Sváko Ragan z Brezovej II

Bolo to v nedeľu po poludní, na Barboru. Sváčko sedia za stolom, na konci nosa visia im staré okuliare, kúpené ešte pred markovičovskými voľbami na jarmoku vo Vrbovom a čítajú Postillu. Boli síce do poludnia i v chráme božom, ale po obede sluší sa prečítať si na ten deň pripadajúci text z Postilly. Tak robievali aj starí rodičia sváčkovi, tak robia aj oni a túto peknú tradíciu budú verne zachovávať všetky generácie rodu Raganovského. Do Tvarôžkov, alebo „na Cirkevné“ sluší sa ísť až na večer, keď už niet ani pri statku práce, a len po skončení všetkej opatery v hospodárstve ostáva voľná chvíľa k vypitiu „troch decí modranského“ a pobesedovať si so súsedmi.

Odkedy som svoje poznatky o sváčkovi Raganovi „na papier hodél“, stávajú sa sváčko predmetom všeobecnej pozornosti a úcty. Lebo veď len čo je pravda. Ak spomenieš dakomu figliarstva Brezovanov, hneď si patričný myslí na nášho sváčka, pravda, myslí iba po dobrom a nikdy nie po zlom. Boh uchovaj, krivdil by sváčkovi, kto by o nich zlé myslel!

Stárnu sváčko, stárnu. Zavše keď sa podívajú na dorastajúcu generáciu, zamyslia sa a dúmajú sám pre seba:

— Ná, Sanko, nebodaj ty stárneš, alebo tí viselci delenjakí rostú; jedno alebo druhé, alebo obidvoje.

Sedia sváčko za stolom. Prečítali si dnešný text z Postilly a práve odriekávajú posledné slová príslušnej modlitby, keď v tom do izby vrazí udýchaný a vari ani nepozdraviaci Juro Trtúch zo Závodia a spustí hromovým hlasom na spokojného sváčka:

— Sváčko, sváko, máte cedule…?

— Mám, ale hm, — odpovedia sváko.

— Sto vozových striel a centov žeravých vám do duše pálelo! S Bohom sa majte! — odsekne Juro a práve tak rýchle vybehne z izby ako bol prišiel, ba ani dvere nezavrel za sebou.

Sváko si pokojne ďalej sedia za stolom, ako by sa nič nebolo stalo. Dačo si tak pod nos pohundrávajú. — Nále, vidíš ho, volentiera!? Fajn futierko, ej veru je, nech som huncút! Takých kšeftvov bych mal tisíc za den; ešče mi staré nevrátél, ten lapaj…!

Ak nevysvetlím čitateľovi význam vyše spomenutých dvoch viet, sotva kto pochopí tento žargon, lepšie rečeno amerikanizmus-stručnosť obchodnej mluvy našich bodrých Brezovanov. Slovami: „Sváčko, máte cedule?“ spytoval sa Juro Trtúch sváka Ragana, či majú peniaze na požičanie. Trtúch teda úver žiadal od sváčka. Vo sváčkovej odpovedi: „Mám, ale hm“ — treba rozumeť: „Mám, ale požičiam ti z nich iba vtedy, keď mi dáš zmenku dobrým žírantom podpísanú. Bez zaručiteľa ti ani na zmenku ani fuka nedám.“

Jestli sa v obchodnej korešpodencii našich bánk v novej dobe ujíma stručný amerikanizmus, na Brezovej pod Bradlom majú obchodnú mluvu už dávno zjednodušenú a veru iste stručnejšiu, ako je k nám importovaný „amerikanizmus“.

Po tomto výstupe pobrali sa sváčko do maštale, aby ešte usypali šimlovi a napojili kravu i jalovicu, čo toho roku prisadili. Jalovička sa im už nabehala, keď sa otelí, predajú starú kravu, jej manku, ktorá je už trochu pristará, kašľavá; prisadili ju pred desiatimi rokmi.

