Sváko Ragan z Brezovej II

Aby ste vedeli, o ktorých Tvarôžkoch je reč, nuž prezradím hneď z počiatku svojho líčenia. O brezovských, lebo jedna vetev žije aj vo Veľkom Orvišti a vo Vrbovom!

Nuž, brezovskí Tvarôžkovci, mohutný to vinný kmeň s mnohými ratolesťami! Jedni rodičia a trinásť detí! Z toho 5 dievčat a 8 chlapcov-viselcov a naporad vojakov. Strynká Tvarôžkech, pochodiaca z rodu Poláčkovcov, tešia sa stále dobrému zdraviu, ač neni maličkosť: vyplekať skoro celú četu „detísk“. Ich otec, Juraj Poláček, zvaný Tolar, len pred nedávnom uznal už za časové — rozlúčiť sa s týmto hrbatým svetom; odišiel od nás vo veku 93 rokov, zanechajúc tu rad vnukov a pravnukov, ktorých už ani nepoznal všetkých. Máme pevnú nádej, že i strynká Tvarôžkech — ich dcéra — ostanú nám tu pri dobrom zdraví ešte dlhý rad rokov. Nu — a sváčko Tvarôžkech taktiež. Však sa tiež dosť natralágali svetom, nazlostili s myjavskými slúžnymi a všeliakými lapajmi. Dnes už sú na výmenku i so strynkou. Hostinec odovzdali zaťovi, sami sa utiahli inam, aby mladým neprekážali. Nech aj oni zkúsia, ako je to trápiť sa a zápasiť o kúsok chleba a vychovávať rodinu.

Zvedavý si milý čitateľu, čo porábajú dnes starí Tvarôžkovci — na penzii a či je vôbec možné, aby domorodý Brezovan vedel zkysnúť na penzii?

Nuž takto sa má vec:

Strynká i takto majú práce veľa. Veď ešte majú troch synov slobodných, z ktorých každý najsamprv len k mamenke sa tiahne, zakiaľ neni ženatý. Sedeť nevydržia na jednom mieste, lež si zabehnú vše k jednej-druhej alebo k tretej dcére, k tej, alebo onej neveste, pobesedujú, pobavia sa s vňúčatmi a tejto rodiny je toľko len na Brezovej, že týždeň nestačí, aby ju mohly celú obísť, takže — keď prídu k poslednej, môžu hneď začať u prvej. Len nohy ich už nechcú voľákosi nosiť, ani neni čudo, veď sa dosť nabehaly za celý život. Keď je trocha lepšie počasie, zájdu si aj so sváčkom do Bratislavy, k synom: Tomášovi, alebo k Janovi a tam prikvitnú za nimi aj ostatní — Juro, Palo a ten, čo sa dal — Bože hriechy odpust — na fiškálčinu Vlastík. No — a keď sú v Bratislave, už je to iba ako k súsedom isť, podívať sa k synovi, Edovi do Hronského Loku, ktorý tam gazduje, alebo k dcére Betke až hen do Brna a tak sa im čas míňa.

Sváčko, hm, ten si zapália na fajku, alebo na cigárku a obzrú sa zas ako gazdujú synovia alebo zaťovia. Ako predseda brezovskej Rolníckej vzájomnej pokladnice niekoľko hodín denne a — veru zadarmo, v tejto úradujú. Indy zas, aj si trocha zapolitizujú. Však čo majú robiť? Nič neztratia, nič im neutečie a do politiky ich netreba zaškolúvať, lebo veru sú v nej zaoceľovaný ešte z predvojnových čias, keď sme vo Vrbovom volili nebohého, slávnej pamäti dr. Jula Markoviča za krajinského poslanca.

Rozumie sa, že sváčka Tvarôžkech každý rád počúvne jak z rodiny, tak aj mimo nej, lebo majú bohaté životné zkúsenosti a zdravú logiku.

Len — oné, s Tomášovým podnikom sváčko nesúhlasili nejak. Vystavil si tento v Bratislave na rohu Špitálskej ulice obrovský obchodný palác, s kaviarňou, biografom, kanceláriami a tak ďalej. Ani nemožno na ňom na prvý pohľad odhadnúť, že koľko má „štokvov“ — tento palác. Sváčko Tvarožek veru krútili hlavou, keď ho prvý raz videli:

— Tomáš, Tomáš nezdá sa mi to! Môhél si si to aj menšie postavit, bolo by postačelo. Neviem, neviem — šetko sa mi vidí, že je to priveliké na Brezovana.

— Tatenko, musíme kráčať s dobou, však on to konštruoval náš Juro, teda je to robené po brezovsky, musí to byť dobré — vraví Tomáš. — Len sa uspokojte!

— No, neviem, syn môj, neviem, či si nemal pridlhý plajvás, ked si to kalkuloval…! Podme sa na Janov podívat, vidíš ten lepšie ráta. Išli.

V tom čase v bratislavskej kaviarni „Astoria“ sedia si traja mladí „Tatari“, zlatá mládež brezovská, Paľo Tvarožek, Martin Tatara a Paľo Halabrín. Sedia si, srkajú čiernu na nič kávu a fajčia egyptky. Paľo je najmladším — z prvej línie ovšem — Tvarožkom. Skončil práve štúdium v štátnej reálke. Je najmladším, ale v ničom nezahanbí starších svojich súrodencov; nezaostal za nimi ani v najmenšom. Je teda aj z neho „fajín futierko“.

