Sváko Ragan z Brezovej II

Vo Vrbovom bol dobytčí trh, alebožto po vrbovsky „lichvací jarmek“. Sváko Ragan boli práve bez zápraže, nuž pobrali sa aj oni, ovšem bez strynkej na tento „jarmek“, aby si kúpili k nastávajúcim jarným prácam koníka. Strynká síce chceli tiež do Vrbového, ale sváčko ich ubezpečili, že sa „ništ nemôže stat“, lebo oni — sváčko, lepšie sa rozumejú koňskej zápraži ako desateru.

Strynká nabalily starému do uzla kus doma robenej klobásky, chleba a oharek, sváko si vzali sviatočnú kubu a s Božou pomocou vybrali sa skoro ráno na Tvarôžkech vozíku do Vrbového. Tvarôžkovci išli predávať mladých žrebcov, vyše roka doma chovaných. Nuž odviezli aj sváčka Raganéch a s ním ešte niektorých Brezovanov. Odviezli nie za formánku, lež z priateľskej povinnosti.

Bolo práve pol ôsmej ráno, keď naši jarmočníci stihli do Vrbového, pred Krutých hostinec. Tam zastali, opatrili žrebcov a vošli všetci (žrebce ostaly ovšem na ulici) do hostinca, aby si jednak vypili „niečo od žalúdka“ a tiež si zaraňajkovali.

Nech si ale nik nemyslí, že Brezovan raňajkuje kávu! Mladšia, zpánštelá generácia snáď, ale starí, pravoverní Brezovania jedia na raňajky mäso a zapíjajú ho vínom, aby si nemyslelo, že ho nedaj Bože pes sožerkal.

Keď sa naši svákovia naraňajkovali, rozišli sa kam-ktorý, po jarmoku a za kšeftom.

Sváko Ragan kúpili si šimla za tisíc korún, viacej ani nestál. Bol zodraný a vychudlý jako chrt, ale bol mladý a tak sváko dúfali, že sa u nich popraví. Budú ho časom popásať, i otrúb a ovsa pridajú do kŕme, nuž však už len jaksi bolo a bude. Skôr sa „vylíže“ u nich, ako u bývalého majiteľa, odniekal z Modrovky pochodiaceho. Zaplatili šimla, zapili oldomáš hneď na trhovisku, prevzali pas od predavača a pomaly uberali sa zpät ku Krutým. Boli tam prvý zo všetkých Brezovanov. Voviedli šimla do dvora, dali mu tam vody, slúžka priniesla kus sena s povale, aby si vraj zuby vyštáral od ovsa a bol pegas opatrený. Sváko vošli dnu a vypili vari štyri razy po troch decoch modranského vína, kým došli aj ostatní ich súsedia. Tvarôžkovci tiež predali žrebcov, miesto nich mali zapriahnuté dve herky, z ktorých jednu bol kúpil práve súsed Tatara a druhú sváčko Lacko. Keď sa všetci naobedovali, vyviedli sváko Ragan svojho šimla zo dvora, priviazali k vozu, za tým nasadli do neho všetci Brezovania a o chvíľu stretáme sa s nimi na doline pozdĺž Holešky, uberajúcich sa vo vozíku smerom k Brezovej.

Ale na Prašníku bolo sa treba zastaviť, aby sa krčmár nenahneval a tiež aby sa herky z cudzích krajov priúčaly, kde sa majú zastavovať so svojimi gazdami z Brezovej. Bolo už hodne z večera, keď sa sváčkovia uberali z prašníckej krčmy a domov stihli asi o desiatej v noci, hoci od Prašníka po Brezovú niet krčmy, iba na Košariskách, ale tu sa naši už nestavili, snáď aj preto nie, lebo Brezovania boykotujú Košarišťanov od tých čias, ako sa odtrhli aj obcou a chotárom od Brezovej pod Bradlom.

Šimel sa aj strynkej páčil, keď si ho včasne z rána pri dennom svetle prezrely v maštali. Videly, že u predchodiaceho gazdu mal vysoko jasle, nuž povedaly si, že mu budú žičiť, aby ztučnel. Z čerstva povymetaly strovník a jeho obsah vsypaly šimlovi do sečky.

