Dielo 6. História

Jozef Škultéty: Dielo 6. História

Edícia: Teória a výskum

Séria: Monografie — Documenta Litteraria Slovaca, zv. 31

Lektorovali: akademik Karol Rosenbaum a prof. PhDr. Zdenko Kasáč, CSc.

Zostavil a edične pripravil Július Valach

Šéfredaktorka Vydavateľstva MS PhDr. Genovéva Grácová

Zodpovedný redaktor František Laššuth

Jazykovo upravil František Laššuth

Technická redaktorka Sidónia Bieliková

Vydala Matica slovenská v Martine roku 1989

Počet strán 532

Textologické poznámky

Pri prepise prác sme sa snažili pridržiavať dnešnej pravopisnej normy. Pri interpunkciách sme ponechali autorovu pôvodinu. Odstránili sme zdvojené spoluhlásky, upravili písanie cudzích slov, koncovky neurčitku slovies. Pri prepise textu sme rešpektovali zásady pre vydávanie literárnych textov, ktoré sú už publikované pri vydaní ostatných zväzkov rozsiahleho diela Jozefa Škultétyho. Nezasahovali sme do geografických pomenovaní.

Pri zoraďovaní samostatne vydaných diel, štúdií a článkov Jozefa Škultétyho sme sa nepridržiavali chronologického hľadiska, ale vytvorili sme jednotlivé tematické celky počnúc historickou problematikou z oblasti dejín slovanských národov, na ktorú nadväzuje časť dotýkajúca sa dejín Slovenska. Ďalší tematický celok je zameraný na Škultétyho obrany voči nesprávnym tvrdeniam maďarských historikov a chybám maďarskej historiografie vo vzťahu k dejinám Slovákov. Po ňom nasleduje celok zameraný na samostatné štúdie, články a polemiky Jozefa Škultétyho s čechoslovakistickými tendenciami v oblasti spracovávania historickej problematiky Slovenska. Posledné dva tematické celky sú zamerané na regionálne dejiny a popredné historické osobnosti. Pokiaľ nám to materiál umožnil, v rámci jednotlivých tematických celkov sa snažíme pridržiavať aj chronologického hľadiska.

Vo zväzku sme nepublikovali práce Jozefa Škultétyho, zaoberajúce sa z podstatnej časti históriou. Vychádzali sme z hľadiska dôležitosti obsahu a rozsahu týchto prác, ako aj z hľadiska obsiahnutia osobnosti Jozefa Škultétyho.

Nezaradili sme tieto práce:

Miestne mená a história. Prednáška na valnom zhromaždení Muzeálnej slovenskej spoločnosti 3. augusta 1904. Martin, s. 16. (Národné noviny, 35, 1904.)

Slovenské Memorandum 1861. Na 50-ročnú rozpomienku napísal Jozef Škultéty. S prílohou Memoranda. Martin 1911, s. 58.

Prvé zhromaždenie národné v Turčianskom Sv. Martine. Napísal Jozef Škultéty. Spoločná práca Červ. kríža, Matice slovenskej a Živeny. 1. vydanie Martin 1924, s. 84; 2. vydanie Martin 1926.

Zástava veje! Leng a László! Slovo Slovákom od národa svojho odvráteným. Szózat a nemzetüktől elszakadt Szlovákokhoz. Napísali Livio Odescalchi a dr. Jozef Škultéty. Martin 1925, s. 141.

Staré Slovensko (Prof. dr. Václav Chaloupecký: Staré Slovensko. Bratislava 1923. Strán 424 a XX. Spisov Filozofickej fakulty Univ. Komenského v Bratislave č. III. Martin 1924, s. 13. (Slovenské pohľady, 40, 1924, s. 625 — 638).

Národné noviny:

Historické palice, č. 6, 1875.

Slovanskí apoštolovia Cyril a Metod v Ríme, č. 33, 1902.

O kurucoch, č. 38, 1907.

Slováci v minulosti, č. 42, 1911.

Slovenské Memorandum, jeho pôvod, osud a účinky, č. 42, 1911; 1861 a 1871. (Memorandum, č. 42, 1911.)

Cyril a Metod u kňaza Koceľa, č. 43, 1912.

Slovenské zemianske dediny, č. 44, 1913.

Hrady Devín a Nitra, č. 44, 1913.

Ludvik Mocsáry. 1826 — 1916, č. 47, 1916.

