Sváko Ragan z Brezovej II

Počiatkom januára 1928 časopisy počaly čulejšie písať o chystanej hospodárskej výstave a manifestácii republikánskej strany v Prahe. Takej príležitosti si sváčko nedajú ujsť a čo by priam lokomotívy padaly s oblakov, aj tak pôjdu do Prahy. Poznajú Prahu veru dobre, veď boli aj u pána prezidenta Masaryka, ako sme o tom vzpomenuli už v prvom sväzku životopisu sváčkovho. No a veď tam majú ministra Hodžu, starého známeho ešte z tých čias, keď zakladal v Pešti Slovenský Týždenník a keď boli za neho agitovať v Kulpíne pri poslaneckých voľbách. Kdeže by to a ako by to bolo bývalo bez sváčka! Pôjdu ver, čo aj štvernožky a veru soberú aj strynkú, nech vidia kus sveta a ten náš pestrý národ.

Tieto slávnosti boly oznamované na 16. a 17. mája a sváko už troma mesiacmi vopred mastili svoje aj strynkine čižmy, aby ich reku „po panských chodníkoch“ netlačely a neomínaly. Obidvoje si podduplovali podošvami z kusa kože, vyrezaného z krku koniny. Lebo veď pánske chodníky aj v Prahe sú všeliaké, jedny tvrdé, druhé mäkké, tieto rovné, tamtie krivolaké; nie každý Brezovan vie po nich chodiť. Treba mať teda aj na podošvách tvrdú kožu.

Sváčko sa neprihlásili medzi brezovských zájazdníkov na cestu do Prahy, lebo si mysleli, že oni i sami tam trafia. Čo po tom, že účastníkom hromadných výprav poskytnuté boly sľavy na železnici väčšie, ako jednotlive cestujúcim a že boli spoločne ubytovaní. Sváko sa o to málo starali. Oni vedeli, že do Prahy pôjdu a to na tri dni, to im teda stačilo. O nocľah — no a tým menej o stravovanie — sa nestarali. Oni boli v Prahe vždy ako doma; škoda sa im starať o také maličkosti…

Ale ku koncu sváko si to predsa rozmysleli, keď sledovali časopisecké zprávy o hromadných prihláškach z celej celučičkej republiky, počali uvažovať, že toho tam bude naozaj mnoho. Veď sa hlásily massy roľníctva i ľudí školovaných počínajúc až hen od Jasiny, najvýchodnejšieho to bodu republiky. Noviny spočítavaly prihlásených účastníkov týchto slávností až na 350 tisíc. Sváčko vedeli, že ich bude ešte viacej, lebo z okolia Prahy nik sa nemusí prihlasovať, poneváč má v každú hodinu dobré spojenie domov železnicou, v Prahe nocovať nemusí.

Sváčko sa počali strachovať, že budú museť prebdieť noc dakde v parku na lavičke. Videli v Prahe posledný všesokolský slet a presvedčili sa, že s tým niet žartov; kto sa včas na nocľah neprihlási, nik sa o neho nepostará, miesta tam neni nazbyt. Už ich počala mrzeť tá ľahostajnosť, akou sa od prvopočiatku nestarali o nocľah v Prahe. Ale, raz aj tu si poradili.

— Napíšem — vravia — pánu ministrovi Hodžovi; šak ma už niekolko razy volal, abych ho naščivél v Prahe, stolka čo mu napíšem a von mi dozaista aj pre starú kvartiel na dve noci zaopatrí.

Sadnú sváčko ku stolu, nasadia okuliare na konec nosa, vytrhnú z kalendára list pre denné poznámky a chcú písať. Pero im za roštom trocha zhrdzavelo, tomu však sváčko snadno odpomohli šmirglom; horšie bolo s černidlom, toho nemali; vyschlo. Aj tu si sváčko poradili. Soškriabali z komína trocha sadzí, vliali do nich octa a bolo černidlo lepšie ver, ako indický tuš. A počali písať:

List pýsaní 6—stého mája L. P. 1928, na Brezovej. Velice bi nás Tešelo, kebi vás týchto našých pár riadkvov pry dobrém a stálém zdravý prinatrafit ráčelo. Mi sme chvala Pánu Bohu zdravý, kerého zdravia aj Vám ze srdca úprimného, statečne garbiarskeho, ze srdca slovenského vynšujeme. Len stará sa mi už uharká, že hu nohy nechcú nosit a krýže robia nezbedu. Aj bola v Pieščanoch, ale tam tí doktori chceli, aby sa zabavela z mesiac — dva. Prosím Vás, — a jako by to bolo, aby dom bez gazdinej ostal. Povedala veru, že príde zajtra, že sa poradý s mužom. Ale veru neprišla a nepôjde. Mastí si to gáfrovým gajstom, no — a dokál mastí, nebolý. Ked prestane mastit, začne bolet na novo. Prosím vás, šak Viete; starí sme už a veru dosál hodný kus sveta pochodely. Kebych nadložél prejdené kilometre, kdož ho vie, či by aj ze sto rázy neopásali zemegulu. A kšefty zle idú, vitýskajú nás, statečných poctyvích remeselnýkôv fabrykanti. Prosím Vás, šak viete; fabrika neni remeslo a šak sa dobre podívajte na tý fabriky pán minister, na tý ich komíny: každý má na vrchu železnú štanglu. To praj preto, aby do fabriky hrom neuderél. A podívajte sa na naše garbárske chalupi, tam takéko pokušenya neuvydíte. Mi sa nebojíme, že do našých chalúp hrom uderí, aj do našej veže, dokál nemala tú štanglu, neudrelo, ale odtedy už ano. Ale s obavú a tažobú hladíme do budúcnosty. Na garbárčinu už učna nedostanete; zájde to naše staroslávne poctivé remeslo, zájde s nami. Pomineme sa časom aj my starí a ono s namy.

Chcel som vás pán Minister poprosit jakožto požiadat, či by ste mi reku v Prahe nenašli noclah na dva dni. Chystáme sa aj ze starú na hospodársku výstavu aj na republikánsku manifestáciu a len oné…, zabudél som sa prihlásit na noclach. Sebe na misly — Sanko šak azdaj nepôjdeš do Prahy drichmat, ale ked má človek starú ze sebú, šak viete, tedy sa mosí držat zpátky. Teda tú noclach nejakú nám zaondite, obstarajte. Viete, — šak sa nehnevajte — ja už len tak k vám sa obracám z dúverú, jako po známosty. Nechceli by sme nocovat u nejakých pánskich pánôv; viete, stará moja pôjde ve sviatečném rúchu brezovském, nechcela by si ho zašpinit medzi pánmi. Šak už nám len taký kvartiel obstarajte, aby sme mohli len prenocovat. To teda nemôžem napredek slúbit, že kedy a o kolkej pôjdeme na lúžko. To zavisý od toho, jako dlho vysedý se mnú moja stará u Miša Sčetku, u Flekvov, alebo u Bumbrlíčka. To teda s domácim pánom neujednávajte.

