Sváko Ragan z Brezovej II

Hííí, hat, hvó hat, hí starý!

Sváčko vybočujú v Jablonici s hradskej cesty do dvora židovskej krčmy, aby trochu pokŕmili svojho tátoša. Vlastne šimel vybočuje sám zo zvyku, iba čo ho sváčko na jednej oprate pomykujú, aby vzal dostatočnú obrátku a nezvalil roh krčmy. A veru, však aj treba ho pokŕmiť, lebo je ešte dlhá cesta pred nimi až hen do Modry. Šimel by sa ťažko vyškriabal na Bielu horu o smäde a hlade. To je aj pre štajeráka namáhavá cesta, nieto pre subtilného koníka, ako je sváčkov šimlík. Vo dvore už nebolo treba zastaviť šimla, znal už dobre svoje miesto, vedel sám, kde má ostať stáť. Môj ty Bože! Veď tu nebol prvý raz! Desať rokov je už v službách sváčkových a sváko nevynechali snáď ani len jediného jarmoku na bližšom i ďalšom okolí. Do Trnavy, Modry, Pezinku, Svätého Jura, Malaciek, Skalice, Holiča, Senice, Sobotišťa, na Myjavu, do Vrbového, Piešťan, Chtelnice, Fraštáku, Nového Mesta nad Váhom, Nitry, do Nových Zámkov, do Senca, do Galandy atd. trafil šimel sám. Svetlo sveta uzrel šimel kdesi pri Šahách; sváko ho kúpili od cigána v Bánovciach. Trvalo nejaký čas, kým si šimel navykol na hrbolaté cesty a kopce brezovské. Ale vľúdne zaobchodenie svákovo priviedlo šimla na chodníčky všetkých brezovských šimlov v minulosti, prítomnosti i v budúcnosti vyšliapavaných. Konečne, keď už máme železnice, nemusia brezovskí šimli s podošvami, futrom, kurencami a vajcami svojich gazdov sedem žúp brodiť. Tak tomu bolo v minulosti, kdežto dnes už badať i v tomto ohľade pokrok, lebo na ďalšie cesty vyberajú sa Brezovania vlakom. Vtedy šimel odpočíva v maštali, alebo keď je pekne, priviažu ho strynká na slivku, do humna.

Do horeuvedených, jarmočných stredísk šimel svákov nielen že sám potrafil, takže sa sváčko vždy pohodlne vyspali ida cestou v košine, ale vedel dobre miesta, kde dostane obroku, sena na vyšpáranie zubov, alebo vody, kým si gazda vypil svoje obligátne 2-3 deci modranského. Ba čo viac, šimel vedel nazpamäť, kde sa mu aj bičom ujde po slabinách.

Kto nebol na Brezovej, kto nevidel brezovskú zápraž, vozík s jedným koníkom, o jednej oprate, ten si ani predstaviť nevie, aký mudrlant vystane časom z herky, aklimatizovanej na Brezovej. Uštipačné jazyky vravia, že brezovskí šimli pričasto zastávajú pred krčmami, častejšie, jako by sa im patrilo. Daj sa mi Bože! Zastavia dľa potreby a nie viacej. V zime, aby sa gazda zohrial, v lete, aby sa osviežil — ale vždy pri poriadku. Brezovan nikdy nezasadne v krčme, aby sa hral v karty a utrácal nemilo Bohu peniaze! Oj nie! Keby boli brezovskí garbiari a kšeftári ľudia márniví, ľahkomyseľní, dnes by veru mnohí z nich chudákmi boli. A je predsa verejnou tajnosťou, že Brezová má dnes aj milionárov — ináč ľudí celkom obyčajných, ktorí svoje bohatstvo nevešajú nikomu na nos. Aj táto skutočnosť svedčí, že keď aj brezovský šimel zastaví pri každej krčme, zastane tam pri poriadku a nie aby gazda nemilo Bohu míňal peniaze.

Keď sváčko išli niekam na jarmok cez Jablonicu, vtedy šimel vtiahol do dvora krčmy. Keď sa vracali z jarmoku, ostal stáť pekne na ulici pred krčmou a dostalo sa mu iba vody v Jablonici, lebo vtedy sváko už až doma, na Brezovej kŕmili. To samé robili aj sváko. Keď išli na jarmok, v Jablonici si zajedli a zapili, na zpiatočnej ceste už si iba zapili.

