Sváko Ragan z Brezovej II

Sváko Sanko Javornických sú pravým typom Brezovana. Vysoký a mocný ani jedľa, čierny, osmahlý, takže robia dojem rabulistika. Kto ich nepozná, bál by sa pustiť s nimi do hádky už aj z obavy, že akby sváko pri zdôrazňovaní svojej pravdy a argumentov — uviedli trochu do pohybu svoju ruku, ktorá akby nenazdajky doletela človeku na hlavu, snadno by sa stalo, že patričný by zabudol dýchať a prebudil by sa až pri nebeskej bráne. Opak je pravdou, sváčko sú dobrák od kosti, jako maslo, takže by ich bolo možno natrieť aj na trojmesačný, suchý komisárek. Že tak trochu ozaj vyzerajú ako Valihora? Tým lepšie, aspoň zlí ľudia majú pred nimi strach a vyhnú sa im. Však vo svetovej vojne, keď mali vari 46 rokov a tiež aj ich asentovali, nedali sa tak snadno. Ani ich nevzali do vojska, až kedysi ku koncu roku 1917, prv však odobrali im syna Jura a ten bol aj na fronte.

Bol na Brezovej neblahej pamäti notár, ktorý vlasť uhorskú bránil, nielen pred panslávmi, ale aj pred panslávskymi koňmi. To neni žart, lež holá skutočnosť! Na počiatku vojny v roku 1914. prišiel po čosi na Brezovú šimel-fako riaditeľa Cablka, — vtedy vo Vrbovom pôsobiaceho. — Bol zapriahnutý v elegantnom kočiariku a kočíroval mladý, 15-ročný paholok. Notár sa naľakal koňa pansláva a vykázal ho na minútu z Brezovej a tým bola vlasť uhorská vytrhnutá z nebezpečia. Poneváč medzi pravovernými a domorodými Brezovanmi nebolo odkundesa, ktorý by sa bol previnil proti slovenskému národnému presvedčeniu a všeslovanskej ídei, — nuž notár, počas vojny doma sediaci pätil každého, kto sa opovážil nosiť vzpriamenú hlavu, nesmeknúť pred notárom, alebo žandárom klobúk na kilometer. Pravda, a mstil sa nešeredne na takzvaných výbojných národovcoch. Avšak na sváka Javornických si netrúfal, bál sa ho, ako čert svätenej vody. V kancelárii choval sa ku svákovi keď aj nie láskave, aspoň snesiteľne. Bál sa ho; stačilo, aby sváko fúkli na vyziableho notára a bol by sa prilepil na stenu, že by bol z neho iba mastný fľak ostal.

Lebo treba vedeť, že sváko Javornických majú porobené proti strachu už od malička. Keď v roku 1906. boly vo Vrbovom Markovičovské voľby, vtedy voličia z Brezovej tiahli na vozoch pod bielou zástavou do Vrbového. Biela barva je symbolom poctivosti a čistoty a Brezovania vtedy skutočne do jednoho šli oddať svoje vóta na slovensko-národného kandidáta, nebohého dnes už dr. Júliusa Markoviča. Ešte aj brezovskí Židia išli hlasovať na pansláva. Približujú sa brezovské vozy k Vrbovému; tuž byť — za mestom, pri kríži vyrojí sa na Brezovanov silná žandárska hliadka a ženie sa za ich bielou zástavou. Brezovania sa zarazia a uvažujú, či sa majú vrhnúť na týchto bašibozukov z „ostrova slobody“ a zdrviť ich na krupicu, alebo čo s nimi urobiť. Zvíťazil zdravý rozum a rozvaha; i keď trpieť prichodí, no zhynúť nevyhynieme a boj musíme prebojovať až do úplného víťazstva. Brezovania si boli istí, že i sebenepatrnejšia srážka by veľmi bola vítanou vrbovským mamelukom, aby mali vhodnú príležitosť urobiť zo slovenského ľudu, k voľbám sa dostavivšieho druhú Černovú, strašnejšiu prvej. Ku každým poslaneckým voľbám komandovaná bola do Vrbového rota pešieho vojska zo starého Prešporku a eškadrona dragúnov z Hodonína.

Zástavníkom a veru veľmi zručným boli vtedy sváčko Javornický, ktorý svoj prápor z ruky za živa nevydajú. Kým sa žandári matlali pri súsedných vozoch, strhli zástavu so žrde a hup s ňou do kukurice, pri ceste rastúcej. Tam si zástavu otočili okolo tela a pozáhumní dobehli na Pažiť medzi svojich a išli hlasovať aj so zástavou.