A potom mám aj s Vami, pán minister dúverne pár slov prehovorit. Šak som vás aj hladal na Myjave, ked tam mašinu po prvý ráz púščali, ale ste neprišli. A veru vtedy moja stará mala pre Vás takú klobásku pripravenú, fajn vyúdenú, že by ste sa s nú boli aj šest razy v drieku opásaly. Vy ste neprišli a podnes den neviem, či ste ztrateli direkciu, lebo sa k nám podívate, až ked bude táto mašina celá hotová až po Nové Mesto n/Váhom. Dajte nám to akurátne a včas vedet.

Jestli je v Prahe drahá husina, radšiej si hu privezeme z Brezovej, knedlíkvov aj ze zelím k niej si už aj tam kúpime, načo by sme ich teda sebú vláčeli.

Už Vám nemám čo takého písat. Len Vás ešče na stotisíckrát ze srdca pozdravujem a pánu Bohu porúčam.

A prosím za friškú odpoved.

Sváčko preleteli zrakom po napísanom liste, narovnali chrbet a oddýchli si z hlboka spokojný s vykonaným dielom a tiež aj preto, že toho pánu ministrovi akurátne a veľa napísali. Našli kdesi za hradou „kupert“ a vsunuli do neho list. Avšak obálku nebolo možno zalepiť, bola stará a klovatinu z nej vyhlodala črvotoč.

— Stará, dones kusek cesta — volajú sváčko na strynkú — abych to môhél zalepit. Prines trochu huščie, aby to jak sa patrí držalo.

Strynká priniesli cesto, sváčko ním zalepili obálku a aby táto naozaj držala, ešte si na ňu aj sadli. Po nejakej chvíli napísali na ňu adresu, v trafike u Gavorôv kúpili marku a sami list odniesli na poštu do schránky, aby ho pán minister správne obdržal. Ešte aj na schránku, klepli so tri razy, takže skoro odletela so steny, aby sa list nebodaj niekde nezavesil. Neni nad poriadok a presnosť!

Na tretí deň došla sváčkovi odpoveď z Prahy tohoto obsahu:

V Prahe, dňa 8. mája 1928.

Milý Priateľu!

Obdržal som Váš list zo 6. t. m. a teším sa Vašej i strynkinej návšteve v Prahe. Len príjdite a budete sa tu — ako vždy — dobre cítiť. Chybou je, že ste sa o nocľah až teraz hlásili, kde sú už takmer všetky voľné byty zabezpečené pre prihlásivších sa návštevníkov našich slávností. Keď by ste sa boli prv prihlásili, bol by som vás ubytoval vo svojom byte, takto však dal som ho k použitiu iným, ktorí ma oň včas požiadali.

Zabezpečil som Vám vhodný byt v hoteli „Zlatá husa“ na Václavskom námestí. Keď príjdete, hláste sa tam u vrátneho a on Vám ukáže pridelenú izbu. Za byt ničoho neplaťte, ten som už zaplatil ja, lebo Vy ste mojimi hosťami.

Husinu sebou nenoste, za peniaze aj tu, v Prahe, ju dostanete a ináče — ste mojimi hosťami, netreba sa Vám o nič starať.

Pri tejto príležitosti objednávam si u Vás 8 párov pevných duploviek k okamžitému dodaniu. Prosím Vás, toľkým chodením po pražskej dlažbe soderie sa každá podešva, hoci by aj z ocele bola.

— Áno, to je poriadny minister — prizvukujú sváko strynkej, prečítavší list na hlas. — Tak som si dycky predstavoval republikánskeho ministra. Vidím, že ma ešte nezabudél z volieb kulpínskych. Ej veru, šak mu aj vyberem fajn kožu, bude snú iste spokojný…

— Ale starý, počuj — vmiešajú sa do svákovko dumania strynká — mne sa to niako nelúbi s tú traktú a bečelovaním u ministrvov. Kedy sa im my odslúžime? Tohla bys, Sanko, teda nemal prijímat. Budú na nás závistníci ukazovat, že sme sa stali razom velkými pánmi a že sa dáme v Prahe obsluhovat…

— Mlč stará — vravia sváko vyvýšeným hlasom. — Blázen, kdo dáva, ešče vaččí, kdo nebere.

A Raganovci hotovali sa na cestu do Prahy. Strynká si boli u susedy Martánky nový ručník uviazať na hlavu, ač v Prahe samej chodili — ako sa patrí, s čepcom na hlave a ručník si nasadili iba vo vlaku a keď popŕchalo.

Rozumie sa, na cestu strynká napiekli bialošov i krútancov z bielej bielučičkej múky, až sa tak usmievaly na človeka. Nejaký ten pagáčik sa tiež ešte našiel v komore od nedele. Pravda, nechybovalo ani „niečo od žalúdka“, borovička, na Brezovej vypálená. Nevie čert, čo pán Boh dá! Hoc je pre Raganov Praha „len tot za humnami“, cesta do nej predsa je dlhšia ako z Brezovej do Jablonice, o nejaký kilometer. Neoddá sa vo všetkom iba na doktorov sa spoliehať. Príslovie vraví, že „pomáhaj si človeče, aj pán Boh ti pomôže“. Každý si teda pomáha, ako sám vie a Raganovci majú už svoj osvedčený prostriedok od „žalúdka“. A vôbec, sváčko doktorov, apatikárov, fiškálov a financov najradšej len pri poháriku vidia. Tam sú oni najporiadnejší a celkom neškodní.

Hotúvali sa aj ostatní Brezovania na pražské slávnosti. Mastili čižmy aj ostatní. Mládež tá nie, lebo ona už len v topánkach chodí. Čižmy necháva starým. Prosím Vás, však to má aj lacnejšie. Zoderie jedny, veru ani sa neoddá tieto duplovať, lebo „za facku“ dostaneš od Baťu kúpiť nové i der veselo ďalej. Tak to máš dnes už skoro všade v Republike. Pre Baťu sa budú museť isť ševci čoskoro pásť alebo obšívať jeho škarbale. Na jednej strane osoží, na druhej ukrivdí; zbýva uvážiť, čoho viacej vykoná, či dobra, alebo zla.

Sváko Ragan sú presvedčení, že viacej je tých, ktorí nosia Baťovu obuv, ako ševcov, ktorí na neho nadávajú. Vedia, na čej strane je pravda.

Nadišiel deň odjazdu do Prahy. Brezovania odchodili v utorok, 15. mája odpoludňa a Raganovci s nimi. Na cestu vypožičali si kufrík od Judy, ich dcéry, ktorý nosieval jej syn, teda — vnuk svákov, sebou na štúdiá. Kufrík ani veľký ani malý, ale pre Raganovcov skoro zodpovedajúci, len-len že stačili doň popchať tie bialoše, krútance, husacinu a nejakú fľašku „národného“ modranského vína, aby bolo čím zapiť ida cestou husacinu a aby si táto — keď by ju iba vodou zapíjali — nemyslela, že ju pes zožral. Do kufra vložili tiež objednané podošve pre pána ministra. Starosť o dom sverili Jude, ktorá síce má dosť starostí o vlastnú domácnosť a vše si myslí, že by otec i s mamkou už mohli radšej doma sedeť, ale rozumie tiež ich nespokojnej „brezovskej náture“, pre ktorú Brezovan ani zomreť nemá času. Judka je presvedčená, že ani ona, ani jej deti inakšími nebudú.