— Šak až doma — hovorievali sváko.

Tak aj teraz. Šimel zastal vo dvore. Sváčko mu usypú ovsa, prihovoria sa mu, potľapkajú po krku, po krížoch. Toto múdre zviera zahrže miesto odpovede, sváko potľapkajú ho ešte raz a potom vojdú do krčmy.

— Icík, daj tri deci z toho modranského, ale dobrého, z toho prostredného suda!

— Prosím, phán Ragan, jak ráčite rozkázať — odpovedá krajne úslužný krčmár a beží do pivnice so džbánom pre čerstvú zásobu vína.

Sváko si medzi tým vytašmú z uzla kus husiny, odkroja čerstvého chleba, strynkou včera upečeného a spokojne zajedajú. Čoby aj nie!? Doma zanechali všetko v poriadku. Strynká počas ich neprítomnosti všetko obstarajú jak v domácnosti, tak na poli, pri remesle, aj pri obchode.

— Dobrá je tá moja stará, dobrá! Len, aby mi ju pán Bôh i na dale pri dobrém zdraví udržoval — takto si sváko sám pre seba uvažujú a premýšľajú.

Zajedli si a zapili, pomaly, aby sa pobrali zase ďalej. Veď cesta do Modry je ešte dlhá; pojdú veru celú noc. Aspoň cez Bielu horu by sa chceli dostať za svetla. Odjakživa neradi chodia touto cestou v noci.

V krčme sedelo veľa známych. Sváko ich majú snáď na celom svete vyše práva. Rozprávali s jedným-druhým, požalovali sa vzájomne na zlé kšefty, na planú úrodu, ten na dane, onen na jakúsi tú obratnú daň a každý mal niečo na srdci. Žijeme v časoch, kde nás každého niečo trápi, mrzí. Žalujeme sa, ale sme radi na svete vediac, že je to ešte veľa ľudí, ktorým je horšie ako nám. Ba snáď je aj dobre, že nie sme plne spokojní, že sa žalujeme na to-ono; je to príznakom večného ruchu, večnej nespokojnosti.

— Ked by sme už celkom boli spokojní a ništ nás netrápelo — vravia sváko — ztĺstli by sme na špatu. Pupky by nám obrostaly sadlom a skôr neskôr zaduseli by sme sa ve vlastnej masti.

Niektorí prisvedčili svákovi, iní zase nie; dľa toho, koľko ktorý už vypil troch decí.

Počas rozhovoru v krčme prisadne ku svákovi Jožo Brandzula, takto poctivého remesla obuvníckeho majster zo Senice. Svákovi sa zdal trocha známym. Poznali ho už odniekaľ, akoby boli mali s ním kdesi do činenia. Opýtali sa ho jakorieč po známosti:

— Prítelko a de jdete?

— Ach, de by sem šeu; co ja vím de? Chceu sem jet tot do Modry, ale stala se mi nehoda; formanovi onezdravel kún a ščil nevím, kudy-kam. Aj ma to mrzí a velice mrzí. A vy ’de, pán Raganko?

— Ná, len tu, za hory, na jarmek a tiež do Modry; deže bych išiel! Daleko už nejdem, lebo šak bliže ani nemáme zajtra jarmeku.

— Ach, vy dobrý čovieče, tuším vás Pán Búh poslal, aby ste mi pomohli… Švec vyskočí ako vyjavený zo stoličky a div že neobjíme sváčka.

— Víte, pán Raganko, uznávam, že sem vám pri poslednej kúpie koží velice ukrivdzil. Ale víte, napravím vám všecko, len mia, prosím vás, nenechajte v temto mém neštastí a pomôžte mi! Odvezte ma do Modry. Nebojte se, že bych se vám neodmienil. Nebojte se, zapvacím všetco, co si budete žádat. Len mia tu nenechajte.

Sváčko už na začiatku lamentácie ševcovej vycítili, že jej koniec bude, aby ho odviezli do Modry. Chvíľočku uvažovali, hýbali rozumom, poškriabali sa — po brezovsky — ľavou rukou ponad vysokú baranicu, za pravým uchom. V duchu kliali, posielali tohoto usmoleného ševca do najhorúcejšieho pekla zato, že ich, statočného Brezovana, ktorý už toľké roky obchoduje podošvami, futrom, kurencami, najviac i divinou — Seničan a to švec k tomu, takto dostal. Konečne, ani nie tá cesta do Modry mrzela sváka, ale zlostili sa na ševca preto, že ich, ako sám kajúcne priznal — natiahol pri kúpe koží. Len, len, že mu nepovedali „nie“, ale uvažovali a počali trocha rýchlejšie hýbať rozumom. Rozhodne sa chceli odplatiť ševcovi po zásluhe, ale až v budúcnosti.

