Sváko Ragan z Brezovej II

Aj na Brezovej chodia ľudia v zimných večeroch na tak zvané „priadky“. Prídu mladí i starí obojeho pohlavia na besedu. Na „priadky“ sa tu chodí i do takých domov, kde driapu perie. Veselosti a žartov i tak zvaných viselectví sa pri takomto posedení narobí veľmi mnoho. Aspoň je o čom na druhý deň rozprávať medzi známymi. Večer pokračuje zábava poznovu a vždy s novým programom, novším figliarstvom. Keď sa odriape perie v jednom dome, odídu „drapačky“ do druhého, alebo si rodiny vypomáhajú navzájom. Dakedy aj starí tatkovia driapu, ženy a decká vždy, mládenci skoro nikedy, ich ženy ani nepripustia k periu, lebo by im v ňom nejaké viselectvo vyviedli. To sa u mládencov veľmi často opakuje, tu kýchne z plných pľúc jedon, tam zakašle druhý, tretí robí proti periu prievan rýchlym pohybom ruky alebo nejakého predmetu, štvrtý mieša do odrápaného peria kostrnky, piaty by chcel miesto driapania radšej strihať perie atď.

Samo sebou sa rozumie, že najradšej sa chodí aj na Brezovej „na priadky“ tam, kde majú v dome dcéru na vydaj. Na krásu sa na Brezovej nepýtajú, lebo tam sú ináče všetky dievčence šumné, nanajvýš môže tu byť iba o vene reč; ktorá koľko dostane tých „tisícvóf“. Výška vena je gravitačným bodom, ku ktorému prilietajú kandidáti ženitby dakedy až z Ameriky, keď ide o budúce pani farárky. Evanjelickí pp. farári potrebujú ženu, ako sa vraví, „do koča i do voza“, dobrú gazdinú a spôsobilú i reprezentovať. A toto všetko Brezovanky plne dokážu. Zo žiadnej druhej obce neni toľko žien za farármi vydatých, ako z Brezovej, bude ich už do dvadsať.

U Raganov tento raz drápali perie už v pôstnej dobe. Sišly sa ženičky od horných i dolných súsedov, z druhej strany ulice prišly strynká Janikech. Posadaly si okolo stola a usilovne driapaly no — a to sa rozumie, že jazýčky naších stryniek veru tiež neodpočívaly, jako, že tomu ani nemôže byť ináč pri takejto príležitosti. Za tým prišly aj dievčence, Judine kamarátky, ktorá vtedy ešte bola slobodnou. Niektoré zasadly tiež k driapaniu, iné zase motaly sa okolo Judy, ktorá v kuchyni krájala „bjaloše“ a pripravovala kalíšky k domavarenej slivovičke, ktorou po driapaní ponúkne strynky a mládencov, ak aj dnes príjdu ako včera prišli, pomáhať. Horkýže pomáhať, iba čo „špáce“ robia.

Keď bola Judka hotová s prácou v kuchyni, ta šla aj ona do izby driapať. Prv však položila na vodu v sude od kapusty, v kúte pri dverách stojacom dosky, aby niečo do neho nespadlo náhodou. Býva zvykom, keď sa minie kapusta, do suda vody naliať. Rozumie sa, že taký sud, v ktorom býva kapusta — teda ľudská potravina — zakvasená, na dedinách, nevyložia na poval, alebo do šopy, lež pekne rúče naplnia vodou a nechajú stáť v kúte v izbe, alebo v kuchyni, alebo v komore.

Ináče, kto nepoznal dobre dvor a menovite vysoký nálep u Raganov, aké mali všetci obyvatelia na Horném rade, nebolo mu radno večer bez svetla ísť do ich domu. Mohol si veru snadno krk vykrútiť. To hľa, mali sváčko najviacej na starosti a obávali sa, že tí viselci, mládenci čosi raz vyvedú, len, aby z toho nebolo treba bežať pre Slabeja na Myjavu (Dr. J. Slabej bol v tie časy okresným lekárom na Myjave). Sváko preto z opatrnosti aspoň na dobu, kým sa u nich perie driapalo, celý dvor vystlali… šústim.

— Aby si niekerý viselec krk nevykrútél — povedali.

A dobre urobili, opatrnosti nikdy nezbýva!