— Pamatáš sa Martin, ked sme išli k tej asentýrke na Myjavu? — pýta sa Paľko Martina Tataru, ktorý nejak moc dôverne diškuroval s tretím ich druhom, Paľom Halabrínom.

— Ná, jako bych sa nepamatál? Šak veru už som mal dost strachu, že tam neprídem zavčasu — chlapí sa Martin. — Šak nám pán rychtár povedal, že tam mosíme byt najneskôr o osmej hodine a my sme o tri štvrte na osmú boli ešče doma, na Brezovej. Nech som huncút; keby nebolo toho pána Papánka, kerý nás previezél na jeho automobíle, boli by sme bývali prv v „base“ jako na vojne. Náš kurenčiarsky tátoš by nám nebol pomohél.

— Máš pravdu, Martin — dodáva Paľo Halabrín — veru je ten Papánek poriadny človek, každého odveze a zadarmo! Ale druhý raz našinec by už s ním len tak lahko nešiel. Ej veru nie! Ani keby mu zaplatél, lebo uhána s tým antikristom, jak keby ho sto čertvov hnalo. Môže sa snadno stat, ked to tak žene, že miesto na Prašník, zaveze až hen do Pieščan a potom abys’ chudák čáral peši z Pieščan na Prašník. Alebo ti na zvodkoch jazyk zuby usekne, aleba lebku roztlče.

— No, ale hlavná vec — pokračuje Palo Tvarožek — že sme zavčasu ešte prišli na Myjavu a pán rychtár boli s nami spokojný. Šak tí druhí páni, ani sa len na nás pekne nepodívali. A vieš ked sme pred nimi stáli, jako nás pán Bôh stvorél a pred nami bol ten kopaničiar, kerého tam tak moc sem-tam tí páni obracali?

— Vidí sa mi, že to bol jakýsi viselec ze Štverníka — odpovedá Martin.

— Bol z toho chudák, celý pojašený. Nevedel ani či má stát, alebo sedet. Tu mu hovorí ten jeden vojenský pán:

— Obrátte sa čelom vzad! Dobre! Tak, a teraz zdvihnite nohu!

— Ná a kerú chcete, abych zdvihél? — pýta sa kopaničiar, otočiac hlavu k pánom pri stole sediacim.

— Nuž, zdvihnite krajnú nohu — vraví vojenský lekár.

Kopaničiar poslúchol a zdvihol pravú nohu a lekár vraví: a teraz ľavú.

Kopaničiar sa zamyslí a zahundre si:

— A na čom budem stát? na r…?

Lekár sa zamračí a silne zvolá:

— Schopný bez vady!

Regrút-kopaničiar sa teraz už bez povelu otočí k pánom a zavolá z plného hrdla:

— Nech som huncút, to teda ste mi mohli povedat aj do predku a nie do zadku! —

Tak hľa sa stal kopanický šuhaj regrútom. S nami veru, Martin, tiež nerobeli orácií.

— Veru je tak, Palko, — prisviedča Martin. — A vieš, Palo, potom sme to išli oslávit. Ná veru kde inde, jako k Vránovi — tam pri moste. Boli sme tam všetci Brezovania a každý mal plno „sabatčágvov“ navešaných…

— Ja som ho mal miesto na kabáte — pod kabátom — prizvukuje Palo Tvarožek a pokračuje v líčení miesto Tataru.

— Tu príde ke mne starý Vrána a pýta sa ma:

— No a čo, ty si neni regrút?

— Nepovedal som mu ništ, ale len kabát vyvrátél. Vrána sa začal uškŕnat pod fúzom a hovorí:

— No, šak-tak! Tak sa patrí, lebo som si už myslel, že si zahanbél ostatných svojich bratôv a ostudu spravel rodine Tvarôžkovskej. Bádaninám, jach veru myslel, žes sa zondiel, zpotvorel reku! No šak-tak teda; šak tvoji bratia boli všetci vojaci, celý regement, aj legionári z nich zedva. A ty si už ten posledný, šak je pravda? No — aspon bude mat z teba otec radost!

— Ná, neviem, neviem — odpovedám; — už to neni tak jak bývalo, bár je dnes fešáckejšia vojančina jako bola kedysi. A šak mi aj hovoreli tatenko, ked som išiel sem:

— No, neviem, Palo, bolo by snád aj dobre, ked by ta reku nevzali! Nuž ale, ked ta veznú, aspon ti nebude lúto, že ostatní boli vojaci a ty nie. Aspon zkusíš! A snad nemusím íst s tebu tam, k asentýrke; myslím že už aj sám trafíš a dnes už to neni tak, jako bývalo za našich časôv, ked išiel syn k asentýrke, prišla celá rodina, odebrat sa od neho a oplakávala ho, ani čo by umieral. A rodičia išli sním až tam k tým pánom vojanským. Dneskaj je už svet moderný a vajco múdrejšie jako sliepka. — Takto hla ma muštrovali náš tatenko, ked som mal íst k asentírke…

— Ná a to bys mal spomenút, ten „luft“, jaký sme tam spraveli — chlapí sa Martin. — Šak vieš, že sa k Vránovi pritiahél Sanko Dudík aj z jeho bandú, lebo zacítél tam nás, Brezovanôv. Dali sme si solo my, regrúti, kerí sme mali biele cedule za širiakmi a tí, kerí mali červené, — mohli sa len dívat na nás. Šak aj chceli niekerí, aby Sanko aj im zahral, ked si zaplatia, ale my sme nedovoleli. Kerý sa trochu hlasnejšie ozval, ukázali sme mu kde zaból tesár dieru ve stene a vyhodeli ven, na ulicu. My vojaci sme mali sólo furt, jako zákon káže.

