Suchoty

Už minul rok, ako sa Paľo Húska oženil. Mladí sa radi videli a starí tiež boli spokojní s nevestou, lebo bola tichá, poriadna osoba. Len jednu chybu mala, že do roboty bola slabá. Ona, chuderka, sa namáhala, ako len vládala, či pri kopačkách, či na žatve, či pri mlatbe, vôbec všetko robila, ale bolo vidieť, že nenaberá na seba. Čo by jej ako ťažko padla robota, nepožaluje sa, lebo po prvé by jej ani neuverili, aj vysmievali by ju, že sa mazne, po druhé to už každá nevesta by si pokladala za veľkú hanbu, vyznať svoju slabosť. Ona ju tají, napne všetky sily, len aby sa zdala byť čerstvá a bystrá. Ešte i večer po dennej ťažkej robote kráča ako na strunách do sklepu po olej alebo iné veci, ako by bola celý deň presedela.

Ako prišla do Húskov, tak svokor jej oddelil na priadzu konope, lebo v každom gazdovskom dome, či už gazdiná, či dievka, alebo nevesta, každá dostane z urodených a už očesaných konôp istú čiastku na pradenie: kĺk, pačies a čistého vlákna. To je jej. To si opradie, otká, a čo netreba do domácnosti, má si právo z plátna odpredať a s peniazmi naložiť podľa svojej vôle. Obyčajne sa ženy z toho šatia. Pravda, každá sa usiluje, aby čím viac plátna utkala, už či na vrecia, či tenšie, aby tak čím viac peňazí mohla dostať. Okrem toho svokra a nevesta majú ešte dôchodok z mlieka, vajec, hydiny a zeleniny. Každý týždeň, keď len môžu, výjdu na trh, a čo len môžu, to z vyššie udaných vecí odpredajú, lebo to sú ich dôchodky. Z utŕžených peňazí sa potom podelia, ale z toho do domácnosti sú povinovaté svetlo a menšie výdavky do kuchyne zaplatiť, takže hospodár z gazdovstva do domácnosti máločo dá. On z dôchodkov gazdovstva vypláca rozličné výdavky, ako daň, dlh, na cirkev a väčšie potreby rodinné.

Na prvý pohľad sa to zdá byť veľmi múdre a pekne podelené, ale keď hlbšie nazrieme do domácnosti nášho ľudu, nuž vidíme, že veru i tu je chyba, a to hlavne v tom, že ženy všetky potravné články, z ktorých len môžu aký-taký groš utŕžiť, speňažia.

Tak mlieko, vajcia a hydina, všetko sa speňaží. A domáci žijú, obyčajne ráno, zo zakvasenej v octe papriky, alebo zaprážanej, tuho opaprikovanej polievky, na obed chlieb a slaninu, a len večer sa varí, obyčajne strova s údeným bravčovým mäsom. A tak žena, aby si mohla zaopatriť módne šaty a hodvábne ručníky, odťahuje od domácnosti ľahkú, výživnú a zdravú stravu. A tak hrdoba a prepych v šatstve je tiež príčina slabšieho sústrojenia. Ľudia upadúvajú do rozličných chorôb, a tak toto tvorí tiež príčinu úžasného šírenia sa suchôt.

Najzávažnejšia príčina vývinu suchôt u nášho roľníka je, že skončenie poľnej práce na čas je mu nenarušiteľný zákon. U neho vtedy nieto nemožnosti. Musí sa skončiť, a dosť. Ako samému hospodárovi nepríde do umu, či tá námaha mu nezaškodí, tak mu nenapadne rozmýšľať, či jeho mladá čeľaď je schopná to skončiť. — Leto je na robotu, zima na oddych, — hovorieva, a tak každý úd rodiny z namáhavej práce musí vziať svoj podiel, bez úvahy na pomer jeho síl k nadelenej mu práci.

Mara už v lete po žatve začala pokašľávať.

To sa stalo takto. Slnce pieklo do nevydržania. Ešte i tá zem vydávala horúčosť, bo bosou nohou temer nebolo možno na nej vydržať, keď Pekárovci práve dokášali pšenicu. Mali hojnú úrodu. Za nimi stál kríž pri kríži, a pred nimi kus, asi na pol dňa kosby, stála, ako múr, krásna klasistá na koreni pšenica. Gazda sa tešil hojnej sýpke. Už v duchu vyratúval, koľko mu bude sypať kríž a koľko asi bude mať metrov úrody. Horel netrpezlivosťou, chcel, aby čím skôr skončili, lebo sa bál, že by mohol prísť nejaký nečas a škodu mu urobiť v stojacom obilí, čo i bolo pravdepodobné, lebo v diaľke na obzore začínaly sa túrniť oblaky. I pristúpil ku krížu, v ktorého chládku, použijúc poludňajší oddych, spali Paľo i Mara. Blízko nich z pahreby vystupoval slabý dym. Neďaleko nich boly pohodené ražníky, znak, že ešte len pred chvíľkou piekli si slaninku, aby si na nej pochutili miesto obeda.

— Vstávajte! — zavolal na nich otec, — aby sme mohli skončiť, lebo sa bojím búrky, a snáď ešte skončíme na čas.

