Sváko Ragan z Brezovej II

Keď už píšeme životopis sváka Ragana, musíme spomenúť aj tú časť ich obecnej činnosti, keď ich dôvera občanov slávnej veľkej obce Brezovej a ku tejto patriacich kopaníc postavila čiže vyvolila na rychtársky prestol. Nebola to ver maličkosť za starého režimu, keď nad myjavským okresom bačoval povestný slúžny Filberger Gyula, mamľas po každej stránke prebíjaný. Ale na Brezovanov bol krátky, tým nemohol diktovať rychtára ako v iných niektorých obciach. Brezovania si vždy volili rychtára svojho človeka, rozumej — národovca od kosti a charakteru všestranne statočného. Vtedy nebolo slasťou byť rychtárom, lebo Filberger ho prenasledoval, kde mohol. Len človek pevnej, neohebnej chrbtovej kosti odolal filbergerovským nástrahám a sváčko takým skutočne boli. Nebáli sa slúžneho ani vicišpána, inu — ako pravý Brezovan.

Sváko Ragan úradovali, rychtárčili ku všeobecnej spokojnosti. Po dobu tejto činnosti zdá sa, že menej figliarčili ako predtým a potom. Z doby ich rychtárčenia verejná mienka brezovská nezaznamenáva zvláštnych figliarskych príhod, lebo sváčko predchodili príkladom vážnosti v slove i v konaní. Voči svojim spoluobčanom, menovite ale voči figliarskej mládeži uplatňovali zásadu: „Každá duše vrchnosti poddaná buď, neboť každá vrchnost od Boha jest dána.“ To stačilo, aby bola zachovaná všestranná úcta ku tak vysokováženému úradu, ako bolo aj sváčkovo rychtárstvo. K použitiu palice pán rychtár nemusel siahnuť, nanajvýš ak sa dakde pobili cigáni z Baranca a hlava obce musela zakročiť hneď na bojisku. V takom prípade pán rychtár zjednával právo žilou (bykovec), ktorá v cigánskom národe vzbudzovala náležitý rešpekt.

Ako to už v obci býva, i na Brezovej vyskytujú sa spory, ktoré prichodilo rozsudzovať rychtárovi. Sváčko neradi videli, keď sa občania súdili a ľúto im bolo, keď svojím rozsudkom niektorú stranu neuspokojili, ona sa odvolala na vyššiu inštanciu, to je — na slúžnovský úrad. „Hja, neulahodíš všetkým ludom“ hovorievali sváčko, keď daktorá zo žalujúcich strán oznámila apelátu.

Spory si triedili sváčko podľa ročných období. Krádeže rozsudzovali na jar. Vtedy ich býva najviacej a do obce prichodia rôzne prezpoľné indivídua. Repozície si nechávali na leto a jeseň, keď bolo pekné počasie a sucho, lebo veru brodiť sa po roliach v blate, to nikoho nebaví.

Spory pre urážky na cti odkladali si sváčko vždy na zimu. Tieto boly veľa ráz dosť složité a ich riešenie vyžadovalo múdrej rozvahy sudcovej. Nesmelo mu ujsť ani jedno slovíčko z argumentácie rozvadených stránok, aby bolo možno presne stanoviť, kto má pravdu. Lenže tu si sváčko aj ináč pomáhali.

Rozkázali obecnému pomocníkovi, aby poriadne naložil do kachieľ a čo by ich hneď rozhodilo. Pán rychtár sadli k oknu a rozvadené strany usadili k rožhaveným kachliam. Pravda, vtedy ani na Brezovej nebolo v móde, aby si občania v obecnom dome kožuchy, bundy, kuby a kabanice v predizbe vyzliekali a bez nich vstupovali do úradnej pracovne pána rychtára, alebo notára. Občania vchodili do úradu, tak jak boli, teplo oblečení a sváčko im takým prikázali usadiť sa na lavicu ku kachliam. Sváko, pravda, vydržali — bez bundy — pri okne sediac jednať so stranami, ktoré sa nesmely hnúť od horúcich kachieľ.

Jednajú sváko „s rozkohútenými“ stranami jednajú, ale z počiatku bezúčelne. Ako to už býva v takýchto prípadoch, žalobca i obžalovaný chce mať absolútnú pravdu.