— Ešče dobre, že som ja nebol pri asentýrke na Myjave, lež tu v Bratislave. Nebodaj bych sa bol s vami chytél. Mna by ste veru neboli vyhodeli! — zamieša sa do hovoru Palo Halabrín, ktorý nebol odvedený k vojsku. — Sám pán Bôh vie, jakým spôsobom sa tento „vyšmekél“ tým vojenským pánom. Šak takto nevyzeral najhoršie z pomedzi ostatných.

— Veru, ked bys’ si bol nechal rozum doma, aj tebe Palko, bolo by sa ušlo zniekolko nečítaných medzi plecá — odpovie mu Martin.

Takto sa bavili naši brezovskí mládenci pred narukovaním k príslušným plukom v kaviarni. Čo-to ešte odkázali po druhovi, Halabrínovi na Brezovú, iba že nesverili na neho pozdravy dievčencom. Palo Halabrín nezdal sa im dosť spoľahlivým pre takúto dôležitú úlohu, keď bol tancmajstrom. Rozhovor prerušil náhly príchod staršieho brata Pala Tvarožku, toho, ktorý — nech sa vo snách nepletie — študuje na fiškála. Tento vkročí ku stolu, pozdraví priateľov a zavolá na svojho brata:

— Palo! Ná — tu sú tatenko aj mamenka!

V Palovi hrklo. Zpráva táto prišla sťa na zavolanie a preto pýta sa brata za čerstva:

— A kde sú?

— Ná — u Jana, na Miletičovej ulici.

— To bude zaujímavé! Ani nevedia, že zajtra už rukujem na vojnu — poznamenáva Palko. — A šak jako rodičia, myslím, že by aj mali vedet, kedy im odchodí syn na vojnu!?

— Viete čo, mládenci? Podte, ideme k Janovi — šak sa mosím aspon odebrat. Podme, možná, že o suchu neodejdeme, trafél by nám dat nejaký ten „lampáš“ na cestu. Šak von, Jano ešče zbaví a domyslí si, čo sa patrí.

Mládenci sa nedali dva razy núkať. Pobrali sa všetci štyria k Janovi Tvarôžkovi — takto tiež hostínskemu na Miletičovej ulici. Tento, jako statočný Brezovan, keď prišli rodičia, pozval aj chlapcov na večeru. Celá rodina Tvarôžkovská sedela za stolom spolu s prikváčivšími mládencami. Počas večere ozve sa najmladší Tvarožek:

— Ná — veru nech som huncút, neviem, kde budem zajtra večerat!

— Nuž, kde budeš! Tam, kde si posál večerával, jak máš ešče nejaký ten grajcar — poznamenajú sváčko Tvarožek.

— Nuž dobre, ale asnaj už viete tatenko, že zajtra idem…!

— Ná, kdeže ideš?

— Ná, na tú vojnu — odpovedá Palo. — Rozmyslel som si to a ked aj tod Martin, nuž tak si myslím, ked sme spolu rôstli, aj do školy chodeli, že aj vojnu spolu odbavíme a budeme ju mat aspon s krku.

— No dobre, ale šak si hovorél, že máš jakýsi ten odklad a že nemosíš narukovat — poznamenajú sváčko.

— Nuž, ved moset-nemosím, ale môžem. Či už ščil, alebo neskoršie; peši alebo za vozom — jeden čert! A preto už zajtrá pôjdem do Nitry, čo sa mám ešče kdesi tárat…!

— Nále, Palko nále; šak keby sme to len boli vedeli! — ozvú sa mamenka, strynká Tvarožkech. — Šak by som ti bola spravela niečo na cestu a takto pôjdeš s prázdnymi rukami! Aspon niekerý ten pagáček, alebo klobásku, šak by sa bola ešče našla v komíne. Ej nu, ej nu — žes’ nám to len nedal znat…!

— To ništ nerobí, mamenka! — ospravedlňuje sa najmladší Tvarožek. — V meste sa dá kúpit mnoho všeličoho, ovšem — jak nebudú proti tomu tatenko.

— No, a ke kerým pôjdeš? — pýtajú sa sváčko.

— Ná, k letcom, do Nitry!

Toto sa už starým nepozdávalo ani trochu, menovite strynkej nie, lebo vídavaly dosť často aj nad Brezovou lietať tie „europlány“, jako vystrájaly všeliaké kotrmelce. „A von chudák aj nebohý Milanko Ščefánikéch tiež v takém našiel smrt.“ A teraz ten ich najmladší má si isť tam „kdesi krky vykrútit“. Nepáčilo sa to strynkej.

— Nuž a mosíš teda ist tam, k tým letcom? — pýtajú sa ľútostive mamenka. — Asnaj bys’ nemosél?!

— No, ked ma tam zavolali?!