A veru aj strynkú majú sváčko náš na svet súcu. Judka im je meno. Sú roba, veru ešte aj dnes taká, že v práci zastanú aj štyri svoje vrstovnice a rozumie sa samo sebou, strynká Javornických boly odjakživa tuhou národovkyňou. Kým sváčko po svete za kšeftom chodili, zatiaľ strynká v bázni božej a v duchu národnom vychovávali synka a dcéru, čo im pán Bôh požehnal do manželstva. Strynká sú odjakživa gazdinou veľmi energickou, ktorá síce nikdy nevyhľadávajú sporov, alebo roztržiek, ale ráznou odpoveďou nezostanú nikomu ani na minútu dlžná.

S Javornickými soznámili ma sváčko Ragan, keď som sa raz, dávno pred vojnou motal po Brezovej s priateľmi, ale najprv som musel složiť zkúšku. Pred Javornickými tečie potok, v lete síce skoro bez vody, zato na jar, na jaseň a v zime je v ňom vody viacej, ako treba. Ponad potok je „lávka“, ale jaká! Na jednej strane otesané brvno, bez bezpečných operadiel, položené je až tri metre vysoko nad vodou s brehu na breh. Musel som prejsť touto lávkou dva razy a prešiel som. Za to ma u Javornických ponúkli rybizlami a sváko, figliar doporučovali mi, aby som sa na to napil kýšky, čili kyslého mlieka.

Pred Vianocami, roku 1915 dostal som dovolenú od doplnovacieho telesa vojenského z Banátu. Rozumie sa, že som hneď bežal na Brezovú. Tam som zastihol dobrých priateľov Samka Poláčka (padol chudák na ruskej fronte), Miloša Fialu a Samka Reptu, tiež už nebohého. Mali sme ohromnú radosť, že sme sa ešte sišli všetci štyria — hoc aj vo vojenských uniformách, ale ešte celí a zdraví. Ja som bol pozvaný na noc do Javornických, lebo na druhý deň ráno odcestúval som vlakom do Čiech, tiež navštíviť priateľov. Večer kam by sme boli inam vošli, ak nie do Tvarožkov, potúžiť sa?! Kto by nám bol vtedy garantoval, že sa ešte takto sídeme veselí na tomto hrbatom svete? Nik! Ani sme sa už viacej v živote nestretli. Jedon kamarát padol, druhý zomrel doma a my dvaja ponevierame sa na opačných koncoch Slovenska, Miloš v Senici a ja v Košiciach. Rozumie sa, že sme si dali naliať z modranského; predsa nepôjdeme piť do krčmy limonádu, alebo kyslé mlieko. Popíjame si s chuťou a vykladáme navzájom svoje zkúsenosti, mal ich každý hojne v zásobe. A smiali sme sa pri tom srdečne, robiac si z vojny iba posmech a potvoru. Pravdu rečeno, bol to šibeničný smiech a labutí spev dvoch z nás. Voľajakosi sme sa nútili k tejto veselosti, čo sme pred tým nikdy nerobievali na Brezovej. Niet sa čo diviť človekovi v takej situácii! Za naše životy kto by bol čo dal? Nikto nič! Nemali sme čo ztratiť, a mohli len vyzískať.

Naraz vkročia sváčko Javornický a my sme ich privítali veľmi srdečne, pozvúc ich, aby si sadli medzi nás. Sadnú si sváčko k nám, mrknú si po nás iba takým povrchným pohľadom a spustia:

— Ná, čo by ste vy vedeli pit; vy, oní — čo ste, viselci! Kolký liter už pijete?

— Ná, veru len piaty — ozve sa Sanko Repta.

— Nech som huncút, ked som ja bol ve vašich rokoch, aj Dunaj mi bol málo, mosel som ho pit až tam, kde vteká do neho Tisa, aby mi vystačél.

— Sváčko, nežartujte, my sme vojaci a čosi už len vydržíme — po čertoch! Bolo by dobre presvedčiť sa, kto z nás teda vydrží viacej — vravím ja so žartom.

— A viete čo, kamaráti? — vytasí sa Milo Fiala.

— Ked nám povieš, budeme vedet — voláme všetci.

— Zkúsme, kto z nás vydrží viacej. Kto prv vypadne, musí zaplatiť celý cech hostínskemu.

— Prijímame, prijímame, — zahrmíme všetci razom, takže strynká Tvarôžkéch pribehli z kuchyne podívať sa, čo sa deje.

— Platí! — zvolajú aj sváčko Javornický. Tak sme si počali popíjať. Najprv sme si spapkali každý dobrú večeru a po tej sa dobré vínko temer samo pilo a hostíncom sa podchvíľou ozývalo:

— Daj nám pán Boh zdravie!

— Pán Boh uslyš společne!