Dvestoročná pamiatka. (1717 prvý roj Slovákov obsadil Čabu), č. 48, 1917.

Slováci roku 1874 na slávnosti otvárania záhrebskej univerzity, č. 49, 1918.

Martinská knihtlačiareň 50-ročná, č. 51, 1920.

Nitra, č. 52, 1921.

6. a 7. júna 1861-ho roku, č. 52, 1921.

Oslava sv. Václava, č. 60, 1929.

Trianonská pamiatka, č. 61, 1930.

Slovenské pohľady:

Národné znovuzrodenie slovenské, č. 1, 1881.

Z histórie Uhorska a Slavianstva v 12. veku od Konst. Grota (rec.), č. 10, 1890.

Slezská kronika, č. 10, 1890.

Pamäti slovenského ev. a. v. gymnázia a s ním spojeného učiteľského semeniska vo Veľkej Revúci, č. 10, 1890.

Slobodné a kráľ. mesto Zvolen. Napísal Jur Bánik (rec.), č. 11, 1891.

A selmeczbányai ágost. hitv. evang. egyház és lýceum története. Írta Breznyik János (rec.), č. 12, 1892.

Poľská otázka. Napísal F. Zigeľ. Preklad, č. 12, 1892.

Pod Világošom. Z rozpomienok na pochod do Uhorska r. 1849. Preklad z A. Fatejeva, č. 13, 1893.

Maďari a Slovania v minulosti. Z rozpravy K. J. Grota — preklad, č. 14, 1894.

Nové veci o štátnom prevrate vo Francúzsku roku 1851, č. 14, 1894.

Cár Alexander III., č. 14, 1894.

Dejepis superintendencie nitrianskej. Lad. Pauliny (rec.), č. 15, 1895.

O hranici medzi Rusmi a Slovákmi v Uhorsku, č. 16, 1896.

Slováci a Maďari na juhu Nitrianskej stolice, č. 16, 1896.

Slováci na severovýchode Uhorska, č. 17, 1897.

Bieda to u nás s diplomatármi, č. 21. 1901.

Slovanské starožitnosti. L. Niederle (rec.), č. 21, 1901.

Najstaršia kronika česká, č. 23, 1903.

Maďari a Austria, č. 24. 1904.

Historia cirkve ev. a. v. bukovskej. J. Bodnár (rec.), č. 24, 1904.

Slováci v Uhorsku. F. V. Sasinek (rec.), č. 25, 1905.

Grundlagen und Entwicklungsziele der Oesterreichisch-Ungarischen Monarchie. R. Springer (rec.), č. 26, 1906.

Detva. K. A. Medvecký (rec.), č. 26, 1906.

O Bottovej knižke (Slováci) (rec.), č. 26, 1906.

Obrana svätého Metoda. F. V. Sasinek (rec.), č. 27, 1907.

Konstantin-Cyril a Methoděj. F. Snopek (rec.), č. 28, 1908.

Pôvodca najstaršej poľskej kroniky tzv. Gallus bol uhorský Slovan, č. 29, 1909.

Maďarizmus od konca 18. stoletia, č. 29, 1909.

Slovanské starožitnosti. L. Niederle (rec.), č. 30, 1910.

Slováci. Vývin ich národného povedomia. J. Botto (rec.), č. 30, 1910.

Osudy cirkevných dejín Karla Lányho, č. 31, 1911.

České dějiny (rec.), č. 31, 1911.

Die Indogermanen. O. Schrader (rec.), č. 31, 1911.

Geschichte der Serben. K. Jireček (rec.), č. 31, 1911.

Věda či Báchorka? J. Kuffner (rec.) č. 32, 1912.

Lekcia historikovi Karácsonyimu, č. 32, 1912.

Palacký a Prešporok, č. 32, 1912.

Slovenská otázka od konca 18. storočia, Š. M. Daxner (rec.), č. 32, 1912.

Ako sa Maďari usádzali v terajšom Uhorsku, č. 33, 1913.

Andrej Kmeť. K. A. Medvecký (rec.), č. 33, 1913.

Meno Ostrihom, č. 34, 1914.

Niekdajší Nemci na Slovensku, č. 34, 1914.

Po žalobách prednesených roku 1842…, č. 34, 1914.

Plavecký zámok, č. 34, 1914.

S akým vysvedčením odišiel Štefan Moyses od Chorvátov, č. 34, 1914.

