Vianočná koleda

Začnem s tým, že Marley bol mŕtvy. O tom nemôže byť nijakej pochybnosti. Protokoll o jeho pohrebe podpísaný bol kňazom, kostolníkom, ohliadačom mŕtvol a predným trúchliacim. Podpísal ho Scrooge, a meno Scroogeovo platilo na burse, kdekoľvek ho napísal vlastnoručne.

Starý Marley bol taký mŕtvy, ako klinec vo dverách.

Dávajte dobrý pozor! Nemienim tým riecť, že klinec vo dverách mojím vedomím má na sebe niečo zvlášte mŕtveho. S mojej strany bol by som náchylný považovať klinec v rakvi za najmŕtvejší kus železného výrobku v priemysle. Ale múdrosť našich predkov spočíva v podobenstvách, a moje neposvätné ruky nebudú toho rušiť, lebo inak beda vlasti. Preto dovolíte mi opakovať s dôrazom, že Marley bol mŕtvy, ako klinec vo dverách.

Scrooge vedel, že bol mŕtvy? Ovšemže vedel. Ako by to bolo inak možné? Scrooge a on boli obchodní spoločníci, sám neviem, od koľkých rokov. Scrooge bol jediným vykonávateľom jeho závetu, jeho jediným správcom, jeho jediným dedičom a universálnym nápadníkom, jeho jediným priateľom a jediným trúchliacim. A práve Scrooge nebol tak strašne dojatý smutnou udalosťou, že by nebol býval výtečným obchodníkom v deň pohrebu a nebol ho slávil s nepochybným smyslom pre zisk.

Spomienka pohrebu Marleyovho privádza ma nazpäť k tomu, kde som započal. Teda o tom niet pochybnosti, že Marley bol mŕtvy. Toto musí byť pochopené dokonale, lebo inak nebude nič zázračného na povesti, ktorú mienim rozprávať. Keby sme neboli úplne presvedčení, že otec Hamletov umrel prv, než začína sa hra, nebolo by viac pozoruhodného na jeho nočných potulkách pri východnom vetre po vlastných hradbách, ako na ktoromkoľvek pánovi prostredného veku, ktorý po súmraku náhle vyjde na prechádzku na vzdušné miesto, povedzme na príklad do cmitera sv. Pavla, aby doslovne prekvapil svojho slaboduchého syna.

Scrooge nedal vymazať meno starého Marleya. Po rokoch nad dvermi skladu stálo: Scrooge a Marley. Firma bola známa ako Scrooge a Marley. Niekdy ľudia, ktorí neznali okolností, menovali ho Scrooge, a niekdy Marley, on však ohlasoval sa na obe mená. Jemu to bolo jedno.

Ó, bola to ruka tvrdej pästi na pokladoch, ten Scrooge, stískajúci, sdierajúci, shrabujúci, skupujúci, schraňujúci, lakomý, starý hriešnik! Tvrdý a ostrý, ako kremeň, z ktorého ešte žiadna oceľ nevykresala šlechetného ohňa; uzavretý, spokojný so sebou a sám pre seba, ako ustrica. Jeho vnútorným chladom stuhly črty jeho tvári, priostril sa jeho končitý nos, svraštely líca, strnul jeho krok; oči jeho staly sa červenými, tenké rty modrými a jeho chripiaci hlas vyznieval úlisne. Studený mráz kryl jeho hlavu, jeho obočie i strnisko brady. Vždy nosil so sebou svoju nízku temperatúru; chladil svoju pisáreň v kanikule, a na Vianoce neoteplil sa o jediný stupeň.

Zovňajšie teplo a chlad málo účinkovaly na Scroogea. Nezahriala ho horúčosť, zimné počasie nemrazilo. Vietor nebol ostrejší než on, padajúci sneh nebol väčšmi upriamený na svoj cieľ, šľahajúci dážď menej prístupný prosbe. Zlé počasie nebolo v stave dôjsť mu do živého. Najväčší dážď, sneh, ľadovec alebo krúpy mohly sa chlúbiť, že ho prevyšujú len v jedinom ohľade: často štedre sypaly, ale Scrooge neurobil toho nikdy.

Akživ nikto nestretol sa s ním na ulici, aby mu rekol s vľúdnym pohľadom: „Môj milý Scrooge, ako sa máte? Kedyže ma navštívite?“ Žobrák neprosil ho, aby mu udelil maličkosť; decko nepýtalo sa ho, koľko je hodín; mužský alebo ženská akživ nedopytovali sa od Scroogea na cestu, vedúcu ta alebo inam. Áno, zdalo sa, že znajú ho i psi slepcov, a keď videli, že blíži sa k nim, ťahali svojich majiteľov do dier a pod brány; tam krútili chvostmi, ako by chceli riecť: „Nijaké oči nie sú také dobré, ako oči zlostné, temný pane!“

Ale čo bolo Scroogeovi po tom? To sa mu práve ľúbilo: kráčať vopred svojou cestou tesnými chodníkmi žitia, vystríhajúc každý ľudský cit k odmeranej vzdialenosti, — to bolo pre Scroogea tým, čo chytrák zovie orieškami.

Jedného dňa — z najlepších v roku, na Štedrý večer — starý Scrooge sedel pri práci v svojej pisárni. Počasie bolo chladné, mrazivé, ostré: všade hmlisto: a on slyšal, ako ľudia chodili hore-dolu po dvore, supiac a hádžuc rukami čez prsia, dupotajúc nohami na dláždení, aby sa zohriali. Na vežových hodinách odbily ešte len tri, ale bolo už úplne tma. Celý deň nebolo vidno a v oknách súsedných pisární sliepňaly svetlá, ako rudé škvrny na hustom, hnedom vzduchu. Hmla tisla sa do každej škáry a kľúčovej dierky, a bola vonku taká hustá, že ačkoľvek dvor bol veľmi úzky, domy naproti zdaly sa púhymi mátohami. Vidiac to kalné mračno, padajúce nadol, všetko zatemňujúce, človek by si bol myslel, že príroda býva celkom na blízku a varí vo veľkých rozmeroch.