— Ale to máš tak — zamiešajú sa do hovoru tatenko — ten, kerý je na mori, utopí sa, kdo chodí po zemi, umre na zemi. A ten, kerý lieta…

— Je bližšie k pánu Bohu — vpadol do reči Palo, lebo videl, že mamenka si príliš pripustily k srdcu nezvyklú rukovačku ich najmladšieho syna. — Mamenko, ved ešče som v tom ani nesedél — vraví Palko. — Ale zajtrá skoro ráno už mosím ist, lebo ešče pred obedom tam mosím byt…

— Vieš čo, Juro? — obrátia sa strynká k sváčkovi — pôjdeme aj my s ním, aspon do Trnavy, aby mu chudákovi nebolo smutno, aj som chcela ešče do Loku k Edovi, ale necháme si to na druhý raz…

— Nedbám — odpovedajú sváčko. — Ked sme mu ništ neprichystali na cestu, aspon ho odprovadíme.

A tak náš milý Palko druhého dňa ráno, v sprievode mamenky a tatenka uháňal rýchlikom k Trnave. Cestou Tvarožkovci veru nediškurovali. Strynkej nebolo do hovoru a sváčkovi — ač sú tvrdšej nátury — tiež nie, lebo kde nič — tu nič, včera ešte do školy chodil a dnes naraz už rukuje za vojaka a to k tým… „och, Bože hriechy odpust, ani len pomyslet na to, aby si náš človek môhél do toho sadnút“.

Vlak sa blížil k Trnave a mamenka so slzami v očiach počaly napomínať syna, aby sa poriadne držal, odpísal im karetku, ako sa dostal do Nitry a aby si teda dbal na svoje zdravie.

Tatenko nič nevraveli, fajčili celou cestou, kedy-tedy sa podívali na svojho syna — regrúta, ale právo slova a rodičovskej výstrahy, rady i pokynov — ponechali mamenke.

Keď už vlak vchodil do trnavskej stanice, jako pravý Brezovan „chyteli sa za vaček“ a vytiahnúc z neho stovku na prilepšenie odovzdávali bankovku synovi týmito slovami:

— Tu máš nejaký ten grajcar; snad sa ti zéjde! Šak jak nebudeš na vojne potrebovat a vystávalo by ti, — pošli domu!

— Pošlem, pošlem — hovorí Palo — a šak dakujem teda, tatenko.

Rozlúčili sa a za tri hodiny bol náš Palík obyvateľom nitrianskej leteckej kasárne.

Aj poslal otcovi, ale iba lístok, v ktorom ho žiadal o novšiu a novšiu dotáciu svojej pokladničnej hotovosti a mamenku o nejakú husinu, pagáček „a což jeho jest“. Z počiatku mu bolo dosť ťažko privykať na vojenskú stravu, tvrdý komisárek s čiernou kávou, fazulu, boby… Čo je to proti domácej husine s vareným!

Navykol si aj náš Palko na vojne a o krátky čas chutnala mu vojenská strava veru lepšie, ako v prvotriednom hostinci. Časom sa táto ešte zlepšila, lebo Pala komandovali do školy záložných „officiervóv“, lenže tam bola zas prísnejšia regula. Nu — a na slaninu ani tam vojakov nechovali.

Palko sa dostal do školy až hen kdesi za chrbát „Pánubohu“, do Chebu kdesi. Tam teprve „pocítél“, jako je tam hore, blíž k nebesiam. Zprvu mu bolo všeliako, len nie ružove, ale na konec si navykol, ani čo by mu bol vzdušný prostor domovom. Dôstojnícku školu absolvoval s prospechom a potom ho zadelili k letke do Košíc.

Na Vianoce prišiel Palo domov, na Brezovú — na dovolenú. Bol z neho fešák vojak, ako regula káže. Zjavil sa na Brezovej v leteckom koženom zimníku, v ktorom ešte nik z Brezovanov na vojne nechodil ani nelietal, krom slávnej pamäti nebohého generála dr. Milana Rastislava Štefánika. Z brezovského vojenského dorostu v Republike je náš Palko prvým letcom — pozorovateľom. Ak by sa bolo prihodilo, že by daktorý Brezovan bol narukoval k letcom, slúžil tam iba ako „muž“, na vybavovanie podriadnejších prác. Palko Tvarožek po generálovi Štefánikovi — bude prvým leteckým dôstojníkom z Brezovej. To už niečo znamená!

Obzerali nášho Pala Brezovania i Brezovanky, hlavne ale dievčence. Musel sa páčiť každému, lebo bol pašák, akých veru nejde dvanásť do tuctu, ale iba jedon-dvaja. Mali z neho radost tatenko aj mamenka, ale táto by ho ešte vždy najradšej boly videly pri tých oných, — infanteristoch. Palko celé dva dni musel rozprávať, najprv rodičom, potom ostatnej rodine, ktorá sa chodila na neho dívať. Vypytovaniu nebolo konca-kraja. Každý bol zvedavý na dojmy „z luftu a z europlánu“. Deckám už nestačil rozprávať, tie odkazoval na rodičov, ktorí už počuli jeho líčenie.

Keď zasýtil zvedavosť príbuzných a súsedov, vybral sa Palko do šenku, do rodinnej „kúrie“ Tvarožkovcov, kde aj on kedysi — ani nie tak dávno, uzrel svetlo sveta. Ako vieme, v tejto otcovízni gazduje nateraz švagor Paľkov, ktorý má za manželku jeho sestru Judku.

