Dievča z majera

Stala sa jeho manželkou. Zdálo sa jej, že je v jednej jame, z ktorej nemožno výjsť, a všetky druhy nebezpečenstva visia nad jej hlavou, hroziac srútiť sa na ňu pri prvej príležitosti. Jej muž mal na ňu taký dôjem, jako keby to bol človek, ktorého ona obkradla a bála sa, že krádež spozoruje. Myslela na svoje malé dieťa, ktoré bolo príčinou jej nešťastia, ale v ktorom nalezala i najväčšiu potechu na zemi.

Každý rok dva razy ho navštevovala, ale keď prišla domov, bola ešte smutnejšia jako predtým.

Časom sa uspokojila, jej myšlienky sa utíšily.

Minuly dva roky: dieťa dosiahlo šiesty rok svojho veku. Ona sa zdála byť skoro sťastnou, zrazu ale nálada jej muža sa zmenila, stal sa zádumčivým.

Od dvoch rokov zdal sa byť nespokojným, jako keby mal mnoho starosti a jako keby sa ho chytala dajaká duševná choroba, zväčšujúca sa so dňa na deň.

Po jedle dlho sedával pri stole so sklonenou hlavou, podopretou rukama a zdál sa byť veľmi smutným. Zle, brutálne zachodil so svojou ženou.

V jedon deň, keď prišiel susedov chlapec pre vajcia, Róza, majúc mnoho roboty, trocha nevľúdne s ním zachádzala. Jej muž vidiac to, riekol:

— Keby to bolo tvoje dieťa, bola by si vľúdnejšia ku nemu.

Ona zostala prekvapená, nevediac čo odpovedať; potom vnišla dnu naľakaná, mysliac, že volačo šípi.

Pri obede ani sa k nej neprihovoril, ba ani na ňu nepozrel; tak sa zdálo, že ju nenávidí.

Ona, bojac sa zostať s ním sama, jako keby bola hlavu potratila, vybehla von a utekala až po kostol.

Keď sa zotmelo, voľakto išiel okolo kostola; bol to kostolník, niesol nočnú lampu do kostola. Večerný zvon zavznel a Róza kľakla k modlitbe. Keď kostolník vychádzal, spýtala sa ho:

— Pán farár je doma?

Kostolník odpovedal:

— Myslím, že áno, lebo vždy v takomto čase večeráva.

Ona, trasúc sa, vnišla do fary.

Kňaz sedel pri stole. Povedal, aby si sadla.

— Áno, ja už viem, váš muž mi povedal, prečo ste prišly ku me.

Chudera skoro zamdlela. Kňaz riekol:

— Čo chcete, dieťa moje?

Kňaz jedol hltavo polievku. Róza sa neopovážila ani slova prehovoriť, ani nič neprosila, vstala; kňaz riekol:

— Nebojte sa!…

Ona odišla.

Prišla do majera zmätená. Jej muž ju čakal. Padla pred ním na kolená a plačúc, spýtala sa ho:

— Čo máš proti mne?

On začal kričať a kliať:

— To, že nemáš detí, hrom do toho! Keď sa človek ožení, chce mať aj deti. Keď krava nemá teliat, nestojí nič, a keď žena nemá detí, tiež nič nestojí. Rozumieš?!…

Plakala a zajikajúc sa riekla:

— Ja nie som vinná, ja za to nemôžem.

On sa zmiernil a riekol:

— Ja nehovorím, že si ty vinná, ale mňa to zlobí.