Dvere na Scroogeovej pisárni boly otvorené, aby nemusel s očú spúšťať svojho sluhu, ktorý vedľa v pošmúrnej, malej komôrke, druhu vodných nádržiek, prepisoval listy. U Scroogea bol veľmi malý ohník, ale u sluhu bol ešte o toľko menší, že zdal sa byť jediným uhlíkom. Ale nemohol priložiť naň, lebo Scrooge bednu s uhlím mával v svojej miestnosti; a zakaždým, keď pomocník prichádzal dnu s varechou, pán nemeškal riecť, že budú sa museť rozísť. Preto sluha zakrútil sa do svojho bieleho šálu a hľadel sa zohriať pri svetle, ktoré úsilie však nedarilo sa mu, poneváč nebol človek silnej obraznosti.

„Veselé Vianoce, strýčko! Boh vás živ!“ zavznel radostný hlas. Bol to hlas Scroogeovho synovca, ktorý vbehol k nemu tak rýchlo, že pozdrav bol prvým oznámením jeho príchodu.

„Ach!“ riekol Scrooge, „hlúposti!“

Rýchlou chôdzou na mraze a v hmle tak sa zahrial synovec Scroogeov, že celý bol v ohni; tvár jeho bola červená a krásna; oči sa mu svietily a dych jeho sa paril.

„Vianoce sú hlúposť, strýčko?“ riekol Scroogeov synovec. „Domnievam sa, že to nemyslíte vážne.“

„Celkom vážne,“ riekol Scrooge. „Veselé Vianoce! Akým právom môžeš ty byť veselý? Akú rozumnú príčinu máš k tomu? Si dosť chudobný.“

„Nuž,“ odvetil synovec veselo, „a jakým právom môžete vy byť zamračený? Akú rozumnú príčinu máte k mrzutosti? Ste predsa dosť bohatý.“

Scrooge, nemajúc lepšej odpovede pohotove v tom okamžiku, riekol zase: „Ach!“ a dodal k tomu: „Hlúposti!“

„Nebuďte podivín, strýčko!“ riekol synovec.

„Ako môžem byť inakší,“ odvetil strýc, „keď žijem v takomto svete bláznov? Veselé Vianoce! Daj mne pokoj s tvojimi veselými Vianocami. Čím sú iným pre teba Vianoce, ako dobou všelijakých výdavkov bez peňazí; dňom, kde stávaš sa o rok starším, ale ani o hodinu bohatším; dobou, kde zavieraš účty v svojich knihách, ale na každej položke skrze celých dvanásť mesiacov ukazujú sa ti ztraty? Keby sa dialo po mojej vôli,“ riekol Scrooge rozhorčene, „každý blázon, ktorý behá sem a tam s „veselými Vianocami“ na jazyku, musel by byť uvarený vo vlastnom puddingu^[1] a pochovaný s kolíkom smrekovým v srdci. Nech som dobrý!“

„Strýčko!“ riekol s výčitkou synovec.

„Synovče!“ odvetil strýc mračne, „osláv ty Vianoce svojím spôsobom a mňa nechaj ich sláviť po svojom.“

„Sláviť!“ riekol Scroogeov synovec. „Ale vy ich nebudete sláviť.“

„Ponechaj to len na mna,“ riekol Scrooge. „Nech ti ony poslúžia k dobrému! Už dosiaľ ti poslúžily k mnohému dobru.“

„Ovšem viem, že jesto mnoho vecí, z ktorých som mohol mať úžitok, a nemal som ho z nich,“ odvetil synovec, „medziiným sú to Vianoce. Ale to je isté, že keď nastala doba Vianoc — odhliadnuc od úcty, povinnej k ich svätému menu a pôvodu, možno-li odhliadať od niečoho, čo náleží k nim — považoval som ich vždycky za dobu dobrú; za dobu láskavú, smierlivú, milosrdnú a radostnú; za jedinú dobu, ktorú znám z kalendára celého roku, keď mužskí i ženské jednomyseľne s ochotou otvárajú uzavreté srdcia svoje a hľadia na nižších, ako by oni boli vskutku spolucestujúci k hrobu a nie iný druh tvorov, ktorí idú inou cestou. A preto, strýčko, trebárs mi to nedohnalo do vrecka ani kúštiček zlata alebo striebra, predsa verím, že mi poslúžilo k dobrému, a bude mi to slúžiť k dobru. I vravím teda: Boh im žehnaj!“

Pomocník v nádržke mimovoľne prejavil hlučnú pochvalu. Ale nahliadnuc naskutku nenáležitosť toho, naprával oheň a zahasil poslednú slabú iskričku navždy.

„Ozvite sa vy mne ešte raz,“ riekol Scrooge, „a budete sláviť svoje Vianoce so ztratou svojho postavenia! Tys’ mne veľmi mohutný rečník, synku,“ doložil, obrátiac sa k synovcovi. „Divím sa, že si sa nedostal do parlamentu.“

„Nehnevajte sa, strýčko. Príďte k nám zajtra na obed.“

Scrooge riekol, aby mu šiel s tým — áno, skutočne to riekol. A užil celého výrazu, rieknuc, že by ho chcel videť tam prv.

„Ale prečo?“ zvolal Scroogeov synovec. „Prečo?“

„Načo si sa oženil?“ riekol Scrooge.

