Sváko Ragan z Brezovej II

Kedysi mlátievali aj na Brezovej iba cepami a vymlátené obilie osievali a previevali na vetre. Nebolo strojových mláťačiek, nebolo žentúrov — u nás rajtarmi zvaných — mlátilo sa iba cepami a to „do trojky, do štvorky i do pätorky“ dľa toho, koľko bolo mlatcov, ktorí sa naporad regrútovali z členov rodiny, alebo súsedov. Ľudia si takto vzájomne vypomáhali; najprv si omlátil jedon gazda a potom ten išiel pomáhať — odrábať — iným, ktorí jemu pomáhali. Dnes už len málokde mlátia cepami, iba ak chcú mať rovnú slamu do oklepov, na došky, alebo na povriesla, vtedy si každý gazda sopár krížov raži omláti cepami.

Raz tak mlátili aj u Raganov. Ako „bokujú“ nerozviazaný snop raže, čosi odrazu zasmrádlo. Odporný smrad prinútil mlatcov zastaviť bokovanie a presvedčiť sa, ký čert dakde zapácha. Mlatci počnú sa jedon druhého dobierať a dopaľovať:

— Ščeván, nebodaj si tchôrov pojedél!

— Ba, kebys nehovorél talafatky — bráni sa napadnutý — šecko sa mi zdá, žes vyklal oko žebrákovi.

— Alebo ste obidva rozšliapali ružu z Jericha — ozvú sa sváko — len sa podívajte dobre, či neni niečo v snope. Volačo nebude v poriadku s kostelným riadom…!

A v skutku. Ščeván Trtúch rozhrnie snop a vykopne z neho zdochnutého tchora, „skapatinu“. Mlatci sa rozhorčovali nad takým mamlastvom, ktoré im vyviedol nejaký viselec. Jedon — dvaja počali hromžiť, po brezovsky ovšem a zle by sa bolo vodilo smrteľníkovi, ktorý strčil „skapatinu“ do snopa, keď by bol prišiel do Raganech stodoly, bolo by sa mu ušlo cepami nečítaných medzi plecia.

Aj sváčka dopálila táto opovážlivosť, šomrali čosi o nezbednej mládeži, „kerá nezná už moresu a mysel jej ani nejde na dobré“. Ale vedeli dobre, kto asi hodil tchora do snopa, šípili, že to bude nejaký lapaj zo súsednej stodoly. Preto za čerstva poradili jednomu — tiež viselcovi — z vlastných mlatcov, aby nepozorovane hodil tchora do džbána s pitnou vodou mlatcom v súsednej stodole.

Takto bola vec vybavená. Cez obed si mlatci v jednej i druhej stodole políhali, odpočinúť si na hodinku. Sváčko počínali byť nespokojným, zdalo sa im, že ten ich viselec nepreviedol dobre ich príkaz ohľadom umiestnenia tchora v džbáni, lebo neprišiel nikto z tamtej stodoly dohovárať. Oni očakávali, že z tejto príhody vzplanie búrka a sváko už mali „desatoro“ pripravené na jazyku, ktoré by boli spustili na hlavy žalobcov. Lenže, kde nič — tu nič. Nik sa nehlásil. Vo skutočnosti bolo tak, že súsedným mlatcom ani na um nesišlo priznať sa, že im „tchor vliezel do žbána a tam sa utopél, chudák“. Boli si vedomí svojej viny a preto múdre mlčali.

Ako to už po obede býva, v obidvoch stodolách začnú mlátiť (najprv sa každý snop sviazaný bokuje) čerstvé snopy.

— Cupy-lupy, cupy-lupy, — ozýva sa z obidvoch stodôl. Cupoce to sťa o závod, lebo chlapi požili dobrý obed a rozumie sa, nechybovalo ani „niečo tvrdšie do žalúdka“, jedon-dva kalíšky tej našej prostonárodnej slivovičky, akej veru ani v dvadsiatich súsedných chotároch nepália.

Zrazu zavznie zo súsednej stodoly krik, lomoz a nadávanie, až sa z toho obloha mračila. Sváčko sa uškrnuli pod ježatými fúzami. V jednom z čerstvých snopov bol aj súsedkin modranský džbán na vodu, novučičký nový, pekný, jedna radosť, kúpený na poslednom jarmoku. Sváčko totiž džbánok tento v nestreženej chvíli strčili do snopa, aby „teda svoju krv uspokojeli“ a mali satisfakciu určite zabezpečenú za to, že niektorý viselec „uščedrél“ do ich snopa zdochlého tchora. Mlatci nič netušiaci začali snop bokovať a rozmlátili džbán súsedkin na krupicu.

Súsedka vleteli ako čertom posadlá do Raganech stodoly a zle-nedobre spustia na hlavy nič netušiacich mlatcov. Ale sváčka tam už nebolo. Sú oni dobrý stratég a vedia veľmi dobre, kedy sa majú odpútať s „bojiska“. —