Sváko Ragan z Brezovej II

Ej, veru viselci sú mládenci na celom svete, ale brezovským mládencom sa nik nevyrovná vo figliarstve. Aj sváko boli figliarom, kým boli slobodným a chodili k frajerke. Keď sa oženili a dakto im pripomenul, čo všetko vystrojili za mládeneckých čias (na pr. ako priviazali somára na Prašníku na dvore domu, v ktorom mali dievča, švárnu Judku na vydaj) sváko sa odvolali na slová Písma svätého:

— Dokud jsem byl dítě, mluvil i myslel jsem jako dítě; když jsem se stal mužem, opustil jsem dětinských věcí.

Ináče, sváko Ragan ako plnokrvný Brezovan, netajili sa nikdy radostným súhlasom, keď mládenci dakde vykonali nejakú slušnú nezbedu, figliarstvo, s ktorým sa nikomu neškodilo, ale nad ktorým sa stárež-mládež brezovská najmenej za pol mesiaca smiala.

Brezovskí mládenci vedia sa baviť aj bez ruvačiek, čo pravda nemožno riecť o mládencoch súsedných bližších i ďalších obcí, kde máloktorá zábava a tancovačka skončí sa bez bitky. Neradi však vidia, keď za brezovskými dievčencami „obskulujú“ prezpolní mládenci. Tu niekedy aj záprdkami vyprevadia záletníka „z mesta“. A neberú ohľadu, či je to Vrbovan, Myjavec, Seničan, alebo iný krajan. Domorodý mládenec, ktorému „taký odkál ruka, odkál noha, prezpolný“ sok „leze do kapusty“ — postará sa, aby cudziemu šuhajovi odpadla chuť zachodiť na Brezovú, za dievčencami. Dnes už ubýva tohoto druhu egoizmu na Brezovej. Nu, veď sa týmto kohútiarským sebavedomím ani v minulosti nikomu neškodilo na Brezovej, leda že brezovskí kohutiari trochu prehnali prezpoľného kohútiara.

Raz, keď ešte mali u Raganov slobodné dievčence, stal sa zaujímavý prípad. Sváko mali ísť zajtrá na jarmok do Vrbového a ktosi im „ponkél“ vôz z pod šopy a šimla tiež nebolo v maštali. Čo sa stalo a jako sa stalo?

Za Raganech Judkou chodil Palko Kovár, švárny mládenec z Baranca; chudák však padol na ruskom bojisku hneď v prvých dňoch svetovej vojny v roku 1914. Bola to vážna známosť a nech do toho nevpáli vojna, bol by ju iste on vzal za manželku. Avšak ešte predtým za Judkou túžil aj druhý junák brezovský. Štefko Dlhý, ktorý ťažko niesol, že dievča je shovornejšie voči Palkovi ako k nemu. Jeho hlbokú žiarlivosť stupňovalo aj to, že starí Raganovci radi videli, keď do ich domácnosti zachodil Palko Kovár. Poznali ho ako statočného a veľmi rozšafného mládenca. Svákovi sa páčil menovite aj preto, že bol vyučeným garbárom a „kšeftu“ s kožiami, podošvami, futrom, vajciami a kurencami sa veľmi dobre rozumel. Vedelo sa o ňom tiež, že má nejaký groš aj v „Jurenkovém banku na Myjave“, nuž aj táto okolnosť — menovite u starých — stupňovala voči nemu sympatie rodiny Raganových.

Sčeván Dlhý kul pomstu. Trpko znášal, že ho odstavili, že Judka Palovi dala prednosť. A pomsta je sladká. Na Paľa si netrúfal, bol konečne jeho dobrým priateľom od detstva; ale čo by človek nevykonal k vôli láske? A menovite peknému dievčaťu k vôli!

Sčevko kul plány, čo by vyviedol Raganovcom. Rozmýšľal o jednom, o druhom, čo by síce škody nezapríčinilo, ale uštedrilo Raganovcom aspoň trochu ostudy, z čoho by sa Brezová najmenej mesiac smiala. Samo sebou sa rozumie, že o svojich plánoch nikomu nespomínal iba trom kamarátom zo Závodia, o ktorých bol presvedčený, že ničoho nevyzradia. Plán mali mstitelia skoro hotový a k jeho uskutočneniu vybrali si večer, keď milý Palko Kovár hrkútal u Judky. Noc bola hviezdnatá a chladná, takže kto nemusel, nestál na ulici, ale sedel v izbe pri kachloch. Tak tomu bolo aj u Raganov. Sváčko — ako obyčajne — o deviatej večer vošli do maštale, dali šimlovi sena za jasle, „aby si vyšpáral zuby“, zhasli svetlo, maštal zavreli a pobrali sa do izby, kde svojimi figliarstvami zabávali shromaždenú rodinu.

