Vianočná koleda

Keď prebudil sa Scrooge, bola taká tma, že vyhliadnuc z postele, sotva bol v stave rozoznať priezračné okno od nepriehľadnej steny svojej izby. Namáhal sa preniknúť temnotu svojimi lasičími očima, keď v tom hodiny na súsednej veži bily štyri štvrte. Načúval, koľko hodín odbije.

Veľmi sa podivil: tupý zvon, bijúc, pokračoval so šiestej na siedmu, so siedmej na ôsmu a tak riadne po dvanástu; potom prestal biť. Dvanásť! Dve hodiny boly preč, keď ľahol si do postele. Hodiny musely byť pokazené. Akiste ľadový ciageľ dostal sa do stroja. Dvanásť!

Stlačil pero na svojich opakovacích hodinách, aby napravil omyl pobláznených hodín na veži. Ich rýchly, drobný puls odbil dvanásť a zastal.

„To je predsa nemožné,“ riekol Scrooge, „že by som bol spal celý deň a hlboko do druhej noci! Nie je možno, aby sa slncu bolo niečo prihodilo, a toto je dvanásť na poludnie!“

Znepokojený touto myšlienkou, vyliezol z postele a hmatal cestu k oknu. Najprv musel soškrabať s neho srieň rukávom svojho župana, kým mohol videť niečo, a potom videl veľmi málo. Všetko, čo mohol rozoznať, bolo toľko, že ešte vždy bola veliká hmla a krutá zima, a že nebolo videť národa sem a ta behajúceho a hlučiaceho, čo bez otázky bol by musel videť, keby noc zapudil bol deň a zavládol nad svetom. To ho uspokojilo, poneváč „Za tri dni a vista tejto prvej zmenky zaplaťte Mr. Ebenezovi Scroogeovi alebo na jeho rád atď.“ bolo by bývalo púhou bezpečnosťou Spojených kráľovství, keby nebolo dní, dľa ktorých má sa počítať.

Scrooge ľahol si znovu do postele a premýšľal, premýšľal a len premýšľal tak i onak o veci, nemohúc sa ustanoviť na ničom. Čím viac premýšľal, tým viacej miatol sa, a čím viac sa premáhal, aby nemyslel, tým viacej myslel.

Duch Marleyov trápil ho nesmierne. Zakaždým, keď po zrelom uvážení prišiel k náhľadu, že to všetko bol sen, duch jeho, ako uvoľnená mocná spruha, skočil zpäť do svojej prvej polohy a predložil mu tú samú otázku, aby ju znovu prepracoval: „Či to bol sen, alebo nie?“

Scrooge ležal v tomto stave, kým hodiny zase neodbily tri štvrte, a vtedy prišlo mu na um náhle, že duch oznámil mu návštevu na ten čas, keď hodiny budú biť jednu. Umienil si, že neusne, dokiaľ neminie hodina, a keď uvážime, že usnúť bolo mu práve tak ťažko, ako ísť do nebies, bolo to zaiste najmúdrejšie, čo si mohol umieniť.

Tá štvrť bola taká dlhá, že si už neraz pomyslel, či nezdriemnul nepovedome a nepočul bitia hodín. Konečne zavznelo do jeho naslúchajúcich uší:

„Bim, bom!“

„Jedna,“ riekol Scrooge, počítajúc.

„Bim, bom!“

„Dve,“ riekol Scrooge.

„Bim, bom!“

„Tri štvrte,“ riekol Scrooge.

„Bim, bom!“

„Celá hodina,“ riekol Scrooge víťazoslávne, „a nič viac!“

To riekol, než odbil zvon hodinový, čo potom stalo sa jediným hlbokým, tupým, dutým, melancholickým úderom. V tom okamžení v izbe stalo sa svetlo a opona na jeho posteli sa roztvorila.

Odtiahla ju na stranu ruka, hovorím vám, ruka. Nie oponu pri jeho nohách, ani oponu zpoza hlavy, ale tú, ku ktorej obrátená bola jeho tvár. Opona na jeho posteli sa roztvorila, a Scrooge, zodvihnúc sa zpolovice, ocitnul sa zoči-voči s nezemským hosťom, ktorý odtiahol oponu: tak blízko bol pri ňom, ako ja som pri vás, a ja stojím v duchu pri vašom lakti.