— A daj nám pán Boh zdravíčka, šak je to tvoje remeslo, abys zdravie dával statečným služebníkom svojim!

— Daj nám pán Boh, čo nám žid dat nemôže!

— Pán Boh uslyš!

Tak sme si veselo pripíjali a zvedaví boli všetci, kto sa z nás poddá prvý. Nebolo treba dlho čakať. Sváčko poznajúc svoj merťuk hlásia, že teda už majú dosť.

— Čuli ste, kamaráti, — volá Samko Repta — či to máme aj zápisnične konštatovať, alebo stačí aj takto, po súsedsky?

— Stačí, úplne stačí — ozýva sa z troch hrdiel — sváčko platia cech.

— Zaplatím statečne, chlapci — vravia sváko povedomým hlasom — Sanko Javornický ešče nikdy nezrušel daného slova. — Juro, poj sem, platím — volajú sváko hostinského.

Sváčko Tvarožek vstúpili a kriedou na stole spočítali litríky a všetko ostatné a sváko Javornický zaplatili 260.— korún útraty. Bol už čas rozchodu. Rozlúčili sme sa, aby sme sa so Samkom Poláčkom a Reptom už nikdy viacej v živote nestretli.

Ja som šiel spať k Javornickým. Bolo už dvanásť hodín, tma jak vo vreci, blata na ceste rozmoklého a potokom rinulo velké množstvo kalnej vody. Cítil som voľaký väčší rešpekt pred lávkou, ktorou som mal prejsť.

— Len chodte na predek — posmeľujú ma sváčko.

Šiel som neohrožene a šťastlivo prešiel som na druhý breh. Obzrem sa, kde je môj sprievodca a čo vidím? Sváčko to natierajú v potoku, kde im voda až vyše drieka siahala. Krájajú vodu ani vodný muž. Zľakol som sa, súc nezvyklý na podobný prechod vodou v decembrovej noci. I zavolám na sváčka:

— Pre Boha, čo to robíte sváko? Čo sa vám stalo, prečo nejdete vrchom, po lávke?

— Nebojte sa ništ, ja viem aj tadeto rovnú cestu, — no a už som tu, — doložil, keď vyšiel.

Skutočne boli tu, pri mne. Vyhúpli sa z vody sťa pinguin, zadupali nohami, aby trocha striasli vodu s tela a bolo dobre.

Brána bola otvorená a v kuchyni sa ešte svietilo; strynká boly hore. Nespaly, čakaly na nás. Vkročím dnu — a ja som už chcel volať so žalmistom Dávidom:

— Hory spadnite na nás a pahorky zakryte nás!

Strynká počnú cúdiť sváčka, nie síce ohrablom, ale ešte horším, — jazykom.

— Ná, ty starý blázen, jako to vyzieráš? Šak ta ktosi hodél do rieky…

— Nále, Judka vidíš! No hla pritrafelo sa!

— Mlčíš, ty starý chumaj! Čo sa ty máš rovnat chlapcom, čo ti treba chodit medzi chlapcôv?

— Ej nú, ej nú, Judka, ved bys nemosela naozaj tak sa do mna obúvat — brania sa sváko — tma bolo a kdo by sa tedy odvážél po lávke, aby si aj krk vykrútél naposledy!

— Ani slova vac nech nečujem od teba — dupnú si strynká a založia ruky v bok — môhél bys mat rozum a hanbit sa tot pred tým pánom, kerý utrafél cez lávku, čo aj tma bola…!

— Nále, vidíš, Judka, ved bys nemosela ozaj…! — bránia sa sváčko prestupujúc pri peci s nohy na nohu neopovážiac sa ani sa len podívať na strynkú.

— Mlčíš, ty starý matlák! — zakriknú strynká sváka.

To mi stačilo, aby som vyletel z kuchyne a mazal do hosťovskej izby. Rýchle som sa vyzliekol a šups pod ťažkú perinu. Zakryl som si aj hlavu, aby ma nik nevidel. Dostal som strach zo strynky a obával som sa, že po svákovi môže aj na mňa prijsť rad.

Po chvíli vystrčil som hlavu a poobzeral sa okolo seba, či nestoja aj nado mnou strynká a nezačnú aj mňa cúdiť. Keď som sa presvedčil, že vzduch je čistý, počal som uvažovať, kto je tu pánom a veliteľom v dome. V uvažovaní vyrušil ma zvuk strynkinej kázne, sváčkovi udeľovanej v súsednej miestnosti.

Kto je pánom v Javornických dome?

Sváčko ním iste nie sú. Neboja sa nikoho na svete, ale pred ženou by — zdá sa — zabehli aj do myšacej dierky.