Sváko Ragan z Brezovej II

Čitatelia „Sváka Ragana z Brezovej“ a vôbec každý, kto len trochu pozná podnikavosť našich Brezovanov vie, že čím oni obchodovali a obchodujú i dnes. Istá vec, že handrami nekupčí ani jediný Brezovan. Na Brezovej čo ďalej tým väčšmi ujíma sa praktický business americký, ktorý zláka maturovaných Brezovanov k obchodu a podnikaniu. Veliká väčšina Slovákov sa nazdáva, že pánom je iba úradník, hoci je i podriadený, kdežto opak je pravdou, ako to vidíme pri našich Brezovanoch, ktorým sa veľmi vypláca osobná dovednosť a snaha po samostatnom podnikaní.

Počas svetovej vojny, keď generálne štáby takzvaných ústredných mocností uverejňovaly v časopisoch zprávy o válečných operáciach v Sedmohradsku, rumunskej Valachii, v Moldavsku, ba až v Besarábii a dolu zase v Srbsku a v Bulharsku, tu naši starí sváčkovia brezovskí neboli odkázaní sledovať postup armád na mape. Mnohí z nich dobre znali každý kút týchto krajov. Kým čo mladší podívali sa na mapu, zatiaľ starí ozývali sa od obligátnych troch decí modranského vínka:

— Ná, Sčeván, cez ten potok sme hnali raz na jesen stoosemdesát škopôv a moseli sme ich po jednom prenášat pod pazuchu na druhý breh.

Alebo:

— Vieš, Juro, tam na tom vršku, jako o nom noviny píšu, že na nom rakúska armáda vstúpila v styk s nepriatelom, vieš tam sme raz nocovali. Vlastne sme tam popásali škopôv a ked sme ich tot s Martinom ráno rátali, mali sme vac o desat.

A podobné vzpomienky citovali svákovia na mladšie ich časy, keď Brezovania v horeuvedených končinách skupúvali mladých škopov, ktorých hnali na Brezovú. Cestou ich popásali širinou, takže keď prišli na Brezovú, dohnali sem veľkých vypasených škopov, len ich zabiť a vysekať na mäso.

Dnes vlastne už nemožno dobre zistiť, čo bolo prvou pohnútkou Brezovanov k zavedeniu tohoto obchodu. Pravdepodobne nedostatok mäsa, hlavne baraniny, ktorá bola a i dnes je tak veľmi obľúbená na Brezovej pod Bradlom, — nútil Brezovanov, aby sa ohliadli za nákupom škopov mimo blízke okolie brezovské, keďže tu nebol kultivovaný chov oviec vo veľkom, lebo niet pašienkov. Následkom toho obrátili sa Brezovania — hneď v prvopočiatkoch tohoto obchodu — na východ, smerom k Miškovcu, Nireďházu, Debrecínu a ďalej pokračovali smerom východným a juhovýchodným, všade, kde bolo možno lacno nakupovať. Možno tvrdiť s určitosťou, že naši Brezovania boli prvými v nebohom Uhorsku, ktorí v maďarskom kraji ovce, menovite ale škopov skupovali vo väčšom množstve. Poptávka po škopoch rástla čo deň tým viacej a rovnobežne s ňou dvíhala sa aj ich cena. A tak volky-nevolky Brezovania zahýbali čím väčšmi na východ a juh a o niekoľko rokov veru blúdili cez Sedmohradsko, Valachiu až k Čiernemu moru.

Vraví sa — neviem, či právom — že súdny deň bude až vtedy, keď sa všetci Brezovania síjdu. Ak by to pravdou bolo, tak sa nik nedočká toho dňa, lebo túlanie sa Brezovanov za obchodom začína už veľmi dávno. A nepreháňame, keď tvrdíme, že väčšinu obchodných ciest absolvovali Brezovania pešo, lebo na vozíku o jednom koníkovi.

Možno snáď aj určite potvrdiť, že zakladateľom škopiarskeho obchodu brezovského bol Ján Gavora, otec nedávno zomrelého Sama Gavoru Janového, muža slávnej pamäti, neohroženého, krajne statočného Slováka národovca.