Bola to zvláštna postava, decku podobná: vlastne podobná nie tak decku, ako starcovi, ktorý zjavil sa spôsobom nadprirodzeným, čo malo za následok zdanie, že je vzdialený zraku a preto zmenšený na podobu decka. Vlasy jeho, ktoré sa vinuly okolo šije a padaly dolu chrbtom, boly biele akoby starobou, a predsa na tvári nemalo jediného vráska a bradu pokrývalo najjemnejšie páperie. Ramená malo veľmi dlhé a svalnaté; podobne i dlane, ako by malo neobyčajnú silu v pästiach. Jeho stehná a nohy boly veľmi útlych tvarov a, podobne rukám, boly obnažené. Odeté bolo bielučkou tunikou a okolo tela malo pás, ktorý skvel sa prekrásne. V ruke držalo ratolesť sviežo-zelenej jedličky; vo zvláštnom odpore s týmto odznakom zimy odev jeho zdobená bola letným kvietim. Ale najpodivnejšie bolo na ňom to, že z koruny na jeho hlave oslňujúci prameň svetla vytryskoval, ktorým všetko vôkol bolo osvetlené, a čo bez pochyby bolo príčinou, že v menej rozmarných chvíľach užívalo miesto čiapky veliké zhasínadlo, ktoré teraz držalo pod pazuchou.

Ačkoľvek toto, keď Scrooge pozornejšie prizrel sa naň, nebolo jeho najväčšou zvláštnosťou. Lebo ako jeho pás svietil a kmital hneď na jednom mieste a hneď zase na druhom, a čo v jednom okamžení bolo jasné, v nasledujúcom bolo tmavé, tak i sama postava menila sa svojím výzorom: majúc raz jedno rameno, potom jednu nohu, hneď zase dvadsať nôh, potom dve nohy bez hlavy a opäť hlavu bez trupu, a po ztrativších sa údoch nebolo možno videť stopy v čírej tme, do ktorej sa rozplynuly. A najzázračnejšie pritom bolo to, že zjav ostával vždy rovnaký, určitý a jasný, ako prv.

„Ste vy, pane, ten duch, ktorého príchod mi bol predpovedaný?“ spýtal sa Scrooge.

„Áno, som!“

Hlas znel útle a milo. Podivne ticho, nie ako by zjav bol celkom blízko neho, ale vo vzdialenosti.

„Kto a čo ste?“ pýtal sa Scrooge.

„Som duch minulých Vianoc.“

„Dávno minulých?“ spýtal sa Scrooge, všímajúc si jeho trpaslíčej postavy.

„Nie, tvojich minulých.“

Scrooge sotva asi bol by vedel povedať, keby sa ho bol niekto spýtal, z akej príčiny, dosť na tom, že pocítil zvláštnu túhu videť ducha v jeho čiapočke, i žiadal ho, aby si ju postavil.

„Čože!“ zvolal duch, „chcel bys’ tak skoro svetáckou rukou zahasiť svetlo, ktoré dávam? Niet dosť na tom, že ty si jeden z tých, ktorých vášne urobily túto čiapočku a nútia ma k tomu, aby som ju nosil, stiahnutú nízko na oči, celé rady rokov?!“

Scrooge úctive bránil sa tomu, ako by bolo jeho úmyslom urážať ho, alebo že by mal vedomie o tom, aby ho bol kedy v svojom živote úmyselne nútil postaviť si čiapočku. Potom vzal si smelosť spýtať sa, čo ho priviedlo sem.

„Tvoje blaho!“ riekol duch.

Scrooge odvetil, že mu je za to veľmi povďačný, ale vzdor tomu bol tej mienky, že noc nevyrušovaného spánku bola by pre neho užitočnejšia. Duch musel počuť jeho myšlienku, lebo riekol naskutku:

„Teda tvoju nápravu. Maj sa na pozore!“

Keď to hovoril, natiahol svoju mocnú ruku a chytil ho nežne za rameno.

„Vstaň a poď so mnou!“

Márne by bol Scrooge namietal, že počasie a hodina nie sú príhodné na vychádzku pešo; že posteľ je teplá a termometer hodný kus pod bodom mrznutia; že je odetý len ľahko, v pantofliach, župane a nočnej čiapke, a že má práve teraz nátchu. Uchopenie, ačkoľvek nežné, akoby rukou ženskou, bolo neodolateľné. I povstal: ale zbadajúc, že duch berie sa k oknu, chytil sa prosebne jeho rúcha.

