Sváko Ragan z Brezovej II

Ďaleko bývam od našej Brezovej a nemám dostatok voľného času k meraniu dlhej, 500 kilometrovej cesty na západ slovenský. Kto chce z Košíc cestovať na jedon deň na Brezovú, potrebuje k tomu tri dni voľného času a aj vtedy musí cestovať rychlíkom a tiež v noci. Na slávnosť odhalenia Štefánikovej mohyly som sa pripravoval aj so svojou lepšou polovičkou. Týždňom pred odjazdom doručil mi listonoš list, opatrený poštovým razítkom Brezovej pod Bradlom nasledovného obsahu:

Ctený Pane!

List písaný L. P. 16. septembra. Ja som chvála pánu Bohu zdravým aj ze svojú manželkú, dítkámi aj vnukami, kerých nám už pán Bôh požehnal pod pavúz, kerého zdravia aj vám ze srdca úprimného, brezovského na stotisíckrát vinšujem a prajem. A velice bi ma tešelo, kebi vás tíchto mojích pár riadkvov pri dobrém a stálem zdravý prynatrafelo. Oznamujem vám, že dnes-zajtra už budeme hotový fiksumfertik z mohylú našeho drahého Milanka a od nedele za týden hu odhálime, asnaj ste o tom čítali v novinkách. Teda prídyte na Brezovú aj z manželkú, budeme vás čakat istotne. Plajbes a papier nechajte si doma a ništ, celkom ništ nepíšte o nás Brezovanoch. Jaký zme, takí zme a inakší nebudeme. Dobre je pre nás, že zme takí, jaký zme a nemosí o tom ešče aj svet vedet. Ja vám len prítelsku radu dávam z dúveru.

A teda šak sa nebojte, že by ste umrely hladom, šak uvidíte! Aj spat bi ste maly kde u nás. Ked bi ináč nebolo, nuž vispaly bi ste sa aj hen v gátore, alebo na povale ve futre.

Boli zme tot kedisyk v Bratislave z deputáciu u pána riaditela, hyndžiliera Viesta, čo je jakorieč nad zeleznicámi. Požiadali smeho, aby narýdél, aby v Jablonici obráteli každú lokomotivu, kerá pôjde na Brezovú. To zme len k vôli vám urobeli, aby ste sa reku nebodaj nebáli, že vás mašina ztratí, lebo visype pri Hradišči, ked pôjde na Brezovú zatkom obrátená. Nebojte sa ništ. Budeme vás čakat na štácii.

A nebojte sa též, že bi sy husina mislela, že hu pes zjedél, ked bi ste hu tu zapíjaly len vodú! Modranského vína máme plné pyvnice a tým bude každý host zapýjat u nás husinu a prasacinku.

Len aby nepršalo. Trochu nás pomílel vrbovskí pán farár a senior, pán Bodnár. Jako zme sa dočuly, modlél sa neskaj za déšč. Je síce sucho šade a rolnýci čakajú na déšč jako na spasenje, ale mohly si to Vrbovania odložit o týden neskoršie, bez tak bi im napršalo do kostela, kerý akurát dostavujú. Any nám by nebolo vhod, ked bi mal déšč rozehnat slávnost na Bradle.

A tak do vydenja ostávam

A teda prídite naozaj.“

Nuž vybrali sme sa i s lepšou polovičkou, ale len tak, na ľahko, sťaby na letný výlet dakam. V Košiciach sa síce obloha kabonila, ale len tak poskrovnu, niako nám nevyhrážajúc, že by nás chcela vyprať na Brezovej. Divná vec; nehlásily sa tento raz bolesti v rozstrieľanej mojej dolnej pravej okončetine, ktoré inakedy vždy pred dažďom trápia ma chudáka, válečného mrzáka. Myslel som si, že aj tento raz bude aspoň snesiteľná pohoda, ktorá umožní hláseným desiatkam tisícov návštevníkov snadný a za sucha výstup na Bradlo.

Však sa nás aj hlásilo so všetkých strán! S východného Slovenska objednalo si stá a stá ľudí cestovné legitimácie k tejto všenárodnej a celoštátnej slávnosti a je samozrejmé, že z krajov bližšie ležiacich ku Bradlu bolo prihlášok desiatky tisícov. Vedel som o širokosiahlych prípravách našich statočných Brezovanov a Brezovaniek, tiež Košarišťanov a každého, kto býva v okolí Bradla. Čo sa chudáci našpekulovali, naradili, čo by a ako by zariadiť najlepšie! Myslím, že mesiac pred tým málokto sa poriadne vyspal na Brezovej. Na Bradle pracovali vojaci i civíli, murári, robotníci a dolu v obciach Brezovej, na Košariskách — gazdiné líčily domy, gazdovia pripravovali zástavy, mládež snášala boričie, zeleň, kvety na výzdobu slávobrán, priedomí, Národného domu a mohyly na Bradle. Živnostníci prihotúvali si zásoby potravín, modranského vína, fajčiva, piva až zo troch či štyroch pivovarov a strynké brezovské dokrmovaly husi. Kurenčiari zase sháňali po okolí malé prasiatka. O všetkých týchto prípravách i novinami kde-tu prešla zprávička, čo sa všetko hotuje na Brezovej.