Ján Gavora bol prvým Brezovanom vo Valachii, tam počal nakupovať škopov a bol zase prvým, ktorý našiel pre nich výhodné odbytište vo Viedni. Raz sa mu stalo, že vo Viedni neprihlásilo sa dostatok kupcov na škopov. On veru nezúfal a jeho obchodný duch zahnal ho z Viedne i s celým živým tovarom až do Champagnie vo Francii, tam by bol veru aj kozy odpredal.

Kto pozná prácu spojenú s nákupom, hnaním škopov a ich odpredajom, snadno pochopí, že k účelnému prevodzovaniu tohoto obchodu nestačí jedon človek. Preto sa Brezovania sdružili v spoločnosť. Nebolo im treba stanov, ani písomnej smluvy — ako je tomu dnes v obchodnom svete. Oni si verili a rozumeli, nanajvýš, ak si svoje obchodné údaje zapisovali glajbasom do večne zamasteného notesa.

Na čele tejto spoločnosti bol spomenutý už Ján Gavora, členami traja bratia Poláčkovci — Ján, Martin a Jur, ďalej Ján Janík, Štefan Krutý a J. Bôžik. Neskoršie vzniklo viacej takýchto a väčších spoločností, v ktorých náš sváko Ragan zaúčali sa ako mladý ešte sečnák, keď im počínaly kostrnky šibať pod nosom. Spoločnosti tieto dlho neobstály, zanikly snáď následkom nedostatku peňazí, hlavne ale velikými telesnými útrapami a starosťami, s akými bol tento obchod vtedy spojený.

Veď si len predstavme, aké vtedy panovaly u nás dopravné pomery. Vtedy ešte nebolo železníc, ako ich máme dnes. Najbližšia železničná stanica bola Nové Zámky, potom Galanta, neskoršie Leopoldov. Na severnej strane bol Lvov, neskoršie Černovice, na juhu Arad, trocha vyššie Kluž. Pozrite sa teraz na mapu, ako máte zem zadrôtovanú železničnými koľajami. Nájdete tam mestá Brašov, Sibín, Kišinev, Odessu, Galac, Brajlu, Bukurešt, Medžidiu, Konstanzu, Varnu, Silistriu, Sofiu, Plovdiv, Belehrad, — vedzte, že Brezovania navštevovali tieto mestá a ich kraje nie menej, ako pätnásť rokov. S obchodom nadväzovali tam i osobné známosti a priateľstvá.

Zo starých zdatných Brezovanov — škopiarov žijú dnes už iba niektorí. Hoci priemerný Brezovan dožíva sa vysokého veku, predsa neujde smrti ani jedon a skôr-neskôr rozlúči sa s týmto hrbatým svetom. Ktorí ešte žijú a tešia sa životu, spomínajú zašlých časov svojej mladosti, radi spomínajú svoje zkúsenosti o dobrodružných, často nebezpečných cestách a príhodách. A mladí ich počúvajú vďačne.

Poznajú naši Brezovania veľký kus sveta. Ako z horeuvedeného vidno, prešli pešo celé Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, severné Srbsko. Ba cez Bukovinu ostehli sa až v Rusku — za kšeftom. S tamojšími obyvateľmi sa vždy dorozumeli nejako, buď slovensky, alebo nemecky a neskoršie aj rumunsky, keď sa niektorý z častého pobytu v rumunskom kraji naučil tomuto krkolomnému jazyku. Na príklad, nebohý Janko Štefánik rozprával rumunsky dosť dobre.

Avšak Brezovania aj vo východných krajoch nachodili veľa Slovákov osídlených. Tak v Bukurešti rodinu Polonich z Turca, v Brajle rodinu Moškotovcov zo Svätého Jura, v Galaci boli Kovačovicovci tiež zo Sv. Jura, v Odesse a v Kišineve Treskoňovci z Veľkej Bytče a mnohí iní. Títo krajani usadili sa tu ako obchodníci — plátenkári, olejkári, lebo šefraníci. Každému z nich viedlo sa dobre, lepšie jako v jeho macošskej vlasti Uhorskej, ktorá uvedomelému Slovákovi nedala vyžiť.