V hostinci sedelo plno národa a nechybovali ani náš sváčko Ragan. Nálada bola ružová, akiste od vareného vína, ktorým sa susedia potužovali v tuhej zime, takže im vše hlavy lietaly na tú — onú stranu, ani čo by ich nositelia ozaj sedeli v aeropláne. Sváko Ragan mali sólo ako obyčajne. Palo vstúpi do lokálu a pozdraví. Pomyslí v sebe, keď sú tu sváčko, poviem im niečo z „luftu“, pre nich prítomných súce.

— Dobrý večer, dobrý večer, sváčko!

— Pán Bôh daj, pán Bôh uslyš — společne! — odpovedia sváčko Ragan a pokračujú:

— Nále, nále — prišiel si syn môj? Pekne od teba, že na nás nezabývaš! Nále, vidíte ho, súsedia, jaký je vón voják! Ej, má ten Juro — tvoj otec radost z teba; no, šak aj tak sa patrí podla práva a spravedlnosti. Ná — a u kerých slúžiš, syn môj…?

— Ná — ani neviete, sváčko? — vysvetľuje Palo. — Modré výložky jako obloha — kdeže by inde jako u letcvóv!

— Ba kjeho čerta! Kde ta tam parom niesel? A už si asnaj aj letél?

— Veru jakožináč, sváčko, letel a mnoho razy, — vraví Palo. Je vám to krásná vec, nádherný pôžitek brázdit sa hen v čistém lufte a dívat sa na zem, jako po nej chodia malí ľudia — bačkoráci, kerí sa boja sadnút si do aeroplánu…!

— Óh, dakujem, dakujem za tvoj nádherný pôžitek, syn moj! Dakujem, je to za pôžitek, ked príde odtamtél človek pogŕcaný a možná že ešče aj niečo vac sa mu stalo. Ná — a nekrútela sa ti hlava, Palko?

— Veru sváčko, ani neviem, či sa mi hlava krútela, alebo sa zem tak friško otáčala. Veru to neni špác, ked sa tam hore začne s vami svet točit! Hned vidíte zem pod nohami, hned zas nad hlavú, po stranách a tak človeku tá zem šikmo stojí nejak, jak ked by chcela spadnút chuderka…

— Ná… sto vozových centvov striel žeravých, okovaných ti do duše pálelo; — teda čos tam liezél? — rozhorčujú sa sváko. — Čos’ tam hladal?

— Šak ani neviem čo, — na pochytre vraví Palo.

— A jako ti bolo od žalúdka, keds’ prvý raz vliezél do toho europlánu…? — pýtajú sa sváčko.

— Veru, žalúdek je jedna z najcitlivejších súčiastek letcovej výstroje. Tú, keby môhél každý letec doma nechat, bol by na tom dobre. Počas letu stroj často príde do prostorov, kde je redší vzduch a tu vám, sváčko, tá mašina…

— Mne žiadna mašina, syn moj — ohradzujú sa sváko — ja jej nechcem, teda ništ, celkom ništ mi neprivlastnuj! Nechcel bych jej ani za darmo. Ja sa najistejšie cítim v košine vozovej.

— No šak ja nehovorím, že vaša mašina, sváčko — bráni sa Palo. — Ja len vysvetlujem, aby ste reku dobre rozumeli mojemu výkladu. Nuž tak… a vtedy v redšiem vzduchu, stroj odrazu spadne o 50, ba i 100 metrov. Tu cítite, jako keby sa vám pchal žalúdek do gágora. Ba aj horšie býva, niekerí si potrebujú vymenit aj čisté prádlo, niežeby kde-tu „Dávida pochválit“.

Národ počúva zbožne, ani čo by prorok kázal. Dišputu vedú s Palkom hlavne sváko Ragan. — Ej, nech som huncút! Veru, to bych ešče potreboval na staré kolená. Vieš syn môj, ja bych si do tej potvory nesadél ani neviem začo; nie otcibouprisám, ja toho mám dost aj ked to len vidím — čeperia sa sváčko.

— A keby to tak, pán Bôh uchovaj, nedaj Bože, druzglo na zem? Vieš — kolieska by sa polámaly — kolienka by sa dolámaly! a potom: už hen, hybáj morky pást za horný kostel! Veru, ani bys sa nemosel ukazovat otcovi na oči.

— Ale, ale sváčko, — dôvodí Pavel — ved to ani neni tak strašné, keby ste to raz zkúseli, iste by sa vám vec zalúbela! Viete, vidíte ohromný kus krajiny a všelilenjaké veci vidíte na plné oči. — Ná, a potom by ste môhli predať aj kobulku a chodit aj za kšeftom v europláne!

— Synku — a nemáš ma ty tak trochu na posmech — pýtajú sa sváčko Ragan.

— Ani najmenej nie, sváčko! Len som chcel naznačit, že čoskoro všetci sa budeme vozit v europlánoch. Bude to najlacnejší dopravný prostriedek; bez kolajníc a zariadenia jaké majú železnice a krk vykrútit? Sváčko, ked dobre sledujete noviny, nuž mohli by ste sa dočítat, že veru vac neščastí je na železnicách jako pri europlánoch.

— Veru, veru, — hovorí Jano Poláček — nebude dlho trvat a náš sváčko budú v europláne chodit aj na jarmeky a možná, že aj hnoj vozit na Kršiačky a svážat. Ale len čo povedia na to strynká…?

