Sváko Ragan z Brezovej II

Boli aj domáci amateuri, ale ich „činnosť“ fotbalovú málokto zbadal. Kopali do lobdy za humnami, na lúkach, v Baranci, v Klobúkovej, ale na nejaké manifestačné vystúpenie sa nezmohli. Boli to väčšinou študenti, ktorí sa iba na sviatky a prázdniny schodili domov, doma utvorili jedonástky a usilovne cvičili. Vlastného hrišťa nebolo, nik oň totiž nežiadal u obecnej rady a ani nebolo na blízku takého vhodného pozemku obecného, ktorý by obec bola mohla darovať športovému klubu. Má Brezová veľa obecných nehnuteľností, ale to sú väčšinou kopce, vrchy a lesy, rovnej plochy v blízkosti obce, pardon, mesta, niet. Kopáčom nezbývalo iba, aby trénovali na lúkach, čo im zase len vtedy dovolili majitelia, keď už bola aj otava svezená do stodôl. Inač by bol hnev, po úrode si aj krom Brezovej nik nedovolí šliapať.

Keď si už brezovskí športovci, mládež fotbalová, čili kopavá — trúfali aj verejne vystúpiť, napísali Š. K. Myjave, aby si prišla pre výprask na Brezovú, že im to Brezovania „nasolia dvacat nula“.

Myjavci odpísali, že prídu a pustili sa do vytrvalého trainingu, „aby to tým kožkárom, tým Tatarom namláteli“. Rozumie sa, Brezovania tiež nelenili, tiež cvičili o závod. Po meste rozhlásili, že v nedeľu odpoludnia po službách Božích, bude na Brezovej majstrovský fotbalový zápas, prvý svojho druhu v tomto kraji. Vstupné: dospelí Kčs 3.—, deti zadarmo. Po zápase — ako obyčajne — bude bál s tancom v hostinci u Tvarôžkov.

Čo zručnejší zo študentov-fotbalistov, vlastnoručne nakreslili niekoľko reklamných plagátov, ktoré povyvesúvali do okien obchodov a hostincov. Plagáty znázorňovaly momentky z fotbalového zápasu; na každom najmenej dvaja chlpatí polonahačí hnali sa za lobdou, alebo sa usilovali jedon druhému ju z pod nôh vyrvať. Celá Brezová bola jako vo vytržení, čo mladší posudzovali zápas ako príznak doby. Sváčkovia a strynky povážlive krútili hlavami, že čo sa to len za novota dobíja na Brezovú. Pred obchodom Ivana Gavoru stretnú sa razom aj štyry súsedky, medzi nimi aj strynká Raganéch a uvažujú:

— Ná, šak len dívaj, Judka, na hen ten obraz, čo visí ve výklade pána Gavuru, či to neni proti Pánu Bohu, také oštary! A to majú aj u nás robit také viselectvá?

— Ná, jakož ináč — vravia strynká Raganéch strynkej Fajnoréch, — šak by to ináč nenamazali na obraz. Milý, mocný Bože! Žiadnej stydlivosti neni v dnešnej mládeži. Hlad, šak tí viselci sú ani holí, ani oblečení!

— Ej nú, ej nú, sú to divné poriadky — prisviedčajú strynká Booréch — na svete! A nebývalo tak za našich časôv. Neskaj sa to všetko opičí po pánskych móresoch a poriadkoch. Nevidíš tých našich viselcov na katekizmuse, to praj patrí starým babám. A rozkázat takému faganovi už nemožeš. Šak viem, čo vystojí moja Beta s jej Ščevánom, čo chodí hen v Bratisláve do školy. Chce mat z neho farára, ale môj starý hovorí, že bude z neho kmín, alebo fiškál, ale nie slova Božieho kazatel!

— Veru, veru divné to máme poriadky — prisviedčajú strynky a strynká Raganéch dodávajú:

— Veru, dneskaj je pomály vajco múdrejšie jako sliepka, toho, hla sme sa dožily na staré kolená!

Nadišiel deň zápasu. Brezovskí fotbalisti mali včera, v sobotu radikálné cvičenie, „aby to Myjavcom naurčite natreli“. Sudcoval Jano Rechtoris, jurista, ktorý mal aj dnes sudcovať. Na lúke, za dolnou šarovňou pripravili i hrisko. Od Tvarožkov vypožičali si sopár prázdnych pivných súdkov, na tieto poukladali niekoľko dosák a boly hotové sedadlá. Brány im zhotovil tesár Pagáč za pár korún, ovšem — príslušné siete na nich boly iba myslené. Pre začiatok stačilo.

Jedonástka Š. K. Myjavy s troma záložníkmi a kapelou Sámuela Dudíka prikvitla na Brezovú o 14-ej hodine. Na druhých, ešte dvoch vozoch-rebrinákoch, prikarovali myjavskí „fanúškovia“. Rozumie sa, že na Brezovú dohrmeli s veľkým echom. Samo Dudík musel na hornom konci spustiť „Hoj Bánovci…“ pochod a rezať ho s náležitým citom až po Tvarožkech hostínec. Basista rezal do basy, ako o závod a cymbalista, mladší brat Samkov, mlátil do cymbala jak Nemec do Verduna. Mládež vyletúvala na ulicu, i starí sa dopelhali podívať sa, čo je to za svatba, lebo na našich stranách ani jedna svatba — keď je k čomu — nejde s mladuchou bez muzikantov. A ono nebola to žiadna svatba, boli to myjavskí kopáči.