Čujme niektoré príhody našich škopiarov.

Štefan Krutý, Martin Bôžik, Ján Janík a náš sváko Ragan prechádzali sa po Kišineve. Odrazu počujú volať za sebou:

— Pán Janík, pán Janík!

Obzrú sa všetci a čudujú, že kto ich môže poznať v tak vzdialenom kraji? Sváčko Krutý vravia kamarátovi Janíkovi:

— Nále, Jano, šak ta už tuším poznajú po celém svete! Čos zas vystrojél komusi? Aby sme nemali mitúšku ze sigurancu!

— Ach, vidíš, Ščeván; šak sa aj sám čudujem tomu, ved som nikomu neostal ani groša dlžen.

Znova sa obzerajú všetci a volanie sa opakuje, ale nikde nevidia známej tváre, až zrazu zbadajú, že z okna domu, vedľa ktorého prešli, kýva ktosi na nich. Stoja sváčkovia, hľadia v ten smer a nevedia prísť na totožnosť osoby, ktorá na nich kývala. Majiteľ tejto priateľsky kývajúcej ruky sišiel z podkrovnej izby ku Brezovanom a hlási sa u sváčka Janíka:

— Nuž či ma nepoznáte? Ja som Treskoň z Bytče. Pred niekoľkými rokami bol som u vás aj s otcom na obede. Teraz poďte všetci so mnou a budete mojimi hosťami.

Takéto shliadanie mile padlo jak hosťom, tak aj hostiteľovi.

*

V rumunskej pohraničnej obci Fuji sváčko Janík so svákom Raganom kúpili osemsto škopov v dobe, keď tam zúrila cholera. Všetci štyria hajčiari (ovčiari) im zomreli cestou a novších báli sa najímať v kraji zamorenom touto strašnou nákazou. Ostali iba dvaja Brezovania samotní s celým kŕdlom oviec, zúfali nad krutým osudom, ktorý ich mohol každou chvíľou zahlušiť. Ešte dobre, že sa ku svákovi Raganovi dobrovoľne pridal nejaký ovčiarsky pes a pomáhal aspoň trocha zavracať škopov na pastve ida cestou. Aj sa im bolo čoho obávať, lebo hnali škopov cez pohraničné pásmo a mali ešte za svetla stihnúť do Hátsegu v Sedmohradsku.

Ženú si škopov, pohánajú,— odrazu počujú z ďaleka tlumené nôtenie, potom hvízdanie slovenskej piesne „A ja som z Oravy debnár…“ O chvíľu sa stretli s dvoma mladými Slovákmi — drotármi, ktorí im pomohli prehnať škopov cez hranicu až do Hátsegu. Radosti bolo na všetkých stranách viacej, jako dosť, menovite keď Brezovania odmenili drotárikov značným peňažitým darom.

Prijdú svákovia do Hátsegu a rozložia sa v krčme na námestí, lebo obec táto hoc aj bola okresným sídlom — predsa bola iba dedinou. Prv ale napojili škopov, poneváč bola veľká horúčosť; vohnali ich jednoducho všetkých do potoka. Ustatí boli jak škopci, tak aj ich gazdovia, nuž odpočívali si spokojne títo i tamtí s tým rozdielom, že škopi sa napásli ida cestou a svákovia v krčme iba teraz dostali sa k jedlu a k vínku. Kým si Brezovania zajedali v krčme, na ulici strhol sa krik a počal sa sbiehať národ.

— Čo je, čo sa stalo? — spytujú sa sváko Ragan, vyhehnuvší, prvý ako najmladší na ulicu.

— Tu je, tu musí byť; aha tamto je, hľa! — reve na plné hrdlo maďarsky žandársky strážmajster — a ukazuje na psa ležiaceho pod stolom, za ktorým sedeli Brezovania.