— Nuž veru, chlapci — ja už v tej potvore iste chodit nebudem, ani lietat, zostanem si už ja len pri tej mojej kobulke. Ale ešče sa ta niečo opýtam, Palko:

— Nech sa lúbi, sváčko, opýtajte, rád Vám dám odpoved!

— Ná — a videl si aj našu Brezovú z Nitry, ked si v tej potvore letél?

— Jakožináč, sváčko, jakoby nije!? Mohylu na Bradle videt hned, ani neni treba vysoko vyletet a Brezovú človek tiež hned pozná. Aj vzduch je nad nú inakší jako inde. Toho som si zvlášt všimél, lebo som práve videl, jako Poláčkéch fabrika vypúščala „švajse“. Hned bol vzduch plný smradu a špiny a tam kdesi, v dolném konci mesta, kerýsi ten garbár obskuloval tam na riekach s poriadným drúžkom okolo vŕby a nebolo počut iné len… „huncúta ti nahánám hned tedáž!“

— Ej nú, ej nú, si mi ty len viselec, syn môj — vravia sváko. — Ale zem je len zem a človek sa len vtedy cíti najbezpečnejšie, ked má pevnú pôdu pod nohami. Mne sa hlava točí, ked sa len pozrem hen z našej veže a nie žeby ešče… no, nedaj Bože, ani pomyslet!

— Ja veru sváčko, to už neni pre vás! Vy máte už aj svoje roky a potom snád aj trochu už slabšiu hlavu. A to sa vie, tam mosí byt človek zdravý; oči, uši, nos; mosí mat dobrý hlas a sluch, a nebyt hluchým jako pecen!

— Nále Palo, ná šak darmo máš dobrý hlas, aj sluch, kdo to čuje, koho prekričíš, ked sedíš v letiacej mašine? a tá šrauba stále hrčí — zamieša sa do debaty Jano Poláček.

— Mýliš sa Jano; dobrého sluchu tam tiež potrebuješ jako ryba vody! Viete ludia, čo sa stalo v Prahe jednému známemu len preto, že dobre nedočúl?

— Ked nám povieš, budeme vedet — zavolajú sváko.

— Nuž boli dvaja známi. Jeden z nich vraví druhému známemu: Ty, vieš čo? Já mám na letišti „v Gbelíku (Gbely) známého a von jak chceš, sveze ta v europláne. Ked chceš, tak id „šestkú“!

— Známy poslúchél. Išiel na Václavské námestie a hladal tam šestku a poneváč takej nevidel nikde — nuž namaloval si na zem 6 a sadél si na toto číslo.

— Ná, naozaj by bol tak mohél, Palko? — pretrhnú ho v reči sváko Ragan. — Šecko sa mi vidí, že sa ti práši za ušiami, ty lapaj…

— Nuž, ked nechcete verit, sváčko, já vám nepomôžem. Bez vetra sa ani lístek na strome nepohne. Iste sa prípad stal, jak vám to o nom vyprávam.

— Čujme, čujme — teda dale — kričia prítomní súsedia.

— Ná, náš známy sedél a sedél si furt na namalovanej šestce, až mu policajt vysvetlil, že jak chce ist do Gbel, mosí si sadnút na elektrickú tramvay číslo 6. Dobre, známy príde k električke a jako sa patrí na spôsobného človeka — zaklope na dvere:

— Volno! zavolá sprievodčí a električka uteká dále, takže náš známy zostal aj dalej trčat na zemi.

— Konečne sa dostal nejako do Gbel, kde ho ten tretí známy strčél do mašiny a už letel pánu Bohu do okien.

— Pri lete zbadá pilót, že niečo prasklo v stroji a začne kričat: V olej, v olej! Náš známy počujúc príkaz k volaniu, začne volat, čo mu hrtan stačí a div mu gágor nepraskél. Volá, kričí o pomoc, ale tej odnikál neprichádzalo.

— Pilót za chvílu znovu kričí: V olej, v olej! a ukazuje pritom na krýdla mašiny. Známy začne kričat ešče lepšie, ale všecko bolo márne. Pilót medzi tým spoznal, na čom je, že mu praskla nádržka na olej; začne znovu kričat na známeho: Nádržku, nádržku! — chcejúc patrne, aby známy vojak zapchal dieru v nádrže. Hej, ze zlú sa poradél! Známy sa pritiahne k nemu praj — čo? Na držku? Tu máš, ked chceš na držku!

— Pilot volá ešče ráznejšie: Nádržku, nádržku.

— Tu mu známy začne obšívat chlebárnu s prava s lava; nanosél mu ich tolko na držku, že pilot ani nevedel jako riadi mašinu, až doleteli do mliečnej cesty medzi hviezdami. Tu vrtula otáčaním tak roztrepotala mliečnu dráhu až bolo z nej maslo. Známy vytiahél kus chleba, namazal si masla a dal aj pilótovi kúsek, aby nepovedal, že je von — jako ten známy — škohloš a grobian nejaký. Pilót sa prebral a celkom dobre pristal o chvílu na zemi.

— Nuž hla, vidíte sváčko, tak to máte. Človek aj tam hore mosí mat všetkých pet doma.

— Nále Palko, a to sa aj stalo, čos nám ščil vyprával, alebo sa má ešče len stat? — pýtajú sa sváko Okruhlica.