Keď statok opatrili, pobrali sa náš sváčko do Tvarôžkov na obligátne „tri deci modranského“. Tam už bolo viac súsedov shromaždených a živo debatujúcich o stavbe novej železnice z Veselia na Morave cez Myjavu do Nového Mesta nad Váhom. Menovite okolnosť, že železnica ide cez Myjavu, našich garbiarov priveľmi zamestnávala.

Medzi Brezovanmi a Myjavci panuje netajená rivalita, závodenie o primát. Brezovania sa nemôžu smieriť s tým, že je okresný súd, „gruntbuch“ lapák a okresný úrad práve na Myjave. Prečo, začo? Menovite teraz, v oslobodenej vlasti veľmi trpko znášajú, že ich národná minulosť nebola povolanými, úradnými činiteľmi vzatá do úvahy vtedy, keď išlo a ide o umiestnenie verejnoprávnych úradov. K Markovičovským voľbám vrbovským Brezovania tiahli pod bielou zástavou, na znak národnej poctivosti a solidarity; ešte i brezovskí židia hlasovali na nášho Jula Markoviča. Myjavci? Medzi nimi sa už aj zradcovia národnej, slovenskej idey vyskytli a pri voľbách do peštianskeho parlamentu niektorí odovzdali vota na odkundesa, Rudnyanského. Brezovskí evanjelici okrem toho odsudzujú nesúlad myjavských cirkevníkov, kopaničiarov s mešťanmi. Myjavské kopanice majú viac obyvateľov, ako mesto Myjava. Početnej svojej sily sú si kopaničiari vedomí a preto, kde len môžu na cirkevných konventoch, naťahujú sa s mešťanmi, zaujímajú opačné stanovisko, takže aj cirkevná vrchnosť evanjelická je hodne zamestnávaná konventuálnymi usneseniami myjavského ev. sboru. Disciplinovaní a pravoverní evanjelickí Brezovania zazlievajú Myjavcom túto nevraživosť. Na tomto pomere nič nespomáha ani to, že kde-tu ožení sa Myjavec s Brezovankou a naopak. Nemajú sa radi a preto sa nik z Brezovej nechystal ku slávnosti zahájenia dopravy na vybudovanej už čiastke železničnej dráhy z Moravy na Myjavu, ktorá mala byť 8. decembra 1927. —

— Veru bych si pomôhél, — vravia sváčko Mocko, — ej veru nejdem! Nech si hu majú, tú mašinu, my Brezovania sa bez niej obejdeme, ale veru dele to nestrpíme! Po Novém roku pôjdeme s deputáciu do Bratislavy, aby nás prideleli okresom k Senici, ked už venkoncom nemá byt okresné sídlo na Brezovú prenesené.

— Nech som huncút, ani jeden Brezovan nepôjde ščil na Myjavu, — ozve sa mladý Černý, — nech si Myjavci hned aj ajroplánovú zeleznicu spravia. Poriadny človek, teda Brezovan, tam nemá čo hladat…!

Slovo dalo slovo a všetci prítomní i so sváčkom Raganom sľúbili, že veru vo štvrtok nik z Brezovej na Myjavu nepôjde. Po ôsmej hodine rozišla sa spoločnosť od Tvarôžkov.

Sváčko si však ináč počínali. Doma na stole čakal ich nedelňajší „Slovenský Denník“ a v tom sa sváčko dočítali, že na Myjavu ku spomínanej slávnosti má prísť aj pán minister, ďr. Milan Hodža. Do sváčka ako by bol elektriky nalial. Nie, nevraživosť stranou, oni na Myjavu naisto pôjdu a čo sa priam celá Brezová na nich nahnevá, pôjdu! Však šimel je vypočinutý, za kšeftom do sveta pred Vianociami nemienia už ísť, nuž prečo by nešli?! Pôjdu a to Hodžovi k vôli, lebo oni sa s ním poznajú už veľmi dávno, ešte z tých čias, keď kandidoval v Kulpíne za ablegáta do peštianskeho parlamentu. Vtedy aj sváko za neho agitovali medzi bačvanskými Slovákmi a Srbmi. Áno, pôjdu sváčko počuť si Hodžu na Myjavu už aj preto, lebo veď on i s rodinou je ich stálym „kunčoftom“. Hodža ešte i teraz len od Raganov kupuje pre seba a rodinu podešve a futro. Sváko si ho teda ako by po známosti pôjdu uctiť.