Tak, sváčko so strynkou ešte sa starostlive obhliadli po chalupe, strynká sa prežehnali, sváko zdvihli svoj zamastený klobúk a zavolali polohlasne:

— Pane Bože, pomahaj!

a strynká odpovedali:

— Pán Bôh uslyš.

Asi dvadsať krokov od stavania sváko nervozne šmátrajú vo vreckách a hľadajú čosi. Štuchajú rukou do všetkých zjavných i tajných vačkov, ale niet tam toho, čo hľadajú. I povedia strynkej, ktorá vedľa nich cupkali „dolu mestom“:

— Počkaj stará, mosím sa vrátit. Zaból som si fajku doma! A vedél som, že mi niečo chýba, ale čo to má byt — neprišlo mi na rozum. —

— Čo bys chodél — vravia strynká — tot hu mám v uzli. Videla som hu za roštom a vedela som, že budeš za nú plakat, tak som hu radčiej hodela do uzla, reku — aby sme ida cestú nemali mitúšky…

— Ach, no — vidíš, predca si mi ty dobrá žena, ale len ked chceš byt…!

— No, už mi len neondi ida cestú — odvetia strynká — nerob lamentácie. Ked budeme na mašine, potom ti hu dám.

Rozhovor Raganovcov preruší Juro Malenkéch so záhumnia slovami:

— Ná, dejdete, strynká? A vy sváčko, len tak bez zásterky, daleko ste sa vybrali…?

— Ná tu len, — kde by sme išli, len tu sa ideme podívat trochu k súsedom, k rodine — odvetia sváčko a strynká dodávajú:

— Ná, jakožináč, nejdeme daleko, len tu trochu.

Na stanici bola trma-vrma, tlačenica, aká nie vždy býva na Brezovej. Poneváč vzájomne spolucestujúci vedeli, kam sa kto ubiera, tento raz nekupovali si Brezovania — ako obyčajne — jazdenky iba do Jablonice, lež si každý zakúpil zpiatočný lístok do Prahy. Radosti nebolo konca kraja, keď shromaždený národ videl, že do Prahy cestujú aj sváčko Ragan so strynkou. Každý sa tešil, že vo vlaku nebude o veselosť núdze a preto i vo vlaku každý rád urobil miesto Raganovcom. Rozumie sa, že sváčko dobre si obhliadli vozeň, ešte prv lež vošli do neho. Či má reku dobré osy, kolesá, hamovník, či má každé koleso zaosek na mieste a tak ďalej. Prosím vás, opatrnosti nikdy nezbýva! Len po dôkladnej prehliadke vozňa, uvelebili sa v ňom sváčko, vedľa strynky.

Cesta Raganovcom veľmi rýchle ubiehala. Strynká hneď za Osuským roztvorili kufor a počali zajedať bialoše aj so sváčkom. V Senici pristúpil do vozňa akýsi „obšajsník“ a opovážil sa kritizovať a do svrchovane zlého svetla uvádzať Prahu, hospodársku výstavu i republikánske slávnosti. Začal najprv len tak, akoby bez záujmu, chodil okolo thematu, ako pes okolo horúcej kaše. Potom ale ďalej počínal byť dôvernejším a smelejším a štval na plné pľúca. To sváčko čakali a zavolali na mládencov, sediacich v druhom oddelení:

— Ščeván, Sanko, Palo…, kde ste kerí?! Ukážte tomuto viselcovi, kde nechal tesar dieru! Ale múdro, chlapci, aby ste mu neublíželi, aby nám tu nesmrdél a nerobél balamutu!

Mládenci sa nedali dva razy ponúkať. Chytili naplašeného „obšajsníka“ a na najbližšej stanici složili na peron. Nič iného mu neurobili, hoc si bol aj zaslúžil, aspoň sopár štulcov medzi rebrá. A sváčko mu ešte z okna zavolali na ponaučenie:

— Ná a druhý raz si umyte chlebárnu, ked chcete sedet medi poriadnými ludmi!

Cesta do Prahy rýchle ubiehala. Veselosti bolo plný vlak, spať nebolo možno. Sváčko usadili strynkú do kúta k obloku, kde si oni chvíľami podriemkávali, inokedy zase napomínali — ale len na oko — sváčka, keď tento vo veselom rozhovore rozosmiali všetkých cestovateľov vo vagone:

— Sanko, starý, čuješ! Múdri sa, nerob fígle! Ty sa už nemôžeš rovnat mládencom.

A sváčko za čerstva odvetia:

— Ná, už ma len neondi, nemuštruj stará! ja som ti však poriadnym a ked sedím medzi tolkú chasú, aj zabúdam, že už mám padesátku dávno za sebú. A či neni tak chlapci!?

— Tak je na vlas, sváčko! — zahrmí celý vagon. Sváčko zrejme spokojený týmto obecným prejavom sympathie pokračovali ďalej v líčení ich životných príhod; čo oni všetko vystrájali, keď boli mládencom.

K polnoci však rozhovor ustával, spoločnosť vo vozni podriemkávala. Sváčka tlačila ľavá čižma a preto vyzuli si obidve a položili pod lavicu. O chvíľu Ščeván Mozolák, sediaci na protiľahlej lavici počne kýchať. Kýchaním prebral sa úplne z driemot. Pretre si oči, skrčí nos nad zápachom, ktorý odniekaľ prúdil a nechcel ustať. Ščevan čenichá na pravo, na ľavo, hore dolu, aby zistil zdroj nevítanej vône, až jeho zrak spočinie na svákovi. Rozmýšľa chvílu, ako by to svákovi naznačil, že sa im nohy potia, ale nevedel najsť vhodnej vety, ktorou by sváka ponúkol, aby sa obuli. Nuž povedal im to úprimne a bez obalu takto:

— Sváčko, nebodaj vám nohy smrdkajú. Šak sa reku, nenahnevajte, ale ono je to jakorieč trochu prituhý parfín. Tot máte kus novín, zakrútte si nohy do neho…

— Ach, no — vidíš ho! — odseknú sváčko — nebodaj preto smrdia, že my vyrôstly z … ejnu, ejnu, čo to hovorím! Skoro bych sa bol aj zabudél. Ná, vieš čo, Ščevo? Šak teda ber plným nosom, asnad sa skôr mine ten parfín, ty oný, čo si! Abys ale môhél spokojne driemat, teda si zakrútim nohy do papieru.