„Ja som smrteľník,“ riekol Scrooge, „a náchylný k pádu.“

„Stačí, aby som ti položil ruku sem,“ odvetil duch, kladúc mu ju na srdce, „a to ťa zachová v horších prípadnostiach, nežli táto!“

Keď vyriekol tieto slová, oba prešli cez stenu a zastavili sa na hradskej uprostred polí, ktoré sa vôkol rozprestieraly. Mesto celkom zmizlo, nebolo vídať po ňom ani stopy. Tma a hmla zmizly spolu s ním, lebo bol jasný, chladný zimný deň, so sňahom na poliach.

„Milostivý Bože!“ riekol Scrooge a sopäl ruky, keď podíval sa okolo seba. „Na tomto mieste som sa narodil. Tu som býval ako chlapec!“

Duch podíval sa na neho dobrotive. Jeho nežné dotknutie, ačkoľvek bolo ľahučké a okamihové, starec dosiaľ žive cítil v svojom srdci. A cítil, ako by tisíce vôní vznášalo sa v povetrí, každá z nich spojená s tisícimi myšlienkami, nádejami, radosťami a starosťami, dávno, dávno zapomenutými!

„Tvoje rty sa chvejú,“ riekol duch. „A čo je to na tvojom líci?“

Scrooge mumlal s neobyčajným chvatom v hlase, že je to bradovička, a prosil ducha, aby ho viedol, kam mu ľúbo.

„Pamätáš sa na cestu?“ spýtal sa duch.

„Či pamätám?!“ zvolal Scrooge nadšene. „Mohol by som ísť po slepiačky.“

„Podivno, že také dlhé roky nespomenul si na ňu!“ poznamenal duch. „Teda poďme.“

Kráčali pozdĺž cesty. Scrooge poznával každá vráta, každý pilier, každý strom; zanedlho zjavilo sa na blízku malé mestečko so svojím mostom, kostolíkom a vinúcim sa potokom. Na chlpatých drobných koníkoch videli trieliť oproti sebe niekoľkých chlapcov, ktorí kričali na iných chlapcov v dedinských bričkách a vozoch, ktoré doprevádzali sedliaci. Všetci chlapci boli rozveselení a hulákali jedni na druhých, až naplnily sa šíre polia radostnou muzikou, a trblietavý vzduch smial sa tiež, počujúc ich.

„Toto sú len tiene vecí, ktoré boly,“ riekol duch. „Ony nemajú vedomia o nás.“

Veselí pocestní došli bližšie, a Scrooge znal ich a pomenoval každého. Prečo sa tak potešil nad mieru, vidiac ich?! Prečo sa zalesklo jeho chladné oko a zaplesalo srdce, keď prešli pomimo?! Prečo sa naplnilo jeho srdce radosťou, keď počul, že si želajú druh druhu veselé Vianoce, rozchádzajúc sa na krížnych a bočných cestách, a každý sa bral domov?! Čím boly Scroogeovi veselé Vianoce? Parom ho tam po veselých Vianociach! Aký úžitok mu kedy priniesly?

„Škola nie je opustená celkom,“ riekol duch. „Je tam ešte osamelé decko, o ktoré nedbajú jeho priatelia.“

Scrooge riekol, že vie o tom. A plakal usedave.

S hradskej sišli na dobre známy chodníček a zanedlho došli k domu z tmavo-červených tehál, na ktorého streche bola vežička s hálkou a v nej visel zvonec. Bol to veliký dom, ale v spustlom stave, lebo priestranné miestnosti boly málo užívané, ich steny boly vlhké a pliesňou pokryté, okná v nich rozbité a dvere roztrasené. Sliepky kvokaly a papraly v stajniach; kôlne boly zarastené trávou. Ani dnu neostalo nič zo starej slávy, lebo keď vstúpili do pustej chodby a nazreli čez otvorené dvere do počerných izieb, videli, že sú biedne zariadené, studené a veliké. Vo vzduchu bolo cítiť zápach zeme, miestnosti naplňovala mrazivá neútulnosť, ktorá akýmsi spôsobom upomínala na včasné vstávanie pri svetle a na chudobnú stravu.