Prvé zhromaždenie Učenej spoločnosti banského okolia, č. 35, 1915.

Myjava. J. Bodnár (rec.), č. 35, 1915.

Svetlo histórie, č. 35, 1915.

Kláštorníctvo v našich krajoch, č. 36, 1916.

Dejiny zvolenského ev. a. v. bratstva a seniorátu. J. Slávik (rec.), č. 38, 1922.

Starobylá Nitra, č. 40, 1924.

Lubor Niederle 60-ročný, č. 41, 1925.

Meno tur ako historický dokument, č. 46, 1930.

Povstanie Rákócziho a Slovania. Dr. Anna Gašparíková (rec.), č. 48, 1932.

Dr. Ján Slávik, č. 50, 1934.

Peter Kellner-Hostinský. 1823 — 1873, č. 50, 1934.

Konstantin J. Grot (1853 — 1934), č. 52, 1936.

Storočná pamiatka Slovanských starožitností Šafárikových, č. 53, 1937.

Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti:

Prvotné sídla a hospodárstvo Slovanov v predhistorických časoch, č. 11, 1908.

Sborník Matice slovenskej:

Pamiatka Pavla Križku, č. 10, 1932.

Jánošík a Stenko Razin, č. 10, 1932.

Slovenský obrázkový kalendár:

Slováci pred tisíc rokmi, č. 38, 1909.

Letopis Matice srbskej:

Srbi i Slováci, č. 101, 1927, kniga 313.

Sveslavenski zbornik:

Spomenica i tisučugodišnjici Hrvatskoga kraljebstva. Zágreb 1930: Slováci a Chorvati.

Redakčná poznámka:

Upozorňujeme, že do tohoto zväzku bolo veľmi ťažké uviesť všetky historické práce Jozefa Škultétyho, a to výlučne z dôvodu obmedzeného rozsahu tohto zväzku, ktorý počtom strán aj tak prekračuje bežný rámec rozsahu knihy. Snažili sme sa vytvoriť aspoň reprezentatívnu vzorku jeho činnosti ako historika.

Doslov. Jozef Škultéty — historik

Celoživotné dielo Jozefa Škultétyho (25. 11. 1853 v Gemerskom Potoku — 19. 1. 1948 v Martine) je tak bohaté a mnohostranné, tvorivo zasahujúce takmer do všetkých oblastí kultúrneho a spoločenského života, že jeho univerzálna osobnosť bola právom považovaná súčasníkmi za symbol slovenskosti. Bol prozaikom, redaktorom i historikom s množstvom pôvodných historických príspevkov a článkov; bol literárnym historikom, literárnym kritikom, prekladateľom, editorom, kultúrnym politikom, predsedom Kníhkupecko-nakladateľského spolku, tiež korektorom, etnografom, podpredsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, filológom. Urputne bojoval proti maďarizačným snahám, Apponyiho školským zákonom a v týchto najhorších časoch, v časoch vôbec existenčných pre národ pod Tatrami bol za svoju pravdu pravidelne väznený v uhorských štátnych väzeniach.

Po vzniku Československej republiky sa stal prvým univerzitným profesorom na Katedre slovenskej reči a literatúry v Bratislave a bol menovaný za doživotného správcu Matice slovenskej. Pod jeho správcovstvom sa Matica slovenská stala celonárodnou inštitúciou a v rámci svojich možností pokrývala nielen vedecké potreby, ale aj kultúrne potreby slovenského ľudu. Matica slovenská aj na základe Škultétyho koncepcie zjednocovala národnú kultúru, dvíhala jej úroveň, rozmnožovala vedecké bohatstvo a zapaľovala lásku k slovenskému kultúrnemu životu.

Škultéty bol zástancom, ako to aj z obsahu jeho diel vyplýva, spoločného nažívania dvoch blízkych slovanských národov Čechov a Slovákov v spoločnom štáte. Bránil slovenské záujmy po ukončení bojov prvej svetovej vojny na mierovej konferencii v Paríži. Avšak od konca minulého storočia, keď sa formujú snahy za československú národnú jednotu, odhaľuje nesprávnosť týchto ideovo-politických predstáv a v období buržoáznej republiky rozvážne poukazoval na takéto historické práce a faktografickou dokumentáciou odhaľoval ich škodlivosť pre československý štátny život.

