Suchoty

Bol sychravý, decembrový deň. Po nebi váľaly sa špinavo-šedivé oblaky tak nízko nad zemou, že v diaľke sa zdalo, ako by sa šúchaly po zemi. Drobulinké kvapôčky dažďa, viac len bublinky, sypaly sa husto z neba. Kvapky sa nerozplynuly, keď spadly či na zoschnuté bodliača, alebo krovinu pri ceste, ale podržaly svoju guľatú podobu a sťa drobunké perličky zostaly sedieť husto jedna pri druhej. Vzduch bol preplnený presiaknutou vlahou, takže sa zdal lepiť na všetko, i na pľúca. Ťažko bolo dýchať to vlhké a chladné povetrie.

Na ceste do Blatného bolo počuť pukanie biča. Onedlho sa zo tmy vynoril voz, ťahaný dvoma mocnými koňmi, z ktorých sa len tak kúrilo. Poháňal ich chlap, učupený v bunde, vlnou obrátenou na vonok, aby mu kôžka na bunde nezmokla a tak nestvrdla. Čiapku tiež mal na opak vyvrátenú, aby mu líce na nej nenavlhlo. Pri ňom sedela žena už v rokoch, v bielom kožuchu, a na hlave mala uviazaný veľký čierny ručník tak opatrne, že jej z celej tvári len oči a nos bolo vidno. Nad sebou v ruke držala veľký, svetlý, červeným pásom ozdobený dáždnik. Vo voze ale ležala mladá ženská pod perinou. Chránil ju ešte pokrovec pred mrholením. Bola to Mara Húsková. Jej muž Paľo poháňal kone a jej mať Pekárka sedela pri ňom, aby zakaždým, keď dcéra zastenala, obrátila sa ku nej, starostlive ju prikryla a spýtala sa jej, čo jej chýba. Paľo sa tiež obrátil k nej kedy-tedy, ale len na chvíľu, lebo musel pozorovať na jamistú cestu. Bolo treba vyhýbať každému seknutiu, lebo to všetko ubolenému a schudnutému telu ženinmu pôsobilo bolesť, a tak vylúdilo z nej ston, ktorý sa ho zakaždým bôľne dotkol.

Zrazu zadul studený vietor. Oblaky sa bystrejšie pohybovaly, ich tmavé guče sa naháňaly, a medzi nimi redšia vrstva oblakov prechádzala do jasnejšej špinavo-žltkavej farby, ktorá sa zdala byť nehybná, lebo to bola základná farba úzadia oblohy. Popri ceste stály kostrbaté jahodové stromy. Ich bezlisté čierne konáre podobaly sa kostrám. Kývaly sa lenive sem i tam pod tlakom vetra, tu i tu zavrždiac, keď sa trely o seba. Na jednom konáre kolísala sa vrana a nehybne pozerala na cestu. Nemýlil ju ani hrkot voza, ani praskot biča, len keď sa ozval krákot v povetrí a bolo vidno kŕdeľ vrán, obrátila hlavu v tú stranu. Potom zasa pozrela nadol, a vyhupnúc sa trochu, rozprestrela krídla; zakvákala a brala sa za druhými družkami. Zasa nastala tichosť a jednotvárnosť, porušená len stonom vetra, vrzgotom konárov a zašumením suchého bodľačia.