Sváčko svoj sľub „statočne“ splnili. Vo štvrtok ráno „vyštafirovali“ si svoju ekvipáž, šimlovi sviazali chvost do uzla, vzali ďateliny do noše, obroku do mecha, polovic pečenej husi do kabele kuby a hybaj na Myjavu.

V ten samý deň i moju maličkosť zavial osud na Myjavu. Vlastne doviezol ma tam môj rodák a spolužiak, Števko Dobrovodský z Vrbového, spolu aj s pánom konseniorom a ev. farárom vrbovským, Julkom Bodnárom. Števova „Fiatka“ za pol hodinky vybehla s nami z Vrbového hore vrchmi na Myjavu. Števo karoval sám, nuž boli sme tam čoskoro. Aj tak sme zmeškali, vlak z Veselí n/M. bol už tam. Vlastne boly tam vlaky dva. Ich rušne pyšne si odfukovaly sťa by boly na hlavnej trati „express-orient“ vlak ťahaly.

Naše auto zastalo pred stanicou a koho tam prvého stretnem, boli náš sváčko Ragan.

— Pán Boh daj dobrý deň, sváčko, — pozdravím ako sa patrí a je zvykom na našich stranách.

— Pán Boh uslyš, vy oný, čo ste jeden — odpovedia sváčko. — Ale, čo vás sem až z Košíc čert priniesel; čo nesedíte doma?

— Ako vidíte, sváčko, vzejdem aj tam, kde ma nezasejú. Nebodaj, keď som sa narodil, aj mňa strčili pod opálku a klepali na ňu, jako to na Brezovej robia, aby bol Brezovan poplašený, nezcvrkol sa na kyselé mlieko, nesedel doma ako kvargľa, lež cestoval ustavične za kšeftom. Možno, že i mojim údelom je cestovanie — vravím. — A vy, čo tu robíte, sváčko?

— Ná, jako vidíte, prišiel som sa vlastne na ministra Hodžu podívat a volajakosi ho tu nevidím, ani vy ste ho tu nevideli?

— Veru nie, sváčko, a on už ani nepríde; však tu bude iný člen vlády, Hodža si to necháva, až bude celá železnica vystavená po Nové Mesto nad n/V. Ináče, poďme blíž k tribúne, sváčko, aby sme počuli i zo slávnostných rečí niečo, keď sme už toľký kus cesty sem prešli.

Popošli sme k rečníckej tribúne, kde práve rečnil minister železníc, Najman. Sváko ma šturgnú palcom medzi rebrá až sa mi v očiach zaiskrilo a spýtajú sa polohlasne:

— A toto je čo za ftáka?

— Minister železníc, Najman — odpoviem stručne svákovi.

— Najman, Najman? Počkajte, ja bych ho mal odniekal poznat — poznamenajú Sváko. — Počkajte, hned si vzpomenem, či som mu niekedy futro nelifroval, alebo podešve na vrbovském jarmeku nepredal…

Sváko dúmajú, dúmajú, potisnú baranicu vše s čela na temeno hlavy a zase naopak, na znak toho, že „hýbu rozumom“, alebo sa ľavou rukou — po brezovsky — cez vysokú baranicu na pravom uchu poškriabu. Dĺho im na um neišlo, odkiaľ vlastne ministra Najmana poznajú, až zrazu skoro plným hrdlom zavolajú, že sa okolostojace obecenstvo na nich prekvapene obzeralo…

— Aha, už to mám, no a čo mi to dalo roboty, lež som si zmyslel. Poznám ho z noviniek.