Výprava Myjavcov zastala s vozmi pred hostíncom Tvarožkech. Chlapci pososkakovali s vozov a prijali uvítanie kapitána brezovského mužstva. Nebohý rychtár Kopecký (Pán Bôh ho osláv na druhom svete!) poslal ku Tvarôžkom sváka Ragana, aby sa tam niekde motal, jako úrad a zástupca vrchnosti. Prípadne, aby povedal aj múdru reč, keď by toho potreba vyžadovala, ak nie, aby múdre mlčal.

Sváčko sa pridržiavali múdrejšej zásady, že totiž rozprávať je striebro a mlčať znamená zlato. Nepovedali nikomu nič, iba čo si pred hostíncom dva razy napchali do fajky.

Chlapci si vypili po malinovke u Tvarôžkov a ihneď sa pobrali na ihrisko, aby sa s ním soznámili. V predzápas Brezovania trénovali pri jednej a Myjavci pri druhej bráne. Medzi tým schádzal sa národ, diváci k zápasu.

Ktorí boli trocha onakví, zaplatili si 3.— korunky vstupného a sadli si „na tribúnu“. Boli to: pán farár s rodinou, páni učitelia, fabrikanti, pán rychtár s podrychtárom, sváko Ragan so strynkou, ktorá si priviedli sebou najmladšieho vnuka, 5-ročného Palka. Videli sme tam ďalej brezovských bankárov s rodinami a zámožnejších občanov brezovských. Menej onakví, ktorým sa nechcelo platiť, postavili sa v úctyhodnú vzdialenosť, kam si na nich netrúfalo poriadateľstvo zápasu, alebo sa postavili za potok do daktorej zahrady.

— Ná, šak ked je tá legrácia pre pánôv, nech si platia — rozumujú Macek.

— Šak veru otcibouprisám, len pre pánôv je to, poriadny človek by sa na to ani dívat nemal — prisviedčajú sváko Kostelný.

V tom sa začal opravdový zápas. Obidve mužstvá hraly s náležitou vervou, lebo veď chránily prestýž svojich rodných miest. A sudca sudcoval; moc prísnym nebol, prezrel kde-tu „ruku“, nejakú tú neprístojnosť, aby sa nepovedalo. Chlapci kopali jako diví. Svákovia sa usmievali, počali nadŕžať každý niekomu, ba stávali sa rýchle skutočnými „fanúškami“ a nechybelo ver ani takých povzbudení hráčov, ako je:

— Martin, nedaj sa!

— Ščeván, čo si slepý, megni mu jednu a von ti mosí habán vrátit!

— Ejnu, Juro! Dočkaj, šak poviem tatkovi, žes si dal vziat habán!

— Martin, máš dve lavé nohy, jednus’ mal nechat doma!

— Nech som huncút, Jano, ale vón ten tvoj viselec je šikovný chlapec, videls jak kopél habán, šak keby ho nebol ten Myjavec chytél, bol by letel asnáj do Chtelnice!

— Ná, bude z neho niečo, aj som si toho všimél — ozve sa iný hlas.

— Poslal bych ich bobále kopat, dokál by vydržali, alebo kvóry otĺkat hen, do pálffyckých hôr.

— Alebo bych dal hen toho dlhána kože blajchovat, reku dokál by vydržal…!?

Medzi tým zakotúľala sa lobda až ku strynkej Raganéch a hnal sa za ňou študent Ciran. Strynká vstanú a ponáhľajúc sa aj s malým vnukom za lobdou prihovárajú sa ku fotbalistovi, Ciranovi:

— Ná, Ščevko, Ščevo! Dočkaj, ukáž sem, nech si aj náš Palko kopne, šak sa ti aj újde trochu si oddýchnut…!

Pravda, Ciran nemohol vyhoveť strynkinej žiadosti, prihnal sa k lobde a mrskol ju včas pravej spojke a sotva by človek vyriekol „švec“, už mali Myjavci gool v bráne. Strynkú ovšem takéto nevľúdne jednanie Ciranove napálilo a neostaly mu dlžna; hoci to aj nemal času a možnosti počuť, hundrali si „na tribúne“ ešte hodnú chvíľu:

— Ná, vidíš ho viselca! A nedá kopnút mojemu vnukovi. Dočkaj, až Palko doroste, šak von ti už vytre kocúra! Si mi ty podarené futierko; kebys si račiej nohavice natiahél a neukazoval tu tý strapaté čangáliská! Ty, oný, čo si jeden, viselec!

Zápas bol dohraný v predpísanom čase k všeobecnej spokojnosti a nespokojnosti divákov. Ako sme už uviedli, jedni boli proti takýmto novotám, iní zase pre. Nemožno dnes vyhoveť každému človekovi. Vždy sa nájdu spokojní i nespokojenci.

Po zápase sišly sa obidve mužstvá v hostínci u Jana Krutého, tam si zavečerali hráči a zatým nasledovala u Tvarožkov zábava, skoro až do rána trvajúca. Samko Dudík vyhrával veru ináč jako v Luhačoviciach. Na zábavu prišli sa podívať za úrad p. rychtár Kopecký (daj im pán Boh slávu večnú a hodne husiny s modranským vínom tam na druhom svete!) a prísažný, sváko Ragan.

Nemôžme napísať, že zápas s akým výsledkom skončil, lebo si nechceme nahnevať tých, ktorí prehrali.