Vstali. Údy si povyťahovali. Mara bola ako dobitá. Všetko ju bolelo. Kdeže by aj nie! Už temer od dvoch týždňov, čo vstáva o tretej ráno. Povriesla treba krútiť, kým rosa obschne, potom hajde hrste sbierať. Vždy na nohách, vždy sa zohýnať na úpeku. Chrbát si už ani necíti, a kým si ľahne, minie i jedenásť, lebo i doma treba ešte všeličo doniesť do poriadku.

Začali.

Muž pred ňou, otec ešte doväzuje a skladá do krížov. Od horúčosti dobre neomdlieva. Mužova košeľa i jej sú ani z vody vytiahnuté, také sú mokré od potu. Jazyk jej je od smädu zdrevenelý. Pristúpi k nádobe (čobole), aby sa napila, urobí niekoľko glgov, odpľuje si, je taká odporná, steplená tá voda. A zohýna sa i sbiera ďalej. Telo má od potu ani vyzvárané, len sa tak kúri z nej. Už nevydržím, prichádza jej do mysli, ale švist mužovej kosy zakaždým ju pohne, aby sa zohla a aby ukladala hrste, temer bezmyšlienkovite. Medzitým otec skončil viazanie, i on vzal kosu do ruky. Zavolal: — Len sa ta, deti, do toho, — a už sekal do bujného obilia s celou chuťou. Klobúk shodil dolu, nedbajúc na horúce slnečné lúče, padajúce mu na husté, už šedinami popretkávané vlasy, a do tmavohneda ohorenú šiju.

Oblaky čím diaľ tým viac sa dvíhaly. Húska vše nepokojne pozeral v tú stranu, aby sa zasa pustil s chuťou do práce a aby pobádal mladých, žeby mohli pred nečasom skončiť.

— Bude pršať, — prehovorí Mara, a bojazlive pozerá na čierňavy, ktorých kraje sa belejú sťa biela čiapka.

— A už najskôr bude tak, — odvetí Paľo.

— No, len sa rezko! Aha, už nemáme veľa, hneď sme hotoví! A čo len trochu dažďa, veď sme nie z cukru. Sedliak i zmokne, i sa osuší, preto sa mu nič nestane!

Už bolo počuť ďaleké zadunenie hromu, za ním zavial vetrík.

Zrazu sa zatmelo a zablyslo, a v tej chvíli zarachotil hrom. Kone, priviazané o šaragle, nepokojne jastrily. Chladný vietor začal viať a hrubé kvapky zprvu riedko, potom hustejšie začaly padať na zem.

— No, už je nič. Paľo, priahaj. A ty, Mara, sober, čo máš, a ponáhľajme sa domov, kým nás väčší nezachytí.

Len čo sadli na voz a pohli sa, tu sa začal liať dážď ani z ročky. Premokli do kože. Blesky sa križovaly, dunelo, zem sa len tak triasla. Mara učupená, zakrytá pokrovcom, sedela zostrašená. Prejala ju zima. Keď prišli domov, začala ňou zima lomcovať, musela si hneď ľahnúť do postele. Ležala temer dva týždne. Matka ju chcela vziať k sebe, no mužovi rodičia nechceli o tom počuť, že čo by svet na to povedal, že či sú oni nie hodní ju tak opatriť, ako svoje vlastné dieťa. Ale zato neminul ani deň, aby si ju matka nebola prišla navštíviť i dva razy, to sa vie, nikdy neprišla naprázdno, ale vždy doniesla nejakú lahôdku.

Konečne sa sobrala, ale predsa veľmi zoslabla. Keď prvý raz išla v nedeľu popoludní i s Paľom na návštevu k materi, tak sa celá zadychčala od slabosti, kým prišla domov. No pomaly predsa prichádzala k sebe, ale dych nemala taký voľný, ako predtým. Cítila, ako by ju niečo tlačilo na pľúca, a večer, keď si ľahla do postele, vše jej zapisklo tam dnu pri dýchaní.

Svážanie obilia s poľa minulo sa pre Marinu chorobu bez nej. Ale keď prišlo na tlačenie,^[4] tak sa i ona prichytila do roboty. Nemožno povedať, že by ju boli nútili, ale ju ani nezrádzali, nuž a ona sama si neverila a všetko na ľahko brala.

Nieto vari pre sedliaka úmornejšia robota, ako tlačenie. Za dedinou na všetky strany žlknú sa stohy, sú akoby celé, zo snopov nakopené domy. Úzke uličky vedú pomedzi ne, len čo môžu vtisnúť parnú mláťačku. Horúčosť je tam na nevydržanie. Slnečné lúče padajú temer kolmo dolu a vetrík zaveje len vtedy, keď sa sem zatára.

V takejto zápare pracuje pri každom stroji asi dvadsať ľudí. Jedni sú na stohoch, tí podávajú snopy, iní na mláťačke, tí ich hádžu dnu, tretí vymlátenú slamu kopia do stoha. Sám hospodár pozoruje zrno, ako sa sype do vriec. Tam on i so svatom, znaleckým okom pozerajú na pekné červenkavé pšeničné zrno.

— No, je neúrečné, — prehovorí Ondriš. — Kríž sype päťdesiatosem kilogramov, to už značí niečo.

Húska sa spokojne usmieva, že ho svat Pekár pochválil.