Ubehlo 14 dní od tých čias, ako sváko kúpili šimla a hoci mu žičili, aby nevidely strynká a tá zas, aby nevideli sváko — predsa nepriberal na seba a bolo mu možno všetky rebrá spočítať. Avšak — — „hory, svaľte sa na nás a pahorky prikryte nás!“ Strynká zistily, že šimel má sopel a „je zkachovitený“, čili, že má kach. Ej, spustily tá zle nedobre na sváka:

— Praj, abych doma sedela, abych na jarmek nechodela! Von, že sa tomu lepšie rozumie! Von pozná kona, jeho neprekabáti nikdo! Tu to máš! Čo ščil s takú mrchú? Abys ju predal do rybníka Morafcom! Sto vozových striel sa ti páralo do lebiny!

— Ale stará, už bys ma ozaj nemosela tak cúdit! Ked som ho kupoval, ništ mu nebolo!

— A chytél si ho pod jazyk za hrdlo? — pýtajú sa strynká.

— To hla, som teda neurobél, ale mal som to na mysli — odpovedajú sváko.

— Si mi ty fajn futierko, ej veru si. Ščil máš v lufte tisíc korún; kdo ti dá čo za mrchu!?

— Nále, stará, nále — už bys môhla prestat, lebo sa ti jazyk unaví a to vieš — ten si mosíš zašanovat aj pre druhý raz!

— Podívam sa ešče na pas — vravia strynká — čis ho nekúpél od cigána. Ej, divím sa ti, si už starý jako Matuzalem a dáš sa tak prekabátit pri šimlovi!

Strynká otvoria zásuvku v šatníku a vytiahnu zpod kasanice pas. Dívajú sa naň, dívajú, obracajú ho hore-dolu, až na raz zhýknu:

— Nále Sanko! Pre milého Pána Boha; šaks’ zaból dat pas prepísat! Ach, si mi ty len vatrál na staré kolená, čoho sa ja ešče dožijem pri tebe!? Ach Bože prebože, čos to dopustél za pokutu na mna! — ochkajú strynká z jednoho kúta do druhého. Čo ščil, čo ščil? Šak bych plakala od žialu a bolesti.

— Ej nú, ej nú — ochkajú aj sváko a škriabu sa po brezovsky, pravou rukou za ľavým uchom. — Jako som len môhél byt taký zábudlivý a nedat si hned na fleku pas prepísat! Čo ščil, čo si mám ozaj počat? Počkaj stará, nelamentuj tolko; koho Pán miluje, toho tresce a krížem jej navštěvuje!

— A drž se toho co máš, aby žádny nevzal koruny tvé — odseknú strynká svákovi tiež z Písma. Kdo vie, čis sa nedíval dlho na dno prázdneho pohárika a zabudél tak na opatrnost! Ej, mám ja hriešna stvora s tebú kríž, mám veru!

— Ná, šak tu máme aj úrad obecný, pôjdem ta ščil hned, a oni mi pas tam isto prepíšu, ked bych aj niečo strčél tomu manipulantovi na cigárku.

Sváko sa teda pobrali do obecného úradu k manipulantovi dobytčích pasov i s pasom. Probovali všeliako primať manipulanta, aby im pas prepísal. Nechcel im to urobiť ani za peniaze, ani niako. Vraj si mali dať pas prepísať hneď na jarmoku, u vrbovského manipulanta a nechodiť nikam s dobytkom cudzím. Lebo dľa tohoto pasu tak vyzerá vec, že sváko jako keby boli šimla kdesi „ponkli“ — ukradli. Alebo, že by ho boli kúpili od pašerákov. Doma ho predsa nevychovali, o tom sa vedelo.

— Ná — otcibohuprisám velebnému, nazaretskému, šak som ho kúpel, šak to videli aj druhí Brezovania ve Vrbovém a pili se mnú oldomáš na neho! — bránia sa sváko — a vy mi hovoríte, že som ho ponkél!

