Dievča z majera

Od tedy začal sa pre ňu život plný trápenia. Pracovala jako stroj, bez toho žeby bola vedela čo robí, mysliac ustavične na to, že čo by sa stalo, „keby to ľudia vedeli!“

Táto myšlienka urobila ju neschopnou toho, aby sa pokúsila vyhnúť škandáľu, približujúcemu sa každým dňom, ktorý bol nezmeniteľný a istý, jako smrť.

Vstávala včaššie, ako druhí a pozerala svoju postavu v jednom malom zrkadle, či ešte nenie na nej volačo poznať.

Cez deň chvíľami prestala pracovať, pozerajúc si brucho, či jej veľmi nevydvihuje fertuchu.

Minulo niekoľko mesiacov. Slúžka takmer ani nehovorila, keď sa jej dakto volačo spytoval, sotva ho rozumela, hľadiac hlúpo pred seba. Gazda sa tiež veľmi divil nad touto premenou svojej slúžky i riekol:

— Chúďa, od istého času jaká si zostala hlúpa!

V kostole sa schovávala za pilier, ku spovedi sa bála ísť, ba i kňazovi vyhýbala, mysliac, že on, majúc nadľudskú moc, vie čítať v ľudskom svedomí.

Pri stole, keď na ňu niektorý z jej súdruhov pozrel, triasla sa od strachu, obzvlášte sa bála malého kraviara s iskriacima očima, že objaví jej tajnosť.

Raz ráno doniesol jej listonoš list. Ona ešte nikdy nedostala od nikoho list a preto bola teraz ceľkom zbalamutená. Snáď Jakub jej písal? Nevediac čítať a písať, nevedela čo má robiť s týmto papierom. Vopchala ho do vrecka, lebo sa bála, žeby ním svoju tajnosť prezradila, keby si ho dala prečítať. Pri práci sa viackrať pozastavila, pozerajúc čierne riadky papieru, rovnako vzdialené jeden od druhého, zakončené podpisom, a predstavovala si, že týmto spôsobom sa dozvie obsah listu. Konečne ale, keď už nemohla ďalej vydržať od netrpelizvosti a nespokojnosti, išla ku učiteľovi; ten jej prečítal list, ktorý znel nasledovne:

— Moja milá dcéra! Týmto ťa uvedomujem, že sa ja veľmi zle cítim; náš súsed pán Dentu ti píše a žiada, aby si prišla jestli môžeš.

Miesto tvojej milej matky Cezar Dentu.

Obrátila sa a odišla bez toho, žeby bola slova prehovorila; vonku pri ceste si sadla a zostala tam až do noci.

Keď prišla domov, sdelila túto smutnú udalosť svojmu gazdovi, ktorý jej dovolil odcestovať a na jej miesto najal nádenničku.

Jej matka pracovala k smrti a zomrela v deň jej príchodu. Na druhý deň Róza zľahla a porodila v šiestom mesiaci syna, chudého ako kostra.

Ale predsa zostal na žive.

Ona povedala susedom, že je vydatá, dieťa nemôže vziať so sebou, lebo je v službe. Nechala dieťa u susedov a oni jej sľúbili, že ho opatria.

V jej srdci vznikla nová neznáma láska ku tejto malej bytnosti, k svojmu mizernému dieťaťu, ktoré musela sveriť na cudzích ľudí, a táto nová láska stala sa pre ňu novým utrpením.

Najviacej ju mučilo to, že nemohla svoje dieťa objímať, pritískať k hrudi a bozkávať, cítiť teplotu jeho tela. Nemohla celé noci spávať, lebo vždy naň myslela. Večerami po robote sadla si ku ohňu a hľadela do neho, mysliac na svoje dieťa.

Ľudia začali o nej klebetiť; hovorili, že je zamilovaná; spytovali sa jej, či jej milý je pekný, vysoký, bohatý; kedy má byť svatba a krstenie? Ona utekala pred tymito otázkami a plakala, lebo tieto otázky ťažko účinkovaly na ňu, jako keby jej ihlou do kože pichal.

Pre vyrazenie začala ešte náruživejšie pracovať, mysliac pri tom na svoje dieťa a hľadala prostriedky, aby mohla čim viac peňazí získať.

Rozhodla sa, že bude tak mnoho pracovať, že gazda bude prinutený povýšiť jej plat.

Pracovala za dve, tak že gazda jednu slúžku prepustil zo slúžby. Sporila so všetkým, s chlebom, olejom, sviečkami, krmom. Tak bola skúpa na peniaze, jako keby boly jej i kupovala lacno a predávala draho. Pri každej robote bola prvá, tak že sa stala nepostrádateľnou. Pod jej vedením panoval v majeri blahobyt a bohatstvo. Na dve mile zeme do vôkola rozprávalo sa o „slúžke gazdu Vallina“, a on sám hovorieval: — „Toto dievča má hodnotu nad zlato.“

Čas sa míňal, ale jej plat nebol povýšený. Jej práca bola prijatá jako znak dobroprajnosti vernej slúžky; mrzelo ju to, že gazda jej usilovnosťou usporí ročne asi pätdesiat, alebo sto sou-ov a ona má ročite len 240 frankov, ani viac, ani menej.

Rozhodla sa, že bude žiadať povýšenie platu. Pár razy šla ku gazdovi s týmto úmyslom, ale prijdúc ku nemu, hovorila o inšom. Haňbila sa, ako keby to bola voľajaká neslušná vec, žiadať väčší plat. Konečne raz ráno, keď gazda sám v kuchyni raňajkoval, riekla mu trocha rozpačíte, že sa chce s ním shovárať. On prekvapený pozdvihnul hlavu a držiac v jednej ruke nôž, v druhej kus chleba, pozrel na ňu. Jeho pohľad ju priviedol do rozpakov a nevediac čo má riecť, žiadala, aby ju prepustil na osem dní do jej okolia, lebo že sa cíti trocha chorou.

On ju prepustil hneď; a potom trocha rozpačite doložil:

— Až sa vrátiš nazpät, budem sa s tebou aj ja a volačom shovárať.