Sváko Ragan z Brezovej II

Mišo Gatáš, poctivého remesla mlynárskeho majster, v zime mlel a v lete… staval. Aby sme si rozumeli; staval domy, v ktorých bývali a bývajú ľudia. V Jablonici to bolo možné a vlastne po našich dedinách máme ešte mnoho „všetkých remesiel nešťastí“, ľudí síce bez živnostenských listov, ktorí tak dobre postavia dom, staje, pece, urobia strechu, rebrinu do voza, obšijú, lebo podduplujú škarbále, ako zomelú obilie. Najviac remeslám rozumia mlynári, lebo oni majú aj najviacej času a možnosti naučiť sa im. V najnovšej dobe živnostenský zákon predpisuje, aby mal každý remeselník vyučenský list a nakoľko by chcel remeslo samostatne prevodzovať, potrebuje k tomu živnostenský list.

Náš prípad sa stal za dávnejších čias, keď ešte takýchto certifikátov nebolo treba. Občan brezovský Juro Krištof; garbiar povolaním, objednal si Miša Gatáša z Jablonice, aby mu vystavil maštal pre lichvu a pán majster Gatáš staval. Práve sliepal nejaké dráty, keď sa tam kdesi naťapili náš sváko Ragan a pozdravili sa ako treba:

— Pomož pán Bôh, Gatáško, ná staváte, staváte?

— Pán Bôh uslyš — odpovie pozdravený — jako vidíte. Len mi to trochu slabo ide, lebo mi pomaly prinášajú maltu a štrk…

— Šetko sa mi zdá, že si, Gatáško, moc do fajky zapalujete, alebo máte sirky s mokrými hlavičkami.

— No, to bych si teda vyprosil — čeperí sa murár — zapálim si len tedy, ked mi zhasne ve fajke. Ja som neni jako ostatní murári…!

— Ná a povedal som, že si zapalujete tedy, ked vám horí ve fajke? — pýtajú sa sváčko. — Mali by ale zakázat, aby sa predávaly murárske sirky, ale nechané boly len také v škatulke, keré netreba zažíhat o nohavice, lebo sa snadno zapália od škatulky.

— Dakujem vám, sváko, za poučenie, — odpovie Gatáš značne podráždene.

— Ná, vdačne, rado sa stalo; aj druhý ráz!

Po krátkom tomto rozhovore presvedčili sa sváko, že s týmto Jabloničanom nemožno žartovať. Preto ustali na chvíľu a prizerali sa jeho práci; nepozdávala sa im. Gatáš sa síce mohol naučiť klásť tehlu na tehlu, ale o železobetone nemal ani poňatia a súsed Krištof chcel mať kravský hránt zhotovený zo železobetonu. Sváko, sveta zkusený človek vedeli, ako vyzerá stavba železobetonu. Krútia hlavou, prehodia len tak cez zuby dva-tri razy: „ej nú, ej nú“ a keď im už mala nespokojnosť rebro vyraziť, zavolajú na Gatáša:

— Ná, pán majster, šetko sa mi zdá, že by ste to lepšie spravili z drevobetónu, šak mosím na to upozornit Krištofa, aby si dal spravit hránt ze drevobetónu…

— A vy mi tu, sváko, nemáte čo rozkazovat a chodte preč — počal kričať zúrive murár — rozumiete sa stavbe, jako koza patružlenu a chceli by ste mna poučovat, mna, kerý som už tolko domov vystaval po kopanicách?! aby ste vedeli, zajtrá vás dám fiškálovi pre urážku na cti.

— Ná, dajte, pre mna aj hned — odseknú mu sváko. — Taký odkál ruka, odkál noha a bude mna, zkúseného človeka za nos tahat. Nech som huncút ani pre kozu by ste nevedeli hránt spravit. Mosíte sa ešče raz narodit a skoršie stávat, aby ste nás Brezovanôv okabáteli. Šak to mosím Jurovi povedat, zakál neni neskoro, aby potom nenadával, ked sa mu skydne hránt.

S tým sváko odišli do chalupy, po ceste si ešte hundrali:

— Taký viselec; ná, či to svet jakživ videl? Von mi chce prejst cez rozum, Brezovanovi! No, šak mosím Jurovi povedat, aby si dal pozor na toho vtáka!

*

O dva týždne dostali sváko Ragan „citáciu“, ale len k advokátovi, na Myjavu. Vraj, aby sa prišli behom 8 dní pokonat s doktorom Kohnom, právnym zástupcom Michala Gatáša. Gatáša už dávno nebolo na Brezovej; ani nedokončil stavbu u Krištofa, lebo ho tento zahnal v čerty. Ale svojej vyhrážke voči Raganovi bol dôsledným a žaloval ho pre urážku na cti.