— Už sa stalo sváčko, celkom na vlas sa stalo — vraví najmladší Tvarožek.

— Veru, veru — ale to už neni pre nás — pokračujú sváčko Ragan. — Je to predsa len veliké huncútstvo!

— Velké, drahé a jaké len chcete sváčko. A tiež my letci si na tom veľmi zakladáme oproti všeliakým bačkorákom, ataleristom, mojžišhusárom, alebo, chcankárom.^[4] To viete, všecky zbrane sú dôležité, ale letectvo nadovšetko!

— Ná, Palko a čos’ fasovál v proprietoch? — pýta sa Jano Poláček, vyslúžilý vojak, legionár.

— Veru Janko, fasovál som delenjaké inštrmenty; kefy, ihly, cverny, zrkadlo a „flintu na vši“, alebožto hrebienek — ani neviem načo, lebo nás najprv ošváreli, takže som vyzieral jak trestanec.

— Ná Palko, a jakobys ty urobél dnes narukujúcim regrútom, nechál bys im fúzy a hrivy, jako si ich z domú doniesli?

— Nie ja, ani jednému, nech sa češe uterákom!

— Nuž teda, nemáš čo žialit ani ty za svojimi kundrlinkami!

— Šak ja nežialím, to len tak som spomenúl — pokračuje Palko. — Či sa ním češeš, alebo nie, mosíš ho mat v kufre a pri prehliadke čistý.

— Potom som vyfasoval kartáček na zuby, kerým som si rok natieral bagance a…

— A šparátka na zuby si nefasoval? — skočí mu do reči Jano Poláček. — My sme v Rusku aj to fasovali.

— Veru ano, aj my tu, ale miesto zubov vyšparujeme si nimi blato z pod majskepél, lebo nožom sa nesmie a massa nám nezostáva moc v zuboch.

— Ná, Palko, a jaký máte signál a regimentsmarš u tých europlánvov? — pýtajú sa sváko Krutý.

— Nuž, aj by sme mali — odpovedá Palko. — Máme tam jedného, kerý nám zaspieva miesto večerky: „Ked som išiel od svej milej, velmi pršalo…“ a ráno zas, služba kričí: Stávaj, stávaj, ty ucho zelené; stávaj, stávaj už je káva hotová!

— Ej nú, ej nú, Pavle si mi ty len viselec delenjaký, práskaný a všetkými masťami mazaný. Šak som poznal tvojeho otca od malička, ten bol vždy fajn chlap, ale ty si pomaly onakvejší jako my tu všetci, dohromady — pohoršujú sa sváčko Ragan, ale len tak — po očku.

— Tatkostarý! — ozve sa z kúta sváčkov vnuk, Jano. — S Palom je to jak podla Písma svatého; „Učedník má býti lepší mistra svého,“ čili — po brezovsky — má byt z neho vaččí kmín, jak je jeho majster.

— Tak je, na vlas je tak! — ozýva sa z hrdiel súsedov.

— Ná, Palko a kde si ščil, si ešče dycky v Nitre? — pýtajú sa sváčko Ragan.

— Oj nie sváčko. Už som v Košiciach a to pomerne dávno, lebo šak ze školy som vyšiel jako desiatník-aspirant a ščil som už četárom.

— A jako sa tam máte? Už som dávno nebol v Košicách, ale strojím sa ešče na Podkarpatskú Rus, vlnu nakupovat. Máš tam niekoho odtálto?

— Mám, veru mám sváčko. Vždy sa nájde nejaký vatrál — známy. Ná a to viete, Brezovan zejde aj tam, kde ho nezasejú. Len čo som sa bol práve vrátél z manébrôv a prechádzam sa vám po korze s Chorvátom, tým fiškálským doktorom, kerý tam slúžel u infanterie — ked tu zrazu čujem za sebú hlas, jakoby na púšti volajícího:

— Cítím futro! Cítím futro!

— Mna to hned drglo. Ba kýho čerta! Jaké futro v Košicách. Kdo tu môže čo cítit, ked sme všetci na petsto kilometrvôv od Brezovej? Otočím sa aj s Jarom Chorvátom — a tu vám vidím, nále — len koho nije! Ná šak ho poznáte viselca, toho, čo nás poctivých a statečných Brezovanvóv, teda aj vás sváčko — tak pekne opísal a hodél o nás do sveta veci, keré maly len tu ostat na Brezovej, jako v Skalici šibenica — enem pro nás a pro naše dítky…

— Ahá, viem, jak bych nevedél; viem, poznám ho; ten huncút viselec delenjaký! Ná kde ho tam čert niesél? šak bol v Bratislave! — dôvodia sváko Ragan.

— Nále, nále, tristohrmených striel centvov žeravých vám do duše pálelo! — zahromží na nás ten dobrý vták. — De sa mi tu berete, chlapci? — pýta sa nás vón, jako ten Elo Šándor. — Čo nesedíš každý doma u mamenky, alebo u frajerky?

— Ná, čo ani nevieš, že som tu u regimentu? — hovorím mu po známosti jakoby. — Nepocítél si to už dávnejšie?

— Šak veru v poslednú dobu mi všade ščeglél nos zápach futra brezovského, či som sedel v banke za písacím stolom, v kaviarni, alebo sa prechádzal v božiej prírode. Čím peknejšie bolo počasie, tým viacej som cítél brezovské futro…

— Ná, lebo vtedy som akurát najviac lietal nad Košicami — povedám mu.

