Sváko Ragan z Brezovej II

Jarmok bol na Brezovej a — silný, ako sa vraví. To značí, že bolo na ňom hojne kupcov i predavačov. Na Brezovej totiž „jarmek a tarmek“ (dobytčí jarmok) v jedon deň vydržiavajú. Nie tak ako vo Vrbovom, kde majú pre každý iný termín. Sišlo sa hojnosť národa na brezovské trhovisko, ktoré sa rozprestiera na „hlavnej“ ulici, od Gavorov až po židovskú školu. Vo Vrbovom majú síce pre lichvacie trhy iné miesto, za mestom „Pažiť“ zvané, to však Brezovanov nemrzí; oni sa predsa nebudú opičiť po Vrbovanoch, ktorí majú vraj i tak dosť „parfínu“ po hlavnej ulici a námestí, aniž by im ho tam dobytok nechával. Brezovský jarmok netrvá dlho, o 1 hodine po obede je už zakončený. Nu, a jestli by po jarmoku ozaj kravský „parfín“ zaliehal trhoviskom, — nevídali! — komu sa nelúbi, nech bere plným nosom, aspon sa skôr mine — myslí si slávna mestská rada ešte slávnejšej veľkej obce, Brezovej.

Jarmok! To je sviatok prostonárodný! Pije kupec i predavač, obidvaja zapíjajú „oldomáš“. Aby vraj pán Bôh požehnal a pri dobrom zdraví zachoval kupca i predavača. Oldomáš si vždy vyjedná jedna stránka od druhej, už či kupec od predavača, alebo opačne. Zasadnú si do najbližšej krčmy a pijú. Keď sú „vo švungu“, veru platia obidve strany, štrngajú pohárikami a zdravkajú si. Oldomášu obyčajne ženy urobia konec, núkajú mužov von, aby ich v meste nezastihla tma. Vonkovskí, „prezpolní“ vedia sa lepšie potužovať pri takom oldomáši, ako „meščania“. Najviac oldomášov sa pije pri kúpe a predaji lichvy. Jarmočníci, ševci, „krajčieri“, papučiari, debnári, hrnčiari a ostatní menší živnostníci pijú až po zakončení jarmoku. Nu, a tu — akú má kto „náturu“ tak vydrží. Niekto by vypil aj za Dunaj vína, inému stačí pohárik a už je mu na „Hore háj, dolu háj…“ Menovite u ševcov je veľa tohoto druhu slabších pováh. Pán Bôh má však pečlivú starosť o takéto slabšie povahy. Múdrym svojím riadením uštedril každému takémuto chudákovi „nežnú“ polovičku, obyčajne až prisilnej povahy, ženu dobrých nervov. Tá už bdie nad svojím neborákom manželom a tam, kde neúčinkuje jej slovná encyklopedia, uvedie „do pohybu“ i svoju — teraz už menej nežnú — pravicu a ukáže mužovi, kto je pánom nielen v dome, lež aj na jarmoku. Mám tu na mysli jarmočníkov „prezpolných“, teda nie Brezovanov. Je to jarmočnícka kasta sama pre seba, večne krajinou po jarmokoch vandrujúca. Veru, veľa ráz je šťastím, že kone sami potrafia i v noci domov, aniž by ich musel povozník (forman zvaný) dirigovať. Pravda, železnica tiež cesty nezmýli. —

Najviacej jarmočníkov regrútuje sa u nás z radov poctivého cechu ševcovského — čižmárov. Tých je v Podbradlanskom kraji (Vrbové, Nové Mesto nad Váhom, Stará Turá, Myjava, Brezová, Senica, Trnava) toľko, že by mohol nimi, Bože odpusť… Dunaj zastaviť. „Viedenských“, alebožto pánskych ševcov — šustrov zvaných — znemožnil naúplne Baťa. Dnes už nevidíš po jarmokoch topánky predávať, dostane ich človek nepomerne lacnejšie ako „nápočné“ u šustra. A že by dakto z jarmočných kupcov bral ohľad na kvalitu ručnej práce? Daj pokoj! Kto by sa tým zapodieval na jarmoku! U Baťu je výber akých chceš topánok a — lacných.