Ščeván Malenkéch v tie časy bývali tiež „fajn futierko“. Chlapina jak hora, ktorého sa všetci chlapci báli, môže sa povedať, že boli takým „mládeneckým stárkom“, akých majú mládenci v každej dedine na Morave, každoročne volených. Ščeván viedli jakorieč skoro všetkých brezovských mládencov. Tí tiahli vždy za Malenkéch Ščevánom a tak prišli aj na „priadky“ do Raganov. Keď niekam zavítala toľká spoločnosť mládencov, maly dievčence síce radosť, dakde aj mamičky, ale obecne týchto „viselcov“ nazývali „kohutiarmi“. Patrne od toho, že aj brezovskí mládenci nosili až do nedávna za klobúkami pekné kohútie kosierky. Dnes už nevideť na Brezovej „v meste“ týchto kosierkov, iba snáď u mládeže kopanickej. Avšak na vrbovských, krajňanských a myjavských kopaniciach mládenci si ešte zdobia klobúky kosierkami. Čím má kto väčší kosierik, tým väčšmi sa nim pýši.

S výpravou Sčevána Malenkéch niesol sa vždy aj Juro Bumbál, mládenec nesmelý, ani mu dobre nepristal prívlastok „kohutiar“. Nevedel nikde huby otvoriť a len stál, stál vždy učupený dakde v rohu. Jurko bol mamkin mazlák, jediný syn, ktorého rodičia zbytočne hýčkali. Keď dorastal a na vojnu ho nevzali, mamka ho núkala, aby sa kamarátil s ostatnými mládencami a mal sa trochu okolo dievčeniec a jak sa mu z nich zapáči ktorá, pôjdu mamka vypýtať mu ju za ženu. Jurovi toľké posmelenie veľa neosožilo, on bol chronicky haneblivým a skoro nemluvňaťom. Ale s mládencami sa rád sviezol a bavieval sa na ich viselectvách! Za celý večer z neho slova nik nedostal a okolo dievčeniec sa veru tiež nemal.

Ščeván Malenkéch, vedúci mládeneckých výprav na priadky, neboli nadšení tým, že sa im prilepil do spoločnosti aj Juro Bumbál; veď z neho nebolo užitku pri figliarstvach, ani pri ničom.

Mládenci vošli do izby u Raganovcov, pekne sa pozdravili a pozaujímali ponúkané im Judou miesta na stoličkách. Len že stoličiek bolo menej ako mládencov. Chlapci sa poulepovali vše aj dvaja na jednu stoličku, len náš kohutiar, Juro nevedel si nikde najsť miesta. Ponúkali ho už aj sváčko, „aby sa niekde ulepél“, ponúkali, ako sa patrí na statočných ľudí, ale darmo. Juro si miesta nenašiel, ostal stáť pri dverách a hanbil sa, hanbil aj za štyri dievky. Aj Juda, aj strynká Janíkéch upozorňovali Jura, aby si niekam siadol, lebo že im vystojí jamu pri dveroch. Ich núkanie ostalo však bezúspešným. Juro stál ďalej a len stál.

— Čuješ, Juro, — volá na Bumbála Jano Soják — nerob nám tu hanbu; ty si mládenec? Otcibouprisám, môhels aj u mamenky ostat a nerobit nám balamutu. Sadni si, ked ti kážu aj starší ludia, lebo…

V tom skočí so stoličky zruta chlap, Ščeván Malenkéch, chytí milého Jurka pod kolená a pazuchy a posadí ho pekne a pozorne na… kapustný sud, vodou dorovna naplnený, na ktorom plávaly dve drevené dosky, slúžiace za pokrievku na vtlačenú kapustu. Dosky Jura neudržaly, nuž včlupol do vody a držal sa v sude iba na kolenách a ramenách. Až teraz sa trocha prebral zo zádumčivosti a počal hromžiť Ščevánovi, probujúc pri tom dostať sa nejak von zo suda, ale to nešlo. V izbe sa schytil obrovský smiech, smialo sa všetko, ešte aj pes, Sultán sa uškŕňal. Mládenci nechali za chvíľu Jura v tejto situácii, ktorý hnevive zavolal na Ščevána:

— Ná, sto žeravých striel ti páralo do duše, ščil mi pod pomôct odtantél!

A vždy ochotný Ščeván, bárs sa aj sám chutne smial tomuto figliarstvu a rozumel „špácu“, predsa len nebol už naozaj tým najhorším, onakvým. Uvedomil si po chvíli, že má milovať blížneho svojho, ako seba samého. Keď už aj strynká Raganéch chcely Jurkovi pomáhať, skočí Ščeván, poneváč už nemohol ďalej videť, ako sa Juro teperí, usiluje dostať von zo suda, — chytí milého Jurka tak jak bol aj so sudom a vylial ho z neho von do… dvora pod nálep, aby sa mu nič nestalo. Táto práca čakala len na Ščevána, lebo aj strynká povedaly, že… — kdo ho tam posadél, aby ho hned aj vytiahél odtantél.

Ščevko to teda vykonal doslovne. Vylial zo suda kohutiara, Jurka a za ním mrsknul na dvor aj kapustný sud.

Či sa Jurko Bumbál po tejto príhode naučil byť shovornejším, o tom sme sa už nemali možnosť presvedčiť.