Jozef Škultéty nastupuje do slovenského kultúrneho a národného života na začiatku sedemdesiatych rokov 19. storočia. Patril do poštúrovskej generácie slovenských vzdelancov a k nositeľom ich kultúrneho i politického odkazu. Je to stále tá generácia slovenských vzdelancov, pripravená častokrát na inú profesionálnu životnú cestu, ktorá musela preberať na seba úlohy a povinnosti spisovateľov, básnikov, kultúrnych dejateľov, politikov, redaktorov i vydavateľov. Tento proces vzájomného prelínania povinností „v službe národu“ bol taký intenzívny, že je veľmi ťažko určiť hranice, Škultétyho nevynímajúc, aký je prevažujúci odborný záber a možnosti jednoznačného zatriedenia týchto historických osobností.

Malá hŕstka slovenskej inteligencie preberala na seba mnohoraké povinnosti súvisiace s rozvojom slovenskej literatúry, kultúry, vedy, osvety, ale aj povinností podmieňujúcich konštituovanie sa nášho národa na svojbytný a moderný národ. Mnohostranná činnosť jednotlivcov, ktorí zachraňovali, čo sa zachrániť dalo, v záujme národa, v záujme zdôvodnenia opodstatnenosti jeho prirodzeného práva na vlastný život, v záujme zdôvodnenia jeho historicity a z nej vyplývajúceho nároku na svoje „okolie“ a reč má svoje historické korene a bol zákonitým javom vyplývajúceho zo sociálneho a národnostného útlaku, ktorý na ľud doliehal po celé stáročia, osobitne v 19. a začiatkom 20. storočia. Pochopiteľne, že tento „polyhistorizmus“ bol pestovaný skôr ako akt národnej záchrany, východisko z núdze než ako cieľavedomý program. Mal aj svoje negatívne črty prejavujúce sa predovšetkým v nedostatočnej odbornej pripravenosti, čo mnohokrát neumožňovalo zapojenie sa slovenského národného života vo všetkých jeho atribútoch do medzinárodných kontextov, a tak absorbovať moderné a pokrokové tendencie z európskej kultúry a vedy do nášho národného života.

Napriek tomu v prácach Škultétyho — historika nachádzame výrazný prvok v tom, že sám ako absolvent histórie na peštianskej univerzite vykonával prácu s profesionálnou dôslednosťou, rozhľadenosťou, čo pramenilo z húževnatosti aj nadšenia, pracovitosti a talentu. V bohatstve Škultétyho odkazu a v jeho významovej jednote ťažko hľadať bod, ktorý by sme mohli označiť ako nosný pilier jeho diela.

Jozefa Škultétyho, podobne ako aj ďalších slovenských historikov F. V. Sasinka, Júliusa Bottu, Jána Slávika a iných viedla k práci na slovenských dejinách predovšetkým snaha povzniesť štúdiom minulosti upadnuté národné povedomie Slovákov. Ich práce majú často odborné nedostatky, ale viaceré dosiahli pozoruhodnú úroveň. V dejepisectve aj v medzivojnovom období sa na Slovensku prejavovala aj odborne neškolená staršia generácia. Moderná historiografia s požiadavkami dokonalejšej techniky a náročnejšej heuristiky nebola rozvinutá. Nástup a rozvoj na Slovensku začína až v dvadsiatych rokoch v duchu pozitivistického eklektizmu a vplyvov Heglových.

Štátna ideológia Uhorska odôvodňovala oprávnenosť odnárodňovania Slovákov historickou argumentáciou a historickými nárokmi na výlučné panstvo v dunajskej kotline. Jozef Škultéty ako historik poukazoval vo svojich prácach na zneužívanie historickej vedy, kritizoval tendenčnosť, odrážal zlomyseľnosti, poukazoval na chyby, nedostatky a z toho vyplývajúce nesprávne názory. Viedol polemiky nielen s historikmi v rámci monarchie, ale aj s nemeckými historikmi a taktiež i s historikmi zo slovanských krajín. Bol presvedčený, že rozchod Slovákov so starým Uhorskom bol významnou udalosťou v tisícročí slovenských dejín.

K politickým a kultúrnopolitickým snahám buržoáznej republiky sa Škultéty vo svojich prácach postavil za kladný pomer k tradíciám kultúrnej spolupráce s českým národom a k existencii československého štátu. Nedal sa strhnúť do politických záujmov buržoáznych strán a udržal si vlastné demokratické stanovisko v otázke samobytnosti slovenského národa, jeho reči a kultúry, k otázke štátoprávneho riešenia vzťahu Čechov a Slovákov i k otázke kultúrnej spolupráce so slovanskými národmi.

