Sváko Ragan z Brezovej II

Tento raz zvolili si brezovskí cirkevníci za svojho duchovného pastiera farára vrbovčianskeho. Na mene nezáleží, hlavné je, že príhoda, ktorú uvádzame sa skutočne stala. Vrbovce je obec súsedná s Myjavou, tesne na hranici Moravy ležiaca. Na Brezovú musíš z Vrboviec cez Myjavu prechodiť a keď ňou prechodí slávnostný sprievod, vezúci novozvoleného farára, hm, to je aj pre Myjavcov zvláštnou udalosťou.

Martin Dengľavý, rodom — krvou Brezovan, priženil sa na Myjavu. Obyčajne sa stáva, že takýto rodinný prišelec aklimatizuje sa v rodnom kraji ženinom a zabudne na svoj domov, kam — ako sa vraví — aj „kriminálom patrí“. Dalo by sa právom predpokladať, že aj náš Martinko nassal do seba „myjavskej manýry“, ktorá sa na vonok javila najmenej v tom, že Myjavec dopaľoval Brezovana, kdekoľvek sa stretli. Bol Dengľavý už vyše 20 rokov myjavským obyvateľom.

Ale chyba lávky! Martinko sa nám Brezovanom neodcudzil a nedal sa nikdy strhnúť ani k najmenším výčinom proti svojim rodákom. Práve naopak, kde len mohol, zastal sa Brezovana, nedopustil na neho krivej reči, ostával stále dôsledným ku brezovskému lokálpatriotizmu. Preto ho Brezovania i Myjavci obecne nazývali „brezovským konzúlom“ na Myjave.

Je teda samozrejmé, že Martinko nemohol vynechať takú jedinečnú, eh čo, — zrovna historickú udalosť, ako bol tento slávnostný prevoz brezovského slova Božieho kazateľa cez Myjavu. Bol Martin už ôsmy rok kurátorom, vedel, čo sa patrí učiniť pri takejto príležitosti. Keď od Brezovej blížila sa kolonia ovenčených vozov s mládežou, staršími i hodnostármi ev. sboru brezovského, ponáhľajúca na Vrbovce odviezť pána farára, „konzúl“ čakal krajanov na dolnom konci Myjavy, tiež vo sviatočnom rúchu oblečený. Keď k nemu prišiel prvý povoz Štefánikech s poddozorcom (sborový dozorca — ako spolupredseda sboru, vítal farára až na mieste jeho nového pôsobišťa) a kurátormi, zastaví ho „konzúl“ a počal sa vypytovať na podrobnosti slávnostného programu. Rozumie sa, sám bol samá ochota, voči želaniam svojich krajanov prejavoval neobyčajnú pozornosť. Zbadajúc nášho sváčka Ragana, ako sedia v treťom voze s ktorýmsi prísažným, zavolá na neho plným hrdlom:

— Nále, aj ty si tu Sanko? Ná, poj na pohárek piva, čo sa tam budeš tlačit. Nechaj ich nech idú na Vrbovce. Ty ich tu dočkaj, šak ho oni adanimam aj bez teba sem dovezú.

— A vy, ludkovia moji, len chodte s božú pomocú dale. To sa rozumie, že Myjavci vedia, čo je dnes ich povinnostú. Šak už sme sa aj v sbore postarali, jako by sme najlepšie privítali vašého pána farára. Áno, aj sa postarali, na vlas veru. Ná šak uvidíte a viem, že vás prekvapíme a bude sa vám lúbit naša uvítancia. Tak ščil chodte s pánom Bohom dale. My vás tu dočkáme se sváčkom.

Sváko sa nedali dva razy ponúkať. Bolo to v auguste, slnko pražilo a pípec si nechceli dať na jazyku prirásť. Sišli s voza a utiahli sa aj s Martinom ku tetinke Cádrech. Tam si obidvaja krajani vesele popíjali.

Za necelej poldruhej hodiny prišiel farský mendík udychčaný hlásiť p. kurátorovi Dengavému, že už sa Brezovania vracajú, videl ich na brehu nie ďaleko vzdialených za mestom.

Pán „konzúl“ — kurátor nariadil ostro zvoniť a tak dlho, kým neprejdú Myjavou a chotárom.

Táto neobyčajná pozornosť, so strany ich „konzúla“ voči krajanom prejavená, mile prekvapila našich Brezovanov. Bože, — kedy že to bolo, keď Myjavci posledný raz zvonením vítali Brezovanov! Vari iba v roku 1848, keď ich prišiel Hurban do boja svolávať proti Maďarom. Od tej doby nie. Rozumie sa, Brezovania si nevedeli dosť vynachváliť šikovnosť ich krajana Dengavého, ktorý sa týmto činom ako opravdový kavalier prezentoval svojim rodákom. Mendíci ver vyzváňali sťa o závod.

Na tretí deň obdržal brezovský farár účet od svojho myjavského kurátora tohoto znenia:

„Žiadate sa, aby ste za slávnostné zvonenie k Vašemu vítaniu K 8.— pokladnici našého sboru myjavského behom 8 dní zaplatili pod exekúciu.

Martin Dengavý, kurátor.“

Pán farár brezovský ešte i dnes opatruje poistenku od zaplateného tohoto obnosu.