Pred nimi v diaľke sa ukázala široká čierna čiara a nad ňou sa zabelela veža. Čím väčšmi sa blížili, tým zrejmejšie vystupovaly jednotlivé predmety. Zpomedzi sadov zabelela sa stena domu, tam zasa zvod na studni dvíhal svoje rameno do výšky. Už počuť i brechot psov, i voda sa už belie v jamách pred dedinou, z ktorých dedinci od mnohých rokov vykopávajú zem či na váľky, či na tehly, alebo na nabíjanie chalúp; áno i na kalenie a mazivo stien a podláh. Tieto jamy v časoch dažďov sú plné vody a vyzerajú ako opravdivé jazerá. Ony dávajú zvláštny ráz dolnozemskej dedine. Počnúc od prvého jarného dňa do pozdnej jesene je tam ustavične život a šum. Tu plávajú husi, tu sa ponárajú kŕdle kačíc a svojimi labkami udržujú si pritom rovnováhu, aby chvost mohly kolmo udržať nad vodou, kdežto krk im je až po prsia pod vodou, a širokým zobákom lovia vo vode plávajúcu lahôdku. Na brehoch jám vylihuje veľké stádo svíň a pri nich sedia pastieri. Okolo nich stoja alebo sa lenivo prechodia čierni psi strednej veľkosti, strapatej srsti. Týmto je i pysk dlhou srsťou porastený. Len práve oči sa im blyštia a koniec pysku černie. Sú to výteční strážcovia stáda. Za teplého letného času vidno kŕdeľ malých detí šarapatiť v kalnej vode. Ich shon a krik sa rozlieha na široko a ďaleko… Jamy sú ani v noci nie opustené. Tisíc žiab začne tu svoju muziku, áno i divá kačička priletí z mesačnej noci, aby hybkými pohybmi brázdila tichú stojatú vodu. — Teraz je tu pusto, čierne blatnavé brehy sa smutne odrážajú v kalnej vode. Len čo pipíška prelietne nízko nad cestou, aby tíško zapipíkala, alebo kŕdlik stehlíkov prelietne z bodľačia na bodľač, kde krátkymi, no mocnými zobáčikmi vykľúvajú semiačko. — Ale nech len plocha vody zamrzne, tu sláva jám zasa ožije. Detváky z celej dediny sa tu shrnú kĺzať sa, vyvádzať veselý shon.

Paľo, prejdúc popri jamách, zatiahol do istej bočnej uličky. Tam zastal pred neveľkým, trstinou pokrytým domom. Shodil bundu so seba a zakryl ňou sedlového, zasa druhého teplým pokrovcom. Medzitým mať opatrne sostúpila s voza. Trošku si pretiahla rukou od sedenia zakrkvané sukne. Dáždnik položila na sedadlo a vošla do dvora. Onedlho sa vrátila a pristúpiac k vozu, odkryla perinu.

— No, chvála Pánu Bohu, už sme tu! — prihovára sa dcére. — Ňaňa Trčová sú doma, a ty sa neboj nič, veď sú ony nie, žeby zlô bolo v nich, ale… No, len sa zachyť, — šeptom pokračuje, keď počula šťukot kľučky. — Tak! — Keď videla, že Mara sadla, zavolala na zaťka: — Paľo, poďže sem! — Tento práve odzubadloval kone a hodil pred ne chlp sena. Paľo pristúpil k nej.

— Nevládzeš ísť? — spytuje sa jej, — poď, pomôžem ti, — a rozprestiera náručie, aby ju ulapil.

— Vládzem, — odpovedá žena, ale som ako dobitá od trasenia sa na voze.

Aby ukázala, že vládze, vstala, lapila sa vychudnutými rukami o lojtru a preložila nohu cez ňu, hľadajúc hlavu kolesa, na ktorú by sa mohla oprieť.

Paľo ju chytil cez pás a potichu ju složil na zem.

— Veď som mohla i sama, — vravela, ale z hlasu jej bolo poznať, že bola rada Paľovej úslužnosti.

Medzitým matka už stála za ňou s veľkým vlneným ručníkom i prehodila jej ho cez plece, aby sa neprechladila.

— Čo ma tak babúchate, veď mi je nie zima!

— No, len strp, dievka moja, teraz si vyšla zpod periny, mohla by si sa prechladiť. A teraz poďme.

Ticho vošli všetci traja do domu.

Vstúpili do dosť malej a tmavej, dvoma neveľkými, do dvora hľadiacimi oblokmi osvetlenej izby. Naprostred izby stála vysoká, kostnatá starena, mohla mať už asi sedemdesiat rokov. Vyzerala ešte dosť statne.

— Vitajte, — zvolala tým chrapľavým hlasom, ktorý je obyčajnou vlastnosťou starien. — Posadajte si k peci, je teplá, zíde sa vám trocha zohriať, lebo vonku je dosť chladno.