Vrbovania prišli už raz k dobrej hradskej ceste, hladúčko vyvalcovanej od trebatickej Trojičky až na Brezovú. Tiež boly upravené cesty od Myjavy a Jablonice. Pán rychtár brezovský nariadil pripraviť Dolné lúky k táboreniu, k čomu použil všetkých prostriedkov, ktoré mu skytal jeho vysoký úrad. Jednoho dňa bubnoval obecný bubeník:

— Bum-bu-rum, bum-bum, bumbu-rumbu-bumburum. Dáva sa na známost, že každý jeden to jest, aby sa nikdo neopovážél na Dolných lúkach pást kravy, lebo tam budú páni jest posediačky. A kdo by mal jakúkolvek potrebu, nech si hu odbaví doma! Kdo by sa proti tomu previnél, bude z úradu zahnaný aj s kravami. Bumburum.

Na Brezovú prišli sme samochodom cestou z Bratislavy. Trapná to bola cesta! Asi od pol noci počalo pršať, ba lialo sa zrovna sťa z konve. Bolo treba jachať opatrne, aby sa samochod neskĺzol do priekopy. Miesto dvojhodinovej cesty prišli sme tam za polštvrtej hodiny uzimračení, skrehlí. Dokárujeme ku stanici, ktorú rozšírili k vôli tejto slávnosti o niekoľko párov koľajníc. Okolo stanice krčia sa kočiare, dedinské vozy, samochody, autobusy. Z čakálne vychodia návštevníci slávnosti, poslanci, senátori i obyčajní smrteľníci. Rady a pokyny rozdáva riaditeľ Tomáš Tvarožek (syn známeho nám už sváčka, Juraja Tvarožka staršieho), doktor Ivan Štefánik, Milko Gavura a iní Brezovania. Nálada je žalostná. Plakal by každý ľútosťou nad živelnou nepohodou.

Nejaký sváko, sediaci na vozíku tesne pri vchode do staničnej budovy, podívajú sa dookola po čiernozatiahnutej oblohe, strasú si dážďovú vodu s klobúka a zavolajú hlasom trúchlivým:

— Ej, milý, mocný Bože! Azda si nikdy nemal hostí?

Ubieram sa podívať aspoň po novej rozšírenej sieti koľajníc, v tom sa mi postavia do cesty sváčko Ragan, môj starý priateľ:

— Ná, a môhli ste aj doma ostat!

— Ďakujem pekne za privítanie, sváčko — odpoviem — ale už som tu.

— Škoda je vám miesit brezovské blato, to si už aj sami rozhneteme — vravia sváčko smutný a roztrpčený. — Prozretelnost sa na nás nahnevala. Akurát dneskaj sa mosí liat. Slabo ste sa modleli. To hla nám nebodaj Vrbovania narobeli, ked sa modleli dneskaj týden za déšč. Tí viselci delenjakí! Nemohli počkat na druhý týden? Sto vozových striel, centvov žeravých im pálelo do duše. Patrelo by ich do zoly namočit aj s farárom!

— Sváčko, nerúhajte sa proti pánu Bohu a jeho prvému služobníkovi vo Vrbovom, pánu farárovi vrbovskému, Julkovi Bodnárovi. Vrbovania si iste neželali, aby práve dnes pršalo. Už je to tu; marné sú naše protesty, keď prší, nech prší; čo si tu pomôžeme!?

— Ach, aj vy ste z toho plota kôl — odseknú mi sváčko! Patrelo by aj vás ešče raz namočit do zoly. No ale, šak vlastne na vás tu čakám, že odniekal prikvitnete. Pojte teda k nám. A ste tu sám, či aj z manželkú?

Veru aj tá je tu sváčko, tamto sedí zmrznutá v samochode.

— Jaký samochod, kde samochod? — pohoršujú sa sváko a kráčajú k vozidlu. To je predsa antonobíl. Nemosite sa nám pánščit a krstit antonobíl menom, keré neužívame na Brezovej.

— Pán Bôh daj dobrý den! — pozdravia sa sváčko a z vozidla jedon po druhom odznejú hlasy.

— Pán Bôh uslyš, spoločne!

Sváčko pristúpia blíž k vozidlu, podajú ruku cestovateľom a podajúc ju mojej lepšej polovičke zavolajú lišiacky:

— Nále, to ste si už nevedeli nájst onakvejšieho muža!? Kde ste len prišli k takému viselcovi delenjakému?

