Dievča z majera

Dieťa malo už osem mesiacov; ledva ho poznala. Bolo červené ako ruža, plnej tvári a tak tučné, jako kus slaniny, sotva mohlo prstami hýbať. Tak mocne ho objala a bozkala, že dieťa začalo plakať od strachu. Potom i ona plakala preto, že ju dieťa nepoznalo a vystieralo ruky proti svojej varovkyni.

Neskoršie dieťa privyklo na jej tvár a smialo sa, keď ju videlo. Vzala dieťa so sebou do poľa, behala sem i tam, sadla si s ním do chládku pod strom; potom po prvý raz v svojom živote, sdelila voľakomu svoju tajnosť; bárs ju aj dieťa nerozumelo, rozprávala mu o jej starostiach, zármutku, práci, nádeji, ustavične ho hladkajúc.

Nevýslovnú radosť mala v tom, keď brala na ruky svoje dieťa, umývala, obliekala. Pozerala naň, potriasajúc ho v rukách a polohlasne opakovala tieto slová: — To je moje dieťatko, to je moje dieťatko!

Keď šla nazpät, plakala cestou. Sotva že prišla do majera, gazda ju zavolal do svojej izby. Ona vnišla so strachom a veľmi pohnutá, sama nevediac prečo.

— Sadni si! — riekol gazda.

Ona si sadla a niekoľko okamihov boli obidvaja ticho, ani nepozrúc jeden na druhého.

Gazda tučný, štyridsaťpäťročný človek, druhý raz vdovec, veselý, vzdorovatý, zdál sa byť v rozpakoch, čo nebolo jeho zvykom. Konečne sa rozhodnul a začal hovoriť trocha váhavo, hľadiac von oblokom do poľa.

— Róza, — riekol — nemyslela si ty ešte nikdy na vydaj?

Ona zbľadla ako smrť. Keď mu neodpovedala, on pokračoval:

— Ty si poriadne, usilovné a sporivé dievča. Kto by si ťa za ženu vzal, bol by šťastným.

Ona stála ešte vždy nepohnute, zľaknutá, jako keby cítila blížiace sa nešťastie.

Chviľu čakal a potom pokračoval.

— Tento majer by potreboval paniu.

Potom zatichol, nevediac, čo má ešte povedať; Róza hľadela na neho zdesená, jako keby stála pred vrahom, hotová zutekať.

Konečne asi o päť minút sa jej pýtal:

— Nuž, páčilo by sa ti to?

Ona odpovedala, blbo hľadiac na neho:

— Čo gazdičko?

On chytro na to:

— Nuž vydať sa za mňa!

Ona rýchlo vstala, ale hneď zase sadla nazpät na stoličku, jako zlámaná, ani sa nepohnúc, sťa hromom omámená. Pán majeru netrpelive riekol:

— Čo ti je, čo chceš?

Ona hľadela pochabe na neho, potom zrazu slzy ju zalialy. Odvetila s plačom:

— Nemôžem, nemôžem!

— Prečo nemôžeš? — pýtal sa jej. Nebuď hlúpa. Do zajtrajšieho rána si rozmysli!

Potom chytro odišiel a bol rád, že už tento prvý krok, ktorý ho veľmi zbalamutil, urobil; nepochyboval o tom, žeby slúžka jeho návrh neprijala, lebo si myslel, že to bude pre ňu velké šťastie, keď si on ju vezme za ženu, a on tiež dobre pochodí s ňou, lebo je viac hodna, jako iná s venom.

Ostatne o mesalliance — i nemohlo byť medzi nimi ani reči, lebo na dedine všetci ľudia sú rovnakí: majiteľ majera pracuje so sluhom a sluha sa stáva majiteľom majera; slúžky bývajú tiež paniami majerov, bez toho, žeby sa spôsob ich života, alebo jejich obyčaje tým premenily.

