Sváko Ragan z Brezovej II

Kto sa na Brezovej pod Bradlom obrátil pri nejakej slávnosti, alebo pohrebe, videl v sprievode skupinu pravidelne sriadených ľudí s pochodňami kráčať. To sú brezovské cechy. Táto stará živnostenská ustanovizeň tradičným spôsobom zachovala sa do dnes na Brezovej. Ako každý poctivý cech, tak aj garbiarsky „cech“ cech brezovský vydržiava raz do roka spoločnú hostinu, a to vždy na Vianoce. Je to jakési výročité valné shromaždenie cechu, na ktorom sa síce dnes už nereferuje o jeho činnosti, akú prevádzal menovite v uplynulom století, keď ešte nebolo živnostenských zákonov a inšpektorátov. Najviacej, ak je tam reč ešte o príjmoch za asistencie cechárov zvlášť na pohraboch, z cechových majetkov, šafárov: triesla, natronu, vápna, mládkov a o výdavkoch. Nu — a čo je „najakurátnejšie“, valné shromaždenie cechu nikdy nesnemuje na sucho, lež si po dobrej večeri upije trocha viacej toho modranského, aby mistri po toľkom namáhavom rokovaní nedostali pípec na jazyk každý. Po hostine, keď zvolia nového „cechmistra“, prenášajú ládu a zas sa potúžia. O takejto jednej hostine vyprávajú raz sváčko u Tvarožkov nasledovne:

— Na, šak viete jako to býva. Tento rok mali sme garbiarský cech — společnú hostinu. A to sa rozumie, že sme si každý aj zajedli a zapili, jako sa patrí na takúto výročitú slávnosť. Garbári vydržali, ale niekerí jakorieč šefci, ktorí prišli medzi nás garbárov, boli vám trocha veselší jako sedávajú na myheli. Zvlášť — pod obraz boží nadraný bol aj jeden — ale, Bože hriechy odpust a trikrát odplut — poctivého, ševčovského remesla majster. Spitý bol „jako zákon káže“, pod obraz boží. Však viete, jako je to. Takýto ševčisko celý rok si poriadne nevypije, na takejto hostine sa veru nakotí aj naslope. A kdo má slabšiu náturu, moc toho nevydrží. Švec ale nebol z tohoto kraja rodák, ani zvyklý vydržať za rovno ostatnými, nuž podlahol. Ludkovia mojí a šak to znáte; prezpolný má u nás na Brezovej vždy vieter. Aj ten, prepytujem, švec uzrel po prvý raz svetlo sveta kdesi až hen v Novém Meste nad Váhom a u nás sa len priženél.

— Nále sváčko, sváko, preca by ste sa jakorieč nemali o ševcoch tak vyslovovat, jako sa vyslovujete, že „prepytujem, Bože hriechy odpust a trikrát odplut“ — preruší sváka Jano Mosný po Jurovi a pokračuje:

— Keby šefcôv nebolo, slabo by dýchali garbári a vyžili by ste Vy, sváčko, aj bez chrenu; aj šefcovina je poctivé remeslo, otcibouprisám je!

— Ná, vidiš ho fiktusa — rozhorčujú sa sváčko — abych si už dovolenie od teba pýtal, či tu móžem ja, Samuel Ragan, aj nejaké špáce predniest a povedat, ked som pri dobrej vôli a ništ ma tak nemrzí… Nepoznal som tvojého tatka? Ten bol fajn chlap, daj mu pán Boh slávu večnú a hodne tabáku tam na druhém svete, ale ty si mi nejaké lahké futierko, ej veru si, nech som huncút!

— A šak ja už ništ sváčko — ospravedlnuje sa Mosný — ja som to len tak ondiel. Lebo aj moj starý otec boli švec — naturalista. Šefcovine sa síce nevyučeli, ale vedeli si aj celej rodine čižmy podduplovat aj príščipek prišit. Nuž dotklo sa ma to, ked ste už tak ondieli na šefcvov.

— Si háklivý, jak nebohý Caro — vravia sváko. Poslal bych ta — ked nepoznáš špácu do Šelpíc, kde rozum merajú. To jest merali, ale dnes už vážia na decimálke, aby ti ho reku navážili. Alebo bych ta poslal na štúdium do Kyripolca, kde svine podkúvajú.

— Ved ja už ništ sváko, neráčte sa k hnevu pohnút a pokračujte.

— Ešče som prvé neskončél, a neskáč mi do reči. Povedal si, keby šefcôv nebolo, slabo by dychali garbári. To je to isté, jako keby kmíni nekradli. Áno, ked by kmíni nekradli, moseli by tí poctiví krast, keby sme — povedzme aj u nás, na Brezovej — šefcôv nemali, mosel bys ty, Jano Mosný, obšívat škarbále.

— Tak je na vlas, tak je, sváko, pravdu máte — volajú všetci prítomní v Tvarožkech hostinci — a mal dat svákovi pokoj, čo sa tahá za prsty ze starším človekom.

— Buda nemu, já bych sa už bol ztratél ze šenku — vraví Ščeván Čierných — čo sa má tolko ondiet. Azdaj takému šefcovi pánstvo spadne, ked povieme, že oškrabuje škarbále ze všeličoho. Ná, šak veru aj my garbári všeliakým parfínom vonáme a ešče vac naše vrštaty.

— Abych ale dokončél, — pokračujú sváčko — kde som to vlastne ostal?

— Na stoličke, sváčko, jako ste aj prv sedeli — ozve sa z rohu zas Ščeván Čierných.

— Ticho bud a nemiešaj sa mi do reči. Ty viselec!

— Aha, už to mám, šak mi to na jazyku sedelo. Ten švec sa tak dostal, že ostatní poctiví, ale menej nadraní šefci nechceli sa k nemu priznat, zapreli ho, jako Peter Krista a ponúkali nám ho do cechu garbárskeho. Garbári nechceli prijať medzi seba opitého šefca. Po dlhém ponúkaní konečne sa podvolili, že ho teda príjmu medzi seba, ale len tak, ked ho riadnú cestú pokrstia. Slovo dalo slovo a šefci pristúpili na návrh. Garbári si popluli ruky, vzali šefčiska ze sebú a podho k potoku! Tam ho chytí každý za jednu okončetinu (najvac sme mali práce s čungálami, lebo kopal do nás jak besný) a začali krstit ve meno Otca, Syna i Ducha svatého. Kmotrovia i krstiči začali šefčiskom nad vodú combilat a pri povedaní slov „i Ducha svatého“, megli šefca do potoka. Teda, šak sa mu neublíželo ani mačný mak na tele. Ale že voda bola — jako už býva o Vianocách — trochu chladnejšia, švec ajncvaj vyztriezvel a vybehél z potoka, jako by ho bol vystrelél odtamtél. A od tej doby považovali sme ho my, garbári, za člena našého poctivého cechu a môhél kedykolvek s nami posedet, pit, ba čo vac, aj za cech zaplatit.