Čo robiť? Sváko Ragan pobrali sa tedy na Myjavu vyrovnávať sa. Poznali oni už dobre tú cestu. Zlej pamäti Filberger, bývalý hlavný slúžny myjavský, neraz si citoval sváka na Myjavu a nie raz ich pokutoval tu, že im hnojovka vyteká zo dvora, tu že mali naopak tabulku na voze a pre podobné priestupky. Menovite pred vrbovskými voľbami často si citovával Filberger Brezovanov na Myjavu, aby ich odhovoril od hlasovania na slovenského, národného kandidáta. Pravda, škoda mu bolo každej námahy.

Ida cestou dohonili nášho sváčka sváčko Štefan Juríček. Išli na Myjavu v kurenčiarskom vozíku, v ktorom bol zapriahnutý šimel trocha rezkejšieho výzoru, takže neušiel ani sváčkovej pozornosti.

— Ná, kdes’ to kúpel Ščeván? Šak je to ešče mladé!

— Ná, hen pri Fraštáku, ale poj si sadnút Sanko, šak nevezem terchu.

Sváko Ragan si sadli do vozíka a sváko Juríček pokračovali:

— Vieš, Sanko, aj by sa to malo k svetu, ale v kopcoch našlo chlp. Jak, potvora, vidí briežek, už fŕka, bŕka a nie a nie zabrat. Veru, aj na Myjavu idem len, abych ho trochu prešiel, aby si navykél na briežky a tu ich ešče moc velké nemáme.

— Ej nú, ej nú, to je škoda, Ščeván — pretrhnú sváka v reči náš sváko Ragan — šak si ho nepreplatél; takto na oko zdá sa byt šimel kapitálny, len keby nestváral neplechu. A čo mu robíš, ked ti nechce tahat?

— Ná, šak uvidíš, počkaj, len čo prídeme hen pod ten briežek.

A vskutku. Šimel, jakmile dotiahol pod kopec, začal prskať, miksovať sem-tam vozom, strihať ušami a plašiť sa a nedaj Bože zabrať s vozom. Sváko Juríček mu síce švihli sopár razy bičom po slabinách a medzi uši, ale to nepomohlo, šimel sa plašil ešte väčšmi. A tu sváko odovzdali opraty do rúk svákovi Raganovi a sišli s voza. Keď boli dolu, zavolajú na Ragana:

— Sanko a včil ho drž, aby ti neutiekél.

— Ná asnaj som včerajší! Mne, aby kôn utiekél!? Len urob, čo máš spravit a poj na vôz.

Tu sváko Juríček vytiahnu z prucla sáček…

— Čo to máš, Ščeván? — zavolajú na nich s voza sváko Ragan.

— Ná, čo bych mal? — papriku a to pravú segedínsku; ščípe jak sto čertvov!

— Ach, milý, mocný Bože, čo človek ešče nevidí? — čudujú sa sváko vo voze.

V tom sváko Juríček pristúpia ku šimlovi, pekne od hlavy počnúc, hladkajú ho po srsti až prišli ku chvostu. Chvost šimlovi nadvihli a nasypali mu podeň papriky. To účinkovalo. Zviera sa bleskurýchle strhlo a letelo s vozom a svákom Raganom v ňom, hore kopcom, zanechajúc svojho gazdu v doline.

Sváko Ragan veru tiež nemali od strachu ďaleko. Mykali šimla na jednej oprate, ale to málo účinkovalo, lebo huncút, navyknutý bol na dvojopratový móres a jednoopratová disciplína brezovská bola mu ešte cudzou.

Šimel prebehol kopec jako nič. Utekal aj dolu brehom, po doline, ale v polovici nasledujúceho briežku už ustával. Tu sa sváko obhliadnu zpät po ich furmanovi a gazdovi povozu, svákovi Juríčkovi, chudák, utekali — ale v značnej vzdialenosti — za vozom, držiac v jednej ruke bič a v druhej sáček s paprikou. Tu náš sváko Ragan zastavia šimla na vršku, už blízko Myjavy a huncút — zavolajú na krajana:

— Sčeván, Ščevkóóó, zkus to s tú paprikú, asnaj aj tebe pomôže!

Sváko Juríček prikvapili o hodnú chvíľu na smrť ukonaný k vozu. Už ani nevládali na voz vyjsť. Sadli si na longo a oddychovali, nebyvší v stave vypovedať jednoduchú vetu. Keď si trochu oddýchli, pokračujú sváko Ragan:

— Ej nú, nále — čos to nezkusél s tú papriku, Sčeván? Iste bys nás bol dohonél a odviezél sa s nami! Takto? Kdo ti zaplatí za cestu, čos nás ubiehal? Druhý raz bud múdrejší!!

— Kebys neondiel, netláchal, Sanko! — napomínajú udychčane sváko Juríček — môhél bys mat rozum a nerobit si ze mna dobrý den!

— Čo bych si robél. Ale zkusit s’ to môhél! A poj hore, ideme dalej, aby sme nezmeškali.

Sváko Juríček vyteperia sa do voza a oddychujú v ňom ďalej: Bože, ved to neni maličkost pre staršieho človeka, bežat tolký kus cesty.

