Sváko Ragan z Brezovej II

Figliar boli aj sváčko Macek a čím boli starším, tým väčšie figliarstvá vedeli vystrájať. A nikdy sa nenahnevali, keď daktorý Brezovan — „fajn futierko“ im samému vyviedol huncútstvo. Rovným — rovné splácali; za nejakú dobu iste sa vyskytla príležitosť, keď sváčko Macek svojím pôvodným ošmekstvom zaplatili krajanovi dlh s dobrým zúročením.

Ako je zvykom v každom poriadnom dome brezovskom — aj u Mackov si chovali svine. Dochovali si ich obyčajne k Vianociam, aby mali k Štedrému večeru už čerstve vyúdenú klbásku. Ináče, slávievali zabíjačku najneskôr ku koncu fašiangov. Do tej doby musely byť bravy vykŕmené a mať na päť prstov tučnú slaninu.

Lanského roku bol som na Brezovej dakedy v auguste. Zastavil som sa aj u sváčka Macka a opytujúc sa na zdravíčko sváčkovo i strynkino — prirodzená vec — bolo mojou povinnosťou spýtať sa tiež, ako slúži zdravie mašurkám, jalovičke a kobulke. Tým som sváčkovi do nôty ulahodil; na prasiatka boli menovite hrdý. Kŕmili ich iba žihľavou a chválili sa, aké sú dobré, ako sa poprávajú, denne na seba priberajú, takže im v celej obci páru niet. Dobré sú, keďže aj ploty preskakujú, veru lepšie, jako prasce súseda, Jura Gavurníka, ktorý svoje mašury kŕmi samým dobrým šrotom a lehnia mu vždy pod plotom.

Ten istý sváčko Mackéch chodievali do Klobúkovej popásať svoju ubiedenú herku, na ktorú sa Moravci už desať ráz dopytovali, či by ju sváko nepredali do rybníka, pre pokrm rybám. Sváko o tom ani počuť nechceli.

Klobúková je údolie v Bielych Karpátoch, v chotári Brezovskom tiahnúce sa hneď za Barancom ku Pustej Vsi. Do Klobúkovej podnikané boly odjakživa spoločenské výlety a tu bývajú i dnes poriadané majálesy a iné zábavy v prírode, zvané po brezovsky „regrácie“.

Úbohá bola sváčkova kobulka, ubiedená, sodraná, slovom herka chudá na zdochnutie. Brezovania, menovite mladšieho pokolenia, mali zábavu zo sváčkovej kobulky, dobieral si ju neborku kde kto a povedľa nej aj sváka Macka. Veselia bolo na Brezovej vždy dosť, sváčko odplácali každému po zásluhe uštipačné poznámky.

Raz tiež vyviedli sváko Mackéch kobulku napásť sa do Klobúkovej. Bolo práve po prudkom jesennom daždi. Voda rinula sa s brehov a koryto potoka nestačilo na jej pojatie. Blata bolo všade dosť a k tomu ešte hodne kĺzko. Nešťastnou náhodou šmykla sa kobulka a skydla sa do blata.

— Aj jejdanenko — ochkajú sváko — ej nú, ej nú, a mosela si tade liezt!? Nevidíš kde je šmyklavo, šak si neni somár; patríš do pokolenia konského. Šade ta mám za nos vodit, ty durandzia, čo si, sprostá. Ej nú, ej nú, nále, nále, či len videl svet takého sprostého kona!

Sváčko so tri razy potiahli herku za ohlávku a ponúkali, aby povstala, ale nadarmo. Nemohla vstať. Jednak pôda bola klzká a za druhé — kobulka nemala sily, aby sa vzoprela trocha energickejšie. Nuž ostala ležať nehybne v blate a sváčko si sadli vedľa nej na vyvalený smrek, zapálili do fajky a dívali sa nemile do sveta, až ich z toho vyrušia sváčko Ragan vracajúci sa z Pustej Vsi, kde boli kupovať jeleniu kožu. Pustári-pytláci deň pred tým odstrelili Pálffymu kapitálneho jeleňa — dvanástnika. Mäso si rozdelili medzi sebou a kožu predali Raganovi. I zavolajú sváčko Ragan na sváčka Mackéch.

— Nále Jano, čo sedíš?! Ná, čo jej nejdeš pomôct odtantél! Máš ty pána Boha pri sebe, nechat chuderku trápit sa v blate!? Šak može — nech som huncút — aj infulenciu dostat…!

A sváko Mackéch odpovedia:

— Ná, len hu nechaj Sanko, až včil začíná brat na seba.

Pravda, kobulka brala na seba, ale iba blato.