Duch a Scrooge prešli čez chodbu ku dverám v zadnej časti domu. Dvere otvorily sa pred nimi a oni uzreli dlhú, pustú, nevľúdnu izbu, ktorú robil ešte pustejšou rad prostých drevených lavíc a pultov. V jednej z nich sedel osamelý chlapec a čítal pri slabom svetielku, a Scrooge sadol si na lavicu a plakal, vidiac seba samého, akým kedysi býval, v úbohom zapomenutí.

Nijaká utajená ozvena v dome, ani pišťanie a šramot myší po kútoch, ani kvapkanie vody z polozamrznutej rúry na dvore v zadu, ani vzdychy medzi bezlistým haluzím smutne stojaceho topoľa, ani plieskanie dverí bez prestania na prázdnej sypárni, nie, ani praskot ohňa neušiel pozornosti Scroogeovej: srdce jeho pod tými dojmami zmäklo a prúd sĺz sa uvoľnil.

Duch dotknul sa jeho ramena a upozornil ho na jeho mladšie „ja“, zaujaté čítaním. Náhle muž v cudzom kroji, na pohľad v podivuhodnej skutočnosti a zrejmosti, zastal von pred oknom, so sekerou za pásom, vedúci na povrázku osla s nošou dreva.

„Ale, veď je to Ali Baba!“ zvolal Scrooge, vo vytržení. „Je to drahý, statočný starý Ali Baba! Áno, áno, dobre viem. Raz na Vianoce, keď onen opustený chlapec samotný tu sedel, prišiel k nemu po prvý raz, celkom tak, ako teraz. Úbohý chlapec! A Valentin,“ riekol Scrooge, „a jeho divoký brat Orson; tamto oba prichádzajú! A ako sa menuje ten, ktorého spiaceho vyložili polonahého pred bránu Damašku? Nevidíš ho! A sultánov sluha, ktorého škriatkovia postavili na hlavu: tam, hľa, je dolu hlavou! Dobre sa mu stalo. Tomu som rád. Čo mu prišlo na um uchádzať sa o princeznu!“

Tak počuť Scroogea, ako celú vážnosť svojej povahy venoval takýmto pletkám, a hlas jeho vyznieval neobvykle, zpolovice smiechom, zpolovice krikom; videť jeho oduševnelú tvár vo vytržení: to by bolo skutočne prekvapilo jeho obchodných priateľov v City.

„Tu je papagáj!“ zvolal Scrooge, „so zeleným perím a žltým chvostom, a navrch hlave vyrastá mu akýsi chochol, ako šalát: tu je! Úbohý Robinson Crusoe! volal na neho, keď sa vrátil domov po plavbe okolo ostrova. „Úbohý Robinson Crusoe, kde si bol, Robinson Crusoe?“ On si myslel, že sníva, ale nesníval. Vieš, bol to papagáj. A tam, hľa, ide Piatok, letí o dušu do malého zálivu! Hallo! Ho! Hallo!“

Potom s náhlym prechodom, ktorý nezodpovedal jeho obvyklej povahe, zarmútiac sa nad svojím predošlým „ja“, riekol: „Úbohý chlapec!“ a plakal zase.

„Želal by som si,“ zamumlal Scrooge, zastrčiac ruku do vačku a rozhliadnuc sa okolo seba, keď si poutieral slzy rukávom: „ale teraz je už pozde.“

„Čo je?“ spýtal sa duch.

„Nič,“ riekol Scrooge. „Nič. Včera večer spieval chlapec pred mojimi dvermi vianočnú pieseň. Bolo by dobre, keby som mu bol dal niečo: to je všetko.“

Duch usmial sa zadumene a pokynul rukou, povediac pritom: „Poďme sa podívať na iné Vianoce!“

Scroogeovo predošlé „ja“ narástlo pri týchto slovách a miestnosť stala sa tmavšou a smutnejšou. Podlaha sa soschla, okná popráskaly, kusy vakovky odpadly s povaly a obnažené latky ukázaly sa na jej mieste: ale ako sa to všetko dialo, Scrooge nevedel práve tak, ako vy. On vedel len toľko, že je to celkom v poriadku, že všetko stalo sa tak, že on je tam zase samotný, kdežto všetci ostatní chlapci odišli domov na veselé Vianoce.