„Poneváč som sa zamiloval.“

„Poneváč si sa zamiloval!“ zamrmlal Scrooge, ako by to jediné na svete bolo ešte smiešnejšie, než veselé Vianoce. „S Pánom Bohom!“

„Nuž, strýčko, veď ani predtým nikdy ste ma nenavštívili. Prečo by to malo byť teraz príčinou, aby ste neprišli ko mne?“

„S Pánom Bohom!“ riekol Scrooge.

„Nepotrebujem ničoho od vás, nežiadam od vás ničoho, prečo by sme nemohli byť priateľmi?“

„S Pánom Bohom!“ riekol Scrooge.

„Je mi srdečne ľúto, keď vidím, že ste taký tvrdohlavý. Medzi nami nikdy nebolo hádky, ktorú by som bol ja zavinil. Ale tento pokus urobil som z úcty k Vianociam, i chcem do konca zachovať svoju vianočnú náladu. Teda veselé Vianoce, strýčko!“

„S Pánom Bohom!“ riekol Scrooge.

„A veselý Nový rok!“

„S Pánom Bohom!“ riekol Scrooge.

Vzdor tomu synovec jeho opustil izbu bez zlého slova. Pri vonkajších dverách zastal, aby pozdravom dnešného dna uctil pomocníka, ktorý pri všetkej svojej chladnosti predsa bol teplejší, nežli Scrooge, lebo odpovedal mu srdečne.

„Toto je tiež jeden z tých,“ zabručal Scrooge, ktorý ho počul: „môj pomocník, s pätnásť šilingami na týždeň, so ženou a rodinou, hovorí o veselých Vianociach. Pôjdem do Bedlamu.“

Tento blázon, dľa slov Scroogeových, medzi tým, čo otvoril dvere synovcovi, vpustil dnu dve iné osoby. Oba boli statní páni, úhľadného zovňajšku, a teraz stáli s klobúkmi v rukách v Scroogeovej pisárni. V rukách držali knihy a papiere, a ukláňali sa mu.

„Scrooge a Marley, nemýlim sa,“ riekol jeden z pánov, hľadiac na listinu. „Mám česť hovoriť s pánom Scroogeom, alebo s pánom Marleyom?“

„Pán Marley umrel pred siedmimi rokmi,“ odvetil Scrooge. „Práve dnes je tomu sedem rokov, čo umrel.“

„Nepochybujeme, že jeho žijúci spoločník bude zrovna taký veľkodušný, ako on býval,“ riekol pán, podávajúc svoju poverujúcu listinu.

Mal on i pravdu, lebo oni boli dve príbuzné duše. Pri osudnom slove „veľkodušný“ Scrooge sa zamračil, potriasol hlavou a vrátil listinu.

„V tento slávnostný výročný deň, pane Scrooge,“ riekol pán, berúc do ruky pero, „je viac nežli obyčajne žiadúcno, aby sme sa aspoň trochu postarali o chudobných a opustených, ktorí mnoho trpia v tomto čase. Mnohým tisícom nedostáva sa najpotrebnejších vecí, státisícom nedostáva sa najmenšieho pohodlia, pane.“

„Nemáme žalárov?“ spýtal sa Scrooge.

„Prebytkom,“ riekol pán, skladajúc opäť pero.

„A pracovní obecných?“ pýtal sa Scrooge. „Stoja ony ešte?“

„Stoja. Avšak,“ odvetil pán, „želal by som si, keby som mohol povedať, že ich niet.“

„Stupy a zákony o chudobe sú ale dosiaľ v platnosti?“ riekol Scrooge.

„A pracujú veľmi usilovne, pane.“

„Ó, dľa toho, čo ste prv povedali, obával som sa, že ich snáď niečo zastavilo v ich užitočnom behu,“ riekol Scrooge. „Tomu som veľmi rád, že to viem.“

„V tom presvedčení, že ony sotva poskytnú kresťanskej útechy duši alebo telu bedače,“ odvetil pán, „dalo sa nás niekoľko na to, aby sme usporiadali sbierku nakúpiť trochu jedla, nápoja a ohrevu pre chudobných. Volíme túto dobu, poneváč je ona menovite dobou, kde nedostatok živo cítime, a hojnosť potešuje. Čo máme napísať pod vaše meno?“

„Nič!“ odvetil Scrooge.

„Želáte si, aby ste neboli menovaný?“

„Želám si, aby ste ma nechali samotného,“ odpovedal Scrooge. „Poneváč sa pýtate, pánovia, čoho si želám, to je moja odpoveď. Ja sám neveselievam sa na Vianoce, i nemôžem si robiť výdavky, aby sa veselil záhalčivý národ. Prispievam na udržovanie spomenutých ústavov, a tie nás stoja dosť: komu sa zle vedie, môže ísť ta.“

„Mnohí nemôžu ísť a mnohí by radšej umreli.“

„Keby radšej umreli,“ riekol Scrooge, „nebolo by zle, keby umreli a umenšili prílišnú ľudnatosť. Ostatne, odpusťte, o tom viem málo.“

„Ale mali by ste vedieť,“ poznamenal pán.

„To sa mňa netýka,“ odvetil Scrooge. „Človeku stačí, keď rozumie svojej veci a nemieša sa do záležitostí cudzích. S vlastnými mám dosť zaneprázdnenia. S Bohom, páni!“

Vidiac jasne, že ďalšie pokusy v tejto veci boly márne, páni odišli. Scrooge dal sa znovu do práce s povýšenou mienkou o samom sebe a s jasnejšou náladou, nežli obyčajne.