Róza celú noc nespala. Sedela na posteli, nemohúc už ani plakať, tak bola zničená. Už ani svoje telo necítila, jako keby jej bola z neho duša vyletela.

Chvíľkami sa pokúsila sosústredniť svoje myšlienky a so strachom myslela na budúcnosť.

Jej strach sa stupňoval, keď troška zadriemala a kuchyňské hodiny začaly byť; až sa potila od strachu. Sviečka zhasla. Začala blúzniť, bola ako šialená, cítila potrebu bežať, chcejúc utiecť, zachrániť sa pred nešťastím, jako loď pred búrkou.

Zrazu zahúkala sova; Róza sa trhla strachom, vstala, položila ruky na tvár, na vlasy, ohmatala si telo, jako bláznivá, potom vyšla von sťa námesačnica, plaziac sa po zemi, aby ju voľakto nevidel, lebo mesiac jasno svietil. Keď bola von v poli, dala sa na útek; utekala priamo, hľadiac pred seba, chvíľkami bezvedome vykríkla. Jej dlhý tieň utekal s ňou, občas preletel vták nad jej hlavou. Psi v majeroch brechali; jedon z nich vybehol za ňou chcejúc ju uhryznúť, ale ona takým hlasom zkríkla naňho, že sa zviera zľaklo a vbehlo do svojej búdy.

Miestami sa stretla s mladými zajáčkami, ale keď tieto zazrely bežiacu devu sťa zúrivú Dianu, poskákaly aj s ich matkou do brázdy, kým ich otec utekal, jako bláznivý, tiahnuc za sebou svoj tieň a vystierajúc dlhé uši oproti mesiacu, chystajúcemu sa zapádať, koso svieťacemu na zem, sťa dajaký veľký lampáš postavený na obzor.

Hviezdy už zašly v hĺbke oblohy, blížil sa deň. Dievka oslábla, zdýmala a keď slnko vyšlo, zastala.

Nohy mala opuchnuté, nevládala ďalej; spozorovala jedon močiar, jedon veľký močiar, ktorého stojáca voda tak vyzerala od lúčov raňajšieho slnka, jako krv; dievka krívajúc šla ku močiaru omočiť si nohy.

Sadla si na trávu, vyzula topánky plné prachu, stiahla punčochy a strčila nohy do vody.

V celom tele pocítila slastiplnú sviežosť. Zrazu, keď hľadela do tohoto hlbokého močiaru, dostala závrat, chcela sa hodiť do vody. Bol by to konec jej mukám. Nemyslela už ani na svoje dieťa, chcela mať pokoj, úplný pokoj, zaspať na vždy. Vnišla do vody až po stehná, zrazu ale zkríkla, obrátila sa a skočila nazpät, cítiac ostré pichanie v členkách, od kolien až do koncov nôh dlhé, čierne pijavice, prilepené na jej tele ssaly jej krv. Od strachu začala kričať, neopovažiac sa dotknúť pijavíc. Jedon na voze okolo idúci sedliak, počujúc jej zúfalý krik, prišiel ku nej. Postŕhal pijavice s jej nôh, zastavil krvácanie trávou a naložiac dievku na voz, doviezol ju ku jej gazdovi.

Pätnásť dní ležala chorá; potom keď vstala a sadla predo dvere, prišiel ku nej majiteľ majera.

— Nuž, — riekol — súhlasíš?

Hneď neodpovedala, ale keď neodišiel a hľadel prenikavým zrakom na ňu, namahave odpovedala:

— Nie gazdíčko, nemôžem.

On sa nahneval a riekol:

— Ty nemôžeš, dievča, a prečo?

Plačúc opakovala:

— Nemôžem.

On pozrel na ňu a kričal jej do tvári:

— Preto, že máš milenca!

Ona odpovedala zajikave, trasúc sa od haňby:

— Snáď preto.