— Kdož ho vie — mysleli si polohlasne sváko — a snád dá ešče niekedy aj zarobit niečo.

— Teda dobre, odvezem vás — vravia — aby ste nepovedali, že som onakvý človek.

Seničan nenachodil dostatočných slov, ktorými by bol tlmočil svoju vďaku svákovi. Zo samej vďačnosti nedovolil svákovi cech zaplatiť, lež ochotne všetky trovy za neho sám zaplatil a dodal:

— Tuto som puaciu za vás a vypite si ešče tri deci za tý moje „šurgoty“. Mám tam na dvore dva mechy topánek na jarmek, aj takú malú nošku. Šak to skoro ani neni žádna tercha. Na chrbte by to čoviek odniéseu, keby nemusel šuapat hore Bílú horú…

Sváko mu neodpovedali. Zamračili sa trochu a v duchu po brezovsky zahromžili, že tento švec vezie do Modry pomaly výrobky celého ševčovského cechu senického. Aby sa nepovedalo, prehodili len tak cez zuby ševcovi:

— Teda veznem vám tý mechy, veznem! Ná, čoby som nevzal? Len si dopite; ja idem šimla prihotovit a naložím aj mechy na vôz. Budte bez starosti.

— No, teda dobre, pán Ragan — prisvedčí spokojne senický švec a v duchu soznáva, že lotor je každý, kto by krivdil, alebo ubližoval Brezovanom, alebo si o nich čo len zle myslel. Oj nie, Brezovania a menovite garbiari sú vospolok poriadni ľudia!

Sváko vojdú do dvora, napoja, ozubadlia šimla, pripnú mu poboček a hľadajú tie mechy. Našli ich v kúte dvora postavené. Avšak neboly to mechy ale veľké žochy a tá „malá noška“ bola — Bože odpust — celé nošisko!

— Nále, nále; takto ma dostat! Ej nú, ej nú! Bolo mi toho treba? — lamentujú sváko. — Veru nebolo! Ej, otciprisám nebolo! Já chumaj, večný večitý chumaj! Čo sa to len ze mnú deje, že sa dám opálit takému prepytujem ševčiskovi ze Senice? Neviem, veru neviem! — Ach — ach, šimel môj! Nafučíš sa, lež nás vyvlečeš na tú sprepadenú Bielu horu. No, šak odtantél do Smoleníc to pôjde jak kebys mal motor v zadku. Ale potál lež prídeš! Vytrpíš si. No, čo robit? Slovo, je slovo a slovo robí človeka! Slúbél som mu to, že ho odvezem, aj jeho mechy.

A v tom sváko už vyhadzovali dve vrecia na vôz.

— Slúbél som mu odviezt len mechy, a čo ma po noši. Do tej ma ništ neni! — a sváko nechali nošu spokojne ležať na dvore.

Vôz prikryli plachtou a vytiahli na cestu, pred krčmu. V tom vyšiel na ulicu aj Brandzula a sváko ho ponúkli, aby si sadol na vôz:

— Šak tam sú vaše mechy. Reku, aby ste si sidél na ne, aby sa nevytrúsely z voza.

Švec vyletel ako strela na vôz, uvelebil sa na svojich vreciach a spustil nový prúd blahorečení sváčkovi za jeho ochotu a sľuboval, že mu ju nikdy nezabudne a odvďačí sa pri najbližšej príležitosti. Len aby dal Pánboh zdravia, aby táto príležitosť nadišla čím skôr.

— Vio šimel, hat hvo hat! — ponúkli sváko svojho šimla do chodu a potiahnuc dva razy na jedinej oprate usmernili ho ku Bielej hore, ktorá je veru až bezočive vysoká a robí starosti nejednomu formanovi, ako ju prekoná. Veru, keby sa boli opýtali Brezovanov, keď bola stavaná železnica z Trnavy do Kútov cez Jablonicu, že kade chcú mať cestu na Nádaš Smolenice a vôbec na juhovýchodné strany Bratislavskej župy, iste by boli žiadali, aby v železničnom tuneli pod Bielu horu vedúcemu, bola ponechaná cesta aj pre vozy. Dnes by si toho iste vymohli, ale vtedy sa nespytovali mocní tehdajšieho sveta, či sa ich počínanie Slovákovi páči, alebo nie!