Medzitým hmla a tma tak zhustly, že ľudia behali sem a tam s horiacimi pochodňami, núkajúc svoje služby, že budú svietiť pred koňmi a povedú vozy po ulici. Stará veža chrámová, ktorej bručivé hodiny počuteľne nakukávaly vždycky čez gotické okno múru dolu na Scroogea, bola neviditeľná, a hodiny so štvrťami odbíjaly v oblakoch s trasľavým dozvukom, ako by zuby hrkotaly v zmrzlej hlave tam hore. Zima stávala sa prenikavou. Na hlasnej ulici okolo rohu dvora niekoľko robotníkov napravovalo plynové rúry a kládli veľký oheň v železnom stojane, okolo nehož tlačilo sa viac otrhaných mužov a chlapcov, zahrievajúc si ruky a mžikajúc očima do plameňa v rozkoši. Vodovod, o ktorý sa nikto nestaral, vylieval zo seba prúdy, ktoré hneď mrzly a menily sa v nemilosrdný ľad. Svetlo v kupeckých krámoch, kde borievkové halúzky a bobuľky práskaly v ohni lámp, farbilo na červeno bledé tváre okolo idúcich. Obchody so zverinou a materiálnym tovarom niesly sa ako skvelá pohádka a slávne divadlo, i zdalo sa takmer neuveriteľným, že by maly niečo spoločného s takou jalovou vecou, akou je predaj a kúpa. Lord Mayor v sieňach mohutného Mansion House vydával rozkazy svojim päťdesiatim kuchárom a sklepníkom, aby oslávili Vianoce, ako sa svedčí na domácnosť Lord Mayora; a ešte i ten malý krajčír, ktorého minulý pondelok pokutoval na päť šilingov, pre jeho opilosť a krvežížnivosť na ulici, miešal svoj zajtrajší pudding v izbičke pod samou strechou, medzitým čo jeho chorľavá žena s deckom pošla nakúpiť mäsa.

Čím ďalej bola hmla i zima väčšia: zima prenikavá, jedovatá. Keby dobrý svätec Dunstan len dotknul sa bol nosa diablovho vanutím tejto povetrnosti, miesto aby užil svojej obvyklej zbrane, bol by on potom zareval nie na žart. Majiteľ drobného, mladého nosa, ohlodaný a kúsaný zimou, ako kosti bývajú ohlodávané od psov, pristúpil tesne ku kľúčovej dierke u Scroogea, aby ho obveselil vianočnou piesňou. Ale pri prvých zvukoch piesne

Scrooge pochytil linonár s takou prudkosťou, že spevák plný strachu utiekol, zanechajúc kľúčovú dierku hmle a ešte viac príbuznému mrazu.

Konečne nastala hodina, keď bývajú zavierané pisárne. Neochotne povstal Scrooge so stolca a mlčky pokynul svojmu vyčkávajúcemu sluhovi, ktorý naskutku zahasil svetlo a postavil klobúk na hlavu.

„Tuším, zajtra celý deň chcete mať prázdno?“ riekol Scrooge.

„Jestli dovolíte, pane.“

„Nejedná sa tu o dovolenie,“ riekol Scrooge, „ale nepatrí sa to. Keby som vám stiahol za to pol koruny, domnievali by ste sa, tuším, že sa vám krivda deje?“

Sluha usmial sa krotko.

„A predsa,“ riekol Scrooge, „na to nepomyslíte, že sa mne deje krivda, keď platím dennú mzdu za záhalku.“

Sluha poznamenal, že je to len raz v roku.

„Slabá výhovorka k tomu, aby trešťal vaček človeka každého päťadvadsiateho decembra!“ riekol Scrooge, zapínajúc svoj zimný kabát až po bradu. „Ale domnievam sa, že chcete mať celý deň prázdno. Nasledujúceho dňa však dostavte sa hodne zavčasu.“

Sluha sľúbil, že tak urobí; a Scrooge odišiel bručiac. Pisáreň bola zavretá v okamžiku a sluha, majúc svoj biely šál s dlhými konci prevesený čez prsia (lebo nemohol sa honosiť zimníkom), na počesť vianočného večera preletel dvadsať ráz klzačkou na konci dlhého radu chlapcov, a potom bežal domov do Camden Townu, čo mu para stačila, aby sa bavil na kolembabu.

Scrooge užil svoju smutnú večeru v svojom obvyklom smutnom hostínci; a keď prečítal všetky noviny a ostatok večera strávil pri svojich bankových knihách, šiel domov spať. Obýval izby, ktoré náležaly kedysi jeho zvečnelému spoločníkovi. Bol to celý rad pošmúrnych izieb v nízkom, tmavom dome na dvore, kde stavanie to docela nebolo na svojom mieste, tak že človek náchylný bol mysleť si, že ono utieklo ta, keď ešte bolo mladým domom, baviac sa na schovávanku s inými domy, a nemohlo viac von potrafiť. Teraz bolo hodne staré a pusté; lebo nikto v ňom nebýval okrem Scroogea, a ostatné miestnosti boly prenajaté k účelom obchodným. Dvor bol taký tmavý, že sám Scrooge, ktorý znal v ňom každý kamienok, musel hmatať rukami. Hmla a chlad tak visely okolo čiernej, starej brány domu, že sa zdalo, ako by genius povetrnosti, smutne dumajúci, sedel na prahu.