Ščeván z opatrnosti presvedčil sa mrknutím s ulice cez okno do osvetlenej izby, či si už sváko vyzuli čižmy. Aby im snáď nenapadlo rušiť vonku chystané dielo mstiteľov. Všetko bolo v poriadku. Vo dvore nasledovala kvapná práca. Ščeván s kamarátmi rozobral svákov voz a — — — všetci spoločne vyniesli ho hore po rebríku na slamenú strechu Raganech stodoly. Bola to úžasne nepohodlná práca, vynášať kolesá a griefy na samučký hrebeň strechy a tam všetko skladať zase do hromady. Ku tomu sa družila obava, že ktorý z rodiny alebo od súsedov vyjde na dvor, všimne si postáv, po dvore a streche behajúcich. Nebezpečie prezradenia hrozilo aj so strany súsedov. Ale nič sa nestalo, všetko šlo hladko a nik mládencom nerušil ich kvapnú prácu. Ťažšie bolo voz složiť na hrebene strechy, ako ho rozobrať na zemi a vynášať súčiastky jeho na strechu.

Keď bol voz na streche sostavený, vyniesli doň mládenci košínu, aj veľkú bednu svákovu, v ktorej ukladali poskupované vajcia. Aby bola úplná výstroj svákovho voza, vyniesli mládenci i šimlov postroj, ktorý zavesili na oje spolu s hrántikom. Nezabudli ani na bič a viazanicu sena, celkom tak ako sú sváko vystrojený na cestu za kšeftom. Mládenci posliezali so strechy, trochu upravili rozorvané došky, ale dielo pomsty nebolo dokončené. Ščeván vošiel do maštale, vyviedol von šimla prikryjúc ho prv starou kubou svákovou. Čo s ním?

Chlapci dlho nerozmýšľali. Hneď sa vynašiel jeden s návrhom, čo robiť so šimlom. Bolo treba rýchle konať, aby šimlovi nenapadlo hržať a tak svákovi vyzradiť, že v maštali a vo dvore neni dačo v poriadku.

Nebolo ťažko otvoriť Raganech stodolu. Ktorýsi z viselcov potiahol malé vrátka, tie sa poddaly, vošiel do stodoly, otvoril veľkú bránu a mládenci voviedli šimla do stodoly. Tam ho priviazali na stĺp ku ďateline. Trocha vyššie pripevnili na ďatelinu myjavský „Obzor“^[2] a šimel sa mal ako v nebi, zažerkal si dobrej ďatelinky a vzdelal sa z plátku — „Obzora“.

Po vykonanom diele mládenci sa rozišli.

Skoro ráno, ešte za tmy sváko idú usypať šimlovi a toho v maštali niet. Vieme si predstaviť ohromné prekvapenie sváčkove a shon, poplach v celej rodine Raganových, ktoré vyvolalo zmiznutie šimla. Sváko hromžili, až sa obloha otvárala a strynká len ochkaly a boženkaly nad toľkou ztratou a škodou aká ich postihla.

Ako blesk šírila sa zvesť po Brezovej, že svákovi Raganovi „ponkél nejaký vatrál tej noci šimla“. O krádeži dozvedeli sa aj žandári a prišli vyšetrovať s lampášom v ruke. Vyšetrovali, sváko im ukazovali čo a kade by mohli kmíni príjsť. V tom prišli pod šopu a tam ohromujúce prekvapenie dostúpilo vrcholu, aj voz zkapal. Sváko počali skoro až zúfať a boli pevne presvedčený, že kmín sobral koňa aj s vozom.

Medzi tým sa rozednilo a ktorýsi žandár zbadal vôz na streche stodoly. Bolo z toho veľké haló. Aj šimel sa ozval v stodole, patrne sa mu chcelo vody, lebo vyžral hlbokú dieru v ďatelinovom stohu.

— Ach, sto striel vozových, žeravých, okovaných mu do duše pálelo. Kdo mi to vyviedél, či to len svet jakživ videl takých volentierov! — hromžia sváko. Vedeli, že im to len mládenci vyviedli. Ale čo robiť? Mali síce obrovskú zlosť, že aj im nejakí viselci takto „vytreli kocúra“, ale na druhej strane boli radi, že im nik neukradol šimla.

Ku Raganech stodole sbehlo sa skoro pol Brezovej v časných hodinách ranných a každý sa usmieval. Vôz so strechy museli si už sváčko sniesť za pomoci súsedov. Stálo ich to pekných pár korún, lebo museli dať aj strechu opraviť. A četníci podali u okresného úradu trestné udanie na neznámeho pachateľa, ktorého do dnes ešte nenašli na Brezovej.