— A ver’, Otec nebeský požehnal. A tu keby si ho len bol videl na jar. Výjdem hneď, ako zmizol sneh, reku, nech ho vidím, ako prezimovalo. Tu zem sa černie, len kde-tu vidíš chĺpok sa zelenať. No, čo teraz, hútam si, čo robiť?! Prídem bližšie, pozriem, ono koreň má. Škoda, reku, vyorať, čo? A už ako bude, už len počkám, ako Hospodin dadia, a ak nie, potom ho vyoriem a posadím kukuricu. Iba keď tu prišiel pekný teplý dážď. Výjdem ja zasa von tak asi o dva týždne. Tu sa ti ona začína pekne zelenieť. Nebola, pravda, taká, ako Sivákova, nuž ale čo má z nej, keď mu všetka poľahla. Hľa, keď to ten víchor bol, ani čo by ju zvaľkalo. A moja pomaly so dňa na deň bola krajšia, a stála ani múr. Ale keď som ju kosil, tak oťažela, keď priľahla na kosu, hneď som si hútal: no, budeže to pšenička!

Medzi hovorom vrecia sa naplnily. Húska s Pekárom naplnené odkvačili a prázdne napäli. Plné zaviazali a hodili na váhu. S váhy ich Paľo hodil na voz a odvážal domov do sýpky, hrdo si sediac na voze, hoci ho i plecia bolely od nosenia vriec. Veď vozí domov úrodu, a to nie ledajako, jeho nový voz predsa kedy-tedy zavŕzgne, ako by si vzdychol pod ťarchou, a napäté štrángy tiež značia, že jeho kone, ktoré sú ináč mocné a v mäse, takže sa im ligoce srsť, musia sa hodne pričiniť, aby odtiahly naloženú im ťarchu.

Mara, keďže nebola súca ani na stoh, ani hore na mláťačku, aby jej obľahčili, dali jej plevu nosiť. Robota je to najľahšia, lebo nepotrebná je pri nej sila. Čože, na dve žŕdky pripravia si plachtu, na tú berú sypúcu sa z mláťačky plevu a dve ženy už idú s ňou ako s páperom. Ale keď sa len priblížime, tak máme skapať od dusného prachu, ktorý sa valí ani nejaký oblak z mláťačky. Ženy, čo tam robia, sú na nepoznanie celkom zapadnuté prachom. Pot, prerážajúci vrstvu prachu, zvlaží prach a urobí z neho blato. Takýto prach naplní nozdry i oči, takže obyčajne nabehnú krvou.

Pri všetkých útrapách nálada pracujúcich neklesá, lebo povedomie, že Boh požehnal zrnka, že bude v hojnosti chleba, a okrem toho pocit, že, hľa, teraz shŕňajú ovocie svojej práce, ich obodruje; nuž a tlačenie obveseľuje i okolnosť, že sú všetci zväčša moľbási,^[5] rodina, a tak je výhľad na chutný obed a na chutnejšiu ešte večeru, kde bude všetkého do sýtosti. I vyschnutý gágor si budú mať čím vypláknuť.

Najväčším pánom pri tomto diele je strojník. Jeho rozkazy sa verne plnia. Jeho adjutant, kurič, vrtí sa okolo neho začmudený ani kominár a zaolejovaný ani sardela, na desať krokov pocítiš od neho vôňu oleja. Tu hádže lopatou kukuričné šúľky do peci stroja, tam zasa s olejovou kaňvičkou obchodí stroj a kvapká olej na osi. Potom zasa pozrie, či má stroj dosť vody, a tak to ide vždy. Strojník ale, v belasom, voľnom plátennom kabátku a nohaviciach, riadi pohyb stroja. Jeho oko všetko vidí. Spokojný so svojím dielom ide pozrieť zrno, padajúce do vriec. Vezme na dlaň, znalecky prejde po ňom, jedno rozhryzne, aby skúmal, či má dosť múky v sebe a vráti sa spokojný k stroju, lebo vie, že bude dobré percento. Pri váhe on stojí, on odváži i zapíše si do knihy tužkou, vopred akurátne ovlaženou, lebo inak by ani číslicu nevedel napísať, ak by ceruzu nepichol do úst. Zvláštne je, že títo strojníci sú, okrem malých výnimiek, všetko sedliaci; obyčajne i majitelia parných mláťačiek.

Ale sa im dobre vodí. Chovajú ho ani pavúka. A piť? — Pán mašinista! — osloví ho hospodár a podáva mu fľašku s tenkým hrdlom pravej sriemskej slivovice, alebo jahodovice, — nože sa posilnite!

— Ďakujem, — odvetí oslovený, — je veľká horúčosť, a nejako mi špie, — a odstrkuje od seba nápoj.

— Nuž a čo by ste si takto? — odvetí gazda starostlive, — či by ste si hádam radšej trocha pivca? (Hľadá mu vôľu, aby mu čím menej zrna nechal v slame. Darmo je, robota len vtedy ide dobre, keď sa mastí.)

— A ver’ by trocha neškodilo, keby bolo zachladené, to by občerstvilo. Ale sa zato nemusíte unúvať!

— Ach, nuž veď je to nie unúvka, keď vám len ide na osoh, veď Hospodin nebeský požehnal, a potom, čo len dve-tri fľaše, čože, veď nás nezabije.

A tak to ide.