Očervenel od hnevu, jako slepá rúža a kričal:

— Ach, ty sa priznávaš, ty žobráčka! A kto je to ten drozdík, ten zkaderuka, zkadenoha, ten hladoš? Kto? Povedz!

Ona neodpovedala.

— Ty mlčíš! Ja ti to poviem sám: To je Ján Bandu.

Ona zkrikla:

— To neni on!

— Teda Peter Martin.

— Nie, gazdičko.

On pomenoval všetkých mladých ľudí v okolí, medzitým ona tajila, zronená, utierajuc si oči zásterou. On ju ale prenasledoval svojimi surovými otázkami, jako poľujúci pes, ktorý cíti zver. Zrazu zkríknul:

— Ach hrom do toho, veď je to Jakub, ktorý bol u mňa sluhom minulého roku, ľudia hovorili, že sa často s tebou shováral a že ste sa zasľúbili.

Róza zadúšajúc sa od štkania začervenela sa jako rak; slzy jej uschly na tvári. Zkríkla:

— Nie, to nenie on, to nenie on!

— Je to pravda? — pýtal sa gazda tušiac, že je na dobrej stope.

— Prisahám, že ho nemám rada, prisahám na… odpovedala Róza rýchle a pozerala na čo sa má zaprisahať. On skočil jej do rečí:

— On všade chodil za tebou a pri stole div, že ťa nezjedol očima. Sľúbila si mu, že budeš jeho ženou, čo?

Ona hľadela svojmu gazdovi priamo do očú.

— Nie, nikdy, nikdy; prisahám na pána Boha, že keby dnes prišiel pre mňa, nechcela by som ho!

Jej tvár prezradzovala takú úprimnosť, že majiteľ majera uveril, čo hovorila. Potom riekol viacej sám ku sebe:

— Teda prečo? Snáď sa ti volačo neprihodilo, to by sa ale vedelo. A keď nie je následkov, dievka by neodpravila svojho gazdu. Predsa musí len byť v tom volačo!

Ona viacej neodpovedala

On sa jej ešte raz opýtal: — Teda vôbec nechceš byť mojou?

Ona vzdychla: — Nemôžem, gazdičko môj. On sa obrátil a odišiel.

Cítila sa byť oslobodenou a ostatok dňa jej minul skoro pokojne, cítila sa ale tak ustatá a zničená, jako keby bola od rána do večera na miesto koňa zapriahnutá a ťahala stroj na mlátenie.

Ľahla si zavčas a hneď i zaspala.

O pol noci dve ruky hmataly jej postel a zobudily ju. Vyskočila od strachu, ale hneď poznala hlas jej gazdu, ktorý riekol: — Neboj sa, Róza, to som ja, prišiel som sa s tebou poshovárať. Zprvu sa zľakla, potom ale keď on proboval dostať sa pod plachtu, porozumela čo zamýšla a začala sa triasť; bola sama vo tme, omámená od spánku, ceľkom nahá v posteli a pri nej tento človek, ktorý po nej túžil. Ona neprivolila, avšak len nedbanlive vzdorovala, sama bojujúc proti pudu, ktorý býva u málovzdelaných ľudí o mnoho mocnejší. Obrátila hlavu ku stene, potom zase v druhú stranu, aby vyhla jeho bozkom, lebo gazda ju objímal a chcel ju bozkať. Krútila sa pod plachtou zmorená od zápasu. On sa hneval vzplanutý vášňou. Zrazu jedným pohybom ju odkryl; ona videla, že už nemôže viac vzdorovať a na spôsob pštrosa zakryjúc si tvár rukámi, prestala sa brániť.

Majiteľ majera celú noc spal s ňou. Nasledujúcu noc prišiel zase a potom každý deň.

Žili spolu.

Raz ráno jej riekol. Bol som o ohlášky, nasledujúci mesiac budeme mať sobáš.

Ona neodpovedala. Čo mohla odpovedať? Nevzdorovala. Čo mohla robiť?