Lenže, Baťa nezhotoví čižiem do módy, čižiem, akých tunajší ľud nosí! Pekných, „nazadek“ šitých, cifrovaných, kordovanských! Správnu — akurát — čižmu na nohu mladej nevesty, mladoženichovi len čižmár vie ušiť najlepšie. A vrzgačky ti tiež urobí aké chceš. On zrobí aj takú čižmu, čo do nej s pece vskočíš, ktorá je síce troška volnejšia, ale pri tom je praktická. Vkrútiš do nej skoro pol oklepa režnej slamy, obuješ za vrece onúc — ale ti aspoň noha neodmrzne. Aj v najtuhšej zime vydržíš v takých čižmách čakať v lese na srnca, jeleňa a čokoľvek, čo ti pred flintu príde. Tu Baťa nemôže robiť konkurenciu. Dokiaľ sa národ bude pridržiavať svojho kroja, dotiaľ sa budú nosiť ručne šité čižmy, dotiaľ nevykape ani čižmárske umenie.

Za ševcom v počte jarmočníkov nasledujú — „svinári“, — priekupníci ošípaných. Sú medzi nimi takí, ktorí svine skupujú a prevážajú na iné jarmoky odpredať, a sú tiež takí, ktorí prasa kúpia na jednom konci trhu a predajú ho na druhom. Toto sú tak zvaní priekupníci.

Po čom poznať „svinára“ v jarmočnej trme-vrme? Poznáš ho veľmi snadno. Je to obyčajne chlapina hrmotnej postavy, brucháč, s večne zamastenou vestou, kolenami i lakťami, ba i tvár sa mu masťou leskne. Vrecká na veste spojuje mu tlstá hodinková reťaz, z úst v prepálenej špičke visí „šusterkuba“, v ruke drží ťažkú klukaňu a nápadný hrb na prednej strane kabáta svedčí, že na tom mieste, v zamastenej „šrajtofli“ skrývajú sa tisícovky. Ak má patričný viacej masti na brade a háboch, tak ten „svinár“ bude nebodaj aj mäsiarom, ak jej má menej, — teda len tak v miere normálnej, máme do činenia s reprezentantom iba sviniarskej živnosti, priekupníkom.

Sváčko nemali rád „svinárov“, vdeli v nich dravých konkurentov. Sám si dakedy — keď iného obchodu nebolo — „zasvináreli“, ale skupúvali len „cecáky“, dovážali obyčajne malých gycov na Brezovú a prípadne aj do Senice, ak sa im neminuli doma. A ono takémuto „svinárovi“ zrovna pod nos prídu prezpoľní „svinári“ do kšeftu sa miešať!

— Počkaj, šak ti ja vytrem kocúra, — chystajú sa sváčko — nepolezeš ty vac sem medzi poriadnych ludí. — Vyhútali si plán a vzali na mušku z nich toho, ktorý sa najväčšmi rozhadzoval na jarmoku.

Zašli si raz včasne ráno do Vrbového na tarmek. Tento raz išli sám, bez strynky. Vzali do košiny sopár kilov rozkrájaných podešiev a hybaj, na šimlovi dolu Holeškou po rozheganej hradskej ceste do Vrbového. Šimel sa im síce pri každej krčme sám od seba zastavil, ale sváčko nesliezli s voza, lebo sa ponáhľali včas, ešte pred ôsmou hodinou stihnúť do Vrbového. To sa im aj podarilo. Zatiahli s vozidlom k mestskej veži, opatrili tátoša a rozložili svoje podošvy k odpredaju. Za necelé dve hodiny odpredali sváčko „partéku“, zatiahli so šimlom na horný konec, do Krutých hospody a pobrali sa ešte raz dolu, za mesto, do lichvacého jarmoku. Tam, v oddelení pre svine počali sledovať pohyb cien bravčového dobytka, ponuk a kúpychtivosť. Ich zrak skoro utkvel na jednom priekupníkovi, ktorý nechybuje ani na jednom brezovskom jarmoku. Toho si sváčko vzali na mušku, pristúpia k nemu a spustia — akoby sa nechúmelilo:

— Ná, veru to tu nemáte dobre. Tý prasce sú vám ukrutne drahé. To je precca proti pánu Bohu. Ja bych vám prisám — zaopatril prasce dobré aj za 6. korún živej váhy.

