Sváko Ragan z Brezovej II

Gavorovci sú írečitá brezovská rodina slovenská. Nebožtík starý pán Gavora, neohrožený bojovník za práva slovenského národa v dobách útisku starého režímu, bol síce tiež poctivého „brezovského cechu“ majstrom, a to mäsiarského, ktorého členovia predávajú neraz „masso“ z mladých tvorov, „ani zúbka nemajúcich“. Povedľa toho otvoril si obchod všeliakým tovarom, ktorý už dnes vedie jeho syn Ivan. V obchode tomto dostaneš kúpiť všetky potreby do kuchyne, tiež keď ti je „na nič od žalúdka“ má Ivo Gavura istý medikament, ktorý keď požiješ, hned ti je „na niečo od žalúdka“. Tiež keď „ztratíš direkciu“, Ivan ti ju napraví lepšie jako kompas s buzolou alebo vojenská mapa — generálka.

Druhý syn, Miloš — bývalý major ruských legií, je spolumajiteľom koželužskej továrne v Baranci, „predmestí“ to slávnej veľkej obce Brezovej. Na túto továreň sa sváčko — ako na všetky fabriky na svete — trocha hnevajú z dôvodov konkurenčných. Pravda, hnevajú sa iba na fabriku, nie však na Milka Gavoru, ani na ostatných jeho spoločníkov, lebo veď kedy tedy i z fabriky kupúvali vyrobené kože a s tými šli na daktorý jarmok.

Raz dlhovali sváčko Milošovi za futierko, ktoré si tot, na vrbovské jarmočisko boli vzali. Prišli v nedeľu skoro ráno do Gavorov, keď Miloš ešte ani dobre oblečený nebol.

— Pán Bôh daj dobré a ščaslivé ráno — pozdravia sa sváčko, ako sa patrí a náleží. Pán Gavora, doniesél som vám tot, na masso k obedu.

To „na masso“ bola iba maličkosť u sváčka, Kčs 3000.—.

*

Bolo to v marci lanského roku, keď po tuhej zime dostavil sa zrazu odmäk a silné vrstvy snehu na strechách počaly sa sankovať dolu, na dvor, bez tak plný nashŕňaným snehom. Dobrý gazda nenechá si toľké stohy snehu vo dvore, lež si ho vyvezie von, za obec, kde roztopený už nikomu neuškodí. To isté spravili aj sváčko. Poneváč v tom čase práve boli bez koňa, nuž najali si formana, ktorý im sneh vyvážal za „mesto“. Na túto prácu dohliadali si sváčko osobne tým skôr, lebo práve vtedy nebolo nikde jarmoku na okolí.

Miloš Gavora na ceste do Húskov prechodiac okolo stavania sváka Ragana a vidiac tohoto pri práci, pozdravil sa, ako sa sluší na každého poriadneho človeka, teda Brezovana. A spýta sa, len tak mimochodom, ako sa na Brezovej pýtavame, že načo tie snehové hromady vyvážajú?

Sváčko miesto odpovede len tak čosi mrnkli cez zuby, ale keď Miloš zašiel pár krokov, zavolajú na neho figliarsky:

— Ná, pán Gavura! Reku, čo by som tak môhél pýtat za tý hromady, lebo to vyvážam jednému z Malaciek a mám mu to lifrovat k Svatému Duchu?

Ďalší rozhovor nebol možný, lebo Milošovi nezbývalo voľného času ku zodpovedaniu svákovho figliarstva.

*

Mali raz u Raganov veľmi osolenú slížkovú polievku i spýtajú sa sváčko strynkej:

— Nále stará, ná — kde ste kupovali sol?

— Ná, u Gávurvov — odpovedia udivená strynká.

— No, len tam vždy kupujte, lebo tá je aspon dobre slaná.

Slaná a či prislaná polievka dožadúvala sa aj u sváčka svojho práva, síce nikde nepísaného, ale na Brezovej známeho. Hneď po obede zašli sváko do ktoréhosi šenku na dolnom konci Brezovej na obligátne tri deci modranského. Vstúpia do šenku, sadnú za stôl, kde sediaci Jurko Nemec nadáva, že to víno je zlé, horšie ako to posledné, čo pil asi pred 3-4 dňami. Sváčko počúvajú za čas a potom bez okolkov na pravo, alebo ľavo spustia:

— Ná Juro, ná šak nehovoríš pravdu, lebo toto víno je len horšie, jako to posledné a neubližuj šenkárovi, lebo tomu nerozumieš, ked máš chlebárnu len na dobré víno navyknutú.