dieťa žehnala, Paľovi i rodičom na srdce kládla jeho opateru. Druhé zasa sa staraly už o Paľa, čo si počne, kedy sa bude ženiť atď. Až konečne zaznel na veži veľký zvon, za ním stredný a malý v peknom súlade. Onedlho povstal v národe šum. Ženy začaly robiť miesto prichádzajúcemu kňazovi a učiteľovi.

Z izby bolo počuť temný buchot. To pribíjajú vrchnák truhly. Nárek matkin sprevádzal buchot. Zrazu sa vo dverách ukázala rakev, nesená dvoma chlapmi, ktorí ju pozorne položili na máry. Bola pekná, obtiahnutá červeným vybíjaným zamatom a bielymi klincami obitá, silne okrášlená pozlátistým papierom. Meno, rok i deň umretia, všetko bolo zlatými literami vyložené. Na vrchu rakve pestrely sa vence. No bolo čo vidieť! Zpod vrchnáka visel hodvábny ručník so širokými čipkami. Mať i svokra i druhé príbuzné hodily sa na truhlu s hlasným nárekom. Na dva kroky od nej stál Paľo s otcom i so svokrom, majúc ručníkmi zastreté tváre a len po trhaní pliec bolo poznať, že plačú.

Začal sa pohreb.

Učiteľ začal spievať dlhú pesničku:

Sbor spieval za ním, takže spev plno a hlasno rozliehal sa na široko a ďaleko. Nejedno oko sa zarosilo, precítnuté obsahom piesne i touto dojemnou udalosťou.

Ale zato ženička v úzadí, opretá o hruškový peň, nemohla sa zdržať, aby nešťuchla lakťom susedu a nepošeptala jej do ucha:

— Ale ti len vyťahuje ten rechtor, ako sa ozýva.

— Zaiste dostal duplovanú štólu, hľa, akú jej pesničku vybral, — odvetila druhá.

Pán farár pekne kázal. Začal o márnosti sveta tohoto, že nič je nie stále na tomto svete, ľudia sú len ako tráva so dňa na deň. — Hľa, i táto mladá spolusestra naša, jediná nádej rodičov, potešenie manželovo, matka útleho nemluvniatka (všetko plakalo, matka od žiaľu omdlievala) klesla do tmavého hrobu. Prečo? Kto by sa mohol starať do vôle Hospodinovej? Jeho cesty sú nevyspytateľné. Ale co Bůh činí, vše dobré jest. On nám odoberá našich milých, švihá, navštevuje nás, aby nás skúšal, či sme mu verní, ale on i nájde balzám na ubolené rodičovské srdce, zahojí rany a raz ich spojí, i dieťatko s matkou, s dcérou a manželkou, tam vo večnej sláve, kde niet nijakej bolesti, ani zármutku, ale večná radosť a večný život.

Paľo pod kázňou sňal s tvári ručník, uprel vyplakané oči pred seba, ale raz sa nezdržal, aby mu potajmo neprelietol zrak po húfe.

— Či vidíš, ako mu sliedia oči? — šepce Zuza susedovie svojej kmotre, stojacej pri nej.

— Čo myslíš? Hádam už pozerá za inými, ktorú by si vybral. Že sa Boha nebojí a ľudí nehanbí, — a zabudla, že sama po smrti prvého muža na tretí mesiac už druhému prisahala vernosť.

A tak ešte na Markinom pohrebe začal sa záujem o Paľa. Smrť pojala svoju obeť a život bude prúdiť ďalej svojím tokom.

Keď Markina truhla ležala na drúčkach nad jamou, aby pri poslednom slove požehnania spustili ju do nej, ešte raz slniečko zpoza obláčka spustilo svoje lúče na papierový pozlátený kríž vrchnáka, na materinu slzu, ktorá spadla na lístok venca a zaskvela sa v dúhových farbách, aby ju v druhej chvíli rozmliaždila a zašpinila hrudka hliny, padajúca na Markinu rakev.

(1908)