Dievča z majera

Od toho času mala len jednu myšlienku: mať deti. Sverila každému svoju žiadosť.

Jedna suseda jej poradila, aby zamiešala do pohára vody troška popola a to potom každý večer dala vypiť svojmu manželovi. Majiteľ majera to oproboval, ale nemalo žiadneho účinku.

Mysleli obidvaja, že v tom väzí dajaká tajnosť. Odporúčali im jednoho pastiera, aby sa šli s ním poradiť. Tento býval na desať míl ďaleko od ních. Gazda Vallin zapriahnul a šli ku nemu. Pastier im dal chleba so zelinami. Z tohoto museli jesť každú noc obidvaja pred jejich milkováním a po ňom tiež.

Chlieb zjedli, ale výsledku nebolo žiadneho.

Jedon učiteľ im odhalil tajnosti milkovania na dedine neznámeho a dľa neho k cieľu vedúceho. No, tiež bez výsledku.

Kňaz im radil, aby putovali do „Sang de Fécamp“-u. Róza šla i tam, modlila sa, prosila pána Boha, aby ju učinil ešte raz plodnou. Všetko bolo na darmo.

Chudla od žiaľu a jej muž podobne. Potom nastala medzi nimi vojna. On jej ubližoval, bil ju. Každé ráno, každý večer sa s ňou vadil.

Raz v noci, nevediac už čím by ju ešte mohol trápiť, rozkázal jej, aby šla von a tam v dáždi zostala do rána predo dvermi. Ona nechcela poslúchnuť, chytil ju za hrdlo a bil ju päsťou po tvári. Ona nehovorila nič na to, ba ani sa nepohla. To ho ešte väčmi nahnevalo. Kľaknul jej na brucho a škripiac zubami od hnevu, tĺkol ju po celom tele. Zrazu ale chytila a hodila ho o múr a premeneným, sypiacim hlasom kričala:

— Ja mám dieťa, ja mám, s Jakubom, vieš! On si ma mal vziať, ale odišiel.

On sa zarazil a zajikajúc sa riekol:

— Čo hovoríš, čo hovoríš?

Plačúc, odpovedala:

— Preto som nechcela byť tvojou ženou, preto. Ty by si ma bol vyhnal, keby si bol vedel, že ja mám dieťa. Ty nemáš detí, ty si na to neschopný.

On opakoval jako stroj:

— Ty máš dieťa, ty máš dieťa?

Ona riekla štkajúc:

— Ty si ma násilne prinútil, aby som bola tvojou ženou, veď to dobre vieš. Ja som ťa nechcela.

On vstal, zažal sviečku a začal sa prechádzať po izbe. Ona plakala na posteli. Zrazu zastal pred ňou a riekol: — Teda to je moja vina, že ty nemáš detí? Ona neodpovedala. On sa začal prechádzať znovu; potom zase zastanúc pred ňou pýtal sa: — Koľko rokov má tvoj malý?

Ona zašomrala:

— Bude mať šesť rokov.

On sa spytoval ďalej:

— Prečo si mi to nepovedala?

Ona riekla:

— Či som mohla?

On stál nepohnute.

— Vstaň hore! — riekol.

Vstala; potom keď sa oprela o múr, začal sa smiať a riekol:

— Poneváč nemáme spolu detí, pôjdeme pre tvoje dieťa a zostane u nás.

Ona sa tak zľakla, žeby bola utiekla, keby bola mala sily. On trejúc si ruky riekol:

— Ja som chcel jedno dieťa prijať za svoje; chcel som požiadať kňaza, aby mi našiel voľakú sirotu a teraz už máme.

Potom ešte vždy sa smejúc, pobozkal ju na obidve líca a volal na ňu:

— Poď, matka pozrime, či máme ešte polievky, ja by si zajedol z nej aj za hrniec.

Ona obliekla sukňu a vnišli do kuchyne, kým robila oheň pod hrncom, on so žiariacou tvárou prechádzal sa po kuchyni, opakujúc:

— Opravdu, veľmi ma to teší, veľmi som spokojný, veľmi som spokojný.