— Áno, je to on — prisvedčím — ten istý.

— Ejnu, ejnu — vravia sváčko pre seba, zrakom ku rečniacemu ministrovi Najmanovi obrátený a skoro by ľútostive kývajúc hlavou pokračujú — a kto by to na neho povedal, že sa to vmestí do neho!? Ved sa zdá byt celkom poriadnym a statečným človekom. Ná, šak aj dobre hovorí, šak by aj pravdu môhel mat, ale mosí byt fajn futierko! Oh, ty hlavo plná múdrosti, kvete z lotusu, bud nám na veky zachovaný…!

Na obed složili sme sa v hostinci u Siváčkov, kde náhodou aj sváčko mali vo dvore svojho šimla s vozidlom etablovaného. Ale u Siváčkov nám obeda dať nechceli, lebo vraj „všetko je henkaj v kinematografe, kde je veliký banket“. Iba čo sme si vína zapili a nejaký syr zajedli. Za chvíľu sa dobatolia za nami aj sváko Ragan, zrejme mile prekvapený, že sme sa zase sišli. Sadli si medzi nás, rozviazali uzel s husinou a ponúkli aj nás. Za chvíľu prisadlo ku nášmu stolu ešte niekoľko Myjavcov a Myjaviek, tak že o veselý hovor núdze nebolo. Myjavci si doberali Brezovú a sváčko im po zásluhe rovnakým odplácali. Zaplatili sme a chystali sa na cestu ďalej. Pred odchodom spýtam sa ešte sváčka: — Sváčko, a jako vám šmakuje myjavská železnica?

— Prisám vačku; veru nejde mi po srsti — odvetia sváčko, ani trochu sa mi nezdá, ved si len pomyslite — zadkom ide na Moravu. Či to len múdre urobeli! Dobre som sa na nu podíval, ale nezmúdrel som z niej! Na takú potvoru si poriadny človek nesadne…

— Ej, sváko, protestuje ktorýsi Myjavec, šak aj vaša mašina chodí zadkom obrátená z Jablonice na Brezovú. Čo vy máte našu mašinu ondiet, urážat?!

— Vidíš ho, viselca — odseknú sváko — kebys tomu rozumel, mlčal bys jak veš pod chrastu. —

— Našu Brezovskú mašinu nekritizuj! Tá už chodí medzi Jablonicu a Brezovú, že trafí aj po tme, čo by hned aj zadkom. Si ešče mladý sečnák, nerozumieš tomu. Vaša mosí tunelami prechádzat a rád bych videl, jako to urobí, ked sa bude cez ne zadkom prepchávat. Či bys ty zadkom obrátený trafél na stanicu odtálto? Veru nie a tým mene v noci. No vidíš! Škoda, vidíš, že si už skoro namiesto!

Debatu zakončil Julko Bodnár komunikačným citátom z Písma: „Jáť jsem ta cesta i život, žádný nepřichází k Otci než skrze mne“ a ďalej, „Byť mi se dostalo jíti přes údolí stínů strašné smrti, Tys Pane se mnou…“ atď.

Vbatolili sme sa do Števovho vozidla a o pol druhej hodine cez Turú Lúku uháňali do Bašnárov a na Bukovec, nechajúc sváčka na Myjave, ale tiež sa už domov pobierajúceho. Ida cestou uvažovali sme s Julkom o myjavskej železnici. Obidvaja priznávali sme jej nesmierny, hospodársko-politický a strategický význam, ale v jej výstavbe vidíme súčasne i pochovanie svojrázu myjavského ľudu. Je síce pravda, že zo samého svojrázu nevyžijeme, ale zmiznú kabanice, kuby, krpce, kasanice, čepce i rukávce; na ich miesto nastúpi šifón, kanafás, cajk, barchet a továrenské látky. Myjavský ženský kroj už len kde-tu po mestách bledolíce slečinky budú nám profanizovať. Nôž sa mi vo vrecku otvára, keď náš myjavský, alebo krakovanský kroj vidím spotvorený na veľkomestskej frajle s bubikopfom, mikádom, napúdrovanou tvárou, nabarvenými gambami, v prelamovaných punčochách a lakýrkach s vysokými podpätkami. To je výslovné ohyzdenie jedinečne krásneho nášho kroja. Však, ak by patričná „fešanda“ v takomto ustrojenom kroji na Myjavu alebo do Krakovian prišla, nedala by si za rámik menej lichotivé slová, akými by ju naše ženičky vykrstily. Beda slovenskému ľudovému kroju, keď ho budú vláčiť dľa parížskeho vkusu po veľkomestských korzách.