Jozef Škultéty sa venoval historickej vede z nutnosti a pochopenia jej významu pre obranu životných záujmov slovenského národa. Pri posudzovaní historických publikácií poukazoval nielen na chyby, ale aj na nedostatky a medzery neraz odborne rafinovaných teórií. Menšie, ale aj najobsiahlejšie historické práce Škultétyho vznikli príležitostne, nie iba z čisto vedeckého záujmu. Sám sa nepovažoval za profesionálneho vedca. Pri príležitosti svojich 70. narodenín v ďakovnom liste univerzitnému profesorovi J. Hanušovi 14. novembra 1923 napísal — V svojom živote ja — lebo málo nás bolo — nemohol som sa venovať ničomu odbornému ani len týždeň… U mňa veda bola len prostriedkom, preto čo som ja v nej mohol dokázať? — Aj napriek týmto veľmi skromným riadkom môžeme konštatovať, že dokázal ako jedinec príliš veľa. Motívom ich vzniku bola obrana historickej pravdy a zneužívanie historických faktov a historickej vedy proti slovenskému ľudu a jeho oprávneným záujmom.

Od prvých historických článkov a príspevkov národnostnej problematiky a kritiky historicky nepodložených názorov prechádza jeho dielom kritický názor a prístup k sociálnej otázke. Vykorisťovanie slovenského ľudu Škultéty vo svojom diele pranieruje bez rozdielu rôzne vrstvy vykorisťovateľskej triedy, počnúc židovskými podnikateľmi cez cirkevnú hierarchiu protestantských a katolíckej cirkvi, ale aj, i keď slabú, slovenskú agrárnu buržoáziu, a to bez ohľadov a konkrétne. Škultéty publikoval svoje historické práce hlavne v Národných novinách, v Slovenských pohľadoch, ale aj v Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti a v odborných periodikách južných Slovanov.

Ako redaktor Národných novín a osobitne Slovenských pohľadov okrem kultúrnych otázok, literárnych dejín a jazykovedy, z oblasti histórie venoval zvýšenú pozornosť všeobecným dejinám Európy, Uhorska a Slovákov v nich. Prevahu prác z tejto oblasti tvoria kritické recenzie, v ktorých posudzoval dejiny Slovákov a Slovenska a hľadal zmysel ich dejín nielen v rámci Uhorska, ale analyzoval problémy z celoeurópskeho nadhľadu.

Jozef Škultéty sa vo svojich štúdiách zaoberal myšlienkou spolunažívania Maďarov a Nemcov v Dunajskej kotline. Na základe už spracovaných historických diel (J. Pauler, F. Palacký, A. Hilferding, K. J. Grot, A. Brückner, F. Salamon, H. Marczali, A. S. Budilovič) priklonil sa k názoru Palackého o negatívnom vplyve usadenia sa Maďarov v Dunajskej kotline pre harmonický rozvoj Slovanov a odsudzoval prerušenie kultúrnych stykov s Carihradom a nutný obrat k Rímu. Nesúhlasil s názormi V. I. Lamanského a jeho prívržencov, že Maďari sa svojím príchodom do strednej Európy stali pre Slovanov silnou hrádzou proti Nemcom a Nemecku.

Škultéty prišiel štúdiom k presvedčeniu, že vzťah Maďarov k Nemcom bol blízky počas celej histórie, počnúc bitkou na Moravskom poli až k vyústeniu prvej svetovej vojny. Maďari Nemcom otvárali v minulosti cestu na východ a Nemci im v posledných storočiach umožňovali pomaďarčovať slovanské národy v Uhorsku.

Najmä Škultétyho práce dotýkajúce sa širokej problematiky Veľkej Moravy a ich závery z podstatnej časti potvrdzuje a rozširuje súčasný archeologický a historický výskum. Odmietal špekulácie kultúrnopolitického charakteru okolo dejín Veľkej Moravy, zvlášť pôsobenie T. G. Masaryka a jeho kruhu proti kultúrnym a politickým dejinám Slovákov a Slovanov. Zároveň vystupoval proti šíreniu a pestovaniu legiend v slovenskej verejnosti. Konkrétne keď Slovenské ľudové besedy v roku 1906 uverejnili článok pod názvom Mešec Štefana kráľa, ktorý mal byť staroslovanskou pamiatkou z doby Štefana I., na základe vedeckých argumentov Škultéty upozornil, že jeho pôvod nie je starší ako z 13. — 14. storočia a išlo o súčasť biskupského rúcha, ktorá sa v pravoslávnej cirkvi používala pri upotrebovaní biskupskej berly. Nielen v tomto prípade Škultéty vystupoval proti fanatickému okrášľovaniu slovenskej a slovanskej histórie. Vychádzal zo skutočnosti, že historickosť Slovákov neutrpí ujmy, veď ona mala dostatok dôkazov a s rozvojom historických a jazykovedných štúdií ich ešte pribudne.