Teraz už nečítal, lež chodil hore-dolu zúfale. Scrooge podíval sa na ducha, a potriasajúc smutne hlavou, zahľadel sa potom úzkostlive k dverám.

Dvere sa otvorily a malé dievčatko, hodne mladšie od chlapca, vletelo dnu, objalo ho okolo hrdla a bozkávajúc ho opätovne, menovalo ho svojím „drahým, drahým bratom“.

„Prišla som, aby som ťa priviedla domov, drahý braček!“ rieklo decko, tlieskajúc tenkými rúčkami, so smiechom v očiach. „Aby som ťa priviedla domov, domov, domov!“

„Domov, milá Fánička?“ odvetil chlapec.

„Áno!“ rieklo decko plné radosti. „Domov, nadobro a navždy. Navždy, navždy domov. Otec je ďaleko láskavejší, nežli býva obyčajne, tak že je doma ako v nebi! Jedného večera, keď som šla spať, hovoril ko mne tak milo, že som sa osmelila a spýtala som sa ho, či mohol by si prísť domov, a on riekol áno, že môžeš, a poslal ma na voze, aby som ťa priviedla. Teraz budeš už mužom,“ rieklo decko, otvárajúc široko očká, „a viac nevrátiš sa sem; predovšetkým však všetci budeme pospolu celé Vianoce a budeme sa veseliť, ako nikto na svete.“

„Ty si už celá dáma, milá Fánička!“ zvolal chlapec.

Ona tlieskala rúčkami a smiala sa, vypínajúc sa, aby dosiahla jeho hlavy; ale súc príliš malá, opäť sa smiala a zdvihla sa na prstoch, aby ho objala. Potom s deckou netrpelivosťou začala ho ťahať k dverám, a on, nevzpierajúc sa najmenej, nasledoval ju.

V predsieni zvolal strašný hlas: „Prineste dolu truhlicu pána Scroogea!“ a sám učiteľ zjavil sa, ktorý zahľadel sa na mastera Scroogea s divokou blahosklonnosťou, a poľakal ho nemálo, keď mu potriasol rukou. Potom zaviedol ho a jeho sestru do premrznutej hosťovskej izby, pravej to starej vlhkej diery, akú si len možno predstaviť, kde mappy na stenách, zemeguľa a vid nebies v okne leskly sa ako voskové od zimy. Sem priniesol fľašku prepodivne ľahkého vína a kus prepodivne ťažkého koláča a pohostil deti odmeranými dávkami týchto lahôdok; zároveň kázal vychudlej slúžke, aby ponúkla kališkom „niečoho“ poštového paholka, ktorý odvetil, že ďakuje pánovi, ale jestli je to z tej samej tekutiny, z ktorej prv ochutnal, radšej nechce ničoho. Keď medzi tým časom truhlicu mastera Scroogea priviazali navrch poštového voza, deti veľmi ochotne rozlúčily sa s učiteľom, a vsadnúc do voza, rýchle uháňaly nadol čez sady, a roztočené kolesá srážaly s tmavého listia stále zelených krovín inovať a sňah, ako penu.

„Vždy bývala nežným stvorením, ktoré by bolo uvädlo na ľahkom vánku,“ riekol duch. „Ale srdce mala bohaté!“

„To ovšem mala!“ zvolal Scrooge. „Máš pravdu. V tom nebudem ti odporovať, duchu. Boh uchovaj!“

„Ona umrela vydatá,“ riekol duch, „a mala, tuším, deti.“

„Jedno dieťa,“ odvetil Scrooge.

„Tak je,“ riekol duch. „Tvoja sesternica!“

Scrooge zdal sa byť znepokojený, i odpovedal zkrátka: „Áno.“

Ačpráve len v tom okamihu nechali školu za sebou, videli sa teraz na oživenej ulici mesta, kde ľudia, ako tône, prechádzali vedľa seba a oproti sebe, kde stínne vozy a koče zápasily o cestu, a panoval lomoz a hluk, ako v skutočnom meste. Dľa vyzdobených krámov bolo celkom zjavné, že tu tiež bola doba vianočná, ale nastal už večer a ulice boly osvetlené.