— A veď sme sa my dobre vybrali, — hovorí mať Marina, — nie žeby nám bolo zima. No, Marka, sadni si, — obracia sa k dcére, a sama si k nej sadá.

Pri obloku sedel nízky shrbený človiečik, mal veľké okuliare na nose, a díval sa cez ne do starej veľkej knihy, iste nejakej postily, ktorá pred ním ležala na rohu stola.

Na stenách bolo hojne obrazov rozličných svätých, ružičkami alebo pozlátkom okrášlených a v čiernych, jednoduchých rámoch osadených. Pod obrazmi visel rad kvetavých tanierikov. Vôbec izba bola taká, ako iné chudobnejšie, lebo o Trčovke si ľudia rozprávali rozličné povesti, že je vedomkyňa, že svoju múdrosť nemá od Boha, ale že sa spojila s nečistým. Áno i o bohatstve si rozprávajú ľudia, veď jej liečenie hodne donesie i do komory i do kuchyne, a že to oni starí nemôžu stroviť, tak že kde by sa to všetko podelo, že tam musí byť už sila nagazdované.

Pravda je, že Trčovka má na ďaleko povesť. Niet temer dňa, kde by voz nezastal pred ňou z bližšej alebo ďalšej dediny s chorým, alebo o poradu, keď niekomu niečo ukradli, tak aby vyčítala, kto ho obkradol. To sa vie, že nik s prázdnym nepríde. Ale to, čo má, alebo nemá, o tom nik nemohol iste povedať, lebo ona od nepamäti vždy v tom domčeku i so starým bývala. Pravda, opravila si ho, keď bola potreba, ale žeby bola spôsob života očividomejšie menila, to nebolo. Žili ticho, skromne, mlčanlive.

Ako sa stala vedomkyňou, ťažko by sa dalo dopátrať niečo bezpečné. Už jej matka poznala liečivé rastliny, to prevzala od nej. Poradila raz, druhý raz, a náhodou ľudia vyzdraveli. Títo poradili druhým, aby išli k nej, tak sa šírila jej povesť. Ľudia už nehľadeli na výsledky, nepozorovali, či to môže byť, ale jej verili, že má v sebe niečo nadprirodzené a ona vyúžitkovala túto vieru, zahalila sa do tajomného mlčania, málo s kým sa stýkajúc.

— No, čože vás sem priviedlo, deti moje, čo? — spytuje sa starena, a pritom prikročila k Mare. — Hádam táto nevesta je chorá? — a pozrela skúmave do jej tváre.

Marka nesmelo pozrela na ňu. I videla jej chudú zvráskavenú tvár. Zpod kytky vykradol sa chlp ani sneh šedivých vlasov a zakryl jej na jednom boku sluchy. Oči mala vpadnuté a obrúbené temnou tôňou. Možno, že práve preto maly taký zvláštny, prenikavý lesk, takže Marka voľky-nevoľky spustila viečka pred týmto pohľadom.

— Hádam sa ma bojíš, — pokračuje starena, keď zbadala Markin strach. — Neboj sa, ja ti nič neurobím, — a pohladkala jej tvár svojou suchou, svraštelou rukou. — Chúďa, aká je chudá! Dlho už chorieš?

— Veru, už vyše roka, — skočila jej matka do reči.

— Hm, hm! — dudrala si viac popod nos, — trochu pozde. Hm, hm! — a pozerala zasa na Marku.

Ona sedela trochu prestrašená, ani čo by jej ortieľ smrti čítala.

— No, veď sa neboj. Oj, veď som ja už i také vyliečila, ktorým už i doktori vypovedali. Skúsim i u teba, neboj sa nič, uvidíš, ako sa budeš o dva, o tri týždne cítiť, ale tak musíte robiť, ako ja kážem.

— Všetko vykonáme, ako poviete… — sľubuje mať.

— No, keď je tak, len sa dám do toho. A ty, starý, choď na povalu a tam zpod tretieho roha od ulice vezmeš tú viazaničku zelín, potom pôjdeš na druhý koniec a tam na ľavej strane v kúte z tej hŕby zelín vezmeš tiež za malé náručie, ale žeby si nepomiešal, a dávaj pozor, aby si nespadol dolu schodmi.