Slnce medzitým vystúpilo na najvyšší bod oblohy. Kurič nakloní hlavu k ľavému plecu a zpod širokej partice slameného klobúka šibne okom k slnku, ani kohút, keď pozerá hore. Vytiahne ohromné niklové hodinky z vrecka, pristúpi k strojníkovi a ukáže mu hodinky, na ktorých rúčky ukazujú, že je práve poludnie. Strojník pozrie na svoje, pookúňa sa ešte okolo stroja. To robí len zato, aby sa nezdalo, že hneď na žiadosť kuriča zastavil prácu. Ale o chvíľu pristúpi k stroju, pustí paru a v tej chvíli ostrý hvizd oznamuje ľuďom, že je tu poludnie, čas obedu i krátkeho oddychu. Mláťačka do týchto čias vydávala hlboký monotónny hlas, ktorý sa zakaždým zvýšil a prešiel ako by do bolestného vzdychu, keď nový snop hodili do jej pažeráka; teraz zatíchala, až zrazu zastala.

Na hvizd parného stroja, ako na zakikiríkanie kohúta, ozvaly sa i druhé stroje, medzi to skočil hrubý ryk párneho mlyna. A na hlas zvona složili chlapi klobúky, aby si vzdychli: — Hospodine, pomáhajže!

Medzitým sa Paľo vrátil s prázdnym vozom zpät. Pravdu rečuc, voz nebol prázdny, lebo sedela v ňom gazdiná a pred ňou bol uložený riad a veľký kôš, naplnený rozličným jedlom, i hodný krčah nápoja. Ona ale pridržiavala veľký hrniec polievky a hľadela, aby bol vždy v rovnováhe, aby sa pri seknutí nevyčrplo z neho. Paľo, pravda, tiež by nebol pošibol kone ani za svet, ale len kročmo, s nohy na nohu, doviezol ľuďom obed.

Keď sa trochu oprášili a poutierali si tváre od prachu a znoja, posadali si do kruhu na zem. Chlapi sa ponúkali páleným a len potom začali si naberať polievku z ozrutnej misy, na prostriedku položenej, a začali jesť i so ženami.

Paľo zbadal, že Mara sa len tak okúňa.

— Čože neješ?

Mara priložila lyžičku k ústam, no len čo chlipla, už ju složila.

— Nechce sa mi, — odpovedá zachrípnutým hlasom. — Nemám chuť do jedla, dosť som sa od rána nahltala prachu, — a chcela sa usmiať, no sipľavý kašeľ ju pochytil. Keď ju popustil, odpľula i zbadala krvavý fľak na sline.

Medzitým, po uhasení prvého hladu, rozprúdil sa rozhovor. Predok viedol v ňom starý Húska. Hlas mu bol veselý a tvár mal natešenú, lebo z celej duše sa radoval dobrej úrode.

— Ja neviem, čo je to, len sa žalujeme na ťažké časy, na robotu. A čože je teraz sedliakovi! Keď si sožnie a svozí do stohu, či má starosť? Príde ohnivá mašina, a čo má tristo krížov, tak je za dva, najviac za poltreťa dňa hotový. Ale my čo sme sa natrápili, i tie naše hoviadka! Čože je teraz koňom? Ale predtým. Hľa, pamätám sa, ako by teraz, bol som asi dvanásťročné chlapčisko, keď otec, Pán Boh ho osláv, začali tak tlačiť okolo Štefana. A čo myslíte, dokedy tlačili? Až hen dakedy do Všechsvätých. Násad sme mali v humne na troch miestach. Slnce praží, a kone, chúďatá, od rána do mrku stúpajú do kolesa po slame. A tu už len čo chceme shŕňať, tu príde dážď, slota, nevieš, čo máš začať, čo ratovať. Hľa, vtedy, pamätám sa, otec vždy vravievali, že 14 okoví vína okrem páleného potrovili. Pravda, ľahšie bolo vtedy, kým sriemske brehy rodily to pravé starodávne hrozno. Vtedy pivnice a komory boly plné…

— A ver’ je pravda, — prikyvuje Samo Strakoš, — i ja sa pamätám, keď sa ho toľko urodilo, že sme ho len tak do šafľov…

— A tu sa v ten rok toľko myší naplienilo, že to bol už zázrak, no ani od tých čias som ich viac nevidel. Môžete si pomyslieť, koľko škody urobily v zrne, a na to príde ešte na dodatok sneh. Zasypalo všetko, na to dážď! Zrno vtom napuchlo, začalo klíčiť, zo všetkej úrody sme mali len malý osoh, len práve čo na chlebík a na siatie! A teraz, ak Hospodin požehná, tak ani nevieš ako, len keď ti je už v sypárni.

*

Už sa hodne zvečerilo, keď sa Húskovi i s pomáhačmi vrátili domov.

Mara celú noc nemohla spať. Na prsiach ani čo by mala zavalený cent ťarchy, tak ťažko dýchala, a okrem toho pri každom dychu bolo počuť piskľavý sipot, ako čo by jej dnu v hrudi bolo niečo húdlo. Ledva sa dočkala rána. Bola ako dobitá. Len čo sa obriadila, šla k materi.

Mať, keď ju videla tak včas ráno, začudovala sa.

— Vitaj, Marka! Prišla si, no, čože u vás? Ste už otlačili?