— Prečo, sváčko? — spytuje sa manželka.

— Že prečo, jako by ste nevedeli! Von viselec, opísal nás statečných Brezovanov po novinách a do knihy nás hodél, na ostudu sveta.

— Ba snád na väčšiu slávu brezovského plemena a Brezovej samej — odpovedá svákovi priateľ Caltík. — Mali by ste byť pyšní na toľkú slávu!

— Eh, sláva sem, sláva tam. Na takú partejku Žid ništ nedá — odvetia sváko. — Človek, aby si dával pred ním pozor na hubu, aby to zas nehodél niekde do novín o Brezovanoch. Ná šak pojte k nám, čakáme Vás, aby ste sa trochu zahriali.

Sváka sme naložili k šoferovi a tiahli sme — uháňať nebolo možno — ku Brezovej. Prechodili sme okolo Dolných lúk, ktoré boly posiate velikými, vojenskými stanami a vojenskými kuchyňami, sťa by tu táborily dve vojenské divízie vo válečnej výzbroji. A pod stromami všade prázdno, iba kde-tu tmolila sa postava, zahalená vo vojenský plášť, alebo v brezovskú kubu. Celá lúka leskla sa vodou.

— Vidíte? — vravia sváko ukazujúc na Dolné lúky. Tu by sme boli hosteli naších hostôv, boli by sme im urobeli pohodlie, že by sa nikomu nebolo chcelo ani domu bežat. Márna naša práca, darebné starosti! Škoda! Škoda preškoda! Darmo dal bubnovat rychtár, že neslobodno kravy pást na Dolných lúkach, lebo že tam budú posedačky páni jest. Kdo by si len bol pomyslel, že akurát dneskaj sa bude liat!

— Nezúfajte sváčko — obodruje Ragana moj priateľ Caltík. — Proti Bohu nic nemohu!

— Dobre sa vám hovorí, pane, ked ste nevideli tých ohromných príprav delenjakých, keré zme tu mali dosál. Však, — — otcibohuprisám nazaretskému, kebych čosik nehladél, aj bych zúfál…!

— Jakáž pomoc sváčko — ozvem sa zas ja — stalo sa a nedá sa odstať! Nezúfajte, lebo tým na danej chvíli ničoho nezmeníte. Vy ste doma, ale my sme vážili cestu na päťsto kilometrov.

— Verím, všetko verím aj uznávam, ale niečo ma bolí, velice ma bolí a mosím si odlahčit — bránia sa sváčko. — S vozidlom sme prišli práve ku prvej slavobráne.

Slávobrány na Brezovej! Bohato vystrojené kvietím, zeleňou, národnými a štátnymi zástavami. Tento raz ale smutne stály. Zmoknuté, voda rynie s nich a národa niet okolo nich, iba kde-tu babka vykukne zo dvora a samochod prefrkne okolo. Pri kostole je druhá slávobrána, okolo nej samochodov všeliakých a za ňou, smerom ku Tvarožkech hostíncu, po obidvoch stranách cesty kordon četníctva v parádnych uniformách. Hore Surovinami, kus za kostolom ešte, tiahne sa rad samochodov a plná je nimi celá Brezová. Okolo Štefánikov, až po Ivana Gavoru stojí so dvadsať nákladných samochodov vojenských. Medzi tými chodci tmolia sa sem-tam dookola, lebo cez četnícky kordon, vedený brezovským „námestím“, nebolo slobodno prechodiť. Dobre tak, lebo ináč bola by bývala celá Brezová zatarasená povozami bez konca a kraja.

S naším vozidlom zastali sme — vzdor všetkým protestom svákovým, pred Národným domom. Sváčko chceli, aby sme rovno k nim jachali, my zas chceli sme sa informovať, čo sa vlastne deje a či sa ide na Bradlo. Tým skôr sme museli tu zastať, lebo dopravná policia nechcela nám prepustiť vozidlo na horný koniec Brezovej.

Vo dvorane Národného domu schodil sa národ, členovia vlády, generalita, zástupcovia cirkví, spolkov, rôznych korporácií. Sišli sa z celého Slovenska. Dvorana, hoci veliká, predsa nemohla pojať všetkých hosťov, takže vchodili a vychodili ustavične. Nejak sme sa ztratili nášmu svákovi. Hľadať ich nebolo možno v husto nabitom sále, kde miesto na Bradle mala byť prevedená vlastná slávnosť a povedané príležitostné slávnostné preslovy. Nachodíš známe tváre, priaeľov, ktorých si nevidel už roky a tu sa s nimi stretáš. Na rozhovor niet času ani možnosti. S očú každého ľútosť sťa by nariekala. — Bože, Bože — a či sa ozaj muselo dnes tak liať? Veru že nemuselo! Alebo,… keby aspoň teraz ustalo!