Eh, trocha ďaleko som odbočil. Dúmali sme o všeličom. Julko spomínal že nevedel by spočítať koľko ráz za 27 rokov premeral pešo túto hrbolatú cestu z Bukovca na Myjavu a zpät. Dnes to má už lepšie vo Vrbovom, kde je v mieste železničná stanica, mesto dláždené a po stranách asfaltový chodník. Vrbové má až štyroch farárov, troch kresťanských (1 evanjelický a dvaja katolícki) a jedného židovského, ale klebetné jazyky vravia, že vlastne všetci štyria sú Židmi.

Ani sme sa nenazdali, keď auto zastalo pred gazdovským dvorom Bašnárovcov. Vošli sme po známosti do domu, kde nás milo privítala rozšafná gazdiná, známa na celom okolí ako Kačka Bašnárech. Kačka pochodí z Vrbového, je rodená Dobrovodská, osoba veľmi rozumná a dobrá vlastenka. Muž jej zomrel v ruskom zajatí, kdesi v Astracháne, jeho miesto po meči má v rodine Bašnárových zaujať 24-ročný syn, Paľko. Mal by sa už oženiť, však by mal z čoho vychovať nevestu i rodinu. Nebránia mu, mohol by si aj chudobné dievča vziať, nech len by sa jemu páčila a bola tak pracovitou, ako boly mamička i babenka. Dedko Bašnár, ťahajúci už ôsmy krížik na svojom chrbte, ešte vše dohliadnu na čeľaď, hospodárstvo, ale darmo je, už tých rôčkov majú skoro dosť a nohy už nechcú tak ľahko po vrškoch nosiť. Však sa chudák vše požalujú na celý svet, na veľké porcie, na jakúsi tú dávku, do ktorej im v štajronte aj za súsedov v senickom a prietržskom chotári platiť narátali.

Od Bašnárovcov nemožno len tak napochytro ujsť, treba vyčkať trakty. Kto robí opačne, urazil by tento pohostinný dom. Preto ani my — hoc sme mali veľmi na spech — nemohli sme pokračovať v ceste, kým nebola hus upečená. Medzi tým rozbehli sme sa s Julkom a priateľom Števom na Bašnárov kopec, ktorý náš baťko, Hurban Vajanský, ako aj dvor Bašnárech, poeticky zvečnil. S kopca je pekný výhľad na Myjavu, Brezovú a na západe až Šaštín vidno. Pravda, na jar a v lete môže byť pohľad s kopca ešte malebnejší.

Od Bašnárovcov pobrali sme sa cez Bukovec na Brezovú. Už sa zvečerievalo. Tu však nemohli sme obísť nášho Vladka Roya. Samochod zastavil pred farou a my s Julkom vybatolili sa z neho. Vošli sme do fary. Vladko práve vnášal si do pracovne petrolejovú lampu. Náš nečakaný príchod mile ho prekvapil. Vítaniu nebolo konca-kraja. Menovite prekvapilo ho, že ako som sa ja z Košíc až na Bukovci ostehnúl. Vladko prekladal čosi zo Shakespeara, vraj budú to hrať vo februári v Slovenskom Národnom Divadle.