Až na Myjavu kočírovali už sváko Ragan a súčasne zacvičovali šimla brezovskému móresu na jednej oprate a keď vchodili do Myjavy, zavolali na šimla:

— Ná, vidíš viselec? Mosíš sa učit. Áno, tak je! Uč sa junče, bude z teba vôl!

Na Myjave složili sa naši svákovia v hostinci u Cádrech tetinky. Každý šiel svojou stranou, keď sa prv posilnil na cestu modranským vínom.

Sváko Ragan nešli ku fiškálovi Kohnovi, lež si — po známosti — zaskočili ku doktorovi Miškovi Slávikovi a toho poverili zastupovaním v tomto spore. Slávik zašiel jednať ku Kohnovi a vybavil s ním celú vec tak dobre, ako sa len dala mimosúdne zariadiť. Kým fiškali jednali, zatiaľ sváko poskupovali všetky teľaciny zo včerajšej zabíjačky myjavskej a posnášali ich na Juríčkov voz, aby reku nemerali zadarmo toľkú cestu na Myjavu a zarobili dačo aj na trovy.

O hodinu sa pravotár dr. Slávik vrátil a za ním prikvitli do kancelárie aj náš sváko a pýtajú sa ho spokojne, bez zvedavostného rozčúlenia:

— Ná, jako ste skončeli, pán doktor?

— Dobre, sváko, podarilo sa mi protivnú stránku, vlastne jej právneho zástupcu presvedčiť, že ste Gatáša neurazili, len vyslovili spravodlivú kritiku, a že táto bola správna, dosvedčuje aj ten fakt, že Gatáša zahnali od práce, ktorej sa nerozumel. Nuž a dohodli sme sa, že si každá strana zaplatí svojho advokáta a vec bude vyrovnaná.

— Tak vám pekne dakujem, pán doktor — vravia sváko — a viete ščil ani nie som tak akurát pri peniazoch. Čo som mal, zaplatél som tu za surové kože, — ale viete čo, pán doktor?

— Keď mi poviete, budem vedeť.

— Nuž tak vedte, pošlem vám takého vykrmeného moriaka, jakého ešče nikdo nevidel na Myjave. Pošlem veru vdačne, aby ste vedeli a videli, jako si já viem uctit poctivú a statečnú prácu, kerá je aj úspešne vyrídená. Pošlem, veru hned na druhý týden takého, čo ho mosia doviezt ve voze…

Advokát bol rád takémuto honoráru, lebo by ináč aj tak malú odmenu počítal svákovi. V takomto malom jednaní o vec, majetkove veľmi malú, bol vítaný Miškovi vykŕmený moriak, čo protihodnota pravotárskej expenznoty. V duchu už ho videl na bielom stole do červeňúčka vypečeného, ako sa usmieva a volá hodovníkov: „Poďte si vziať stehienko a nebanujte, že ich mám len dve a nie aspoň dvesto…“

A pán doktor netají sa s radosťou z očakávaného moriaka a preto odpovie za čerstva svákovi:

— Nuž, keď už tak, dobrá, súhlasím. Moriaka by som si síce mohol kúpiť aj na Myjave, ale dúfam, že váš bude ozaj vykŕmenejší ako tunajší. Tak ho len pošlite čím skôr…

— Ubezpečujem vás, pán doktor, že takého moriaka ste ešte nevideli, jakého vám ja pošlem. A tak dobre sa majte a dakujem za unuváciu.

Sváko sa pozdravia, schopia palicu v kúte stojacu a baranicu na nej nastrčenú a ponáhľajú von z fiškálskej kancelárie.

— S Bohom choďte — zavznie za nimi hlas pravotára.

O štyri dni zavítajú do dr. Slávikovej kancelárie sváko Macák z Brezovej a odovzdajú Miškovi Slávikovi list, ktorý mu po nich poslali sváko Ragan. Pravotár otvorí obálku a číta nahlas:

— Pán doktor — posielam Vám slúbeného moriaka; ve zdraví ho užite; len dajte pozor, aby Vám neostal dlho v bruchu. Len čo Vás ešče raz pekne pozdravujem. Samuel Ragan, prísažný, s manželkú dítkámi na Brezovej.

— A kde je moriak, zpytuje sa dr. Slávik sváka Macáka. Ten sa strhnú a zahromžia až sa obloha triasla:

— Sto vozových centvov mu do duše žeravých pálelo, aj s Raganom! Von, viselec, nedal mi pre Vás niakého moriaka, šak kdožho vie, či by som mu ho bol aj vzal. Len ma požiadal, aby som Vám odezdal tento list… A viete, mne nadávajú moriak. No dočkaj, ty viselec, šak ja ta mosím též prekabátit…! Ja ti dám moriaka!

Sváčko sa vytiahli z kancelárie napálený na sváka Ragana pre toto jeho novšie viselectvo.