Sváko Ragan z Brezovej II

Hnilicéch sváčko boli odjakživa dobrým kamarátom sváčka Raganech. Rozumeli si a kedykoľvek si vzali nejaký kšeft „do holportu“, vždy na ňom obidvaja zarobili. Raz, po takom dobrom obchode viezli sa obidvaja svákovia na Raganech voze z Malaciek. Bočné vačky zaťažovaly im šrajtofle, naplnené bankovkami a žalúdky rozohrievalo dobré pezínske vínko, ktorého si na cestu — pri poriadku ovšem — upili ešte v Malackách. Snáď, aby aj na cestu lepšie videli. Sváko Ragan kočirovali a Hnilicéch sváčko sedeli na zadku v košine a podriemkávali. Hlava im lietala na stranu, do predku i na zadok, vše cvakla dľa toho, ako voz prechodil po hrbolatej ceste. Bolo na nich zrejmé, že mali toho viacej pod zamastenou čapicou, ako ich kamarát Ragan. Kubu mali iba cez plecia prehodenú, takže ani nezbadali, že im s nej odvísa rukáv dolu s voza. Tohoto ale využili sváčko Ragan. Vzali z prednej košiny dlhší kus motúza, jedon jeho konec priviazali pevne na svislý rukáv a druhý pripevnili na špicu kolesa.

Sluší vedeť, že to bola úplne nová kuba, šitá dľa starodávneho strihu, akú na Brezovej len remeselníci a poprední občania nosievali.

Sváčko Ragan po tomto sadli na voz a pohli šimla hodiac mu so štyri švihlom po slabinách. Začudoval sa šimel tejto nevľúdnosti svojho gazdu, podíval sa polokom po svákovi, natiahol čangále a pridal do kroku, aby za dve-tri minuty ťarbavého klusu zase len krokom si vyšľapoval. Tu mu sváčko poznovu mrskli švihlom medzi uši a šimel si uvedomil, že má bežať sťa o závod, nuž veru zdvihol chvost a pridal poriadne do behu. Medzitým sa počal motúzik otáčať okolo kolesa ťahajúc za sebou rukáv a ním celú kubu, až bola celá pod vozom. Sváčko Hnilicéch kričia plným hrdlom:

— Hô, hô, hô, čuješ Sanko! Hô, hô, sto vozových striel žeravých, prepálených; zastav!

Lenže sváčko nemohli tak rýchlo zastaviť rozšvihaného koňa, ktorého vo skutočnosti — ako sme už horevyššie čítali, len preto rozšvihali, aby „trochu poondieli“ kamarátovu novú kubu. No, za nejakú chvíľu podarilo sa im zastaviť rozbehnutého tátoša, ktorý ale porád ešte neveril, či to jeho gazda naozaj myslí, aby už zastal. Zastal šimel, zastavil sa vozík. Sváko Ragan robia sa poľakaným, ako keby boli košinu ztratili s kamarátom. Sejdú s voza, poškriabu sa po brezovsky pravou rukou prez baranicu za ľavým uchom a začnú sypať more výčitiek kamarátovi:

— Ej nú, ej nú! Jako sa to len môhlo stat? Ked sa Ty mosíš tak nakotit jako svina. Ešče sa mohlo aj horšie stat; šak Ta môhlo pod koleso stiahnut. Ty vatrál; a môhél si sa mi tu aj zarazit na fleku! Šak o Teba by nebolo, ale človek môhél prist do nejakej mitúšky…!

— Nále, ach vidíš, no hla, jéjdanenko — ochkajú sváčko Hnilica — šak už sa len nehnevaj, Sanko. Stalo sa a nedá sa odstat; aj krivý sa potkne!

Pravdaže, sváčko trocha tuhšie podgurášený vo vedomí vlastnej viny prijímali výčitky sváčka Ragana, ba ešte ho aj udobrovali, aby sa „neráčel hnevu pohnút“.

A sváčko Ragan medzitým sami sliezli s voza a vlastnoručne odmotali kubu s kolesa, aby kamarát neprišiel na ich fígel. Pravda, kuba bola pokrchvalená a zamazaná, takže ju jej majiteľ skoro ani nepoznal. Sváčko podajúc kubu kamarátovi vyteperia sa na vôz a zavolajú na neho:

— Ale ščil Ti už naozaj narádzam, daj si pozor, drž sa košiny, abych aj Teba na konec neztratél! — Mrsknú šimlovi jednu švihlom po krížoch a zavolajú:

— Hý, hat hvo hat, hýýý!

A sváčkova ekvipáža uháňa ďalej, na Brezovú.