— Už! — odpovedá ustato. — A vy čo robíte, mamo?

— A nuž upratujem, dievka moja, hľa, teraz som dala hydine, i svine som nachovala, kravu som tiež podojila. Nuž tak, a ty sa ako máš? — a pozrela na ňu.

Mara stála pred nou taká čudná, tvár mala žltú, vpadnutú, ani z vosku, oči jej horúčkovite žiarily, prsia sa jej chytro dvíhaly od ťažkého dychu.

— Čo ti je? — spýtala sa mať zastrašená.

— Ja neviem, len mi je nie dobre, som slabá. Nemôžem dobre dýchať a krv pľujem, keď kašlem.

— Nuž a prečože si mi to už skôr nepovedala?

— Ale nuž veď to hádam i tak prejde, a potom, viete, niekedy mi je i lepšie, tak som sa nazdala, že…

— No nič to, dievka moja, dobre, že si prišla, zostaň len tu, ja zabehnem po ňaňu Šúľočku, to je múdra žena, tá ti hneď povie, čo je, ako je. Len si sadni, dievka moja, a hľa, tam máš niekoľko jabĺk na peci, zachrumkaj si, ak ti je vďaka.

Asi o hodinu prišla nazpät i s ňaňou Šúľočkou, chýrnou mastiarkou.

Bola to žena blízka šiestim krížikom, nízka, chudorľavá, na jedno oko slepá a trochu napred nahnutá. Ešte bola len v pitvore, už bolo počuť jej hlas. Hovorila chytro a hlasom jednotvárnym, ako keď žiak odrectuje dobre od slova do slova naučenú úlohu.

Ešte dobre ani dvere neotvorila, už začala:

— Dobrý deň, dievčička, no, no, tak pobolievaš? No, veď to tak u mladých, no veď pozrieme! Ach, ani nevieš, čo mám roboty. Celý deň som na nohách, hľa, len čo som prišla od Zábrežných, reku, idem podložiť oheň a vodu zohriať a niečo bielizne oprať, keď si prišla, — a obrátila sa k materi. — Nuž ale je to všetko od Boha danô, musíme jeden to, druhý to, a keď mi to milý Hospodinček nebeský dali, že môžem, tak už len idem. No, čože ťa bolí? Kde? Povedz, dievčička, a nehanbi sa! Či ťa ňádra tlačí, či ľaďvie, ja som už veľa ľuďom spomohla. Hľa, Erža Karásková, tam čo býva na nižnom konci, keď to bola z tej jahody spadla, keď oberala list bubom (hodvábnikom), tak sa bola udrela, len dušu vypustiť. Pribehli po mňa. A ja? Len čo som ruku na ňu položila, už jej hneď odľahlo… Ale Kata, nože dones na lyžicu masti, a ty, Marka neboj sa nič, len si pekne ľahni na posteľ, keď ti roztriem žily, uvidíš, že ti hneď odľahne, veď to tak býva mladým. Oni sa nazdajú, že sú ako z ocele, a tu skôr sa zoderú, ako my, staré, čo sme už zahartované. No, kdeže ťa bolí, ukáž!

Mara ukázala na prsia.

— Tu ma akosi tlačí a nedá mi dýchať.

— No len strpenia, neboj sa, ja to nie tak, ako druhé, čo tlačia, dobre dušu nevytisnú z človeka, ja to len tak potichúčky, ale pritom každú žilku nájdem, hľa, však ťa tuto bolí?

Marka prikývla hlavou.

— No vidíš, ja ti to uhádnem, len keď prejdem po tele, lebo viem, kde je aká žilka v človeku, aj všetko, čo kde leží, lebo som videla vnútornosti človeka. Ono je tomu už asi dvadsať rokov, keď to boli párali Anču Kršniačku z Korytného. Vieš, tam som bola na žatve. Žena sa bola rozľútostnila nad niečím, iba keď sa ti hodila do studne. Keď ju vytiahli, už bola mŕtva. Bez dovolenia nemožno pochovať, tak sa páni nazdali, že je dáka vražda, a či si len chceli zarobiť. Boh by ich vedel! Iba keď ti prídu, že ju budú párať. Muž ju nechcel dať, ale oni na to nič, len hajde do komory, a jeden z nich ma zazrel, tak sa ma spýtal, či nechcem vidieť, aký je človek tam dnu. Nuž, ja som sa odjakživa takto nebála, išla som, tak som tam všetko videla. No tak, však ti je už ľahšie?

Marke sa ozaj zdalo byť ľahšie, už i prijemný pocit švolenia, a potom i Šúľočkin nekonečný hovor mal pre ňu toľko pútavosti, že celkom zabudla na svoju biedu, a okrem toho tak presvedčive hovorila, že človek musel mať v nej istú dôveru, áno, ako by bola očarovala chorého svojím záplavom hovoru.

— No a teraz dosť, ale vieš, od žalúdka pochádza všetka moc, tak ti ho trocha roztriem. Či vidíš, to ti je nie každá mastiarka ako mastiarka, na to načim mať už ruky. Pozriže, či vidíš, aké ja mám brúška na prstoch, to ti z tisícich žien ak jedna má. Hľa, pozri, táto žila, — a pritlačila prstom, — či cítiš?

— Cítim!