Nuž a to je isté, že na klepátku dverí vobec nebolo nič zvláštneho, vyjmúc jeho veľkosť. Teda isté je i to, že ho Scrooge videl každé ráno i večer celý ten čas, čo býval v dome; a že mal tak málo toho, čo sa menuje obrazotvornosťou, ako ktokoľvek v londýnskej štvrti City, zahrňujúc v to — s dovolením — obecnú radu, aldermanov a cechy. Musíme vedieť i to, že Scrooge až do dnes nikdy ani jedinou myšlienkou nespomenul si na Marleya, svojho spoločníka, ktorý umrel pred siedmimi rokmi. A teraz nech mi vysvetlí niekto, jestli je v stave, ako sa to stalo, že Scrooge, vstrčiac kľúč do dierky vo dverách, v klepátku — bez toho, že by ono bolo podľahlo snáď náhlej zmene — videl nie klepátko, ale tvár Marleyovu.

Áno, tvár Marleyovu. Ono nebolo zahalené hustou tmou, ako ostatné predmety vo dvore, lež svietilo príšerne, ako zkazený rak morský v pivnici. Ono nemalo výrazu zlostného alebo zúrivého, ale hľadelo na Scroogea, ako Marley obyčajne naň hľadieval: s príšernými okuliarmi, zdvihnutými na príšerné čelo. Vlasy malo podivne zježené, ako by od vetra alebo horúčavy, a hoci oči boly široko roztvorené, ostávaly docela nehybné. Toto a jeho olovená farba robily ho hroznými, ale hrôza tá zdala sa byť skorej mimo tvári a jej moci, nežli čiastkou jej výrazu.

Keď podíval sa Scrooge upriamene na tento zjav, bolo to opäť klepátko.

Keby sme tvrdili, že sa nezdesil, alebo že v krvi svojej nepocítil mrazenia hrôzy, ktoré mu bolo neznáme od časov jeho detstva, nebolo by to pravda. Ale on chytil kľúč, na ktorý pozabudol, zprudka ním otočil, vstúpil do izby a zažal svetlo.

Ale prvej váhal chvíľu, než zavrel dvere, a prvej opatrne nazrel nazad, ako by trochu očakával, že ho tam prestraší cop Marleyov, trčiaci pod bránou. Ale za dvermi nebolo ničoho, okrem šraub a hlavičiek, na ktorých bol pripravený klepáč, i rieknuc: „Hm, hm!“ prirazil ich silne.

Tresknutie ozývalo sa domom, ako hlas hromu. Každá izba hore a každý sud v pivnici kupca s vínom dolu, zdalo sa, že má svoje vlastné hlasy, ozveny. Scrooge nebol človek, aby sa dal zastrašiť ozvenou. Zamknul dvere a kráčal čez predsieň, potom hore schodmi, a síce zvoľna, nesúc si v ruke svetlo.

Možno, že ste počuli niečo o ťahaní velikého rodinného kočiara hore dobrými starými schodmi, alebo čez zlé mladé v parlamente; ale ja vám poviem to, že keby vám týmto schodiskom dodali umrlčí voz a niesli ho po šírke, s ojom k múru a dvermi oproti balustráde: ešte by bolo dosť miesta preň. A toto bude azda príčinou toho, že Scroogeovi sa zdalo, ako by videl umrlčí voz pohybovať sa pred sebou vo tme. Pol tucta plynových lámp z ulice nebolo by vchod osvetlilo dostatočne, a tak si môžete mysleť, že pri Scroogeovom svetielku bolo tam hodne tma.

Scrooge však kráčal nahor, nedbajúc na to ani najmenej. Tma je lacná, a Scrooge to mal rád. Ale prv, než zamknul ťažké dvere, prešiel čez izby, aby sa presvedčil, že všetko je v poriadku. Tá tvár utkvela mu ešte v pamäti natoľko, aby nezameškal to urobiť. Svetlica, ložnica, komora, všetko bolo tak, ako náleží. Nikto pod stolom, nikto pod pohovkou; malý ohník na rošte, lyžica a tanier nahotovené, a malá panvička polievky (Scrooge mal nátchu) na ohni. Nikto pod posteľou, nikto v prístenku, nikto v jeho župane, ktorý akosi podozrive visel na stene. Komora, ako obyčajne. Španielska stena, stará obuv, dva košíky na ryby, umyvák o troch nohách a kutáč.

Celkom uspokojený zamknul dvere a zastrčil i závorku, čo nebývalo jeho obyčajou. Takto poistený oproti prekvapeniu, odopäl límec, obliekol župan, obul pantofle a postavil si nočnú čiapku. Potom si sadol k ohňu, aby zjedol polievku.

Bol to v pravde veľmi malý ohníček; toľko, ako nič, v takej zimnej noci. Musel si blízko k nemu prisadnúť a nahnúť sa, aby mohol užiť aspoň trochu pocitu tepla z takej štipky pahreby. Krb bol starodávny, postaviť ho dal akýsi hollandský kupec pred dávnymi časmi, a vôkol zdobený obzvláštnymi hollandskými kachlicami, ktoré maly zobrazovať Písmo sväté. Tam bol Kain a Abel, dcéra faraonova, kráľovna zo Sáby, anjelskí poslovia, letiaci povetrím na oblakoch, ako periny, Abraham, Belsazar, apoštolovia, plaviaci sa na mori v člnkoch, na stá obrazov upútať jeho mysle, a predsa tvár Marleyova, ktorý umrel pred siedmimi rokmi, vracala sa, ako oná hôl prorokova, a požierala všetko ostatné. Keby každá hladká kachlica bola bývala biela od počiatku a mala moc znázorňovať na svojom povrchu podoby rozdielnych čiastok jeho myšlienok, na každej bolo by bývalo videť zobrazenú tvár starého Marleya.

„Hlúposti!“ riekol Scrooge, a prešiel čez izbu.