V stavovských povstaniach na Slovensku vyvrátil tendenčné predstavy maďarskej nacionálne zameranej historiografie. Protihabsburské povstanie nemožno považovať ako boj za slobodu, ale výlučne išlo o triedne, majetkové a mocenské záujmy uhorskej šľachty. Zvlášť k 200. výročiu začiatku rákócziovského povstania Škultéty odmietol politickú časť osláv maďarských vládnucich tried v období dualizmu. Poukázal, že staré Uhorsko ešte nepoznalo tak ostro vyhrotených národnostných záujmov, a predsa oslavy sa využívali k budeniu maďarskej národnej netolerantnosti.

K slovenskému národnému obrodeniu z konca 18. a začiatku 19. storočia Škultéty dal do súvislosti negatívny postoj vedúcich činiteľov maďarského národného obrodenia k jazykovým a národným prejavom, najmä slovanských národov Uhorska. V tejto otázke tiež poukazoval na povrchnosť a nepravdivosť maďarských historických prác, v ktorých sa uvádzalo, že snahy maďarského národa vyvolali žiarlivosť a zlomyseľnosť Slovanov v Uhorsku, v čom ich údajne podporovala viedenská vláda podporovaná ruskou propagandou.

K problematike Slovanského zjazdu v Prahe v roku 1848 J. Škultéty rozobral nové fakty v súvislosti s historickými udalosťami, najmä zo slovenského pohľadu. Zvolanie Slovanského zjazdu do Prahy pripisoval Kollárovej myšlienke a uviedol celý rad argumentov okolo Ľ. Štúra, ktorý rozvinul a propagoval stretnutie reprezentantov slovanských národov v Prahe. Podrobne sa zaoberal vystúpeniami slovenských účastníkov zjazdu v kľúčových otázkach ďalšieho vývoja Slovákov a Slovenska v rámci Uhorska. V tejto súvislosti uviedol skreslené a nepravdivé fakty a hodnotenia v maďarskej historickej literatúre. Súhlasil s názorom L. Thuna, že práve postoj predstaviteľov slovanských národov znamenal záchranu Rakúska v rokoch 1848/49. Práve maďarská a nemecká politika mala záujem o oslabené Rakúsko a hlavne existoval strach z premeny Rakúskej monarchie na slovanský štát, čím by sa úplne oslabila moc ako Nemcov tak Maďarov v Európe. Široko sa zaoberal postavou Marcela Turánskeho, ktorý bol údajne v Prahe v službách peštianskej vlády s cieľom rozvrátiť a zdiskreditovať Slovanský zjazd. Venoval kritickú pozornosť protislovanským a protiruským prejavom K. Havlíčka. Podľa Škultétyho tieto prejavy treba pripísať k politickému vyzrievaniu samotného Havlíčka, pretože po roku 1848 nielenže nazval svoju stranu slovanskou a svoj časopis Slovanom, ale celkovo zmenil svoj politický postoj k Slovanstvu a slovanskej myšlienke.

Škultéty sa ako jeden z prvých slovenských historikov podrobne, analyticky venoval Slovenskému národnému zhromaždeniu v Martine 6. a 7. júna 1861 a osudom slovenského Memoranda. Podľa neho národnostná otázka bola vyvolaná viedenskými osvietenskými reformami a do tohto obdobia kladie počiatky maďarského národného obrodenia. Začiatok národnostnej otázky videl v jazykových zákonoch z roku 1790/91 v prospech maďarčiny, ale aj stotožnenie maďarských jazykových požiadaviek so štátopolitickými požiadavkami maďarských zemianskych rodín a aristokracie. Vyvrcholením konfliktnej situácie bolo postavenie sa nemaďarských národov v Uhorsku proti maďarskej revolúcii 1848/49. Tento konflikt J. Škultéty pripisoval netolerantnosti Ľ. Kossutha, ktorý sa Srbom a Chorvátom vyhrážal mečom a Slovákom štatáriom, keď sa dožadovali rovnakých národných práv.