Stojíme, pozorujeme trocha shromaždenie, prehodíme pár slov so známymi a o chvíľu už sme v zajatí Ivka a Števka Štefánika.

— Mosíte ist, mosíte ist k nám a zohriat sa. Šak ste mokrí jak myši!

— Ale Ivane — bránim sa ja za všetkých — my sa máme složiť u sváčka Ragana, ktorý sa nám ztratili tu kdesi.

— Potom pôjdeš aj k Raganom. Najprv nech sa vám lúbi všetkým k nám. Šak jako by to bolo, keby ste nás obešli! Vidíš ich viselcôv!? — vyhráža sa nám Števko. — Čo sa oščiadaš? Najprv si to poj odjest k nám a potom môžeš lozit po Brezovej, kde chceš.

Nu, na Brezovej neni radno odmietať ponuk. Snadno sa stane, že ťa alebo viacej neponuknú, alebo namočia do zoly.

Šli sme teda do Štefánikov. A čo vidíme? Všetky svetlice v prízemí i na poschodí pootvárané, národ nimi prúdi hore-dolu. Na poschodí prikrytý je dlhý stôl a pri ňom hostia „raňajkujú“ — to jest, papkajú dobrú prasacinku, husinku, zapíjajú vínkom, pijú čaj a jedia koláče. Dámy (dcéry a nevesty Štefánikech) odnášajú nádobie a prinášajú nové jedlá, kto sa občerstvil a zapapkal si, vstal, šiel ďalej zafajčiť si. Medzitým niektorý z pp. Štefánikovcov doviedol ďalšiu seriu priateľov a známych a tí prisadli, papkali a tak to šlo až do štyroch hodín odpoludňajších. Privádzaní boli aj ľudia rodine celkom neznámi. Poneváč prišli na túto slávnosť zďaleka, boli hostení, ako známi. Po prvý raz v živote videl som pohromade celú rodinu Štefánikových, tri vydaté dcerušky a štyria synovia s mamičkou a oteckom. Ba čo viac, starí páni mali tu už aj vnučku, na vydaj dospelú!

Čo sa to deje s Brezovanmi? Poznal som ich aj pred tým, ako národ pohostinný, ale každá pohostinnosť má svoje hranice. Dnešná pohostinnosť ich nemala.

Keď som si zažerkal z chutnej prasacinky, nechal som celú spoločnosť tam a bárs sa aj lialo nešeredne — išiel som sa podívať, čo sa deje vonku. Nuž čo? Všetky brezovské príbytky boly každému návštevníkovi otvorené; Brezovania majú známych po celom svete a tobôž v tak malom štáte, ako je náš. Vodili si ich — spolu s nimi aj ľudí neznámych, v húfoch do svojich príbytkov a hostili. Musel si jesť a chcelo sa ti jesť. Musel si rychle jesť, lebo sváčko už sostavili pod bránou ďalšiu partiu, ktorá čakala pripravená v predizbe, alebo v jedálni okolo oblokov ulicu pozerajúca. Ľudia z blízkych dedín krčili sa pod bránami domov naproti Národnému domu, s jehož balkónu rečnil v daždi bratislavský starosta dr. Okánik a profesor dr. Samuel Osuský.

Kto sa občerstvil, zohrial sa a si zapapkal, šiel do dvorany Národného domu počúvať slávnostné preslovy, ktoré by boly bývaly ešte slávnostnejšími, ak by ich bolo možno predniesť hore, na Bradle. Do dvorany sa nie každý dostal, lebo bola doslovne nabitá účastníkmi. Nálada bola stiesnená. Chyboval efekt slávnosti, vytvorený nielen slávnostnými rečmi, lež aj okolím, v akom su prednášané, majestátnosťou prírody, krásou národných hymien, sborovým spevom a tak ďalej. Dážď znemožnil všetko. Kto sa nedostal dnu, utešoval sa aspoň nádejou, že si reči tieto nasledujúceho dňa prečíta v časopisoch. Pre dnešok stačil radostný pocit, že sa tu sišly rozcapartené a rozvadené vrstvy národa, že sa Slováci s Čechmi v bratskej shode — tak ako kedysi v zahraničných legiach sišli ku pietnej slávnosti odhalenia mohyly všetkým nám drahého a nezapomenuteľného hrdinu, generála dr. Milana Rastislava Štefánika, prvého vojenského ministra Československej republiky.

Toľkáto pozornosť a obetavosť Brezovanov prekvapila každého. Keď bolo treba dakoho hľadať, nuž hľadajúci musel obísť aspoň tridsať domov, kým našiel hľadaného.