Prejdúc viac ráz sem a tam, znovu si sadol. Keď hlava jeho padla nazad do stoličky, náhodou zrak jeho zastavil sa na zvonci, ktorý nebol viac upotrebovaný a visel v izbe, spojujúc za účelom zapomenutým miestnosť v najvyššom poschodí obydlia. S veľkým podivením a zvláštnym, nevysvetliteľným úžasom pozoroval, čo tak hľadel na zvonec, že sa začína hýbať. Zpočiatku hýbal sa tak zvoľna, že sotva vydal zvuku; ale razom zavznel hlasite, a s ním zároveň všetky zvonce v dome.

To mohlo trvať pol minúty, alebo minútu, ale zdalo sa to hodinou. Zvonce prestaly razom, ako boly naraz započaly. Zatým nasledovalo hrkotanie, hlboko dolu, ako by niekto ťažké reťaze vláčil po sudoch v pivnici obchodníka s vínom. Scrooge spomenul si pritom na ľudské bájky, že v domoch, kde straší, duchovia vláčia vraj reťaze.

Dvere na pivnici sa rozletely s hlučiacim zvukom, a zatým počul o veľa silnejší hrkot dolu pod bránou; potom blížil sa po schodoch; potom prichádzal rovno k jeho dverám.

„To sú len hlúposti!“ riekol Scrooge. „Tomu ja neverím.“

Predsa však zmenil farbu, keď bez zastávky vkročil čez ťažké dvere do izby a zastavil sa pred ním. Pri jeho vstúpení zmierajúci plamienok vzbĺknul, ako by zvolal: „Ja ho znám! To je duch Marleyov!“ a zhasnul znovu.

Ten istý obličaj, docela ten. Marley so svojím copom, v obvyklej veste, nohaviciach a čižmách; strapce na týchto ježily sa, ako i jeho cop, taktiež šosy na kabáte, i vlasy na hlave. Reťaz, ktorú vliekol, bola otočená okolo jeho pásu. Bola dlhá a vinula sa za ním, ako chvost; a keď sa Scrooge dobre prizrel, videl, že je urobená z peňažných truhlíc, kľúčov, zámok, hlavných kníh, kontraktov a ťažkých toboliek z ocele. Telo jeho bolo priezračné, tak že Scrooge, pozorujúc ho a hľadiac čez jeho vestu, mohol mu videť dve gombičky na kabáte v zadu.

Scrooge často počul hovoriť, že Marley nemá útrob, ale neveril tomu až dosiaľ.

Nie, ani teraz ešte neveril tomu. Ačkoľvek videl zjav skrz naskrz a mal ho blízko pred sebou, ačkoľvek cítil mrazivý účinok jeho smrťou zastydlých očú, a poznával i látku šatôčky, ktorú mal uviazanú okolo hlavy a krku, a toho obalu nepozoroval predtým: on dosiaľ bol neveriacim a zápasil proti svojim smyslom.

„No, tak!“ riekol Scrooge, ostro a chladne, ako vždy. „Čoho si želáte?“

„Mnoho!“ — Bol to hlas Marleyov, o tom niet pochybnosti.

„Kto ste vy?“

„Pýtajte sa, kto som bol.“

„Teda kto ste boli?“ riekol Scrooge povýšeným hlasom. „Vo vás vidím málo spoločného s tieňom.“ Chcel riecť: „mnoho spoločného“, ale potom uznal to za primeranejšie.

„Za živa bol som váš spoločník, Jakub Marley.“

„Mohli by — mohli by ste si sadnúť?“ pýtal sa Scrooge, hľadiac na neho plný pochybností.

„Môžem.“

„Ráčte teda.“

Scrooge dal mu tú otázku, poneváč nevedel, či duch taký priezračný bude si môcť sadnúť, a cítil, jestli mu to nebude možno, že ona zahrňuje v sebe potrebu nemilého vysvetľovania. Ale hosť sadol si na protejšiu stranu krbu, ako by to bola jeho obyčaj.

„Vy neveríte vo mňa?“ poznamenal duch.

„Neverím,“ riekol Scrooge.

„Aký dôkaz chcete mať o mojej skutočnosti, okrem toho, ktorý vám podávajú vaše smysly?“

„Ja neviem,“ riekol Scrooge.

„Prečo pochybujete v svojich smysloch?“

„Lebo,“ riekol Scrooge, „maličkosť je im na závadu. Nepatrná vada žalúdka viní ich zo lže. Vy môžete byť kúsok nestráveného mäsa, kvapka horčice, kôrka zo syra, kúsok zkazeného zemiaka. Na vás je viac zlého za žitia, nežli po smrti, ktokoľvek ste.“

Scrooge nemal práve v obyčaji robiť vtipy, a nebol teraz naskrze naladený žartovne. Pravda je v tom, že usiloval sa byť posmešným, aby tým spôsobom rozptyľoval svoju pozornosť a potlačil v sebe strach, lebo hlas ducha poplašne prenikal až do špikov jeho kostí.

Sedeť len za okamih mlčky, hľadiac do strnulých, vyjavených očú, Scrooge cítil, že by ho to mohlo zbaviť smyslov. Tým strašnejšie bolo na veci to, že duch šíril okolo seba zvláštnu pekelnú atmosfäru. Scrooge sám nemohol to cítiť, ale skutočne vec mala sa tak, lebo hoci duch sedel nehybne, jeho vlasy, šosy kabáta a strapce ua čižmách pohybovaly sa ustavične, ako by následkom horúceho vanutia z pece.

„Vidíte túto triesočku na vystykovanie zubov?“ riekol Scrooge, obrátiac náhle k útoku z naznačenej práve príčiny a chcejúc, hoci len na okamih, odvrátiť strnulý zrak strašidla od seba.

„Vidím,“ odvetil duch.

„Veď vy nehľadíte na ňu,“ riekol Scrooge.