V roku 1861 maďarskí politici neboli opäť ochotní nemaďarským národom poskytnúť možnosť samostatnejšieho nielen kultúrneho, ale aj politického života. V tejto atmosfére sa v roku 1861 zvolávalo martinské národné zhromaždenie, ktoré žiadalo národnú rovnoprávnosť v Uhorsku. Na základe toho žiadalo zákonné uznanie osobitosti slovenského národa a vlasteneckosti reči v tom priestore, ktorý Slováci skutočne obývajú pri zachovaní solidarity Slovákov s ostatnými nemaďarskými národmi Uhorska. Osudy Memoranda a ďalšie položenie Slovákov argumentoval nesprávnou zahraničnou politikou Viedne od Krymskej vojny až po rakúsko-maďarské vyrovnanie. Škultéty počas svojho života sústavne bránil závery Memoranda, jeho reálnosť a aktuálnosť.

V historickom diele J. Škultétyho nachádzame väčší počet životopisov slovenských dejateľov. Nešlo len o jednoduchú príležitostnú publicistiku, hoci životopisné príspevky vznikali pri úmrtiach alebo iných jubileách tej-ktorej významnej osobnosti. Bol to jeho program, ktorý jednoducho zdôvodnil — Spomínajte svojich —, píšme o takých Slovákoch, ktorí zanechali nevymazateľné stopy po sebe v našom živote. V období buržoáznej republiky sa venoval štúdiu z dejín jednotlivých slovenských miest, kde sa opäť zameriava na cenné informácie o viac alebo menej známych slovenských osobnostiach.

V období buržoáznej republiky sústredil Jozef Škultéty ako historik pozornosť na zdôvodňovanie a vysvetľovanie nutnosti rozpadu monarchie a začlenenia Slovákov do života v Československej republike. Na základe argumentácie odrážal nacionalisticky a šovinisticky chápané názory maďarských historikov a publicistov k problematike života Slovákov v Uhorsku. Okrem toho zameral sa kriticky na nezmyselnosť a nebezpečenstvo vyplývajúce z realizácie ideológie a hlavne politiky čechoslovakizmu na Slovensku a proti prekrucovaniu historických argumentov historického vývoja života Slovákov.

J. Škultéty vo svojom historickom myslení patril k slovanskej a rusofilskej orientácii, obhajoval stanoviská konzervatívnych slavianofilských kruhov v Rusku i v Čechách, a preto odmietal akúkoľvek kritiku preverených hodnôt minulosti slovenského národa a Slovanov. Mal konkrétne nedobré skúsenosti z nacionalistickej politiky vládnucich maďarských kruhov v období dualizmu. Z tohto dôvodu mal svoje stanoviská proti možnosti spolupráce Slovanov s Maďarmi. Nevidel reálne možnosti tejto spolupráce, pokiaľ Rakúsko považovalo za zmysel svojej existencie pripravovať Nemecku cestu na východ a kým maďarská buržoázia za služby Nemecku bude chcieť upevňovať svoje panstvo v Uhorsku proti slovanským národom.

Škultéty sa vo svojich prácach historického zamerania opieral výlučne o fakty a hodnoverné pramene. Nadväzoval na staršie snahy slovenských historikov publikovať pramene k slovenským národným dejinám. Objavené a preverené fakty mu pomáhali objavovať a rekonštruovať pravdivý obraz o minulosti národa, ale zároveň aj slúžili ako argument proti skresľovaniu alebo neuznávaniu dejín slovenského národa. Pri tvorbe historických prác sa dožadoval, aby sa do historického obrazu nevkladali predstavy a osobné záujmy historikov. Zdôrazňovanie faktov a hodnoverných prameňov celkovo charakterizuje jeho historickú metódu.

Pri charakteristike historickej metódy Jozefa Škultétyho môžeme tvrdiť, že sa priblížila k všetkým atribútom pozitivistickej historiografie na prelome 19. a 20. storočia. Aj napriek tomu, že Škultéty bojoval proti subjektivizmu, treba uviesť, že sa mu neubránil. Avšak väčší stupeň subjektivizmu sa prejavil pri hodnotení slovenských národných dejín u jeho protivníkov s koncepciou budovania jednotného maďarského národa a ideológiou československej národnej jednoty. Škultétyho subjektívne stanovisko na princípe potrieb slovenského národného života je realistickejšie ako ostatné uvedené ideológie.