— Dobre mu tam byť! — odvrknú žandárovi sváčko Janík.

— Čí je to pes? — zpytuje sa strážmajster.

— Moj a čo je vac — ozvú sa sváko Ragan.

— Máte vedeť, že tu je kontumácia na psov…

— Na vás by mohla byť kontumácia v celej krajine — zahundrú si pod nos po slovensky sváko Bôžik.

— a že každý pes musí nosiť náhubok.

— O tom sme my, prítelko, nemohli vedeť — vravia sváčko Krutých — lebo cestujeme z Rumunska.

— Predne, ja nie som vám prítelkom — zavrčí strážmajster — ja som uhorsko-kráľovský žandársky strážmajster. Vám k vôli nebudeme bubnovať náš psí zátvor aj v Rumunsku!

— Vy pôjdete so mnou k pánu slúžnemu, aby vás naučil poriadku — vraví rameno poriadku položiac ruku na rameno sváka Ragana.

Sváko sa nemohli protiviť, lebo vonku stáli ešte dvaja žandári, ozbrojení až po zuby. Jedon, alebo dvaja netrúfali si na Brezovanov. Vzali si psa so sebou a kráčali pred žandármi na slúžnovský úrad. Za žandármi ponáhľali sa sváčko Krutých, aby pomáhali svojmu druhovi.

Dôjdu na úrad, slúžny spal práve po obede a zažíval. Žandári keď ho zbudili, nadával, jako sojka. Sváko stáli v kancelárii pisárovej i so psom a čakali, ako sa do nich nanosí okresný polbôh, slúžny. Nedal na seba dlho čakať. Obliekol na seba nedbale kabát a hrozne sa mračil, keď vstúpil do kancelárie. Zapálil si po veľkopánsky na cigaretu a počal revať ani besný. Rev slúžneho však nevyniesol sváka ani na okamžik z rovnováhy. Stáli a kľudne odpovedali na jeho otázky:

— Kto ste, odkiaľ ste a kam idete? — spytuje sa slúžny maďarsky. Sváko mu kľudne nadiktovali svoje nacionálie a účel cesty. Údaje tieto na rozkaz slúžneho zapisoval vyziably pisárik, trasúci sa bázňou pred týmto bašibozukom.

— Je to váš pes?

— Je — odpovedajú sváko.

— Prečo nemáte náhubok? — vyšetruje slúžny ďalej.

— Ja?

— Vy nie, ale váš pes — zareve slúžny.

— Nekúpil som mu a s náhubkom by som ho nemôhél potrebovat, lebo by mi nemohél zavracať škopôv — vravia sváko plynnou maďarčinou.

— Jako sa volá váš pes?

— Neviem! —

— Ste jeho gazdom a neviete, jako sa volá Váš pes! To mi je záhadné! Pes musí mať meno! Ja mu to meno určím.

— Píšte — kričí slúžny na svojho pisára — pes príslušníka, Sámuela Ragana, menom Sultán zjavil sa v obci Hátseg, bez úradného náhubku. V smysle § 54 zákonného článku číslo 28976. z roku 1324. potrestal som majiteľa psa poriadkovou pokutou K 20. — slovom dvadsať korún…

— Ste usrozumený? — pýta sa slúžny sváka Ragana.

— Som — odpovedajú sváko.

— Apelujete?

— Neapelujem — vravia sváko a vyťahujú zo šrajtofle dvadsať korunovú bankovku, položia ju slúžnemu na stôl a zavolajú na psa po slovensky:

— Poj, Sultán; sto striel centvov žeravých, okovaných tvojemu krsnému tatkovi pálelo do duše!

A vyšli von, kde na nich netrpelive čakali sváčko Krutý. A — čo bolo? — spytujú sa zvedavý.