Asi o tretej hodine dostal som sa do Raganov. Sváko stáli pri okne a s okuliarmi na nose sledovali ulicu a dážď. Zbadavši ma, vyšli mi v ústrety, privítali a rozkázali strynkej, aby mi doniesli kyslého mlieka, alebo cmaru. Trochu ma zarazilo, že čo napadlo svákovi častovať človeka kýškou, keď by sa chcelo čaju, lebo doma varenej slivovičky vypiť. Ale sváko toto svoje opatrenie včas odôvodňujú.

— To reku, aby sme splneli, čo sme Vám slúbeli, že ked prídete na Brezovú, ponúkneme vás cmarom, alebo kýškú. Mali ste príst prv, dokál sme tu ešče mali nejakú tú husinu, alebo prasacinu. Viete, kdo prv príde, prv mele…

Ďakujem sváčko, já som vás naozaj neprišiel vyjedať. Činím vám iba zdvorilostnú návštevu.

— Ná, šak jakožináč! Aj sa tak patrí, ale hus je vtáčatko, keré som mal vždy najradšej, len škoda, že chudera nemá štyri nohy. Ale viete čo?

— Neviem sváko, len keď mi poviete.

— Nuž hla, ostaly mi ešče ze tri kúsky z husiny, nuž objedzte si ich, je na nich dost massa; sú to samí — biskupi. Nebude vám to škodit!

Toho sa nebojím sváčko, skôr sa vás chcem spýtať, ako vám slúži zdravie?

— Do mojeho zdravia nikomu ništ neni! Vám ale z priatelstva poviem, že nestojí ani za fajku dymu. Slabé sú gšefty, lebo nás vytláčajú konkurenti.

— Dobre sváčko, čo je gšeftov do vášho zdravia?

— Škoda, lutujem vás — vravia sváko — nemali by ste túto svoju hlavu nosit ve sviatek. Tolko máte už vedet, že Brezovan, ked nemá gšeftov, je nezdravým, porád mu niečo chýbá. Ba nespokojný je aj šimel v maštali, je mu tam dlhá chvíla a by tiež chcel do sveta.

A — nech sa vám teda lúbi z tej husiny…!

— Ďakujem sváčko, najedol som sa, zaškodilo by…

— Ach vy vatrálisko jeden, delenjaký! Čo sa oščiadate, vezmite, ked vás ponúkame; blázen, kdo dáva a vaččí, kdo nebere. U nás sa nemosíte múdrit teda! A mali ste po známosti hned k nám vhabnút a netralágat sa po celej Brezovej…

— Sváčko, veď ja by som po známosti musel navštíviť skoro každú rodinu na Brezovej a na to by mi nevystačil jedon deň. Nemožem, sváčko, ani čo by ste ma hneď ponúkali husím stehienkom.

— Ej nú, ej nú; ved ste vy vatrálisko viselecký! A nevedeli ste sem hnedtedáž vhabnút, jako ste sa dotrepali na Brezovú?! Há? Šak aj ja bych vám bol dal nejaké to stehnisko a též ste to mali čím spláknút. Neprišli ste a nech vás to ctí. Šak ešče prídete, potom vás aj volat budem! Áno budem, jak bláznivý.

— Nehnevajte sa sváčko, ale mi radšej povedzte, dačo o prípravách jako ste sa chystali na túto slávnosť, ktorú pokazila nepohoda!

— Škoda hovorit, prítelko. Neradi o neščastí hovoríme, lebo nás to bolí, do plaču nám je, Brezovanom. Nachystané vám mal každučký jeden človek čo-to. Len čo tých husísk, kačísk a prasčísk napiekél každý! A klochnelo sa na každom šporherte! Mali ste tu 15.000 párkôv, 400 kg šuniek, 1000 krabíc sardiniek, 1000 porcií ementhálskeho syra, čo vonia, jako keď vrbovskí pútnici na ceste do Šaštína sa vyzujú z bôtov na Brezovej. Dalej sme tu mali metrák uherskej salámy, 5 metrákôv konservových paštík pre velkých pánôv, 10 metrákôv mydla, metrák svieček, lebo tu ešče nemáme elektriky a dva sudy denaturovaného špiritusu, ale tento posledný len tak v rezerve. Mimo toho slávny, náš najstarší a najvaččí udenár bol „kontentný“.

— Odpustite sváčko, že vás prerušujem, čo rozumiete pod slovom kontentný?

— Ja? Ništ! To von tak sám o sebe hovorí, ten náš pán majster údenársky:

— Já, kerý som už prekonál šeckých mladých, malých udenárôv na Brezovej, Myjave, v Senici a ve Vrbovém a okolí, já dodávam šetkým hostínskym v okolí, ja som kontentný zásobit mojimi údenárskymi výrobkami celú slávnost. Já, kerý spracujem a dolifrujem za jeden den sedom metrických centvov párkvov, zásobél by som aj celú armádu.

