Sváko Ragan z Brezovej II

Bolo to v Chtelnici na jarmoku, ktorý pre sváčka nedopadol tak, ako by si oni boli želali, lebo nerozpredali všetky podešve. Bolo to ku svätému Duchu, keď sa už nezoderie toľko obuve jako v zime, lebo národ od Šterús až po Trnavu chodí bosý, aspoň nikoho netlačia otlaky. Mrzel sváka výsledok jarmoku a myseľ túžila po nejakom figliarstve, ktoré by na rozlúčku ešte vyviedli Chtelničanom. V tom utkvie ich zrak na páriku veľmi pekných kozleniec, ktoré nejaká ženička držala v náručí asi na 30 krokov vzdialené od svákovho voza. Prirodzene, kozlence maly nôžky sviazané. Zapália si sváko na fajku, šmeknú baranicu na hlave na stranu a pristúpiac ku ženičke počnú sa s ňou jednať.

— Ná, tetička, reku začo tý kozlence?

— Tridsat zlatých, sváko.

— A prečo nepoviete šedesát korún jako sa patrí — rozhorčujú sa sváko. — Kdo by dnes už na zlatofky rátal?

— To preto, aby sa vám cena nezdála velikou — vraví predavačka.

— A stačelo by otcu prisám aj dvacat zlatých, alebožto štyricat korún. Šak sú malé a kdož ho vie, či aj behat vedia?!

Sváčko začali tuho jednať a ujednali cenu Kč 50.—, ale boli vo veľkých pochybnostiach či majú zdravé nohy, či kozliatka netrpia snáď rheumatizmom, alebo inou, nejakou nemocou kĺbovou. Chceli mať kozlence na plemeno, nu — a k takémuto účelu nemožno kupovať nejakých „denglavých mrzákvóv“. Sváko sa chceli presvedčiť hneď na tvári miesta, jako vedia behať. I nahovárali gazdinú, aby kozlencom rozviazala nohy, na ktoré sa oni odborným okom podívajú.

Gazdiná počúvla. Rozviazala kozlence a podala ich svákovi. Tento ich asentýrujú na ľavo, na pravo a v tom nejakou náhodou, čo sa stalo? Kozliatká sa vykĺzly z rúk svákových a tam tie…! Ufujazdily a začaly behať hore-dolu po trhovisku. Gazdiná naľakaná, že príde o kozlence, behala za nimi a chytala ich, sváko jej v tom usilovne pomáhali. Chytali aj oni kozlence, ale tak huncútsky, že sa im smial celý jarmok a najväčšiu komédiu mali z tejto honačky chlapčiská, akých sa vždy poneviera po jarmoku viacej ako treba. Sváko docielili svojho úmyslu, lebo rozosmiali celý jarmok.

Chlapčiskám sa na konci podarilo ulapiť kozliatka, ale sváko už nestáli o ne. Keď sa gazdiná s kozliatmi vrátila na pôvodné jej stanovisko, sváko sa začali mračiť. Oznámili gazdinej, že veru už nestoja o kozlence. Také potvory radšej ani do domu nechcú, ak by ich maly takto ustavične naháňať. Oni sú už pristarý, aby za nimi behali a strynkú už tiež nechcú nohy tak nosiť, jako pred štyridsať rokmi.

Sváčko si potom napojili šimla, zakrútili sa do kuby a pohli ho smerom na Dobrú Vodu a Brezovú. Na Dobrej Vode šimel zastal — ako obyčajne — sám, pred krčmou Vaculíkovou. Sváčko si vypili tam obligátne tri deci modranského a spravili ďalší obchod. Počkali pred šenkom až sa trochu zvečerilo, čoho použili dobrovodskí pytláci a ponúkli svákovi štyri jeleniny a jednu svininu na predaj. Sváčko obzreli kože znaleckým okom, odjednali niečo z ceny, pytlákmi požadovanej a zaplatili.

Na ceste do Hradišťa (dedinka pred Brezovou) vyratúvajú sváko, koľko asi zarobia na kúpených kožiach a súc zrejme spokojný s výsledkom, zahundrú si polohlasne pod nos:

— Ked neteče, nech len klapká!