„Ale vzdor tomu ju vidím,“ odvetil duch.

„Dobre,“ riekol Scrooge. „Netreba mi viac, len prežreť ju, aby ma potom čez celý život prenasledoval zástup potvor, ktoré si sám utvorím. Hlúposti, povedám vám; to sú hlúposti!“

Pri týchto slovách mátoha urobila strašný krik a zatriasla reťazou tak hrozne a desive, že Scrooge musel sa pevne zachytiť stoličky, aby nepadol s nej v mdlobách. Ale ako rástol jeho úžas, keď strašidlo sňalo šatku, uviazanú okolo hlavy, ako by mu bolo priteplo v izbe, a spodná jeho čelusť nato spadla mu na prsia!

Scrooge padol na kolená a rukami zakryl si tvár.

„Milosť!“ zvolal. „Strašlivý zjave, prečo ma znepokojuješ?“

„Človeče svetského smýšľania!“ odvetil duch. „Veríš vo mňa, či nie?“

„Verím,“ riekol Scrooge, „lebo musím. Ale prečo duchovia chodia po zemi a prečo prichádzajú ko mne?“

„Žiadosťou každého človeka je,“ odvetil duch, „aby duša jeho chodila stále medzi bližnými, na blízku i v diaľke, a keď to duša jeho nerobí za živa, odsúdená býva na to po smrti. Odsúdená býva putovať svetom — ach, beda mi! — a videť, čoho nemôže byť účastnou a čoho mohla byť však účastnou na zemi a mať radosť z toho!“

A strašidlo znovu začalo kričať, triaslo reťazou a zalamovalo rukami.

„Ty si v okovách,“ riekol Scrooge, trasúc sa. „Povedz mi, prečo?“

„Ja nosím reťaz, ktorú som si ukoval v živote,“ odvetil duch. „Robil som ju ohnivo za ohnivom a stopu za stopou; ovinul som ju okolo seba z vlastnej vôle a nosím ju z vlastnej vôle. Je ti to nemálo podivné?“

Scrooge triasol sa vždy viac a viac.

„Alebo chceš vedieť,“ pokračoval duch, „akú ťažkú a dlhú reťaz budeš ty sám nosiť? Ona bola práve taká ťažká a dlhá, ako táto, pred siedmimi vianočnými večermi. Ale od tých čias prirábal si k nej. Bude to závažná reťaz!“

Scrooge podíval sa okolo seba po podlahe, v očakávaní, že uvidí seba obtočeného železnou línou na päťdesiat alebo šesťdesiat siah. Ale nevidel ničoho.

„Jakub,“ riekol prosebne. „Starý Jakub Marley, povedz mi viac. Hovor ko mne slovami útechy, Jakub!“

„Nemám ich,“ odvetil duch. „Útecha prichádza s iných strán, Ebenezer Scrooge, prinášajú ju inakší poslovia, ľuďom iného druhu. A nemôžem ti povedať všetko, čo by som chcel. O máličko viac, to je všetko, čo mi je dovoleno. Nikde nemôžem odpočívať, nikde postáť, nikde pomeškať. Môj duch nikdy nevychádzal ďalej od našej obchodnej miestnosti — daj dobrý pozor! — za živa duch môj nikdy neprekročil hraníc nášho peňažníckeho dúpäťa, a namáhavé cesty čakajú na mňa!“

Scrooge mal obyčaj, keď bol zamyslený, zastrčiť ruky do vačkov nohavíc. Uvažujúc o tom, čo duch hovoril, i teraz tak urobil, ale bez toho, že by bol zdvihol hlavu alebo povstal od kľačania.

„Tys’ musel bývať veľmi zdĺhavý, Jakub,“ poznamenal Scrooge tónom obchodníka, ačpráve pokorne a úctive.

„Zdĺhavý!“ opakoval duch.

„Sedem rokov mŕtvy,“ riekol Scrooge zamyslene. „A celý čas na cestách?“

„Celý čas,“ riekol duch. „Bez pokoja, bez odpočinutia. Neprestajné muky trápiaceho svedomia!“

„A cestuješ rýchle?“ pýtal sa Scrooge.

„Na krýdlach vetra,“ odvetil duch.

„Tys’ mohol za sedem rokov schodiť veliké priestranstvá,“ riekol Scrooge.

Duch, keď toto počul, zase skríkol a triasol reťazou tak úžasne v hrobovom tichu nočnom, že stráž právom by ho bola mohla pokutovať pre rušenie nočného pokoja.

„Ó, lapený, sputnaný a tuho okovaný!“ zvolal zjav. „Nevedieť, že veky neprestajného trudu u smrteľných tvorov na tejto zemi musia prvej zapadnúť do večnosti, nežli dobro, jehož sú schopní, je docela odokryté. Nevedieť, že duch kresťanský, konajúc dobré skutky v svojom úzkom kruhu, kamkoľvek bol postavený, uzná svoj smrteľný život za príliš krátky v pomere k jeho ohromným prostriedkom užitočnosti. Nevedieť, že žiadna doba pokánia nemôže dať náhrady za život, v ktorom sme zneužívali príležitosti! Ale takým bol som ja! Ó, takým som býval!“

„Ale tys’ býval vždy dobrým obchodníkom, Jakub!“ zajakal sa Scrooge, ktorý začal toto primeriavať na seba.

„Obchodníkom!“ zvolal duch, vzpínajúc opäť rukami. „Človek bol mojím článkom obchodným. Obecné dobro bolo mojím obchodom; láska, milosrdnosť, smierlivosť a dobrotivosť, to všetko bolo mojím obchodom. Všetky klopoty v mojich podnikoch boly len kvapkou vody v šírom oceáne mojich obchodných záväzkov!“

Reťaz svoju vyzdvihol ramenom, ako by tá bola príčinou jeho márneho žiaľu, a silne ju mrštil zase na zem.