— Nuž aj zásobél chudák, pred slávnostú a po slávnosti prijímal nazpátek šetko. No, to ale našého najstaršieho pána majstra udenárskeho neodstrašelo. Vrátené párky, tak jak boly aj s kožkú, pomlel, vepchal do iných čeriev a narobél z nich parízerskych buršlí. Von to už vie šetko spravit najlepšie.

— Teda neškodoval ako ostatní živnostníci — dodávam po chvíli.

— Asnaj nije; ked predal buršle drahšie jako viršle a či párky. Viete, von ten náš najstarší pán majster údenársky je šikovný chlap, len čo je pravda. A velký dóraz klade na charakter — údenársky. To hla slovíčko, ked by niekdo zabudél vyslovit, ked s ním hovorí, nahneval by si ho velmi.

Povedal som, že von je človek šikovný a rozumie svojemu remeslu. Možem povedat, že vaččím dílom kupoval takú nijakú partieku; zduté kravy, alebo ze zlomenú nohú statek a len z odpredaju kože zarobél často ze dvesto korún nad kúpnu cenu dobytka samého. Môhél byt dneskaj milionárom a nemá ništ, len čo je ešče kontentný.

— Sváčko Ragan, či by ste mi reku nepovedali niečo o priebehu slávnosti, o zvláštnostiach, ktoré sa u Vás prihodily. Je už po všetkom; motali ste sa v národe, začuli i videli čo-to, reku povedzte to dôverne aj mne.

— A nehodíte to do novín, čo vám tu výpravam? Na vás si mosí dat pozor každý Brezovan, lebo ste ošmek, fajn futierko…!

— Nebojte sa sváko, do novín ničoho nenapíšem, ba ani redaktorom ničoho neprezradím.

— Ná, — piviska a víniska sme vám mali prichystaného hrúzy. Štyri vagony piva; jarošovské, česko-budejovické a brnenské, 250 hektov modranského a 10 hektov pezinského vína, 5000 fliaš sodovky, 3000 fliaš vody luhačovickej a šnopsu tu máme litre a litre, kolko sa duši zachce. Len na jedno, hla, sme zabudli a to sú parazóly, pančuchy a spodné prádlo. Týto veci vypredali naši sklepníci do poslednieho kúščička. Špáratka na zuby naši sklepníci neobjednávali, že však je v plotoch dost kôlov, nech si každý poslúži.

— Vypredali snáď preto, že pršalo a každý premokol do kože, že áno sváčko? Nemysleli ste na inakšiu príčinu, pre ktorú by boli museli návštevníci kupovať si tu spodné prádlo…?

— Jakožináč! Len preto, lebo zmokél každý jak myš. Šak na čo bych bol myslel inšieho? Na ništ! A vy ste na čo mysleli?

— Ja sváčko?

— Pravdaže vy, šak nie já!

— Ja som nemyslel na nič iného. Ale už by som sa aj rád pobral, lebo sa chcem dostať niektorým autobusom do Vrbového, aby som si tam navštívil otca.

— Ščil ešče čakajte, lež vám dopoviem, čo som zkúsel napochytre z našiej slávnosti. Tak očúvajte! Šak už sú skoro všetci hostia za horami, nuž možeme si povedat svoje zkúsenosti smelo.

Bol tu aj jeden pán, kerý ból aj poslancom tedy, ked naša rolnícka strana bola ešče sklbásená s národnú a volala sa Slovenská národná a rolnická strana. Na slávnost prišiel aj s poddanými svojimi. No a pravdaže, ked to len tak pršalo a pršalo, nuž moseli sme žial svoj zajest a zapit. Nuž a pravdaže, ked vínisko bolo také, že len hovorelo: — na tu ma máš, len ma pi; šak som dobré… Teda sa len pilo a samo liezlo dole gágorom. Poddaní, pravda, okurovali a okadievali svojeho zemepána, vychvalujúc ho až do neba — a liali do seba modranské, dokál len môhli. Ba mnohý by už rád bol pil aj do zásoby. Skoro som praskél od smiechu! Jakoby aj nie, ked vidíte takého pokorného otroka, jako mu nechcel dolu ist ten boží dar. Glgal mnohý, jako pokazená pumpa a videl som, že už toho má, až mu v tom pláva jazyk a predsa sa namáhal. Pripadalo mi to jako, neprirovnávajúc ke krstu svatému, to božie hoviadko rožné, keré sa nahlce a zas sa mu požitá potrava vráti do gágora…

— Sváčko, ďakujem, už by som mal isť, aj žena ma čaká, ani neviem kde…

— Ništ, sedte, mohli ste príst hned. Ženy sa nebojte, nech čaká, šak vy ste viacej čakali na nu.