Do Českej Třebovej vbehol vlak ráno o pol piatej. Vo vozni všetko driemalo a spalo, ako to bolo vôbec možné. Najlepšie sa mali tí, ktorí sedeli v kútoch vozňa, pri oblokoch, tam aspoň bolo kde hlavu opreť, ináč si ju sused — susedovi položil na rameno. Niektorí povyliezali aj na police pre batožinu a tam sa natiahli. Hrmotný krik sklepníkov a pikolov na perone, volajúcich: „bílá káva, bílá káva“, zobudil cestovateľov z celého vlaku, teda aj strynkú, aj sváčko Raganech. Podívajú sa von oknom za národom, bežiacim na peron ku dlhočiznému stolu, na ktorom bola servírovaná biela káva a povedia si sťa razom:

— Ná, just nie! Keď sa všetci bláznia, my nemosíme rozum ztratiť! Nepôjdeme tam!

— Stará — prihovoria sa sváčko z driemot prebratej strynkej — daj sem husinu, aby sme sa aj my nafrištukovali; kdož ho vie, či sa nebudeme moset aj naobedovat napredek. V Prahe nebodaj bude ešče vac národa, čo sa tam máme za obedom strgánat…

— Vidíš ho, mudrca, reku abys sa hned aj navečeral; ty sa azdaj bojíš, že sa nám husina zesmrádne! Neboj sa ništ — napomínajú strynká sváčka.

Kým ostatní členovia výpravy takmer všetci sbehli z vlaku za bielou kávou, zatiaľ si Raganovci pochutnávali na husine. Obidvaja položili si pevný podklad v žalúdkoch borovičkou a husinka v takto upravenom žalúdku cítila sa ako v perinách. Nu — a navrchu potískali ju Raganovci dobrým modranským vínom. V Pardubiciach kúpili pre vnúčence kilo perníku.

Naši výpravníci dorazili do Prahy ráno, o desiatej hodine. Na stanici čakalo ich niekoľko poslancov a členov výkonného výboru republikánskej strany, ale čakali aj Pražáci, ktorí obsadili obidva postranné chodníky od Masarykovho nádražia až po bývalé Czernínske kasárne na Hradčanoch, kde boli slovenské výpravy ubytované. Praha jásala v mori zástav, vyvesených z okien i zo striech. Pražáci kričali z plných hrdiel na zdar a na slávu slovenským roľníkom i neroľníkom, prišlým do Prahy na výstavu a na sjazd agrárnikov z celej republiky. Pražáci vedia snáď najlepšie vítať. Slovenskí výletníci kráčali v dlhom, štyrstupovom sprievode prostred ulicou. Do kroku vyhrávali im až štyri hudby — bandy po našom nazývané. V sváčkovi vzkypela junácka krv, cítili sa sťa šestnásťročným mládencom a strynká vedľa nich tiež tak. Vyšľapovali si hore Příkopami a Národnou třídou a niesli sa „ako holba maku“. Kedy-tedy zavolali na strynkú:

— Stará, drž krok se mnú, alebo si prezuj čižmu, abys utrafela podla muziky!

Pravda, takéto napomenutie bolo bezúčelné pre chuderu strynkú, oni si vykračovali, ako im bolo najlepšie. Pre nich neplatilo pravidlo — vykročiť ľavou nohou a dľa taktu hudby. Kdežeby už oni mysleli na také „talafatky“.

Kým sprievod stihol na Hradčany, už bol v ňom každý zachrípnutý od volania na slávu bratom Čechom, prezidentovi Masarykovi, mestu Prahe atď. Ak zavolaly zástupy Pražanov, stojacích v húfoch po uliciach — na slávu bratom Slovákom, títo ešte mocnejšie zavolali na slávu bratom Čechom. A takéto vzájomné pozdravovanie trvalo po celej ceste až na Hradčany.

Raganovci mali — ako vieme — zabezpečený byt u Zlatej husy, ale sa ta ešte neponáhľali, čakali, posedali si medzi svojimi a ujednávali, kam kedy pôjdu, aby Prahy čím väčšmi užili. Sváčko pravda Prahu poznajú, nuž snadno im bolo robiť plány. Do divadiel sa ani nepokúsili dostať, lebo tie maly už všetky predstavenia na týždeň vopred vypredané. Stanovili si teda program denný i nočný. Vo dne návšteva hospodárskej výstavy, Hradu, muzeumov, niektorých kostolov a iných zvláštností pražských, večer — to už jako pán Boh dá — múdrujú sváčko — lebo to bude u Flekvov, alebo u Bumbrlíčka, v Zlatej huse, ale u Miša Ščetku v Kremencovej ulici celkom iste.

Ako naši mudrujú o programe pražskej návštevy, v tom do kasáren zavíta, hádajte kto!? Minister Hodža. To postačilo, aby každým členom výpravy preletela iskra hromového nadšenia. Slováci počali — po slovensky, srdečne si vítať svojho vodcu. Czernínske kasárne triasly sa od volania na slávu Hodžovi, ktorého roľníci schytili na plecia a nechceli pustiť dolu. Musel im odtiaľ hoc len krátku reč povedať. Potom sa musel podívať na krajanov v každej izbe a búrlivým ováciam nebolo konca kraja. Sváčko sa ver podívali na steny kasáren, či majú dobré fundamenty a či zdržia takú búrku oduševnenia. Nuž maly a vydržaly.

Po dvojhodinovom pobyte vracal sa minister Hodža autom do sjazdovej kancelárie a vzal sebou aj Raganovcov. Strynká mali tak trochu strach zo samochodu, že ich splašený šofér dakam vykotí, ale na protesty času nebolo. Museli sa spokojiť i s touto nezvyklou jazdou. Minister volal Raganovcov k sebe na obed a večeru, ale veru oni sa vyhovárali, že prijdú druhý raz, teraz na to neni času a na Smíchov je tiež trocha priďaleko. Sváčko ponúkli ministra — po známosti — borovičkou a strynká zase bialošom; a veru si aj zapapkal pán minister. Šofér trocha zmenšil rýchlosť, aby si pasažieri stačili zapapkať.

Strynká práve vyťahovali klobásu, ktorou chceli ponúkať pána ministra, keď auto zastalo. Strynká mysleli, že sa zamotali medzi automobílmi, ktorých tam toľké množstvo stálo, aké oni ešte nikdy v živote nevideli. Zastali pred Zlatou husou, kde boli Raganovci ubytovaní. Minister Hodža poznovu ich volal k sebe na obedy i večere, pokiaľ sa budú zdržiavať v Prahe, udal im svoju presnú adresu na Smíchove a hodinu, kedy sa u neho odbýva obed a večera, ale nepochodil so zvaním.

— Ná a neunúvajte sa — vravia sváčko — kde by sme sa tam až tepereli!? Šak sme si nejakú potravu aj sebú vzali. Dakujeme, ale tento raz, — ked neprídeme, ani nás nečakajte. Praha je veliká, čo my vieme, kde sa kedy ostehneme…?