„V túto dobu míňajúceho sa roku,“ rieklo strašidlo, „trpím najviac. Prečo som chodieval čez zástupy svojich blížnych so zrakom upretým nadol a nikdy som ho nepovzniesol k onej blaženej hviezde, ktorá viedla mudrcov do chudobného príbytku? Nebolo tu chudobnej chalupy, do ktorej snadne mohla ma zaviesť?“

Scrooge bol veľmi poľakaný, slyšiac mátohu takto hovoriť, a začal sa veľmi triasť.

„Počuj ma!“ zvolal duch. „Čas môj temer prešiel.“

„Počúvam ťa,“ riekol Scrooge. „Len nebuď krutý oproti mne. Nebuď prudký, Jakub, prosím ťa!“

„Ako sa to stalo, že som sa ti zjavil vo viditeľnej podobe, nemôžem ti povedať. Mnoho a mnoho dní sedával som pri tebe neviditeľný.“

To nebola príjemná myšlienka. Scrooge sa striasol a utrel si pot s čela.

„Nie je toto ľahká časť môjho pokánia,“ pokračoval duch. „Tejto noci prichádzam k tebe, aby som ťa upozornil, že máš ešte spôsob a nádej ujsť môjmu osudu. Spôsob a nádej, začo mne máš byť povďačný, Ebenezer.“

„Ty si býval vždycky mojím dobrým priateľom,“ riekol Scrooge. „Ďakujem ti za to.“

„Navštívia ťa,“ pokračoval duch, „traja duchovia.“

Tvár Scroogeova zarmútila sa pritom temer tak, ako tvár strašidla.

„To je ten spôsob a nádej, Jakub, o nichž si sa zmienil?“ spýtal sa ho zajakave.

„Áno.“

„Ja… ja by som sa ich radšej zriekol,“ odvetil Scrooge.

„Bez ich návštevy,“ riekol duch, „nemôžeš mať úfnosť, že ujdeš cestám, po ktorých ja kráčam. Očakávaj prvého za rána, keď odbije jedna.“

„Nemohol by som ich prijať naraz a mať pokoj, Jakub?“ mienil Scrooge.

„Druhého očakávaj nasledujúcej noci v tú samú hodinu. Tretieho na to nasledujúcej noci, keď posledný úder dvanástej prestal zvučať. Hľaď, abys’ ma viac neuvidel; a hľaď, abys’ sám sebe k vôli pamätal, čo sa prihodilo medzi nami!“

Dohovoriac tieto slová, strašidlo vzalo svoju šatku so stola a uviazalo si ju okolo hlavy, ako predtým. Scrooge poznal to podľa ostrého zvuku jeho zubov, keď šatka stiahla čeluste dohromady. Odvážil sa znovu povzniesť oči, a videl nadprirodzeného návštevníka svojho, stojaceho oproti sebe, v spriamenom postavení, s reťazou, ovinutou okolo neho a ramena.

Zjav odchádzal od neho chrbtom vopred; a pri každom kroku, ktorý urobil, okno samo od seba otváralo sa potroche, tak že keď mátoha došla k nemu, bolo celkom otvorené. Potom pokynula Scroogeovi, aby bližšie pristúpil, čo on urobil. Keď boli na dva kroky od seba, duch Marleyov zodvihol ruku, varujúc ho, aby nepristúpil bližšie. Scrooge zastal.

Menej z poslušnosti, ako skorej prekvapením a strachom, poneváč pri zdvihnutí jeho ruky počul v povetrí zmätené zvuky, nesúvislé hlasy náreku a žiaľu, kvíliace nevýslovne strastne a kajúcne. Strašidlo chvíľu naslúchalo a potom dalo sa tiež do žalospevu a vyletelo von do zimnej, tmavej noci.

Scrooge pristúpil k oknu, až zúfalý zvedavosťou. Podíval sa von.

Povetrie naplnené bolo príšerami, lietajúcimi sem a tam v nepokojnom spechu, neprestajne kvíliacimi. Každá z nich niesla reťaz, ako duch Marleyov; niekoľko bolo ich spolu sputnaných (boly to asi vinné vlády); žiadna nebola voľná. Mnohé znal Scrooge osobne v živote. Jeho dôverným priateľom býval jeden starý duch v bielej veste, s ohromnou oceľovou truhlicou na peniaze, upevnenou na jeho päte, ktorý žalostne nariekal, že nemohol prispeť na pomoc úbohej žene s deckom, ktorú videl sedeť dolu na prahu jedného domu. Všetci mučili sa tým zjavne, že namáhali sa vykonať niečo dobrého v ľudských záležitostiach a ztratili k tomu schopnosť navždy.

Či tvorovia títo rozplývali sa v hmle, alebo ich hmla halila, nevedel povedať. Ale oni a ich mátožné hlasy zanikaly razom a noc bola opäť taká, ako keď kráčal bol domov.

Scrooge zavrel okno a preskúmal dvere, ktorými duch vošiel. Ale ony boly zamknuté na dva skoky, ako ich sám vlastnoručne zamknul, i závorka bola neporušená. Chcel povedať „Hlúposti!“ ale zarazil sa pri prvej slabike. A súc následkom vnútorného pohnutia, alebo denných klopôt, alebo nahliadnutia do neviditeľného sveta, alebo trápneho rozhovoru s duchom, alebo následkom pozdnej hodiny veľmi žiadostivý odpočinku, šiel rovne do postele, ani sa nevyzliekajúc, a okamžite usnul.