Ťažko je po prvých vetách žaloby a obhajoby prisúdiť právo. Treba o spore jednať, rozobrať ho — a to sa rozumie, že najsamprv treba sa pokúsiť smieriť rozvadené strany. V sporoch pre urážku na cti sudca hneď na začiatku pojednávania sa spýta stránok, či sú ochotné smieriť sa. Keď sa nesmieria, začne spor prejednávať. Na vlas tak to robievali aj náš sváčko a kachle im v tom výdatne pomáhaly. Tvrdohlavé a neustupčivé strany nevydržaly dlho vzdorovať; zmäkly. Pri rozžhavených kachliach sediac počaly sa čím ďalej, tým väčšmi potiť. Pekelná horúčosť z kachieľ sálajúca, spôsobila im skutočný parný kúpel, v ktorom nik dlho nevydrží. Zmäknul žalobca i obžalovaný a sváčko mali úlohu sudcovskú usnadnenú, ba zjednodušenú. Nemuseli potom priveľmi naliehať na rozvadených, aby sa smierili. Oni sa vďačne smierili, len aby sa vyslobodili z horúceho pekla.

Akože neni pravidla bez výnimky, aj v takomto prisluhovaní spravedlnosti, hoc aj zriedkavo, ale predsa sa vyskytly prípady, kde ľahšie oblečené strany nezmäkly pri kachliach a rychtár musel jednu z nich odsúdiť — potrestať. A tu sa sváčko vždy spýtali:

— Si spokojný, alebo rekuruješ?

Ak bol odsúdenec spokojný, bolo dobre, ak nie, prikázali stranám ostať sedeť pri kachliach a oznámili:

— Spýtam sa telefonom pána slúžneho — vyššiej vrchnosti, čo povie na tvoj rekurírunk.

Sváčko vošli do vedľajšej izby, z ktorej sa za chvíľu vrátili so zvýšeným trestom pre odsúdeného. Rozumie sa, že nikam netelefonovali a trest o svojej újme zvýšili.

Hej, ale raz vyzráli na rychtára sváčka dvaja Amerikáni, zo Štverníka pochodiaci. Sváko ich tiež posadili ku kachľom, pri ktorých obidvaja vydržali sedeť skoro celé dopoludnie. K smieru medzi nimi nedošlo, čo sváka veľmi rozčuľovalo, až ktorýsi z nich zavolá na sváčka:

— Na nás si sváko s týmto nevyjdete, lebo my sme v Amerike v pensylvanských majnách vyše 10 rokôv pracovali pri kotloch. —

Spomenieme ešte jedon prípad zo súdobnej prakse sváka Ragana, z tých čias, keď boli prísažným. Tento raz rozsudzovali na kopaniciach, vo Štverníku.

Bolo pred Veľkou nocou, keď husi vajcia nesú a niektoré aj na nich sedia. Opatrnému mužovi, Paľovi Pagáčovi, takto poctivého remesla tesárskeho, majstrovi na Brezovej, ztratila sa húska. Bola to vlastne hus pekná kropenatá, strynká Pagáčech vraveli, že ich hus má koreň — prekoreň v Egypte, aspoň takto vravel ten bradatý profesor, ktorý nedávno prišiel na Brezovú až hen z Prahy, aby s Ivanom Gavorom preskúmal podzemnú jaskyňu, týmto v horách, kdesi za Klobúkovou objavenú. Hus už mala dvanásť vajec snesených, strynká rátali, že tak za týždeň už začne sedeť. Krom nej mali ešte jednu, jej mamku. Spolu chodievaly v lete na pašu, v zime na potok. Ten raz prišla mamka sama domov z potoka. Strynká volajú hore dolu: „žiburka, žiburka, kde si?“ Ale husi nebolo! Darmo chodili ešte aj za tmy okolo potoka, vypytovali sa známych, horných, dolných súsedov, — hus nie a nie najsť. Bol práve jarmočný deň, nuž Pagáčovci boli istí, že im „nejaký vatrál prespolný ich žiburku ponkél“.

— Bodaj mu v gágore ostala! — prekĺňajú strynká — aby hu, Bože večný, nemôhél ani len zažiť!

— Aby sa z niej nemôhel vy…! — dodávajú sváko Pagáč.

Museli sa smieriť s osudom, ač strynká dlho nemohli zabudnúť toľkej ztraty. Až asi o týždeň išli sváko Pagáč na tri deci modranského k Jankovi Krutých, keď ich cestou zastaví domorodý žid brezovský, Náco Spitzer:

— Pán Pagáč, mal by som pre vás niečo.

— A čo takého, Nácko?

— Hus sa našla, nech som huncút veru sa, nebodaj to bude, vaša.

— Nehovorte, Nácko, naozaj? Alebo si ze mna robíte dobrý den! — pochybujú sváko.