— Ná, šak tam budete mat dost šelijakých potrimiskárvov — ozvú sa strynká —, obejdete sa bez nás, teda odpustite, ked nepríjdeme. Príjdite Vy k nám, na Brezovú naisto.

Čo si mal Hodža počať s tvrdými lebkami Brezovanov. Čas ubiehal, nezbývalo mu, ako odobrať sa od Raganovcov, zaželať im dobrú zábavu a isť po práci.

— A necháme pozdravovat aj Vašu paničku — ozývajú sa strynká za odchodiacim ministrom.

V hoteli sa Raganovci upravili po dlhej ceste, zajedli si bialošov a krútancov a v mene Božom nastúpili z neho cestu po Prahe dľa horeuvedeného programu. Strynká si vzali niekoľko pagáčkov do uzla, sváčko si zapálili do fajky, do ruky vzali klukanu a išlo sa.

Raganovci pochodili každý kút výstavy, prezreli si dôkladne každý vystavovaný predmet. Strynká najviacej pozornosti venovali hydine, lichve, obilninám, strove a gazdovskému zariadeniu. Sváčko si všímali koní, prasiec, oviec, hospodárskych strojov a piva. Zastavili sa v každej hospode na výstavišti a vypili jeden-dva pohárky piva. Obedovali tiež na výstavisku. Rozkázali si každý porciu údeného s knedlíkom a kapustou. Sváčko to vyriekli správne po „biblicky“: „Uzené s knedlíkem a zelím“, lebo Pražáci boli by v stave dať im miesto kapusty kelu. V Prahe totiž náš slovenský kel nazývajú kapustou. Tu mali sváčko tiež malú nepríjemnosť. Sklepník priniesol im neomastený knedlík a sváčko ho vrátili s poznámkou, aby im doniesol knedlík, podľa zákona omastený a neznešvaroval české jedlo. Sváko neprišli do Prahy vídenské rízky vyjedať; čo si však rozkážu, má to byť správne donesené. A že mali sváčko svätú pravdu, svedčí o tom skutočnosť tá, že sa prišiel k ním ospravedlňovať sám hostinský.

Na večeri zrieme Raganovcov s mnohými Brezovanmi u Flekov v Křemencovej ulici. Ach, tam bolo veselosti! Po dobrej večeri flekovské pivo sa samo pilo, samo vandrovalo dolu gágorom. V hospode u Flekov bolo plno Slovákov a všetci si pivko pochvaľovali, že ako by to bolo, keby sa také aj na Slovensku šenkovalo! To by bol naozaj ráj, z ktorého by sa nikomu nechcelo von. Medzi iným i Flekov závideli naši krajani Pražanom. V kúte sediaci Augustín Sedlák, zbožný ruženčiar z Krakován povie Vendelínovi Keruľovi, podrychtárovi z Dolných Mrkvatíc:

— Vieš, čo si myslím, Vendo?

— Čo takého?

— Nech som huncút, keby naši farári pri spovedi pivo dávali spovedníkom, prijímat, ani jeden Čech by nevystúpil z cirkve!

Za druhým stolom nejaký pán profesor debatuje s Modranom o revolúcii v roku 1848, o Štúrovej spisovnej odluke rečovej a v debate spýta sa krajana:

— Proč jste se jenom vy, Slováci, tenkrát od nás odtrhli?

— Mali ste sa nás lepšie držať, pán profesor, neboli by sme sa odtrhli — odpovie Modran.

V takej podobnej debate plynul večer u Flekov. A vôbec, v tejto hospode má každý hosť vždy moc rozumu. Za každým pollitrom flekovského pribýva rozumu, filozofie a keď je už hosť premúdry, to značí, aby sa pobral domov. Sváko nevyčkali tohoto stavu, keď je hlava plná múdrosti, lež sa pobrali prv von aj so strynkou, ktorá nevedeli ukončiť svoje lúčenie dojmov z výstavy a múzea, prednášané nejakému univerzitnému profesorovi. U Flekov máte vždy všetky spoločenské vrstvy zastúpené, od pražského zametača až po ministra v službe i mimo služby. Tam panovala odjakživa pravá demokracia.

Raganovci sa múdre (rozumej, „anglicky“) vytratili od Flekov a zašli naproti do vinárne Štetkovej, kdo Mišo Štetka, bývalý „boží gajdoš“ (rozumej regenschori) modranský predával v Modre (teda nie v pražskej pivnici!) na vinnom koreni sa zrodivšie víno. U Štetkov bolo doslovne nabité; zastúpené tu boly všetky slovanské nácie. Hostia mnohí i stáť museli a tak popíjať. Stejný osud stihol aj Raganovcov. Vypili si stojačky pol litríka modranskej malagy a zaplatiac, nepozorovane vytratili sa. Bola už i tak polnoc, žiadalo sa obidvom vyspať a odpočinúť si ku zajtrajším manifestáciam republikánskeho roľníctva.

Na ceste domov, to je na Václavskom námestí — strynká div nezmeraveli údivom. Ulice boly plné ľudí ako vo dne, nebolo znať, že je už polnoc. Niako nevedeli pochopiť, prečo ľudia v Prahe ani spať nemusia. Na Brezovej v obyčajný deň už o ôsmej nevidno ľudskej duše na ulici, a tu…

— Ejnú, ejnú, to hla bych sa nebola nazdala.

A Raganovci tiež tak ako ostatní ľudia v Prahe, pomaly, iba krok za krokom vykračujú si Národní třídou na „Václavák“.

Osvetlenie Václavského námestia a nádherný pohľad od „Můstku“ hore k múzeu strynku mile okúzlil.

— Počkaj, starý — vravia — nech sa vynadívam do sýtosti na tolkú krásu. Ej, šak veru už by mohla byt aj na našej Brezovej elektrika, aby sme sa aj my mohli popýšit. Len ščil vidím, jako je dobre mat elektriku na ulici, v dome a snád aj do maštale by nám hu dovoleli vtiahnut…

— Pre mna a za mna — mudrujú sváko — ja bych nebol od toho, veru už zajtrá by hu mohli k nám pretiahnut, čo aj z Vrbového. Ale, čo ja viem… Však sme o tom aj tot nedávno hovoreli v mestskej rade. Aj brezovský elektrikár Dušan Gavuréch už vyjednával o nu, ale taško sa to kotí. Niekerí sú za elektriku a volakerí hovoria, že v elektrike je zloba dábelská, chytíš drôt a zatraseš klepetámi; ked praj naším otcom dobré boly kahance, nám mosia vystačit petrolejové lampy. A povedal prísažný, Ščeván Trtúch, že komu to nestačí, nech si svieti sviečkú, bár aj zpod nosa…

— Mne sa všetko zdá, že vón, ten Ščeván Trtúch je fajn futierko. Išiel tot okolo, niesél, vlnu do Gavurech šarovne, ani ma nepozdravél, ked som stála na ulici s Kačkú Ziméch…

— Ná, veru by dobre bolo, ked by sme aj my takéto múzeum mali u nás na Brezovej! Čo myslíš, starý?