Hoc sa nám času ku diškúzii nedostávalo, jednako však najnaliehavejšie otázky sme si letmo i stojačky zodpovedali. Nevidel som sa s Vladkom snáď už vyše dvoch rokov.

— Čítal som v „Prúdoch“ — vraví Vladko, — tvoj referát, Elo, o zkúsenostiach v Poľsku ako si sa tam mal?

— Nuž ako, — však som svoju cestu opísal, snáď som z nej iba návštevu Zenstochovej a kláštora na Jasnej Górze vynechal, to však nespadá do rámca hospodárskeho referátu…

— Dobre, dobre, — viem, že nespadá — nalieha Vladko, — ale ináč, ináč ako si sa mal? Či sa Ti páčily kraje, lesy, roviny, mestá, pamiatky, obrazárne, more atď. atď.

Pravdaže, všetko sa mi páčilo, ale opísanie týchto dojmov rád ponechávam priateľom, ktorí boli so mnou v Poľsku minulého leta a ktorí vedia prebierať na strunách stejnej lýry, na akej nám aj ty, Vladko, vše zahráš… I papkanica je v Poľsku dobrá, i herbátka ničevó a tie rôzne vúdky, šnapse, eliksíre a všetko čo sa tam pije, vieš… tam nemôžeš jest, abys si neupil a nemôžeš piť, abys si ze 6-10 kanapiek (obložené chlebíky) nezažerkal. Vieš, ja celý rok nesiahnem ku šnapsu, iba na Štedrý večer, aby som sa reku neodcudzil otcovskej tradícii, že si trocha „ježiškového“ uvarím, ale inakedy nie. Avšak tento raz — napil som sa vúdky na celý život. Ak by som bol kanapku vodou zapil, bola by sa táto nazdávala, že ju pes sožral. Proste, vieš — proste — tam bolo absolútne vylúčené nezapíjať. Teda, to sa mi musí odpustiť a každému z nás, — ale…

— Hej, čo ale, von s tým — reklamuje Vladko — to bude dačo zaujímavého, povedz nám to, čo aj na krátko.

— Nuž vieš, — vravím — možno sa Ti to bude zdať aj malicherným. V Poľsku nemajú, nepoznajú našich bryndzových halušiek. Majú tam mäsa, polievky a múčniky na všeliako, ale bryndzových halušiek nepoznajú a to bude iste na dlhú dobu prekážkou slovensko — a československo-poľskej vzájemnosti. Však ani doma každý deň nejem bryndzových halušiek, ale keď som bol v Poľsku, zabažilo sa mi veľmi po nich. Na štvrtý deň nášho pobytu v Rzeczi pospolitej Polskiej písal som svojim „dvom tretinám“ do Košíc medzi iným: „Olinka moja drahá!… a keď ti budem z daktorej pohraničnej stanice telegrafovať, že už som vo vlaku na zpiatočnej ceste do Košíc, navar mi po slovensky kapustnice (rozumej, aby sa v nej aj prasiatko pováľalo) a misu správnych, bryndzových halušiek…“

A tak sa aj skutočne stalo. Jakživ mi tak nechutnaly, ako tento raz! Bryndzové halušky budú vážnym problémom v stykoch slovensko-poľských, už či sa tomu Tido Gašpar usmieva alebo nie.

Vieš, Vladko, reku aby sa slovenská i poľská žurnalistika podujala preklenúť nejak tento problém…

— Neviem, neviem — krúti Vlado pochybovačne hlavou. — Bratia Poliaci môžu zase nadhodiť, že naše kuchárky musia sa naučiť poľské kanapky prihotúvať. Vieš čo, o týchto otázkach prejednáme pri najbližšom zájazde poľských žurnalistov k nám, alebo našich do Poľska, pojednáme vo zvláštnej ankete.

— Dobre, — vravím, — ja sa podrobujem, len povedz bratislavským felibrom, aby na vec nezabudli.