— Ná a bola vám tu aj velavýznamná osobnost. Len si pomyslite. Pán okresný náčelník, Ignác Čageľ z Mrkvantíc, daj mu Pán Bôh zdravie. Veru bol aj von na Brezovej. No šak ho poznáte, fajn chlap je, aj jeho otec sa mal k svetu. Ked bol mladším, chodieval na Brezovú k frajerce, ale potom sa osmradél kdesi v Banáte. Tuž byt — priplichtí sa k nemu nejaký pán a tak po prátelsky, po známosti jako starému karamádovi potriasél mu ruku. Pán náčelník ze slušnosti mu zdvorile odpovedal, ale zdalo sa mu, že by ho mal poznat odniekál. Dali sa trochu do reči, ale pán náčelník sa odrazu odporučél a išiel na druhú stranu. Kdo to bol? Jeho bývalý sluha, prezatýmny sriadenec okresného úradu, kerého on dal kedysi zavret zedva razy pre neporiadok a bol z trestu preložený. Bol tu a slávnostne oblečený v zastúpení organizácie štátnych zriadencôv. Ved sme v Republike; a prečo by nemôhél byt jeden štátny zamestnanec jako druhý a zvlášt na slávnosti, kde sú obidvaja vo funkcii delegátov zúčastnení. To je demokrácia, tak to má byt! Smial sa náčelník, smial som sa aj já. Dali sme si každý po troch decoch modranského a zabudnúc na túto tak významnú udalost, začali sme nadávat na počasie. A vy ste zatál bezbožne ohrýzali u Ščefánikvov husacé stehniská a nalievali sa víniskom z tých plesnivých fliaš, čo mali v kúte pri stene, odložené pre poriadnych ludí…

— Sváčko, krivdíte mi, ja som si tam žerkal prasacinku, zapíjal ju čajom a len pre dobrý mores podíval som sa aj do pohárika…

— Šetko jedno, modlit, ste sa nemodleli. Ale keby ste boli aspon len nakukli sem, šak by sme vás boli pocteli aj ucteli; — ale takto?… Čo je po vás ščil? Ništ! Ked vás tu ponúkam husacím biskupom, oščiadate sa jak panenka.

— Ubezpečujem vás, sváčko, že druhý raz celkom iste u vás zostanem u prvého, už jako sa patrí po známosti. Teraz ale už idem ďalej, ale… Či by ste mi reku povedali niečo o finančnej stránke tejto slávnosti. Však toľké prípravy stály značný peňažný náklad. To viete, že my bankári zvedaví sme v prvom rade na hmotné zaokrytie každého podniku…

— Ná — a načo je vám to? Čo s tým chcete? To je naša vec a hostôv do toho ništ…!

— Veď ja už nič, sváčko. Ja to len tak pre svoju informáciu, lebo sa mi často ujde finančná práca pri poriadaní — keď aj nie tak velikých slávností, akou mala byť táto, ale zato podobných, a tiež veľkých podnikov. Nuž preto hľa, by som to rád zvedeť.

— Nato vám poviem príhodu, kerej som bol raz očitým svedkom na dlhý den ve Viedni, kde som v mladších rokoch chodieval s vajcámi, kurenci, futrom aj s divinú. Mal bych vám to nemecky povedat, jako sa príhoda stala, ale poviem slovensky.

Stojím raz na židovský dlhý den pred hlavným židovským kostelom viedenským. Pred každým vchodom stál jeden žid-zrízenec a ondiel, prezieral vstupenky spoluvercov, bežiacich do kostela. Divél som sa tomu a v duchu si predstavoval, jakoby to bolo, keby sa tu u nás naši kostelníci a kurátori ve výročné sviatky postaveli ke dverom a pýtali od vstupujúcich vstupenky? Opýtal som sa jedného z tých zrízencov, že prečo je to? Prečo nevpustí každého slobodne do templa, aby si môhél vzývat pána Boha, dokál mu hrdlo stačí. Hovorí mi ten syn Izraela:

— To je preto, lebo na sviatky vždy predávame sedadlá v kostele! Kto lepšie zaplatí, sedí na predku a šnóreri — žebráci sedia na zadku. Zadarmo nikdo nemá práva povalovat sa v kostele.

Za tým príde k zrízencovi nejaký žid a silú-mocú džgal sa do kostela. Zrízenec ho zas nechcel ta pustit, — čo tam chceš? — pýta sa ho.

— Chcem hovorit s rabínom Herschkovitsom a to hned.

— To nejde, teraz je zaujatý modlitbami — odpovedá zrízenec, ale židák neustúpil. Chcel sa dostat do nútra za každú cenu. Tu sa mu zrízenec podíva do očí a figliarsky hroziac prstom, vraví:

— Ty si gauner, (to je zlodej — po brezovsky!) Ja ta dobre poznám, ty chceš dnu, chceš sa modlit. Ja ta tam nepustím, lebo sa chceš modlit, ty ganef jeden! Ja ti vidím do špikov, že ma chceš ošialit a ist sa modlit do nútra!