— Ná, ništ — odpovedia sváko Ragan. — Tothla sme psa okrsteli. Krsným tatkom mu je hlavný slúžny, začo som mu mosel zaplatit dvacat korún. —

*

Vo Valáchii nakupovali škopov priamo a majiteľov, obyčajne skúpili od viacerých bojarov naraz. V ruskej Besarábii boly ale iné pomery, tam kupovali škopov iba od hospodárskych správcov a šafárov, lebo majiteľov veľkostatkov sotva kedy bolo možno doma zastihnúť. Raz sa však stalo, že nejakého ruského grófa náhodou zachytili v kaštieli. Oznámili mu, že by chceli kúpiť odrazu tisíc kusov škopov a mysleli si, že gróf bude uveličený, keď bude môcť predať odrazu tak veliké množstvo. Lenže on pretromfnul ich, lebo im povedal:

— Páni moji, to je málo; ja mám vybrakovaných 40.000 kusov škopov a tých chcem predať všetkých odrazu. Predám vám ich, ak chcete kúpiť, ale najmenej ochotný som predať vám z nich 10.000 kusov.

To bolo trochu priveľa aj pre brezovských „grosistov“, na tak obrovské množstvo škopov neboli ešte zariadení.

Neskoršie sa presvedčili, že gróf necigánil, lebo bol vlastníkom nie menej, ako 120.000 oviec.

Podobných prípadov mali škopiari aj viacej.

*

V Galaci sa im prihodila nemilá — ku koncu však predsa príjemná udalosť.

Kúpili väčšie množstvo škopov, ako pôvodne chceli a jako im siahaly peniaze. Keď im groše nestačily, telegrafovali o peniaze domov, ale tieto nedochodily voľákosi. Predavač počal sa vyhrážať, že ak mu za deň nevyplatia zbývajúcu časť kúpnej ceny, prepadá im kúpa i závdavok.

Ľúto bolo sváčkovi veľkého závdavku. Čo tu robiť? Sváko Ragan a Bôžik ostali pri škopoch, sváčkovia Janík a Krutý išli do mesta bez cieľa, bez účelu — len tak túlať sa bezradne. Dlho im bolo sedeť netečne pri „partéke“ a nepokúsiť sa hľadať dajakú pomoc.

Ako sa tak ponevierajú hore dolu po meste, osloví ich zrazu nejaký neznámy človek. Boli mu nápadní, trocha aj svojím typickým brezovským zovňajškom. Neznámy muž začal sa ich vypytovať, čo sú a odkiaľ sú a naši sa mu veru vyžalovali. Povedali všetko, čo ich bolelo, hlavne že im chybujú groše na zaplatenie škopov.

Tu muž ten siahol do náprsného vrecka, vytiahol peniaze a požičal im 1200 zlatých, že vraj, aby mu ich vrátili až stŕžia.

Radovali sa Brezovania, že im neznámy dobrodinca pomohol z krízy. Zaraz bežali ku predavačovi škopov a vyplatili mu dĺžny obnos. V tom spechu ale zabudli si vyžiadať adresu onoho dobrého človeka, ktorý im požičal peniaze a prirodzene — ani mu ich nevrátili, lebo nevedeli kam. Avšak na svoj dlh a povinnosti voči nemu nezabudli. Po pol roku vrátili sa zase všetci do Galaca a dva dni hľadali po meste svojho veriteľa. Konečne ho našli v kaviarni sedeť a čítať noviny. Radosti nebolo konca kraja. Svákovia ospravedlnili svojmu veriteľovi neskoré vrátenie dlžoby a chceli mu dať odmenu 200.— zlatých. On to neprijal. Potom ho volali medzi seba za spoločníka, ale ani to nechcel prijať.

— Som rád, — vravel tento dobrý človek — že som vám mohol pomôcť. Ja som váš krajan, Slovák z Beckova a mám tu zlatnícky obchod.

Potom ich pozval k sebe a pohostil opravdovou slovenskou srdečnosťou.

Hneď toho dňa skúpili sváčkovia asi 3000 malých škopov a kým ich dohnali do Berlína, boly z nich už pekné, vypasené kusy, ktoré Nemcom predali s dobrým zárobkom.