Priekupník sa toho chytil obidvoma rukama — ako sa vraví. Za tepla sa sjednal so sváčkom v tom smysle, že od zajtraška za týždeň počas jarmoku a síce o 12-ej hodine, odoberie si od sváčka na Brezovej sto prasiec, dobre kŕmených, za cenu Kčs, 6. živej váhy.

Ujednané, zazavdančené a zapité!

Kupujúci ešte toho samého dňa predal tieto prasce ďalej, k dodaniu za týždeň, keď ich on najprv odoberie od sváka Ragana.

Na určené datum vybral sa náš kupec pre prasce na Brezovú. Zahrmí ku sváčkovi. Bolo práve v poludní a dožadoval sa ozavdančených prasiec, ktoré chcel odoslať už druhému kupcovi.

— Nále — vravia sváčko — chodte len na stanicu, tam ich mám šetky. Môžete si ich sám prečítat a odvážit. Mašurká sú to podarené, akurátne, krochkajú jako na objednanie…

Kupec odijdúc dotrepe sa na hodne vzdialenú stanicu a netrpelivo hľadá svoje mašurká, súčasne sa obzerá po vhodnom vagone pre ne. Štvornohých mašuriek na stanici nebolo, ale — videl tam dvojnohých vyše práva. Inu, jarmok sa zakončieval a jarmočníci niektorí prichodili na stanicu, aby odpoludňajším vlakom odcestovali ďalej. Boli medzi nimi mnohí „nadratí, jak písmo káže, podľa zákona“. Bola im cesta úzkou, „šnórovali“ ju od jednoho okraja ku druhému. Kupec skoro pochopil, že po aké mašurká poslali ho sváčko Ragan na stanicu. Napálený, ponáhľal sa zpät na Brezovú a spustil zle-nedobre na sváčka, ktorý nechceli dobre chápať zlosť kupcovu.

Bol z toho čestný súd, zasedavší u Tvarožkov pri poháriku. Sváko museli zaplatiť kupcovi Kčs. 1.700. — odškodného. Mrzelo ich to, ale pomoce nebolo, museli vysoliť peniažky.

Tento fígeľ pridraho vypálil sváčkovi.

Sváka Ragana stíhal osud zavše neblahý, indy zase dobrý, ako kedy prišlo. Mnoho záviselo na počasí, na ročnej dobe, na šimlovi, jako skoro dorazí na miesto, kde sa vydržiava jarmok atď.

Tak tomu bolo aj s mašurkami, v horeuvedenej príhode sváčkovej.

Lepšie sa podarila iná príhoda.

Raz prišli na jarmok do Vrbového a priviezli so sebou plnú košinu drobných prasiec. Prídu, postavia sa na svinskom trhovisku, opatria si šimla a za kontroly strynkinej začnú vychvaľovať svoju živú „partéku“. Jednomu Krajňancovi na príklad takto vychvaľovali:

— Prítelko, len si kúpte z tých mojich prasiec, kúpte! Nebojte sa, budete ma len po dobrém spomínat. Čujte, jestli Vám nezdechnú, takých bravov vychováte z nich, až radost!

— Čo, neveríte?

— Jako Vám to mám ešče ešplikovat?

— Teda, ked si jedno kúpite, bude Vám vážit metrák aj s hrántom. Jestli by ste sa teda pre dve rozhodli, tak Bouprisám budú vám vážit pät metrov aj s chlievom. Toto vám garantirujem, prítelko.

Po takomto doporučení Krajňanec kúpil si pár prasiec od sváka Ragana. Ani sa nejednal, lebo bol presvedčený, že prasce nepochodia z Čachtíc, o čom museli sváko zvlášť ubezpečiť kupca. Hovorí sa totiž, že „z Vrbového nič dobrého“, čo je ovšem veľmi relatívny názor. Lenže Vrbovan k tomu dodá: „A z Čachtíc ani prasa“. A to je pravda! Na vrbovských trhoch a lichvacích jarmokoch nepredáš ošípané čachtického pôvodu, iba ak bys, zatajil ich príslušnosť.

A Krajňanec ešte aj dva páry podešiev kúpil si od sváka.