— Nuž tak je to aj s Vami. Zpytujete sa ma, dávate mi otázky, aby ste ich zajtra v novinách vykrámeli a naše mená brali nadarmo. Mali ste chodit po rynku a informovat sa, nie tam u Štefánikov nadievat sa prasacinú.

— Ej nú, sváčko — tak ďaleko by ste mi nemali vstupovat do svedomia. Do novín o vás ničoho nedám a ked by som aj dal nedaj Bože, nevypoviem ničoho z figliarství, keré ste mi tu referovali, ani že ste mi vstupovali do svedomia.

— No, šak aj nech je tak! Ja som makkej huby človek, poviem ozaj šeličo a mám z toho potom darebnú mitúšku ze ženú a súsedmi. Nuž tak vám poviem, čo som dosial čul a videl.

Finančne, Brezovania hrozne doplateli na celú slávnost. Myslím, že najvačú ztratu má Sokol a tiež Ivan Gavura, kerý tu zakladá jakúsi tu živnostenskú stranu, von, Ivan, z našieho plota kôl. Organizoval šetkých sklepníkov a títo spolu objednávali sem potraviny a nápoje. Bola to ohromná práca a bude ešče vaččia zajtra a celý týden, ked sklepníci začnú vracat nepredanú partieku a túto treba zas dale vrátit fabrikám a platit vysoké dopravné.

Ivan Gavura zesobášel našich sklepníkov v spolek a tento jako celek, zažiadal okresný úrad, aby nikomu nevydal povolenie, lemigitáciu ke živnosti jarmečníckej na Brezovej. Sklepníci sa báli, že im Brezovú zaplavia cudzí kramári. Ich spolok cestú Spolku pre zbudovanie mohyly generála Štefánika, vyondiel si to aj u Zemskej správy, aby takéto povolenie vydávala len takému žiadatelovi, kerého doporučí sklepnícky spolek. Rozumie sa, že tento zas len Brezovana doporučél. Špekulanti sú Brezovania, čo?! Pravdu majú! Oni sa trápia, chystajú a druhý im má zest smetanu? Ná, to veru nie. Chyteli si rozum do hrsti a zariadeli sa, jako vedeli najlepšie. A výsledek? Vidíte! Začne vám pršat, jako nepršalo pol roka pred tým. Škoda tolkej ohromnej práce, tolkých premyslených a dôkladne pripravených plánov. Verte mi, prítelko, neni nám Brezovanom lúto materialnej ztraty; čert zeber peniaze, bárs je škoda aj tých! Lúto je nám, že hnusný déšč znemožnél radost celého národa z krásnej a vznešenej mohyly na Bradle, že znemožnél, aby sme pred celým svetom ukázali všetci bez rozdílu stavu, veku, náboženstva a presvedčenia, jako si ctíme svojeho hrdinu, jako lneme ku našiej drahej Československej republike. Tam, kde sme sa mali zejst jednotní, níje rozcapartení na tisíce šelijakých odtienkvov a grúp; tam, kde sme mali ukázat pred celým svetom mohutnost našej národnej sily, čohosi vznešenejšieho, čo je v nás vždy, ked sa jedná o společný záujem, vec nás všetkých jedinečnú, jako je poklona pamiatke nezapomenutelnému hrdinovi, tam — nám to Bôh, ten všemohúci, múdry, dobrý, svatý a spravedlivý pokazí takým déščom, o kerém každý náščevník mosí povedat, že bol ohavne hnusný. Protivníci našiej slobody našiej vlasti mali ohromnú radost z tejto nepohody.

Jako ste videli, bol tu dnes aj pán miestoministerpredseda Šrámek, kerý si tu kúpel parazol na štátne útraty, ale predsa len zmokél aj s parazolom. Pán minister Udržal by bol tiež potreboval parazol taký šaščínsky, pod kerý vleze celá rodina aj ze svekrušú, ale si ho nekúpel, lebo vojaci ešče nenosia ani u nás parazole. Pán minister Hodža tu bol též, ale nedostal som sa k nemu, nebolo to možné…

— Ďakujem vám, sváčko, ale už musím ísť za svojou manželkou a domov. Ostaňte s Bohom aj so strynkou!

— Ná ked to mosí byt, čo robit? — ozývajú sa sváko dalej. — Chodte s Bohom!

Sadli sme si s manželkou do autobusu a o hodinu boli vo Vrbovom. Cestu z Brezovej do Vrbového som týmto činom prvý raz v živote absolvoval samochodom. Pravda, o 16-ej hodine už prestalo pršať. Čo na plat, keď bola znemožnená slávnosť na Bradle?! Škoda!