— Otci bouprisam, už je tomu tak — dodáva Náco. — Akurát neskaj som dostal chýr ze Štverníka. Odkazuje mi Sanko Zalavský z kopaníc, ze Štverníka, poznáte ho, šak o tom teda nemosíte nikde hovoriť —, že sa tam potĺka po sadoch čiasi hus, kerá porád gága a gazdynie hovoria, že je to istotne prezpolná hus. Jestli sa na Brezovej niekomu hus ztratela, aby si hu prišiel vziat, aby sa stavel najprv u neho, u Sanka Zalavského; býva v dolných chalupách za potokom a on už povíe patričnému, kde si má hus hladat…

— Nále, nále, a ozaj by tak bolo Nácko? — spytujú sa nedôverčive sváko.

— Ná, šak čo bych vám fatiny táral? Tak je. Len sa čím skor zeberte a hybajte do Štverníka.

Sváko Pagáč vám nelenili, ale ešte v ten samý deň pobrali sa do kopaníc pre hus. Ve Štverníku prijdú ku Sankovi Zalavskému, ktorého dobre poznali, lebo pred troma rokmi kúpili od neho pár prasiec — cecákov, ktoré — že neboly z Čachtíc — sa pekne vydarily a po necelom jednoročnom krmení malo každé na celú dlaň vysokú slaninu.

— Pán Bôh daj dobrý den, pozdravia sa sváko Pagáč a vstúpia do dvora, kde Zalavský okresával si práve pražce na most do maštale.

— Pán Bôh uslyš, společne — odvetí domáci gazda — čo ste mi doniesli, sváko?

— Ná, aj doniesél aj bych odniesél — vravia sváko. — Doniesel som seba a odniesél bych tú hus, čo ste o niej odkázali Nácovi Spitzerovi. Moja hus je to, Samuško, nám hu ponkél nejaký volentier!

— Ách, nále, nále — šak je hen v tom tretiem sade — ukazuje Zalavský — ponkél vám hu ten obšajsník, Jano Rágala na jarmek, ked sa vracal domu z Brezovej. My sme išli za ním na voze a videli sme na vlas, jako hu grajfél klukanú, a hodél do košiny. Šak som to aj Nácovi napisal, aby to u vás tam vyhlásel. Komu sa reku hus ztratela, nech sa o nu hlási. Bez toho nám ten viselec, Rágala len balamutu robí a špatí naše kopanice. Raz noci natrafil na majstra a preto mosíte ho hodne nastrašit.

— Ej nú, ej nú, taký viselec! Kdo by si to len bol nanho, na potvoru pomyslel, že by sa dotkél cudzého — čudujú sa sváko Pagáč. — Uvidím, či sa prizná, ten ošmek. A teda — dakujem vám, Samuško, lež sa odslúžim. Do videnia.

— S pánom Bohom chodte, len ho poriadne nastrašte, toho nenechavého mamlasa — hovorí Zalavský na cestu svákovi.

Vydriapu sa sváko do tretieho sadu, uvidia tam svoju hus, a zavolajú na nu natešený:

— Žiburka, žiburka ná — kde ta sem čert niesél, čo si nedáš pozor pred kmínmi…?!

Hus poznala hlas svojho gazdu, zagágla radostne a zaraz priletela ku svákovi, ktorí ju chytili, vzali pod rameno a zašli na dvor chalupy, ku ktorej sad patril a v ktorej bývalo až pätoro rodín. Tam sa postavili na prostriedok dvora a zavolali hlasom vábivým:

— Ludia, kde ste kerí. Podte ven, čo ste mi tú hus odniesli, abych vám dal nálezné a zaplatél za unuváciu…

Z chalupy nik nevychodil, ako keď by v nej nebolo nikoho. Sváko boli rád, že majú hus celučičkú, celú a zdravú, nuž zamierili najkratšou cestou ku Brezovej nesúc si hus pod pazuchou. Avšak ešte medzi chalupami stretli sváka Ragana, kupujúceho surové kože od Jura Milčíka. Ragan uvidiac Pagáča vo Štverníku a k tomu ešte s husou pod ramenom, zanechajú handlovania a zavolajú na Pagáča:

— Nále, milý mocný Bože, nále Sanko, nále čo tu robíš a ešte z husú pod pazuchú? Kerá strela ta sem doniesla…?

— Ná, šak čo ti mám hovorit. Tu hla, Jano Rágala ponkél mi na Brezovej pri posledném jarmeku túto húsku, nuž bol som si pre nú. A včil idem pomaly domu.