— Tak, táto žila vedie k srdcu, to je tak, ako ti ja hovorím. No a teraz sa obráť ešte na chrbát, nech ti ešte i väzy, to je dobre, a potom chrbát a pod lopatky, uvidíš, ako ti bude ľahko… Tak, — cmukla — Bože Hospodine, pomáhajže! — a skončila.

— Neboj sa, dievka moja, v tvojom stave to mnohé mávajú, zachrípnu a kašľú, a len potom sa strasú všetkej biedy. Odrazu to všetko prejde, ako by bičom pľasol.

Mare zpočiatku ako by bolo ozaj odľahlo. Dostala chuť i do jedenia. Pravda, ráno kvasená v octe paprika s chlebom, alebo cibuľa s chlebom a slanina, a potom večer zasa silne paprikované jedlo s bravčovým mäsom ju mocne dráždilo do kašľa a búrilo jej krv, nuž ale čo? Keď bola od mladi tak navyknutá, a pritom je už ako by presne ustálený jedlový poriadok, ktorý sa nemení, a o tom myslieť, či je to primerané jedlo jednomu, lebo druhému údu rodiny, ani nepríde do umu, ak len nie takzvané hostečné jedlá. Tak biely bôb na najviac miestach by za svet nevarili, lebo od toho by dostali hostec. Nuž a mlieko, vajcia a hyd idú na trh, lebo s plátnom tvoria jediný dôchodok žien; a výdavky obyčajne prevyšujú ich príjem, lebo na šatenie nepomerne mnoho vydávajú.

*

Bolo to práve na trhu, keď Mara predávala kurence a stála medzi inými ženami a dojednávala sa s pani učiteľkou, obstarnou to tučnou osobou. Nebol už medzi nimi veľký rozdiel, len dvadsaťhaliernik na páre, keď ju pochytil sipľavý suchý kašeľ.

— Čo ti je, dievka moja? To je nie dobrý kašeľ, od kedy ho máš?

— A ver’, pani rechtorka, už od žatvy, od tých čias ho nemôžem stratiť.

— Hľaďže sa ty, dievka moja, liečiť, lebo môže byť zle. Boli ste už u doktora?

— A ver’ sme my ešte neboli, takto čo ľudia poradia, to som už všetko robila, i pila, ale to dákosi nič neosoží.

— No, len ma ty počúvni, a uvidíš, že ti bude lepšie, a doma len čím viac mlieka pi.

— Keď mi nejde naň chuť, nie som naučená naň.

— Veď ti chuť príde, len ty tak urob, ako ti kážem. No, či dáš za to tie kurence?

— Veď ja by som i dala, ale čo mi mať povedia doma, keď mi povedali, žeby som ich od dvoch korún lacnejšie nedala.

— To je veľa, no, ale vieš čo, spusť ešte päták a potom si vezmem tieto dva páry.

— Nuž, keď je už tak, nedbám, nech si vezmú.

Učiteľka vzala kurence a vyplatila.

— A nezabúdaj, čo som ti vravela.

Tento rozhovor počuly pri nej stojace ženy.

— Ja už len toľko poviem, že je to všetko daromné. Apatieka? To je planá kuchyňa a drahá. Probuj ty biely ďumbier utĺcť a v pálenom rozmočiť a piť na lačnô, či ťa nenechá? — radila jej Kata Snopková, mocná, asi tridsaťročná žena.

— I to je dobrô, ale ja myslím, — skočila jej do reči Iľa Dúbrava, ktorá stála zľava a predávala mladé husi, z taracky korene variť a tú vodu piť, ja som tak bola ako ty, a nič ma nevyliečilo, len to. To mi boli ňaňa Trošková, čo vlani v jeseni umreli, poradili, a to bola múdra žena, mnohým ľuďom spomohli.

Medzitým učiteľka vracala sa s kurenci domov. Šla práve popri Húskovom dome. Húsková bola na ulici a bielila dom i múrik od ulice.

— Pán Boh pomáhaj! — prihovorila sa jej.

— Pán Boh uslyš! odvetí Húsková.

— Bielite?

— A ver’, už nám chyža bola hnusná a prichodí jarmok, tak aby, reku, bola čistá.

— Načim.

— A kde ste boli?

— A ver’ som bola na trhu, hľa, veď som od vašej nevesty kúpila tieto kurence, lenže sú akosi drahé…

— A Boh vie, čo to tak skočilo do ceny, nemôžem inak, len ako je inde.

— Ale tá vaša nevesta sa mi nepáči, je nejaká slabá.

— A ver’ slabá pomoc z nej. Ale keď Hospodin tak uložil, tak čo môžeme, sme v jeho rukách.

— Veď je tak, ale pomáhať predsa treba. Preto nám dal Pán Boh rozum a slobodnú vôľu, aby sme si pomáhali, keď môžeme.

— A veď sme už oprobovali, kde čo radili, a to všetko nič neosoží.

— Je to ťažká choroba, to je pravda, ale pri zárodku sa dá liečiť, len nech nezostarne, nech sa nezanedbá. Mali by ste sa poradiť s naším doktorom. Je rozumný a má skúsenosť, veď je už hodne rokov medzi nami, už pozná národ, ako sa živí, i choroby…

— Veď už ako Boh dá, možno, že i oprobujeme.

