Dievča z majera

Poneváč bol veľmi pekný čas, ľudia z majera obedovali včaššie, ako obyčajne a odišli do poľa.

Slúžka Rozália zostala celkom sama v priestrannej kuchyni, kde oheň už doháral na ohništi pod jedným veľkým hrncom plným teplej vody. Chvíľkami si naberala z hrnca vody a pomaly umývala kuchyňský riad, pozerajúc na dva blyštiace sa štvorhrany, zapríčinené cez oblok svietiacim slnkom, v ktorých ukazovaly sa škvrny obločných skiel.

Tri malé sliepky hľadaly omrviny pod stoličkami. Teplý zápach zadného dvora a maštál vnikal polootvorenými dvermi, a v tichej poludňajšej spare počuť bolo kohútov kikiríkať —

Keď dievka bola hotová so svojou robotou, poutierala stôl, zamietla ohnište, pokládla tanierky na vysokú policu vedľa drevených, hlasne tykajúcich hodín a vzdychla si, cítiac sa trocha omámenou a nevediac prečo. Hľadela na počernasté múry, na začadené police na povale, z ktorých visely pavučiny, údené slanečky a vence cibule; potom si sadla cítiac ťažobu od výparov zeme, zapríčinených páľou dnešného dňa. Chcela šiť, jako obyčajne, ale cítiac sa ustatou, išla si vydýchnuť na prah.

Slnečné teplo preniklo jej údy, počala sa jakousi ľahkou a veľmi dobre sa cítiť.

Predo dvermi nad hnojným kopcom vystupovala para. Sliepky sa rozvalovaly a papraly hľadajúc červíkov. V prostred ních stál hrdý kohút. Chvílkami si vyvolil jednu z nich a krútil sa okolo nej. Sliepka vstala a sohnúc pod seba nohy prijala ho spokojne, držiac ho krídlami, potom potriasla perím, z ktorého vystúpil prach a sadnul zase na hnoj, medzitým kohút zakikiríkal, súc povedomý svojho víťazstva a zo všetkých dvorov kohúti mu odpovedali, jako keby sa boli zo žiarlivosti vyzývali na súboj.

Slúžka na všetko to hľadela bez každej mysle, potom poobzerajúc sa, zostala ako zaslepená, vidiac krásne rozkvitnuté celkom biele jablone, sťa zapúdrované ľudské hlavy.

Zrazu jedno mladé kuriatko od radosti prebehlo popri nej. Dva razy prebehlo okolo jám, obsadených stromami, potom zastanúc, obrátilo hlavu, jako by sa zľaklo, že je samotné.

Ona by tiež rada behať, pohybovať sa a v jednom mala i túžbu ľahnúť si, roztiahnuť sa a odpočinúť na tichom teplom vzduchu; začala sa prechádzať, neisto, a zavrúc oči, akýsi šelmovský pocit ju opanoval; potom vyšla do kurina vajcia hľadať. Našla ich trinásť, vzala sebou a zaniesla do komory. Neskoršie však vyšla a sadla si na trávu.

Dvor majera obklúčeny stromámi, zdal sa jakoby spal. Vysoká tráva krásne sa zeleňala. Tôna jabloň bola celkom okrúhla, z dachu slamených chalúp — na hrebeni ktorých rástly irise so šablovitým lístim — vystupovala para, unikajúc takto slamou strechy vlhkosť maštale.

Slúžka prišla do kôlne, kde stály vozy a malé vozíky. V jednom veľkom úvale rástla voňavá fialka a pod úbočim bolo videť na širokej rovine rozprestierajúce sa pole s vlnistým obilím; miestami vypínaly sa stromy, a tu i tam vidno bolo skupiny robotníkov a bielych koní; a toto všetko zdalo sa tak malé, jako hračka pre detí.

Potom doniesla zo sypárne otep slamy, položila ju na zem a sadla si naň; neskoršie ale, necítiac sa na ňom pohodlne, rozviazala otep, postlala slamu položiac pod hlavu ruky a roztiahnuc nohy, ľahla si horeznačky.

Zavrela oči a sladko zadriemala. Bola by snáď i zaspala, lež razom pocítila dve ruky na prsiach. Skočila na rovné nohy. Pred ňou stál Jakub paholok z majera, Picarďan peknej postavy, ktorý sa od krátkeho času krútil okolo nej. Pracoval dnes v ovčinci, ale vidiac ju ľahnúť si do chládku, prišiel potichu jako vlk so zatajeným dychom a blyštiacimi sa očami.