Dnes boli sváčko kromobyčajne shovorní. Stále mali o čom rozprávať blaženému Seničanovi a ten si v duchu spokojne pochvaľoval, že Brezovania sú predsa len dobrí a statoční ľudia.

V ustavičnom rozhovore ani nezbadali, keď šimel vytiahol ich rozheganý vôz na Bielu horu. Tu sváko odrazu zamĺkli, rozmýšľajú chvíľu, škriabu sa za uchom, pripaľujú na polovyhaslú fajku, zastavia šimla a počnú prezerať vôz. Takéto počínanie sváčkovo nemohlo ujsť ševcovej pozornosti.

— Co vás znepokojuje, pán Ragan?

— Ná, dívám sa, či sme reku niečo neztrateli.

Tu sváko počali zrejme veľmi starostlive prezerať voz so všetkých strán, po očku sa však uškŕňali na Seničana, ktorý veru tiež neostal dlho sedeť spokojne na vozi. Veď sa viezol aj jeho tovar. Soskočil s voza a podíval sa pod plachtu, či tam má svoje škarbále. Chybovala noša. Švec prirodzene stal sa odrazu nešťastným nariekal i spýta sa sváka:

— Pán Ragan, ved tu neni mojej noše; kdze je?

— Ná, čo já viem? Šak si sedíte na svojej partjeke! Čo si nedávate lepší pozor na svoje veci — vravia sváko. Ništ si z toho nerobte, prítelko; asnaj zme hu len tu niekde ztrateli. A šak ščil na večer moc ludí tadeto nechodí, nájdete hu. Ništ nepomôže, žiadne nariekanie, ale radím vám, aby ste sa hned na fleku vráteli a išli hu hladat! Celkom myslím, že nemôže byt daleko. Len sa poponáhlajte, já vás tu dočkám!

Milý Seničan, Brandzula poslúchol a šiel. Vrátil sa rýchlym krokom k Jablonici hľadať svoju nošu. Ani sa len smieriť nemohol s myšlienkou, že by bol mal nošu a toľký tovar v nej ztratiť! Oj nie! Nedaj Bôh! Je v noši nielen celý nádejný zárobok, ale i kus majetku, na ktorý veru ešte dlhuje vyše tisíc korún za kožu a prípravy. Beží Brandzula po hradskej ceste, obzerá sa sťa splašený naľavo-napravo po priekopách, či sa noša snáď niekam nezagúľala do jarku, ale všetko bolo marné. Noše nikde nebolo, ak by tam bola bývala, musel by ju videť, lebo bola jasná mesačná noc.

Bežal Brandzula, bežal, až dobehol do Jablonice, do krčmy, z ktorej vyšiel na Raganovom vozi pred dvoma hodinami. Tu našiel švec svoju nošu, ako si spokojne odpočívala v kúte vo dvore tak, ako ju tam sváčko zanechali. Sedela tam učupená a spokojne si chudiatko odpočívala. Veď prečo by ju aj boli brali so sebou do voza, keď ševcovi sľúbili odviezť iba jeho dva mechy?

— Co včil? — uvažuje Brandzula nad nošou. Dlho však nerozmýšľal lež vzchopil nošu na chrbát — a poď ho na Bielu horu, za svákom. Mal pred sebou veľký kus cesty a ťažkej, ustavične do vrchu stúpajúcej a zaťažený tým, že na chrbte niesol ztratenú a znovu najdenú svoju nošu. Kráčal veru dost rýchle a predsa mu cesta trvala vyše hodiny, kým prišiel na miesto, kde mali čakať náš sváko. Ale sváka tam nebolo; ako keby sa boli prepadli pod zem.

Pravda, aj keď by bol letel, nebol by tu už našiel sváka, lebo akonáhle švec zahnúl po hradskej ceste a zmizol s obzoru, šibli sváko šimlovi bičom medzi uši a tam ten! Uháňali smerom ku Smoleniciam a Modre a takto uvažovali:

— Šak mu ja dočkám, ej veru dočkám já! Taký lantoš ševčovský! Darmo nepovedal, že ma bude spomínat; teda nech len spomína! Myslel som si, že ked ma raz okmínel pri kožiach, že ho budem ja spomínat. Na, tu máš za to, spomínaj ty ščil mna!