— A na Paľa si merkujte, aby i on nedostal, lebo je to chytľavá choroba; hlavné je naučiť ju, aby na zem nepľula, lebo tým sa najviac šíri, ale pekne do pľuvátka, ládičky.

— A ja veru, pani rechtorka, neverím, žeby sa choroba chytala, hľa, pamätám sa, keď tá cholera bola, pravda, mohla som mať desať rokov, ale zato viem, i vtedy sa vravelo, že sa chytá. Ono, ľudia mreli, padali ako muchy, je pravda, ale to bol trest boží, a potom umrel, komu bolo tak súdené. Hľa, prečože ňaňa Kršková neumrela na choleru, a tí všetkých poumývali i obliekli a ešte teraz sa potĺkajú a už majú hodne vyše osemdesiat. Môžeme my, veru, čo chceme, keď príde božie dopustenie, tak je všetko daromné.

— Vy sa na jeden príklad odvolávate, ale na sto iných zabúdate. Pravda, všetkých sa nechytá, veď by už tak všetko človečenstvo bolo vymrelo, ale i to je pravda, že keby sa ľudia bránili a chránili proti suchotám a iným chorobám, toľko by nehynulo na ne. Keď vy príklad vravíte, že sa nechytá, nuž ja vám môžem tiež povedať príklad, že sú choroby, ktoré sa chytajú. Len vezmime, keď bol vlani u nás šarlach. Však bolo oznámené, žeby rodičia do domu, ktorý je červenou ceduľou označený, nepúšťali svoje deti. A či si dali povedať? Kdeže by sa mať bola zdržala, aby nepozrela mŕtvo i so svojím deckom na rukách, ako je spravené, či mu kmotry veľa venčekov a párt doniesly, či veľmi banujú za ním, no a aby i ony mohly sopár sĺz vypustiť. Ako sa však rozšírila tá hrozná choroba? Koľko detí sme pochovali? Len pozrite, koľko radov nových hrobčekov a krížikov sa dvíha v cmiteri. Všetko na šarlach. Koľko matier sa tam svíjalo od bolesti a žiaľu nad svojimi miláčkami, a koľkým je príčina ľahkomyselnosť, nevera, vzdor v radu rozumných, áno, že v útlom veku musia hniť v zemi? — Hrozné si je len i pomyslieť, keď mi muž vravel: — Pováž si, dnes sme už tretie pochovávali Golierovcom pod desiatimi dňami. Ale ako by i nie, už prvé bolo na úmor, keď stredné ešte ležalo pri ňom. Videl som obe sa tmoliť okolo rakvy pri pohrebe, hlávky kloniť na bračekovo veko. Zabolelo ma srdce, a ešte väčšmi, keď som ich videl na voze sedieť pri truhličke. Nemohol som sa zdržať, tak mi vravel muž, aby som nepovedal rodičom: neberte deti, nevezte ich, vidíte, že neslobodno ani mŕtvo telo niesť. A vy si ich obetujete a hádžete sami do nebezpečenstva tej hroznej choroby. — Odpovedali mu, že ako by to bolo, žeby si nevyprevadili bračeka, že nech vidia a pamätajú, ako bude ležať a ako ho zahrabú.

— Šiel som ďalej na čele pohrebu, — hovoril mi muž, — ale hrozná myšlienka, že s mŕtvolou dvoch ešte nevinných, na smrť odsúdených vezieme ako na popravisko, ma neopúšťala. Na štvrtý deň pochoval druhé. Vtedy už bol nárek veľký, tretie už nevyprevádzalo sestričku, už bolo i oddelené, ale čože, keď už ležalo tiež vo veľkej horúčke a matka, keď si kládla dcérušku k synáčkovi, triasla sa bôľom i žiaľom a veľký strach ju ovládal, že, hľa, jeho miestečko i pre tretie. Tak, hľa, ostal pustý dom a matka div že sa nezbláznila. Od bôľu nemala ani dňa, ani noci, vždy niečo hľadala, vždy pozerala tu v postieľku, tu do kúta, či sa niektoré neozve, a keď zazrela Zuzankinu sukničku alebo Janíčkovu košieľku, Martinkovu tabuľku, pritisla ich k srdcu, ktoré sa malo puknúť od žiaľu, vybozkávala, vymáčala v slzách, a bežala ani bez rozumu do cmitera k trom kopčekom, aby tam objímala studenú a tvrdú hrudu, ktorá kryla jej poklady.

— Veď ono môže i byť, ale, hľa, pani rechtorka, veď poznáte Maru Mreňovie, tá, čo nemá temer ani čo do úst položiť a má štvoro detí, veď viete, hocikedy chodia takto po ulici i po pýtaní, čo im nemá čo dať. Nuž tá vám s najmenším chodila i po dvadsiatich domoch, i do postele ho položila, kde chorô ležalo. A či jej len jedno umrelo? Hľa, žijú jej všetky. Ja len to poviem, že komu čo súdené, a ktoré má žiť, žije, a ktoré má umrieť, i umrie.

— No len no, aby ste neobanovali!

— Už ako Pán Boh dá, všetci sme v jeho moci!

— S Bohom a nebanujte!

— S Pánom Bohom choďte!

*

— Počuj, muž, ťažko je to s tým naším ľudom, — prehovorila k mužovi učiteľka, keď prišla domov.

— Nuž čože sa ti prihodilo?