Chcel ju bozkať, no ona súc silná jako on, dala mu zaucho; potutelne prosil od nej za odpuštenie. Potom si sadli jedon vedľa druhého a po priateľský besedovali. Hovorili o čase, o dobrom roku, o jejich dobrom gazdovi, o súsedoch, o celom okolí, o jejich dedine, mladosti, rodičoch; ktorých opustili snáď na vždy. Ju to všetko veľmi dojímalo, on si medzitým vždy bližšie a bližšie prisadnul ku nej. Ona riekla:

— Už som dávno nevidela moju matku, ťažko to padne človeku, keď musí byť vzdialený od matky.

A hľadela do dialky smerom ku severu.

On ju chytil okolo hrdla a zase ju bozkal, ale ona ho udrela päsťou po tvári, tak že sa mu pustila krv z nosa; vstal, šiel ku jednomu stromu a oprel si oň hlavu. Ona tým dojatá prišla ku nemu a spýtala sa:

— Bolí ťa to?

On sa ale zasmial. To nebolo nič. Zašomral:

— Naničhodnica! a zaľúbene hľadel na toto vysoké a silné dievča.

Keď mu krv prestala tiecť, nabídnul jej, aby šla s ním na prechádzku, ale ona sama od seba chytila ho pod rameno a prehovorila:

— To nie je pekne od teba, Jakub, keď ma tak opovrhuješ!

On hovoril, že on ju neopovrhuje, ale že ju ľúbi.

— Teda chceš si mňa vziať za ženu? — pýtala sa.

On váhal; potom pozrel na ňu, kým ona hľadela do dialky. Tvár jej bola plná, červenej barvy, hruď mala širokú, perny svieže a na šiji vystupoval jej pot. Nahnul sa ku nej a šeptal jej do ucha:

— Áno, chcem si ťa vziať!

Ona ho objala okolo hrdla a bozkala ho tak zdĺhave, že im obom dych zatajilo.

Od tejto chvíle začali sa ľúbiť. Naťahovali sa po kútoch, dávali si dostavenička pri mesačnom svetle za kopami sena a kde inde.

Nezadlho ale sa mu zunovala, začal ju obchádzať, zriedka sa s ňou shováral. — Ona sa nad tým veľmi rmútila a začala pochybovať o jeho láske; razom cítila sa byť ťahotnou.

Najprv sa toho zľakla; potom sa začala hnevať, že sa nemohla s ním nikde sísť, vždy jej vyhýbal.

Konečne raz v noci, keď v majeri už všetko spalo, vyšla ticho von, bosá, v jednej sukni, prešla cez dvor a otvorila dvere jednej maštale, kde Jakub spával v jednej veľkej truhle plnej slámy. On sa pretvaroval, že spí, ale ona kľaknúc si ku nemu, triasla ho, kým nevstal.

Keď si už sadnul pýtal sa: — Čo chceš? Ona trasúc sa od hnevu odpovedela: — Ja chcem, ja chcem, aby si ma vzal za ženu, lebo si mi to sľúbil. On sa zasmial a riekol: — Ešte že čo; keby si mal človek všetky dievčatá vziať, s ktorými volačo mal, to by pekne vyzeralo.

Ona schvatla ho pod krk, hodila na zem a škrtiac ho, kričala: — Som ťahotná, rozumieš, som ťahotná!

Bol porazený a tak sotrvali obidvaja nepohnute, nemo, v nočnej tichosti, prerušenej len chrumkaním koňa, ktorý vyťahoval slamu z poza rebríka a žral ju.

Keď Jakub videl, že je ona mocnejšia, zajíkave riekol:

— Nuž keď je tak, vezmem si ťa. Ale ona neverila jeho sľubu.

— Hneď budeš žiadať o ohlášky! — riekla.

— Hneď!

— Prisahaj na pána Boha!

Niekoľko okamihov váhal, potom ale rozhodnúc sa, riekol:

— Prisahám na pána Boha!

Ona pustiac mu krk, odišla bez toho, žeby bola viacej slova prehovorila.

Niekoľko dní sa s ním neshovárala, a poneváč Jakub maštal zamykal na noc, ani nemohla ku nemu prijsť, bo nechcela búchať na dvere, obávajúc sa škandálu.

Nezadlho videla prijsť ku raňajkám druhého sluhu. Spýtala sa ho:

— Jakub odišiel?

— Áno, — odpovedal — ja som prišiel na jeho miesto.

Tak sa začala triasť na celom tele, že nemohla složiť na klinci visiaci hrniec, a keď ostala doma sama, vošla do svojej izby, začala plakať, vryjúc tvár do hlavnice, aby ju nik nepočul.

Cez deň opatrne — aby nevzbudila podozrenie — dozvedala sa, čo sa stalo s Jakubom; tak sa jej zdalo, že ju každý vysmieva, koho sa spytuje. Vôbec nič iného sa nedozvedela, len, že Jakub opustil okolie.