— No vidiš ho, viselca; a vieš naozaj, že ti hu Rágala ponkél? — spytujú sa sváko Ragan sváka Pagáča.

— Jakožináč, ved tu v chalupách sú svedkovia, keri ma priviedli na jej stopu.

— No počkaj, Sanko; ked je tak, ja viselca prinutím, aby sa priznal, šak od čoho som prísažný. Počkaj len, odpadne ti chut na lacnú husacinu, ej odpadne, bouprisám!!

Sváka Ragana prípad tento vyniesol z miery. Odkázali preto Janovi Rágalovi, aby sa hned dostavil ku prísažnému, pánu Raganovi, ktorí ho čakajú ve škole. Rágala o chvíľu prišiel do školy. Sváko Ragan napchali a pripálili si do fajky a nastrojac si vážnu tvár, hotúvali sa vykonať súdcovský rozsudok podľa práva a spravedlnosti.

— Pán Bôh daj ščastlivý dobrý den — pozdraví sa Rágala, ako sa patrí — volali ste ma, nuž prišiel som, reku čo chcete…

Sváko prísažný urobia prísnu tvár a spustia na Jana hlasom veľmi vážnym.

— Ty, Jano Rágala, vieš, čo hovorí Písmo o vrchnosti?

— Vedel som, ale už som zaból sváčko, ked mi poviete, budem vedeť — odpovedá Rágala s kľudom, ani okom nežmurknúc.

— Šak dost hanba, že je v chotári slávnej velkej obce Brezovej taký trubiroh, kerý nevie že… „každá duše vrchnosti poddaná bud, neboť každá vrchnost od Boha jest dána“. To ti len preto pripomínám, abys vedel, jako máš se mnú hovorit, že ščil sa máš zodpovedat pred prísažným, pred obecným úradom, vrchnostú od Boha stanovenú. Sadni si a odpovedaj múdre na to, čo sa ta budem pýtat. Na čo sa ta nepýtam, možeš mlčat.

— Šak teda počúvam sváčko.

— Jaký sváčko, kde sváčko?! — ozve sa kopanický hajtman, Palo Macúch — ščil sú ti sváčko vrchnostú, pánom prísažným, abys vedel.

— A s tebú si to vyrídím, až sváko odejdú — odsekne mu hnevive Rágala a premeria ho od päty do hlavy pohľadom, po ktorom by človek najradšej zaliezol do myšacej diery.

Lenže tejto vyhrážky všimli si už aj sváko Ragan a zaraz na ňu odpovedali delikventovi:

— Nolen, pomaly, pomaly, abys neprišiel neskoro, abych ti reku já nevyridél a neposlal ta až ze šandármi na Myjavu. Kdo ta mal, žes taký frišký?! — Ešče sme neskončeli. Reku, či vieš sedmé božie prikázanie s cojestóm? Há, ščíl hovor!

— Sedmé božie prikázanie je nepokradneš — odpovie pokorne Rágala.

— A „co jest to“ vieš?

— To mi už vyfúkalo z kotrby. Neni div. Moc som sa toho nenaučél. Chodél som šest zím do prvej klasy, rechtor ma posielali sečku rezat, nuž veru moc mi toho v modzgu neostalo.

— No, to videt aj tak na tebe — nadhodia sváko prísažný — neboli by sme o tebe čuli také reči, jaké sme čuli, kebys bol vedél a si uvedomél lepšie „co jest to“ ze sedmého božieho prikázania. Radím ti, abys nám, vrchnosti a tu prítomným opatrným občanom povedal číro čístú pravdu. Povec, ponkéls’ tu hus alebo nie?!

— Neponkél, sváčko, načo bych to robél!

— Jano, necigán, ešče nestojíš pred okresným sudcom, tu si pred úradom, vrchnostú a máš pravdu povedat, šak sme ta videli, jako si hus grajfél klukanú za dolným koncom na Brezovej — napomína ho sused Martin Mikuščiak.

— Ked som neponkél, tak som neponkél a čo ste aj sto razy videli — bráni sa Rágala.