Pravda, ani tu sme sa nemohli baviť. Ani sme si zimníky nesvliekli a nesadli si. Bolo treba ďalej ísť, bo auto muselo prechodiť zlými, poľnými cestami, kým sa spustilo s kopcov do Brezovej. Rozlúčili sme sa bratsky, Števo nakurbloval motor a my uháňali, vlastne vliekli sme sa po rozheganej poľnej ceste smerom k našim stranám.

Do Brezovej dorazili sme o 6. hodine. Už bola tma. Števová „Fiatka“ po toľkej túre sa dobre osvedčila. Zastali sme — kde inde ako — u Tvarôžkov, ale sme si povedali, že len na desať minút. Za ten čas chcel som aspoň dvoch-troch priateľov navštíviť. Vylezieme zo samochodu, narovnáme si trocha kríže a natiahneme hnáty. Julko so Števom vojdú do hostínca a ja sa v tme obzerám, kam by som najprv na minútku odbehol. Po ceste predo mnou prechodia dve ženičky, Brezovanky a ja počul som z ich rozhovoru:

— Ná, Juda, — ved tu smrdí niečo, jako by benzín; nebodaj tu prebiehél antonobil. Ba čo nám Brezovú osmrádzujú, potvory delenjaké…!?

— Nemyslím, Betka; asnaj niekdo nezhasel šušen na sviečke; šak veru smrdet može aj bez benzínu…!

Po tomto duette odhodlal som sa vojsť do blízkeho obchodu priateľa, Ivana Gavoru. Vkročím, v obchode sem tam behajú učni, pomocníci a šéfa nevidno. Až za chvíľu vytašmal sa z vedľajšej miestnosti. Díva sa na mňa, díva, sťa by ma nepoznal. Keď ešte bližšie ku mne pristúpil, pretre si oči a zvolá:

— Si to ty, Elo, alebo je to iba duch Ela Šándora?

— Ja som to — vravím, — duch Elov, ale vtelený!

— Ná, odkals’ spádél do našej Brezovej tak z čista jasna, šak som ti fčera list písal do Košíc? Vidíš ho, viselca; zejde naozaj aj tam, kde ho nezasejú!

— Ivko môj, bol som s Julkom Bodnárom aj so sváčkom Raganom na Myjave, keď tam po prvý raz novú železnicu predvádzali a teraz… Ztratil som direkciu…!

— Ked len to, — odpovedá vesele Ivan a už ma ťahá do vedľajšej miestnosti. — Len poj sem, ja ti už pomôžem nájsť direkciu.

Vošli sme a Ivan vytiahne odkiaľsi z kúta fľašu s „národným“, slivovičkou doma varenou a tri razy prepaľovanou. Naleje do menej skromných kalíškov a

— daj nám Pán Bôh zdravie! — slovami udomácňujeme vzácny elixír do žalúdkov. Slivovička bola ani medokýš, takej v meste nedostaneš kúpiť. Sama sa pila, sama dolu hrtanom karovala.

— Daj pán Bôh zdravie! Pán Bôh uslyš; šak je to jeho remeslo, (rozumej, aby zdravie dával), — ozývalo sa v miestnosti. Ktosi vošiel do obchodu a spytoval sa, kde je pán šéf. Učeň odpovie:

— Ščil, prosím, pán šéf nemá času, lebo sa díva na múku v magacíne, tak za hodinu asnaj bude tu.

Vidno, že Ivko má disciplinovaný a móresu znalý personál.

Avšak za malú chvíľu prišiel za nami aj Julko. Aj tomu chceli nadišputovať, že pán šéf „sa díva na múku“. Nedal sa. Vošiel a musel si tiež so mnou „direkciu naprávať“. Lenže teraz som už ja musel počúvnuť Julka a ísť s ním spoločne na návštevu do Dankov, bývajúcich hneď v treťom dome s hora. Ivana som však vopred požiadal, aby mi z tej slivovičky so dve fľašky prihotovil. Jednu pre otca a druhú pre mňa, aby sme si po slovensky mohli „ježiškového“ na Štedrý večer navariť. Bez „Ježiškového“ niet Štedrého večera! Ivan rozkázal svojim adjutantom, aby vybrali dve „subtílne“ fľašky a naplnili slivovičkou. Viselci, vybrali fľaše šestnásťdecové, väčších už nemali. Zatiaľ sme prešli do Dankov.