Škultétyho práce historiografického charakteru obsahujúce príspevky zo slovenských dejín od Veľkej Moravy cez vývoj Uhorska a jeho národností a iných oblastí majú z veľkej časti polemický charakter. Málo historikov používalo tak kritický a nekompromisný prístup ako Jozef Škultéty. Polemizoval predovšetkým so šovinistickou maďarskou vedou, s niektorými prácami českých vedcov, neodpustil si výhrady ani voči všeobecne uznávanej autorite v Slovanstve Lamanskému, citlivo reagoval na nesprávne tendencie českej historickej vedy. Staval sa na obranu svojho národa, jeho práva na slobodný život, na obranu jeho minulosti, proti jej znevažovaniu, na obranu pravdy. Ak treba niečo zo Škultétyho tvorby o dejinách nášho národa vyzdvihnúť, tak je to Škultétyho osobná statočnosť a charakterová čistota.

Veľká časť jeho prác sa dotýka dejín Uhorska a polemiky s maďarskými historikmi. Nezanedbateľná je aj polemika s Václavom Chaloupeckým. Tieto polemiky v oblasti historiografie úzko súvisia s polemikami v oblasti literárnej histórie. Máme povinnosť vydať na svetlo našich desaťročí všetky dokumenty, ktoré svedčia o mravnom a politickom zápase s nespravodlivosťou, ktoré sú svedkom doby, ale sú vysvedčením, že sme do Československej republiky vstúpili s vôľou rozísť sa s Uhorskom a jeho ideológiou.

Jozef Škultéty nebojuje proti maďarskému národu, nepoužíva paušalizujúce charakteristiky, a keď, tak len celkom ojedinele a akoby z donútenia. V tomto smere je umiernenejší a objektívnejší ako Svetozár Hurban Vajanský v jeho publicistike. V súčasnosti, keď sa hlásime k marxistickej ideológii, k socialistickému vlastenectvu a k internacionalizmu, musíme poznať naše národné zápasy, ktoré majú prvky demokratizmu a humanizmu, máme povinnosť predstaviť nielen podávanú ruku k priateľstvu a k dorozumeniu, ale aj ukázať, čo všetko musela naša kultúra, naša historiografia prekonať, čo treba i dnes odmietať. Netreba tajiť, že aj v súčasnosti sú isté kruhy, ktorým nie sú Škultétym kritizované názory veľmi cudzie. Spomeňme názory na Veľkú Moravu, na „vznik“ Slovákov stmelením častí susedných národov, na rozličné neoficiálne „plače“ za „feldvidékom“. Aj z týchto dôvodov vydávame Škultétyho práce o problematike bývalého Uhorska. Škultéty na viacerých miestach pripomína utvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov ako logický dôsledok historického vývoja.

Dôležitá je i Škultétyho polemika s Chaloupeckým, s jeho teóriami „o liduprázdném“ Slovensku od 13. storočia. Je pravda, že sa vďaka našej marxistickej historiografii a archeológii podarilo Chaloupeckého názor vyvrátiť a tak dovŕšiť zápas Jozefa Škultétyho, ktorého odpor je o to cennejší, že nemal po ruke toľko dokladov a novších výskumov, ako mali a majú súčasné historické disciplíny. O to s väčším uznaním sa treba približovať k Škultétyho prácam.

Práce Jozefa Škultétyho s historickou problematikou plnili vo svojej dobe poslanie dôležité v procese konštituovania sa moderného slovenského národa. O nich v plnej miere platí to, na čo neraz upozorňoval veľký český historik a politik Zdeněk Nejedlý — že národné tradície treba vytrvalo približovať ľudu, neustále v minulosti hľadať poučenie a práve prostredníctvom uvedomenia si národných koreňov budovať prítomnosť a budúcnosť, rozvíjať socialistické vlastenectvo.

Veríme, že dielo Jozefa Škultétyho ako historika z podstatnej časti zahrnuté v tomto zväzku pomôže dnešnému čitateľovi utvoriť si kompletnejší obraz o jeho osobe a dobe a zároveň dáva podnet k širšiemu výskumu pri neustálom hľadaní zmyslu slovenských dejín v kontexte európskeho diania a myslenia.

Július Valach