— Ná, ked sa nepriznáš, dobre — vravia sváko Ragan — následky si pripíš sebe. Podívaj sa dobre po svojem majetku, abys videl jaký bol! Myslím, že ti nestačí ani dva razy tak veliký, ked ta tu hla, tento človek, kerému si hus ponkél, dajú na právo a fiškálom. No a úrad mosí ta oznámit ešče dnes šandárom…

Táto hrozba pohla už svedomím Jánovým. Zľakol sa práva a ešte väčšmi fiškálov. Lebo fiškál nikdy neprehrá právo, iba strana, ktorú zastupuje. Fiškál každý a vždy vyhrá. Jano sa poškriabal za uchom, ochká hore-dolu, povstane so stolice a so sklopeným zrakom, obrátený ku svákovi hovorí:

— Nuž, ked je tak, tak sa priznám. Já som hus neukradél, len som hu vzal. Plietla sa mi do cesty, reku, aby jej chudiatko hlúpej husi niekdo neublížél, vzal som ju, hodél do košiny a doviezél domu. Nech sa reku živí tu, na kopanicách. Ale zlého úmyslu som nemal…

— Mal-nemal, hus si ponkél — dodajú prísne sváko. Prisvojél sis’ cudzí majetek a za to ta stihne trest jak pred pánom Bohom, tak aj pred slávnym úradom, slávnej velkej obce Brezovej pod Bradlom, a basta…!

— Bude sol aj omasta — zavznelo razom z úst všetkých prítomných.

— Ná, šak ten človek majú hus, čo chcú ešče — bráni sa Rágala.

— Majú — nemajú, ale ztrateli jeden den a merali sem, do Štverníka cestu. Teda: za ztratu času a za unuváciu zaplatíš im hned tu padesát korún a druhých padesát korún dáš na sviece do oltára, lebo ináč ta dáme šandármi zondiet, ty viselec čo si! Ty nám budeš špatit chýr našého chotára? Bud rád, že ti to ešče takto lacno merám, ale bych mal sto chutí poslat ta na mesiac drevo rezat okresnému súdu na Myjavu! Otca si mal poriadneho človeka, ale ty si kmín. Takých ludí my nepotrebujeme v našiem chotári! Lebo budeš statečným človekom, alebo sa nám prac z očú…!

Sváko túto mravokárnu reč spustili stojačky a fajku pri tom držali v ruke. Sálala z nich úradná hrúza. Susedia veru zabudli do jednoho, že sú to ten istý sváko Ragan, ktorý pred pol hodinou skupovali vajcia, kurence a surové kože po Štverníku.

— Jano asi rátal s tým, že bude posúdený, preto vzal si už doma do prucla všetky peniaze, čo utržil na brezovskom jarmoku za jalovicu. Ženiného kriku sa tak nebál, ako ostudy so šandármi a okresným súdom. Vytiahol z prucla uzel s bankovkami a odčítal päťdesiat korún svákovi Pagáčovi za unuváciu a päťdesiat svákovi prísažnému pre farský úrad brezovský. Sváko Ragan vytrhli z notesa kus papieru a dali mu na obnos Kčs 50.— kvitanciu. Potom Rágala ešte poznamenal:

— A nech to nevedia v kostele, že som ja dal za pokutu peniaze na sviece, nedajte ma sváčko vyhlásit, prosím vás.

— Abys vedél, že som človek dobrého srdca, nedám ta vyhlásit — odpovedajú sváko — ale ti radím, vstúp do seba, nerob obci, cirkvi a národu ostudu, lebo druhý raz Otci prisám, bude to drahšie. Pekne nažívaj aj ze súsedmi, aby sme my, úrad, o tebe nečuli žalôb.

— No, šak budem, sváčko — sľubuje Rágala a prvý vychodí zo „súdnej siene“ so sklopeným zrakom na ulicu.

Súsedia boli nadmieru spokojení svákovým rozsudkom, lebo Jano Rágala bol viselec, ktorý sa už nikoho nebál, — naopak — súsedia sa jeho báli, aby niekomu nepodpálil chalupu. Spokojený bol aj pán majster Pagáč, ktorý sa ponáhľal ku svojej starej s nájdenou husou a päťdesiat korunami vo vrecku.

V nasledujúcu nedeľu oznamuje brezovský pán farár s kancľa medzi iným nasledovné:

— „… láskám vaším křesťanským se dále oznamuje, že z příležitosti soudního výkonu obětoval bohuznámy cirkevník — né z městečka pocházející — K. 50.— na oltárné svíce, místo trestu, který by byl odveden pokladně úřadu světského. Bůh, ten štědrý dárce všeho dobrého ráčiž osobě té obět túto hojným způsobem vynahraditi. Nechať obět táto bohumilá v budoucnosti jestiť činěná z vlastní vůle každého jednotlivca a z lásky křesťanské a ne jenom tehdy, když štědrého dárce k ní přinutí obecní vrchnost, spravedlnost přisluhující. Amen.