— Ja to netvrdím, — odpovedá manipulant — ale sa to môže o Vás a o každom inom človekovi právom predpokladať v takomto prípade. Bude vecou úradného šetrenia, aby sa dokázalo, že ste šimla naozaj kúpili. Ináče, sváčko — doveďte mi sem na dvor šimla, aby som zistil jeho totožnosť, pas zatým nechajte tu…

— Ej nú, ej nú — to mi bolo ečše treba, lamentujú sváko cestou a o chvíľu privedú šimla pred obecný dom.

Manipulant výjde na ulicu i s pasom, obzerá si koňa so všetkých strán, porovnáva ho so záznamami v pase a kývajúc hlavou ako by naznačoval, že je všetko v poriadku. Za tým stisne šimlovi hrtán a tu počne kôň kašlať a dusiť sa. To stačilo! Manipulant oznámil, že kôň trpí nákazlivou chorobou, ktorú dľa § 24 zákonného článku VII. z roku 1888. musí hlásiť nariadenému úradu.

Sváko odišli domov aj so šimlom. Manipulant, poťažne obecný úrad ešte toho samého dňa ohlásil prípad okresnému úradu na Myjavu. Na tretí deň už aj prikvitol do Raganov okresný zverolekár a robil poriadky s chorým koňom. Zároveň bola svákovi doručená obsielka, aby sa hneď dostavili do okresného úradu myjavského v trestnej záležitosti.

Príjdu sváčko na Myjavu ku referentovi na okresnom úrade, ktorý už tam mal udanie o priestupku svákovom, zväčšenom ešte tým, že dohnali na Brezovú zvera, nakazeného chytľavou chorobou, nebezpečnou pre celý brezovský statok. Sváko oznámili svoje dôvody, ktoré referent shrnúl do zvláštnej zápisnice, pripojil túto k aktu a oznámil svákovi, že teda už môžu isť domov, rozsudku sa im dostane písomne.

Na štvrtý deň za tým došiel aj rozsudok a to veľmi prísny pre sváka, ukladajúci im previesť ešte celý rad bezpečnostných opatrení, aby sa nákazlivá nemoc nerozšírila. Bola im uložená citeľná pokuta a krom toho na ich trovy zavedené bolo úradné šetrenie, či šimla kúpili, alebo nie. Tam ovšem pasu prepísaného nedostali, ba zadržaný im bol aj starý pas, ako doklad k úradnému šetreniu.

Sváka veľmi, ba najväčšmi mrzelo, že nedostali starý pas. Chceli sa totiž za každú cenu zbaviť potvory — šimla. Čo tu robiť? Napísali okresnému úradu, že apelujú na krajinský úrad a čo by ich to aj chalupu stálo. A zaumienili si, že sami pôjdu „na inštaláciu“, do krajinského úradu, ba rovno k pánu krajinskému prezidentovi. Povedia mu do akej mitúšky upadli a on zruší usnesenie myjavského okresného úradu.

A tak aj urobili. Natiahli sviatočný oblek bez zásterky, boty, kubu, baranicu, do ruky drieňovicu a — hybáj na stanicu. Strynká im chcely dať čo-to do uzla, ale oni neprijali, lebo veď by toho bola škoda. V Bratislave otvoril si predsa trocha väčšiu krčmu na Miletičovej ulici ich krajan, Jano Tvarôžek, tam sa — keby na to došlo — aj vyspať môžu a najesť do sýtosti dobre a za lacný peniaz.

— Vieš, Judka, — vravia pri rozlúčke svojej starkej — to jako ked bych nosil z Brezovej do Prahy párky, alebo do Plzne pivo. To je škoda; von je tam ten Tvarôžkov Jano, nuž šak by sa urazél jak ho nenaščívim!

— Nále, šak tebe ani rozum inakade nechodí, len po šenkoch — protestujú strynká. Nakonec, abys aj v Bratislave neprepásél svoju povinnost! Myslím, že bych mala ist s tebú…!