— Ná, šak by neškodelo — odpovedajú sváčko — ale je asnaj aj lepšie, že ho nemáme, lebo by nám ho Hradiščania zamazali. Chodeli by do neho v zamazaných čižmách.

Ako prechodia okolo autodrožky stojacej na rohu Václavského námestia, čakajúcej tam patrne na niekoho, všimnú si strynka tohoto „antikrista“ a začnú mudrovať:

— Ej nú, ej nú; — šak sa mi to nejako nepozdáva, Sanko.

— Čo sa ti nepozdáva zas!

— Ná, šak sa len podívaj na kolesá tejto potvory, šak nie sú ani okované, ani ráfvov nemajú. Jako je to? Do tažkej roboty bys nemôhél vziat tohoto ancikrista. Kdož ho vie, či by tak vytiahel na nom fúrku hnoja hore Surovinom?

— Vytiahel, nevytiahel — odpovedajú sváko. — Antonobíl je len pre pánôv a nie pre tažkú robotu. A to sa ti teda divím, žes si ešče nevšimla jeho kolies. Šak už aj na Brezovej má bohatý Papánek takúto potvoru, čo nám benzínom celé mesto zasmradí. Nuž čuj. Miesto zelezných ráfôv sú na antonobíle gumené ráfy, luftom nafúknuté.

— A čuj, Sanko — pokračujú zvedavá strynká — a hen hore čo stoja antonobíly po obidvoch stranách tejto širokánanskej ulice, každý má z nich gumy na ráfoch a luftom nafúknuté?

— To sa vie, že každý.

— Jejdanenko, Sanko, mráz mi chodí po krížoch. Jako to bude, ked tak raz šecek luft nafúkajú do ráfvóv na antonobíloch? Jako vyžijeme, ked nebude čistého luftu, len samý smrad antonobílsky. Nebodaj bude už súdny den, alebo kýho anciáša?!

— Neboj sa, Juda, ešče sme od toho — aspon my starí, hodne daleko — posmelujú sváko strynkú. — Myslím, že ked by aj hned nebol zadržaný súdny den, ale ludstvu by bol konec, Judka moja. Ludia by ani nemali času umret, lebo by sa odrazu všetci zaduseli v smrade.

— Ej nú, ej nú — lamentujú strynká — to bude tuším horšie jako zkáza mesta Jeruzalema.

V takomto a podobnom rozhovore prešli naší Raganovci „Můstkom“ na ľavú stranu námestia k palácu Zlatá husa. Vychodiac schodami do hotelu zastavia sa odrazu sváčko a počnú pozorne načúvať hudbu, prichodiacu z vedľajšej reštauračnej miestnosti. Načúvajú, aj strynká pozorujú, lebo sa im zdála nejak známou. Tie melodie, by ako už boli dakde počuli.

Sváčko sa ešte lepšie rozpamätali, menovite na melodiu, ktorú kapela práve teraz spustila. Obrátia sa k strynkej a vravia:

— Ná, stará! Nech som huncút, šak to hrajú myjavskú! Kde sme to vlastne? No čuj, dávaj pozor, jak ked bych ti ju já spieval:

— Ja myslím, aby sme sa tam podívali, čo sú to tam jakí viselci. Čo myslíš? Je síce už málo hodín, ale ná, šak sme sa neprišli vyspat do Prahy! Reku, aby sme…

— Ná, šak veru už bys môhel aj spat íst. Bolo toho pre dnešek dost — napomínajú starostlive strynká sváka, — ty sa už nemôžeš rovnat mládencom!

— Ved už ma len necúd, stará! Poj, len čo sa podívame a šak sme hned venku.

Strynká boli tiež tak trochu zvedavá a nedali sa dva razy ponúkať. Vstúpili do nie malej, ale ani veľkej miestnosti a čo tam vidia: Myjavcov a Brezovanov pohromade, kde tu našiel sa aj „hornák“ (rozumej Slovák z horných žúp Trenčína, Turca, Oravy, Liptova). Sišli sa Myjavci a Brezovania domáci aj prezpoľní, takí, ktorých osud v iné strany zavial. A kto im vyhrával — nebol nik iný, ako náš Sanko Dudík so svojou kapelou — všetci natiahnutí v myjavskom kroji s kohútim kosierkom za klobúčkom a jeho cigán vo vyšívanej košeli. Samo hral horeuvedený myjavský verbunk a stárež-mládež tancovala. Jeden lepšie tancoval jako druhý. Samo — kapelník, najprv si zanôtil pesničku, alebo mu ju zanôtil dakto zo spoločnosti a potom hral. Basista rezal do basy a cymbalista mlátil do cymbala sťa o závod. Všetko sa veselilo po slovensky. Akonáhle sváčko so strynkou vkročili do miestnosti, hudba utíchla, ako by uťal a shromaždený národ počal vítať Raganovcov z plných pľúc:

— Vítajte sváčko, vítajte strynká! Ej nú, ej nú — a čo sa už tak neskoro pracete po Prahe, kade ste chodeli, kde ste boli?

— Ná, tu len, kdežeby inde — odpovedajú strynká a sváčko nevšímajúc si vítania rozbehnú sa za Dudíkom a chytia natešený za ramená.

— Nále, nále! Kde ta tu len čert bere, Sanko, šak som ta nevidel na mašine?

— Pravda ste ma nemohli videt, lebo jach šiel už našú mašinú, z Myjavy do Veselia a na Brno a vy ste cestovali na Kúty-Breclavu. A zahrám Vám, sváčko, rozkážte si! Zahrám, Otcibohuprisám, po známosti.

V tom sa už aj strynká pretisli k hudbe a jak uvideli, že Sanko ponúka sváka ku spevu, počali ich zase zdŕžať:

— A veru môhél bys mat starý, rozum! Nechaj mládež, nech sa baví, čo sa ty máš tu miešat…

— Mlč, stará, — ohradzujú sa sváko — nebola si nikde, nebola si v hlavném meste a nevieš ništ. Sanko, kdesi, Sanko!

— Tu som sváčko, teda len rozkážte, jakú vám mám zahrat?

— Nuž tak spusti tú, ked toho chleba nebolo.

— Takých viem viacej — hlási Dudík, — zaspievajte mi ju, abych reku ulahodél.

Sváčko museli veru spievať, už či sa to strynkej páčilo, alebo nie. A spustili hlasom presbyterským:

Sváko odspievali a hudba plnou vervou počala hrať ďalší verbunk na melodiu tejto pesničky. Krajani tlieskali svákovi a donútili ich, aj strynkú, že si museli medzi nich sadnúť popiť si vínka a veseliť sa. Národ sa tu po svojom zabával, bez moderných tancov, valčíkov a všeliakých parketových natriasačiek. Za verbunkom nasledoval odzemok, máčaná, strašiak, ručníčková a to sa opakovalo. Do Prahy sa tento raz sišli Brezovania a Myjavci zo všetkých kútov Republiky. Im sa chcelo po myjavsky, alebo brezovsky sa pobaviť a ku tomu značne prispel Samko Dudík, náš predprevratový, národný muzikant.