— Ani mi nenapadlo, že bys to bol ty, Palko medzi nami, poriadnymi ludmi. Šak ja bych ta bol už našiel, bol bych išiel rovno za smradom, jak tot sváko Ragan kedysi dávno išli na jarmek do Senice a vyhorela im sviečka v lampáši ida cestú — až bych bol natrafél na teba hen v barcianských barákoch, či kde si to v pekle.

— A ty Jarko, ty kde si? — pokračuje Elo vo vyšetrovaní nás — vojakov. Miesto Jara Chorváta, dám mu tu odpoved já:

— Vieš, vón je u tých bačkorákvóv, čo im nohy smrdia! Šak vieš. — červené výložky = infanterista, modré =

— To viem, to sú tí luftáci — tvrdí Elo.

— Práve som prišiel z manébrvóv — hovorím zas ja, aby sme reku chudáka-regrúta, Jarka Chorváta moc nehamarkovali.

— Ná — a kde si manébroval a jako? — pýta sa Elo.

— Ná — v Tatrách! Vieš, ohromné manébry; také dvojhodinové čundry, jako sa tam nad Tatrami robely, to je predsa zriedkavý pôžitek. Ale aj práce ti je tam vyše prisámbohu! Mosíš sa orientovat, lebo ani nevieš a už si nad Polskom, nad tým Zakopaným kdesi a veru hned spozoruješ, že nie si tam dost vítaným hostom ve vojenském europláne. To vidíš aj s dvojtisícmetrovej výšky a veru dost často počuješ, jako si tam dole kdosi šomre pod nosom: „Pšia krev — cholera!“

— Ná a ozaj si tak čul, Palko? — pýtajú sa sváčko Ragan, zrejme dojatý líčením najmladšieho Tvarôžka.

— Nech som huncút, aj jed môžete vziat na to, čo vám tu vykladám, že je pravda, sváčko — dôvodí Palo. Moc sa u nás hovorí o československo-polskej vzájomnosti, ale tá neplatí na vojenské europlány. Tý nie sú vítané ani na jednej strane. Aj u nás sa škamre, ked cudzí europlán „zablúdi“ nad naše územie.

— A potom, ked preletíš nad naše územie pár metrov od hraničných hrebenov velikananánskych Tatier, vidíš, že je žatva. Ale jaká žatva, človeče boží?! Sváčko, oni vám tí naši horniaci, tam v Liptove najprv s pola snah shŕnajú a potom „žnú“. Keby som si nedal trochu lepší pozor, už by som aj bol napísal do situačného hlásenia, že tam a tam striela nepriatelská batteria. Ked som sa totiž lepšie pozrel, videl som totiž, že v Liptove švábku kopú — to jest, trhajú hu ze zeme dynamítom. Nuž tak hla, vyziera žatva v Liptove — „na horniakoch“. A to je im živôt.

— Nále, nále, čo nám ešče nepovieš! — uškŕňajú sa sváčko Raganov. — Si mi ty len fajn futierko, ej veru si! Ja som myslel, že aspon ty najmladší, budeš poriadnejší od tých starších tvojich bratôv a mýlel som sa. Šecko sa mi vidí, že si ešče vaččí fijan a viselec jako oni všetci dohromady! Ná a ked sa ti tak zalúbelo to — jakos’ hovorél — čundranie, asnaj len nezostaneš u toho remesla a vrátiš sa do cibilu…!?

— Veru sváčko, neviem čo a ako budem. Šak som si podal o licenciu alebožto o živnostenský list ke krajinskému úradu, abych sa reku môhél stat tam hore výhybkárom a prehadzovat glajzne, aby sa tý potvory nevyšinúly z kolajníc, alebo, aby do niečoho nezaprely. Keby niekerý ten europlán náhodú ztratél zaosek, abych mu pomôhél a vôbec, abych tam hore udržoval nejaký poriadek.

— Nále, nále! Ludia boží, nále, vidíte ho? Ale, ale, čo nám tento ošmek ešče facin natára?! — rozhorčujú sa sváčko Ragan. — Nále, Juro, Jurko kde si? Ščeván, zavolaj sem tatenka tot Palového, nech mu ukážem, jakého má viselca v hen tom Palovi! A nezdá sa, že by bol taký viselec! A myslel som, že tí mladší budú lepší jako sme my bývali! Ale kde; mýlel som sa. Šak je ten svet už na ruby obrátený! Čo všetko ešče nevystane z Brezovana!? Ach, kdo ta len mal, kdo ta len vychoval?!

— No sváčko, už nebude dlho trvat, za pár dní budem doma — dodáva Palko — a potom…

— Dobre máš, Palko! Len ty príd skôr domú — vravia sváčko teraz už spokojnejšie, — lebo ti ten luft celý rozum prevráti, už si aj tak jakýsi onakvý. Potom ti poradím pekné dievča, a šak má aj grunt, aj v „Jurenkovém banku“ na knížce nejaký groš a šak s božú a tatenkovú pomocú sa uživíte pri poriadku a bázni božej…!

— Dobre, dobre, dakujem sváčko. Šak až budem potrebovat, obrátim sa po známosti na Vás — vraví najmladší Tvarožek.

Potom sa odobral od súsedov a išiel domov spať.