Sváko ida cestou ešte raz-dva si spomenuli na ševca, ináč ale spokojne stihli včas ráno do Modry. Tam si najprv u Michálkov zafrištukovali, potom zatiahli s vozom na námestie, rozložili si svoj tovar a predávali.

Práve sa jarmok ku koncu chýlil, keď sa k svákovi dohnal Jožo Brandzula, rozčúlený a udychčaný. Bolo na ňom vidno, že chce svákovi robiť ešte výčitky, že ho nepočkali s vozom na Bielej hore. Lenže urazeným sa začali robiť sám sváko a urazený na dva boky — jako sa vraví. Nečakali až sa do nich nanosí Brandzula, lež pustili na neho sami rad vážnych výčitiek.

— Nále, čo si myslíte prítelko, že som vás mal čakat až do včilka na Bielej hore? Či jako si to myslíte? Mal som pre vás jarmek zmeškat?

— Podívajme sa, ludkovia moji! Človek mu dobre urobí a on sa tuším ešte cíti byt aj urazeným…!

Švec ovšem neprišiel ani ku slovu. Radšej mlčal, aby si z neho neurobila posmech menovite dorastajúca mládež, akej sa všade na jarmokoch celé množstvo poneviera a ktorá sa už počala v klbách soskupovať okolo svákovho „obchodného krámu“.

Tak sa sváko Ragan „odvdačeli“ ochotne senickému ševcovi, ktorý po tomto prípade zaiste spomínal do smrti sváčka. Švec z botov už nemohol ničoho predať, lebo národ sa už rozchodil. Svákovi nezbývalo, aby Seničana zase nazpät odviezli, aj s jeho tovarom, do Jablonice, ak nemá iných smerníc ohľadne odpredaju topánôk, či „škarbál“, po našom nazvaných. Ale Brandzulovi už sa nechcelo viacej sadnúť do svákovho voza. Ostal cez noc v Modre a nasledujúceho dňa pobral sa na jarmok do Nových Zámkov.

Ida cestou odfukovali si sváko spokojne z fajky, ako človek, ktorý správne splnil predloženú mu úlohu a povinnosť. Sváko aj tu dokázali svoju ochotu a že vypálila tak, ako vypálila, to mu je len švec príčinou. Nemal sa priznávať, že sváka natiahol už kdesi pri kúpe koží. On chcel Brezovana prekabátiť.

*

O kromobyčajnej ochote svákovej vieme medzi inými aj nasledovný malý doklad uviesť.

V tuhej januárovej zime beží dievča v nedeľu ráno do kostola, so spevníkom pod pazuchou. Bola to Judka Reptová, dcérka váženého brezovského mešťana. Prebehúva v rýchlom kroku práve pred Raganech domom, okolo sváka, práve z brány vychodiaceho.

— Dievča, Judka, Juda, vrát sa — volajú na ňu. Judka sa obzre, nechápe čo chcú s ňou sváko, ktorý ale ďalej volajú.

— No vrát sa, ked ti hovorím a dočkaj tu trochu. Čo sa ondieš?!

Dievča bolo krajne mrzuté, jednak, že prijde už asi len ku druhej pesničke do kostola a nepáčilo sa jej aj že akurát dnes, v nedeľu majú čo po nej sváko odkazovať, alebo posielať. Počkala však pred Raganech bránou, bárs ju trocha viacej ako obyčajne drvila treskúca zima. Januárové zimiská rynčia aj na Brezovej oblokami a kolesá na vozoch škrípajú zvonivým hlasom, menovite keď je primrzlý sneh.

Sváčko medzitým vošli do izby a za hodnú chvíľu vrátia sa na preddomie s hrnčekom čerstvej vody a ponúkajú ju dievčaťu;

— Ná, upi si, šak vidím, jaká si smadná a aby ti v tom našiem teplém kostele reku nebolo horko. To vieš, to už patrí k láske ke spolublížnemu, aby sme smadných napojeli…

Dievča neodpovedajúc zazrelo mrzute, zvŕtlo sa a bežalo ďalej do kostola a sváko sa uškŕňali pod fúzami.