Do sálu prišli aj poniektorí Pražáci. Prišli, dívali sa, páčila sa im rázovitá zábava našich, ale precítiť ju nevedeli. Hej, iné bolo, keď sa sem dohrnúli Slováci od Uherského Hradišťa, z Vrbky, od Brodu! Tu už nebolo rozdielu v svojráze, v mentalite. Moravskí Slováci majú rovnaký smysel pre zábavu ako slovenskí. Vedia si aj oni zavýsknuť, zahajduchovať, zaskočiť — až sa zem pod nimi triasla. Veselosť sa stále stupňovala.

Sváčko aj so strynkou za čas sledovali veselosť mladšej chasy. Keď ale videli, že rozjarenej nálade neni koniec, nepozorovane sa vybrali aj so strynkou zo sálu a odišli do hotelu vyspať sa. Spoločnosť sa ďalej zabávala až do 7-ej hodiny ráno. Každý sa bil v prsia, že neprišiel do Prahy vyspávať. Každý sa chcel nasýtiť hudby Dudíkovej a zábavy krajanov z rodného miesta, z kraju pod Bradlom.

Teraz si už sváčko nestačili spraviť program na zajtrajší deň, nebolo kedy. Bolo sa treba dobre vyspať ku zajtrajšiemu, manifestačnému sprievodu roľníctva a roľníckej „intelegencie“ Prahou.

Hoc Raganovci neboli vyspatí dľa zákona a poriadku, predsa ráno včas vstali, naraňajkovali sa a ta šli obidvaja na Václavské námestie sledovať manifestačný sprievod státisíc zemedelcov z celej-celučičkej Republiky. A predsa došli už oneskorene na ulicu, lebo zástupy manifestantov sa už dávno boly sišly na Vinohradoch na shromaždišti. Václavské námestie jasalo v barvách štátnych zástav. Trikolóra republiky so zeleným ďatelinovým štvorlístkom — sjazdový to odznak — opanovala celú Prahu.

Ako sme už spomenuli, policajné kordony na chodníkoch nedovolily už ani Raganovcom priechod na Vinohrady, kam by sa aj tak neboli dostali, lebo všetky chodníky boly sťa nabité Pražanmi a divákmi, čakajúcimi od včasných hodín sprievod.

Sváčko mudrujú, jako by sa dostali z tejto tlačenice aj so strynkou na trocha voľnejší vzduch. Hýbu sváčko rozumom, hýbu, ale nič chytrého im neschodí na um. Tlačia sa pomaly po ľavej strane „Václaváku“ chodníkom k Muzeumu a špekulujú. Keď im porád nič na um neprišlo, poškriabu sa sváko po brezovsky pravou rukou za ľavým uchom, zahýbu trocha „ražnejšie“ rozumom a ich zrak utkvie na tribúne, vystavenej pred budovou zemedelskej rady. Už to mali. Na tribúne medzi „hlaváčmi“ (oď pojmu hlavní, vedúci ľudia, reprezentanti, hlavy organizácie, vzniklo na Brezovej pomenovanie „hlaváč“) zbadali senátora Stodolu, ako si sedí spokojne pri samom kraji tribúny a diškuruje s niekym. Viacej svákovi nebolo treba, aby sa dostali k tribúne. Chytia strynkú za palec a počnú sa tlačiť massami obecenstva na cestu. Strážnikovi, ktorý chcel Raganovcov primať, aby ostali na chodníku, sváčko odpovedali:

— Ná, ani nás nezdržujte, lebo sme tu po povinnosti, já a moja stará sme tu s deputáciu, tamto na tribúnu; už sme tam mali byť.

Strážnik nemal času na vysvetľovanie a možno, že ani dobre nepochopil význam svákových slov. Čo mal robiť? Pustil Raganovcov ku protiľahlej tribúne. Strynká mysleli ida cestou, že ich niektoré auto určite rozmliaždi, tak tie potvory frčaly po Václavskom námestí. Zato sváko nebáli sa už ničoho, vedeli, že pražské auto nesmie im vliezť na chrbát.

Konečne sa Raganovci dostali ku tribúne a to zrovna blízko sediaceho senátora Stodolu. Postavia sa spokojne vedľa tribúny a sváko o nejakú chvíľu prihovoria sa ku Stodolovi:

— Ná, daj pán Bôh dobrý den, pán senátor, aj vy ste tu?! Nevidél som vás od Dunajského veltrhu.

— Ach vítajte priateľku, vítajte bratku sváčko Ragan. To som rád, že vás tu vidím medzi poriadnými ľuďmi! A len sám ste tu, priateľku, či aj strynká?

— Jakožináč — odpovedajú sváko — bez starej bych sa neopovážél na takú chýrnu slávnost. Niekedy nezaškodí, ked si človek aj starú vezne ze sebu do Prahy. Stará, poj sem, ukáž sa pánu senátorovi!

— Daj Pán Boh ščaslivé dobré ráno, pán Stodola — pozdravia sa, ako sa patrí, strynká — môj muž mi už o vás hovorél. A spomínal vás tot aj susedy Fajnorky syn, Ščeván, kerý tam kdesi v Košicách prakticíruje v špitáli, jako už teda ten oný, doktor, že vy rád cestujete na takém antonobíle, keré beží jako šnelcúg…

— To snáď predsa nie, strynká, vraví senátor Stodola, nahýbajúc sa s tribúny a podávajúc ruku Raganovcom. Ten Sčeván je nebodaj veľký figliar. Najlepšie a najbezpečnejšie je cestovať fiakrom, ktorý prejde tak 15-20 kilometrov za hodinu…

Besedujú Raganovci ešte nejaký čas so senátorom Stodolom, keď o 9-ej hodine zrazu zavznejú shora od múzea mohutné zvuky veselého pochodu a zjaví sa sprievod s veľkou standardou na čele.

Za roľníckou hudbou vlaje zástava sedliackej jazdy, roľníci z Podkarpatskej Rusi na robustných koňoch, huculskí sedliaci v rázovitých krojoch, za nimi Slováci veselí, bujarí, usmievaví, jasavým volaním pozdravujú Prahu. Koníci bystrí, ako v tanci šliapu podľa hudby, podkovičky im cvendžia a na klobúkoch i čiapkach vlajú pestrobarevné stuhy. A už zahrmela ulica, ozývaly sa massy, obsadivšie všetky okná domov — búrlivým „Nazdáááár“. Šiatočky dievčat sa trepotajú vzduchom, ktorý sa rozvlnil radostnými pozdravmi. Strynkej veru i slzy padaly nad týmto malebným pohľadom. Praha zdraví československý vonkov a tento zas pozdravuje Prahu. Za Slovenskom Morava, chlapci z Vlčnova, od Hradišťa, z úrodnej Hanej i z Valašska, ďalej českí roľníci na koňoch s bujnou hrivou a dlhými chvostami.