— Ty ale, akože ti je meno? obrátila sa k Paľovi a priblížila sa k nemu.

— Paľo, — odpovedá Paľo ticho, a pritom mu mrázik prebehol po chrbte.

— Tak ty, Paľo, choď si opatriť kone, hľa, voz ti stojí sám na ulici. Bundu ti môže, alebo inšie, niekto i potiahnuť, kým si tu…

Paľo bez slova vstal a vyšiel. Cítil poľahodu, keď ho zarazilo studené čerstvé povetrie. Tak mu bolo dusno tam dnu. Tak teskno, i srdce ako by mu bol niekto do klieští stisol. Bol rád, že sa vyslobodil ztade.

Keď chlapi vyšli, prehovorila stará:

— No, a teraz, dievka moja, ľahni si na túto posteľ, a neboj sa nič… Tak! — I rozpäla jej kabát, odhrnula i ručník, rozviazala i oplecko a potom všetko odhrnula, takže jej obnažila prsia.

— Hm, hm! — zašomrala. Potom sa nahla nad ňu. Tri razy urobila rukou kríž na prsiach a potom začala chytro spevavým hlasom zariekať:

A teraz hlasnejším, rozkazovacím hlasom doložila:

^[6]

Kým zariekala, za ten čas vždy do pol kruhu prechádzala jej po hrudi krajom zohnutej dlani, ako by niečo shŕňala.

Keď skončila, tri razy ju prežehnala, potom zasa začala znova zariekať až do tretice, nakoniec zasa tri razy prežehnala a znamenie kríža tiež urobila tri razy.

— No tak, teraz ak je od zlého človeka, tak ti istotne prejde. Lebo viete, — a tu sa obrátila ku materi, — sú všelijakí ľudia na svete, i čistí i nečistí. Pravda, to učení nechcú veriť, ale je tomu tak… — a pozrela zasa na ňu. — Ale len tak bude osožiť, ak nikomu nepoviete o tom, čo sa tu urobilo, ani slovíčka.

— Ach, Bože chráň! — vzdýchla si mater zhlboka, — len keby bolo na osoh. Ach, veď by sme my vám nikdy nezabudli. Veď nám je ona jediná naša potecha… — a slzy ju zalialy.

Marka veľmi ťažko niesla, keď niekto plakal pred ňou, i teraz hnevno a s výčitkou pozrela na matku a odvrátila sa od nej.

— Veď ja neplačem, dievka moja, že by, ale vieš, len mi tak ľúto prišlo, že sa tak musíš trápiť.

— No, veď to všetko bude dobre, — hovorí stará a pozerá pritom do obloka, — hlas jej znie tak prázdno, hlucho. — Veď všetko prestane, len trpezlivosť! Ale kdeže je ten starý so zelinami, musím ho zavolať, — a vyšla.

Onedlho doniesla dvojaké zeliny, podávala ich materi a vravela:

— Tieto budete variť v novom hrnci, potom tú vodu vylejte do vriacej vody a spravíte jej kúpeľ, prsknete ešte za dve priehrštia soli a v tejto kúpeli ju okúpete, — a podala jej hodný chlp suchých zelín. — Tieto ale budete jej variť na pitie. Zvaríte v malom hrnčeku vodu, hodíte štipec z tejto zeliny a dáte jej vypiť, koľko môže. Nemusí všetko naraz, len tak, koľko jej príjme, — a podala jej malú viazaničku soschlej rastliny.

Pekárka každú osobitne opatrne zakrútila do ručníka, potom starej niečo pichla do dlane, čo ona zručne skryla do vačku na sukni.

Potom si Pekárka zasa zababušila dcéru, odobrala sa od starej a poberaly sa preč.

Paľo bol srdečne rád, keď mohol prasknúť do koní. Pozrel na Maru, ktorá sedela pod perinou vo voze. Kone tiež veselo pohly, lebo už zunovaly stáť na jednom mieste a pritom i banovaly za teplou stajňou. I poberaly sa dobre domov, vediac i ony, že všade dobre, ale doma najlepšie.