— Škoda by bola tvojej cesty, Judka! Už sa len spolahni na mna. Šak kebych sa čomusi nerozumél — poradím sa a opýtam. V Bratislave je neskaj Brezovanôv jak hromov, máme tam už s odpuščením aj mladých fiškálov, jako je Tomáška, fiškálskych učnôv jako je hen Vlastík Tvarôžkôv, máme bankárvôv, hyndžiniervôv a delenjakých chceš. Každý z nich je z našieho plota kôl; nuž čo by bol za volentiera, aby mi neporadél, ked by ma chceli velkí páni prepatnástit nejako.

— Šak ja už ništ — omlúvajú sa strynká — ja ta len upozornujem.

— Tak s Bohom, stará! — odoberajú sa sváko.

— S pánom Bohom chod — odpovedia strynká a bežia do kuchyne, lebo vonku bolo zima a sváko vychodia na ulicu. Na prahu sa ešte zvrtly a zavolaly na sváka:

— Sanko, ale to ti povedám! Rozum do hrsti!

— Nemaj strachu, nenechám si ho doma! — odpovedia sváko.

Dobatolia sa sváčko do slávnej Bratislavy, ktorú oni už jakž-takž poznajú, jednak, že tu kedysi slúžili u honvítov a v novšej dobe chodievali za vnukom, Judiným synkom a tiež boli tu aj „inštalovat“ bratislavského župana pre Košarišťanov neverných, ktorí sa odtrhli obcou od Brezovej. Ale železnice brezovskej používajú ďalej a Brezovania sú takí gavalieri, aby im v tom nezabraňovali.

Prídu sváko do vládnej budovy a chcú rovno k pánu prezidentovi krajinskému a nie k referentovi. Tu ich ale informátor odbyje, že teraz niet pána prezidenta doma, lebo odišiel aj s pánom viceprezidentom do Žiliny na karminu.

— Ná a čo im asnaj už nechcelo žrat, že ho zabili? Šak mohli s nim počkat, ved je ešte slabá zima a klobásky ze šunkami len vtedy sa vyúdia najlepšie, ked dobre mrzne! — poznamenajú sváko.

— To nám teda páni prezidenti nepovedali, — vraví informátor — druhý raz sa nezabudnem opýtať. Ináče viete čo, sváčko?

— Kebych vedél, neliezél bych sem!

— Podajte si písomnú žiadosť ku krajinskému úradu, zaneste ju tamto do spisovne pánu kancelárskemu hlavnému oficiantovi, Šutvayovi a dostane sa vám listovného vybavenia…!

— Na svatého Nikdy! — odseknú sváko. — A zatál mi šimel skape a žena ma odbehne! Nechcem mat ništ, celkom ništ s pánskými pisarmi. Povedzte mi pán oný, čo ste a jako vám úradne nadávajú, kde tu vydávajú pasy?

— Na policajnom riaditeľstve — znie odpoveď.

— A čo som ponkél šimla, lebo kýho anciáša, že ma na políciu ondiete, posielate — bránia sa sváko zrejme nahnevaný.

— Na čo vlastne potrebujete pas, prítelko?

— Na šimla, načož ináč!

— Choďte teda na okresný úrad!

— Už som bol v takém na Myjave a odtál ma poslali sem z apeláciu.

— Aha, to je druhá historia — vraví informátor sediac vo svojom kumbálku, postavenom naproti hlavnému schodišťu vo vládnej budove. — Choďte na druhé poschodie tretím schodišťom ku pánu veterinárnemu radcovi, Gočárovi, do veterinárskeho oddelenia a tam povedzte, čo vás bolí.

— Šak mna by ništ nebolelo, — odpovedajú sváko — len ma mrzí, že nemám prepísaný pas na zkachovateného šimla a to by ste mi mali tu urobit. Šak bych aj nehladél na nejakú tú korunku na cigárku.

— No len choďte smelo — posmeľuje informátor sváka. — Hore tretím schodišťom v ľavo, potom na pravo. Keď sa tam potknete, prídete do nejakej predizby a ztadiaľ vás už uvedú ďalej.

Poďakovali sa sváko a šli vykázaným smerom, aj sa potkli a octli sa v predizbe. Tam ako v trnavskom kláštore u Uršuliniek — otvorilo sa malé okienko a z neho vykukla hlava tiež nejakého informátora.