Sváčko Danko, v žltej garbiarskej zástere, čosi si do kalendára zapisovali a strynká motali sa v kuchyni. Veľké bolo ich prekvapenie, keď sme sa vrhnuli do kuchyne a keď Julko na mňa vyzradil, že ja som to spáchal o svákovi Raganovi z Brezovej.

— Ach, jéjdanko, — zhýknu strynká, — a já som myslela, že ste taký malý, bosrmán a vy taký čungálisko dlhý, veliký — ach jejdánenko! Mamenko? Ančo, Juda, — ná chod, podívaj sa v komore, prines niečo! Šak vás tak na prázdno nepustíme…! — ochkajú strynká.

— Nie, strynká, my sme len na skoku, ospravedlňuje Julko, — musíme preč, lebo nás majiteľ auta nechce čakať, keďže je od rána von z domu. — Sváko medzi tým zpoza postele vytiahli fľašu nejakej „gramatiky“ a v ruke strynkej zjavila sa zrazu údená klbása, dlhá aj so dva metry. Pravda, my, sme sa nemohli zdržať. Nemilo padlo Dankovcom, že sme neprijali ich pohostenie. Musel som strynke sľúbiť, že keď sa najbližšie na Brezovú podívam, celkom iste u nich sosadnem. Rozlúčili sme sa vo veselej nálade s Dankovými, strynká si pri tom nemohli odpustiť, aby nepoznamenali figliarsky: — Ej, Vy viselec delenjaký!

Aká pomoc, museli sme ísť.

Ťažšie sa nám bolo dostať von od Gavorov. Za chvíľu prišiel aj Milko Gavora z továrne „Bradlan“ a iní a chceli nás tam zdržať na noc. Však, že nás odvezú ráno do Vrbového, nemusíme sa obávať. Ženáčom daly ich polovičky do polnoci priepustku, takže spoločnosť už bola zabezpečená. Nič na plat, nemohli sme sa zdržať. Medzi prítomnými ozval sa i taký hlas, že by bolo treba „presvedčit sa“, či má naše auto dobré gumy, pichnúť do každej, aby ich šofér musel lepiť a my tak dlhšie zdržali sa na Brezovej. Pravda, rozvážnejší tomu zabránili.

U Tvarôžkov bola zase druhá spoločnosť. Lenže tu sa už tiež mnoho zmenilo od tých čias, ako som tu bol posledne pred dvoma rokami. Starí už negazdujú, obchod odovzdali zaťovi a sami sa utiahli do Rinka, akoby na odpočinok. Nálada bola veselá; každý z prítomných vedel o nejakom novšom figliarstve sváka Ragana.

Po chvíli „dotalúpili“ sa aj sváčko Ragan. V šenkovni začul som ich, ako komusi hovorili:

— Čo ja ti poviem! Prišiel, šak som už bol s ním na Myjave. Máš pravdu! Šak takto sa zdá byt poriadnym človekom, skoro jako rodený Brezovan. No, no — a kdo by to bol nanho povedal, že to šetko o mne do sveta vykrámi…!? Ten viselec!

Keď sváčko vkročili do hosťovskej miestnosti, my sme sa už chystali na cestu a poodobierali od všetkých prítomných. Iba keď sme už sedeli v samochode, zavolajú sváčko Ragan:

— Počúvajte, Vy oný čo ste jeden! Aby ste to zas nehodeli o mne do novín, čo sme sa na Myjave diškurovali!

— Nebojte sa, sváčko, čo som si nezapamätal, nenapíšem.

Za necelej pol hodinky sbehli sme z Brezovej do Vrbového.