— Ale vždy, keď vidím tých úbohých ľudí, ktorí trpia na suchoty, ako hynú so dňa na deň, bez nádeje na vyliečenie, tak mi ich je ľúto, tak by som im rada pomôcť. Radím, vysvetľujem, napomínam, aby sa chránili, nakoľko môžu, aby hľadali pomoc, kým je nádeje. Všetko márne, všetko nadarmo. Národ neverí v naše slová. Ale keď mu ženy-veštice čím väčšie nesmysly nahovoria, tým sa im to väčšmi páči, a medzitým táto hrozná pliaga úžasne sa šíri medzi nami a s roka na rok viac a viac obetí jej padne. To je ale pritom zvláštne, že ľud na to navyká a hľadí na to trpne…

— Tomu na príčine je, — prehovoril učiteľ, — že choroba táto nebadane, podludne prichádza. Obyčajne sa pomaly vyvíja, a len pozdejšie vystúpi v celej svojej hrôze. Darmo je, všetky naše rady nestoja nič, keď sa to nerobí systematicky. Učitelia, kňazi s úradmi mali by každý prostriedok a príležitosť použiť na poučovanie, na upozornenie, na vystríhanie sa pred nákazlivými chorobami, a hlavne navykať pestovať zdravie. Ale, žiaľbohu, my sme v školách tak preplnení od výmyslu sveta i veľmi daromnými predmetmi, že na najvážnejší, na zdravovedu, nám ani čas nedochodí, a predsa zdravoveda by mala byť taký vážny predmet ako náboženstvo, počty a mluvnica. Pravda, treba nám hlavne pôsobiť na mladý podrost, ktorého vnímavosť je bystrejšia. Starší vo väčšine sú skostnatelí vo svojej obyčaji, a lieku sa stránia ako čert svätenej vody. Ale ináče sa nám to len tak vidí, že nepokračujeme, len si pomysli, aké pomery boly pred dvadsať rokmi, ako vtedy žil ľud a ako teraz, to je veľký rozdiel, a preto netreba zúfať…

— Máš úplnú pravdu, len keby tá nesmierna hrdoba v šatstve nebola. A či vidíš, — pokračovala učiteľka ďalej, — to je zvláštne, že ľud náš všetko uvaľuje na Boha, ako by Pán Boh bol všetkému nášmu nešťastiu príčina, kdežto vo veľkej väčšine prípadov sme si my sami či výstredným životom, či bujnosťou, či ľahkomyseľnosťou na príčine temer všetkým nerestiam, že skorej mrieme. Ľud náš všetko bremeno svojej zodpovednosti složí s pleca a uvalí na plecia Pána Boha. Už odpusť, — pokračovala, keď ju muž chcel pretrhnúť, — to je už nie opravdivý cit nábožnosti, áno, to je hriech!

— Všetci sme my takí! — skočil jej muž do reči. — Už je to v našej krvi, že našu vinu, keď i nie celkom, aspoň čiastočne radi skladáme na iného, aby sme sa mohli ospravedlniť pred ľuďmi a svoje svedomie trochu uchlácholiť. Pováž si, aká ťarcha by nám väzela na svedomí! A takto cítime, i vieme, že sme hriešni, ale predsa sa chceme ospravedlniť, okrášliť sami pred sebou, a preto složíme isté bremeno, keď už nie na spolubližných, tak na Boha, že on nás navštevuje, on nás švihá, on dopúšťa na nás tresty atď. Pravda, toto sa nevzťahuje na každú udalosť v našom živote, lebo veď všade vidíme božie riadenie. Pochádza i dopustenie i požehnanie od neho. To každý veriaci človek, keď sa vhĺbi do seba, pocíti, čo je od Boha, a čo je zasa následok nášho neriadneho života. Preto by sme nemali metať a uvaľovať ľahkomyseľne také veci na Boha, čoho je on nie príčina, lebo s tým ho znevažujeme, áno, prikladáme mu také vlastnosti, ktoré sa nesrovnávajú s jeho spravodlivosťou, vznešenosťou, láskavosťou, a tak ho unižujeme a za svoj vlastný nástroj ho pokladáme. Preto sa nedivme ľudu, že u neho je táto vada vo väčšej miere vyvinutá, ako u nás, ale keď ju poznáme, hľaďme príčiny našich nehôd mužne uznať a ľud uvedomovať. Čím viacej bude uvedomelý, tým viac bude cítiť i zodpovednosť za svoje skutky, čo ani najmenej nemusí byť na ujmu nábožnosti. Mnoho práce pred nami, mnoho sa ešte požalujeme na odpor ľudu. Nič to zato, srdce ľudské, čo sa aké tvrdé zdá byť, predsa sa dá obmäkčiť, len spôsob, vôľa a vytrvanlivosť je na to potrebná. No, ale každej piesni koniec, — a sa usmial, — ty si už i tak drahý čas strávila na trhu a ešte i teraz? Hľa, už je pol jedenástej!

— Jaj, Bože môj! — vykríkla, — ako ten čas beží, a ešte je ani oheň nie v šporáku. Dora! — volá na slúžku, — Dora! Kde sa podela, obluda, vždy sa voľakde zašemotí. Chytro nalož oheň, nech postavím obed! — Zvrtla sa a šla po svojej práci.