— Pán Boh daj dobrý den! — pozdravia sa sváko. — Trafél som? Ked sa človek skôr vyzná v Prahe jako u vás!

— Ktoré oddelenie hľadáte? — zavznie hlas z oblôčka.

— Ná — to veteránske, či jako mu nadávajú.

— Snáď veterinárske — opravuje informátor.

— Tak je, tak — vravia sváko. — Tak je to nejako, ale jeden čert, či veteránske, alebo veterinárske!

— Tu je to, tu a čo vás mrzí? Ale najprv si napíšem vaše meno, aby som vás vedel ďalej zahlásiť…!

— Ná, šak som ništ neukrádél, nepíšte tam ništ. Najprv vám teda poviem, čo ma mrzí — protestujú sváko. — Nuž kúpél som ve Vrbovém šimla a zaból som sa podívat, že je zkachovitený, ale zaból som si dat aj pas prepísat. Doma som zbadal, že je invalid môj šimel, zkachovitený na špatu. Pas mi ani v obecném, ani v okresném úrade už nechceli prepísat a ščil nemožem sa hnút, ani žalovat bývalého gazdu, ani ništ. Okresný náčelník ma prenasleduje, že som ze šimlom dovliekél nákazu do obce a četníci si už tiež pošuškávajú čo-to o prepašovaném konovi z Rakúska. Či to kdo slýchal jakživ! Toto za Rakúska nebývalo, aby bol mal človek tolko mitúšiek pre zkachovitenú mršinu! Sto vozových striel centvov žeravých, okovaných mu do duše pálelo!

— Komu? Pánu okresnému náčelníkovi? — pýta sa informátor.

— Ale kde! — odpovedia sváko. — Tomu mojému šimlovi. Asnaj bych povedal, že náčelníkovi, aby ste ma oznámeli. Nech ho pán Bôh živí! Ale pas mi treba prepísat na šimla. Kdož ho vie, či už nebude hore kopytámi lež sa dotehním domu! Ztratím tisícku a mám ešče aj mitúšku na krku zavesenú.

— Nuž viete prítelko, to je vám ťažká historia — rozumuje informátor.

— Šak preto som prišiel k vám, do krajinského úradu, ked mi doma obtaželi túto historiu, aby ste mi to vykonali.

— Viete prítelko — pokračuje informátor — ja som vám tá rada, choďte vy najkratšou cestou do Viedne. Tam na Mariahilferstrasse číslo 9. dostanete pas aký chcete, hoci aj na dvojnohého koňa.

— Nále, počúvajte! Nerobte si ze mna blázna a povedzte mi, kde mám ist pre pas!

— Tu už k nikomu — vraví dobrodej za okienkom — lebo sa už neúraduje, až zajtra ráno. Ale vy ma len poslúchnite. Poberte sa pekne do Viedne, môžete isť elektrikou za 22 kačiek. V Kopčanoch poviete rakúskym financom, že nesiete sebou perkelt zo Zlatej kotvy^[3] bratislavskej, hneď vás prepustia ďalej a máte svätý pokoj. Pas tam dostanete jaký chcete, hoc na slona, alebo na žirafu. Keď sa vrátite, možno, že vás pozvú za referenta dobytčej evidencie. U nás by ste naň museli dlho čakať.

Sváko sa začnú rozčulovať a možno, že by boli aj klukaňu uviedli do pohybu, keby im nebol informátor zavčasu spustil okienko na nos.

Vytašmú sa sváko na ulicu. V budove tej už s nikým neprehovorili ani slova. Vonku zamieria rovno na Miletičovu ulicu, k Janovi Tvarôžkovému, ktorý si tam vystavil tot kedysi krčmu, kde sa aj tancovať môže. Vstúpili do sálu a zazrúc Jana, odpľujú si, skoro nohu zlomiac stoličke a zavolajú:

— Čuješ Jano! Otci bohuprisám! Je to tu hyd! Ej veru je! Do zoly ich všetkých namočit, aby sa učlovečeli! Nalej mi tri deci modranského, abych zaból na svet a na jeho márnosti!