Sváčkom trhlo, keď videli Myjavcov na koňoch a nie Brezovanov. Drgnú starú medzi rebrá až sa chuderka boľasťou skoro prehli a povedia im:

— Tu ich máš, viselcov; hlad, jak sa nesú tí Myjavci, ani čo by mal každý citrón v zadku! Šak, ináč by tomu bolo, ked by sme mali na Brezovej sídlo okresu! Ej ináč veru, nech som huncút!

— Ej nú, ej nú, Sanko! Ná a čo ta je po nich! Nuž nech sa nesú, jako chcú. Prečo si si nesadél aj ty na kona, ked ta mrzia Myjavci. No vidíš a daj im pokoj aj ich okresu.

— Z tolka čo ta tu nechám, — odseknú sváko — ked budeš na mna zlá a neprestaneš čítat mi levíty. Ja viem, čo hovorím. Okres by už patrel nám, Brezovanom…

Malebný sprievod zas upútal našich Raganovcov, takže skoro zanechali dožúvanie.

Za jazdou nasleduje četa zástav a za týmito vykračuje si výkonný výbor Republikánskej strany s poslancami a senátormi, na čele s ministrami: Hodžom, Udržalom a Srdínkom. Výkriky nadšenia neznaly medzí. Slováci vítali svojho krajana, Hodžu a volali i chorému Švehlovi na slávu a Hodža im všetkým stačil odpovedať. V sprievode nesené boly standardy s rôznymi nadpisami a heslami. Svákovi sa z nich páčila jedna a to:

— Nerozumieme daniam, neštudovali sme univerzitu.

Myslíme, že daniam dnes nerozumie mnohý aj taký našinec, ktorý naozaj absolvoval univerzitu.

Akonáhle zbadali Raganovci ministra Hodžu na čele sprievodu, vypuknú v mohutný jasot a sváko pokúsili sa znovu preraziť kordon, dostať sa — po známosti — k ministrovi dr. Hodžovi. Tento raz ich už strážnik nepustil. Tri a tri štvrte hodiny trval sprievod pred tribúnou. Prahou vtedy prešlo v sprievode do 250 tisíc ľudí. Jedon malebný obrázok stíhal druhý a pražské dámy maly dostatok možnosti presvedčiť sa, ako má byť správne nosený slovenský kroj.

Keď už bol konec sprievodu, volajú sváko na senátora Stodolu:

— Pán senátor, pán senátor! Pojte na pohárik piva!

— Ďakujem — odpovie Stodola — však viete, že ja niakého alkoholu nepijem, iba vodičku; tá ťahá mlýny, stroje a je zdraviu najprospešnejšia. Ani sa nehnevajte, bratku, ja už neupustím od mojej vodičky…

Zakabonia sa sváko i so strynkou, zrejme nečakajúci podobnú odpoveď a prehodia iba tak cez zuby:

— Nále, otcibouprisám to sa vám teda divím, pán senátor. Ja veru nemám rád vodu ani v čižme! Nuž ale, ked nepijete, jakáž pomoc!? Dobre sa tu majte!

— S Bohom, bratku, s Bohom bratku, — odpovedá s tribúny odchodiaci senátor Stodola — a však pozdravte tam našich! Povedzte Brezovanom, že aj oni budú môcť kože lifrovať na Balkán po Dunaji, až bude v ňom trocha viacej vody.

— Dakujeme, — vravia strynká, tiež tak trocha rozčarovaná, keď pán senátor Stodola neprijal výzvu ich starého dobrotiska — šak vyrídíme.

S tým sa rozišli. Sváko chceli sa ešte dostať nejak na Hradčany a zúčastniť sa slávnosti kladenia základného kameňa k pomníku Přemysla Oráča, ale sa im to nepodarilo. Ulice boly davom doslovne zapchaté, národa všade plno, tak že pouličná doprava bola nadobro zastavená. Raganovcom nezbývalo nič iného, ako vrátiť sa pekne na druhú stranu do Zlatej husy a tam vyčkať, až sa trocha rozíjdu massy národa. Po dlhej chvíli sa tam konečne dostali. V kaviarni našli tiež plno, všetky stoly zaujaté. Pri slovenskom stole sedelo niekoľko Košičanov, ktorí z rádia načúvali slávnostnej reči, ktorú mal minister Hodža na Hradčanoch shromaždenému roľníctvu. Sváčko, hoc aj zásadný nepriateľ rádia a všetkého čo nebeží po drôte, teda, nie po riadnej ceste — dali si riecť a načúvali aj so strynkou tejto slávnostnej reči. Ba veru miestami aj zatľapkali a svoj súhlas hlasite prejavili.

Medzi tým skoro by zabudli na obed. Ináče darmo si aj naň spomenuli, lebo ťažko bolo kde dostať obed v Prahe; všetky reštaurácie a údenárne boly preplnené. Ľudia skoro stojačky jedli. Raganovci museli si spapkať z potravín sebou prinesených a zapiť pivom, tiež stojačky vypitým. Strynkej sa to síce nie velmi páčilo, ochkali trocha, ale na konec tiež museli uznať, že o tak velikánskych slávnostiach to ináč v Prahe nejde.

Zvláštny vlak výpravy zo župy Bratislavskej mal sa pohnúť z Masarykovho nádražia o 23-ej hodine. Pri vyberaní jedla z kufra zistili strynká, že tam majú ešte podošve pre pána ministra Hodžu a jeho rodinu.

— To hla mosíme odevzdat ešte ščil odpolodna, lebo zajtra tu neostaneme a poštú posielat? — to by trochu draho prišlo pánu ministrovi. Z tolka starý — vravia strynká, — aby sme sa na ten Smíchov vybrali, ked stisk ustane po ulicách.

— Pravdu máš, stará moja, poslúchnem ta, šak niekedy je dobre, ked človek aj ženu poslúchne…

— Dycky bys hu mal počúvat ty oný, čo si — ošmek — karhajú strynká trocha šelmovsky sváka, — čo by ste mužskí len robeli bez nás!

— Oženeli by sme sa! — odseknú sváko.

Vybrali sa naši Raganovci na Smíchov.

Horko ťažko našli Hodžov byt, ale v ňom nikoho. Doma varovala služka, tej odovzdali kožu pre pánov s pozdravom jako sa patrí. Sváčko napísali na jednu podešev svoj „atrest“ aj „lumero“ domu a pripísali cenu partieky 40 zlatých, alebožto 80 korún a odporúčali sa.

Na druhý deň ráno o 10-ej videli sme sváčka aj strynkú, ako si kráčali „hore mestom“ so stanice brezovskej spokojní s výsledkami ich pražského zájazdu. Mali aspoň o čom vyprávať za celý týždeň u Tvarožkov pri troch deciach modranského vínečka.