Duch zastal pri dverách jedného z obchodov a spýtal sa Scroogea, či ho zná.

„Či znám?“ riekol Scrooge. „Nevyučil som sa tu?!“

Oba vstúpili do vnútra. Zazrúc starého pána vo vysokej parochni, ktorý sedel za takým vysokým pultom, že keby bol býval o dva palce väčší, bol by musel do povaly vraziť hlavou, zvolal Scrooge s veľkým rozochvením:

„Ach, veď je to starý Fezziwig! Pozdrav ho Boh! Je to Fezziwig, opäť živý!“

Starý Fezziwig položil pero a pozrel na hodiny, ktoré ukazovaly sedem. Potrel si dlane, napravil objemnú vestu, rozosmial sa celým telom, od päty až po sídlo svojej dobrodušnosti, a zvolal pohodlným, hladkým, silným, plným a joviálnym hlasom:

„Haho, sem sa! Ebenezer! Dick!“

Scroogeovo predošlé „ja“, ktoré vyspelo teraz na mládenca, svižne vstúpilo dnu, sprevádzané učňom-druhom.

„Dick Wilkins, skutočne on!“ riekol Scrooge k duchovi. „Na môj’ pravdu, áno. On je to. Býval mi veľmi oddaný, tento Dick. Úbohý Dick! drahý priateľu!“

„Holla, chlapci!“ riekol Fezziwig. „Dnes už bolo práce dosť. Máme Vianoce, Dick! Vianoce, Ebenezer! Zavrite krám,“ zvolal starý Fezziwig, tlesknúc mocne dlaniami, „prv, než by kto vyriekol: Jack Robinson!“

Neuverili by ste, ako títo dvaja mladíci čerstvo dali sa do toho! Vybehli na ulicu s okenicami — raz, dva, tri — vsadili ich na miesto — štyri, päť, šesť — zavreli ich a pozamykali — sedem, osem, deväť — a vrátili sa prv, než by ste načítali do dvanástich, dychčiac, ako dostihové kone.

„Holla, ho!“ zvolal starý Ferziwig, soskočiac s vysokého pultu s podivuhodnou obratnosťou. „Upratujte, šuhajci, a spravte hodne miesta! Holla, ho, Dick! Hore sa, Ebenezer!“

Upratovať! Nebolo tu veci, ktorej by neboli upratali, alebo neboli mohli upratať, keď starý Fezziwig hľadel na nich. V minúte boli hotoví. Všetko pohyblivé bolo odpratané, ako by navždy bolo odstránené z verejnej služby; podlaha bola pokropená a zametená, lampy vyčistené, uhlia nasypano na oheň, a krám bol pohodlný, teplý, čistý a jasný, ako tanečná sieň, že by ste sa jej zaradovali za zimného večera.

Do vnútra vstúpil muzikant s notami, vyšiel na povznesený pult a urobiac si z neho orchester, zahral až v ušiach trhalo. Potom vstúpila dnu pani Fezziwigová stelesnený ohromný úsmev. Za ňou prišly tri slečny Fezziwigovie, žiariace a spanilé. Potom prišlo šesť mladých ctiteľov, ktorých srdcia ony podmanily. Potom prišli všetci mladíci a dievčatá, v dome zamestnaní. Prišla slúžka so svojím bratancom, pekárom. Potom vstúpil dnu chasník naproti z ulice, o ktorom sa hovorilo, že jeho pán nedáva sa mu najesť do sýta; i hľadel sa ukryť za chrbtom dievčaťa zo susedstva, o ktorej sa vedelo, že jej pani vyťahala ju za uši. Prišli všetci, jeden za druhým: niektorí ostýchave, iní smelo, jedni dôstojne, druhí nespôsobne, jedni sa socali, druhí trhali; prišli všetci, jedni tak, druhí onak. Potom nastúpili všetci, dvadsať párov razom; pol kola vpred, a potom zase nazpäť; potom nahor do prostred izby, a zase dolu; dookola v rozmanitých figúrach duchaplného soskupenia; starý pár na čele vždycky na nepravé miesto sa vracajúc; prvý mladý pár rozbehnúc sa ďalej, keď boli na mieste; na konec všetci boly prvé páry, a nebolo zadných, ktoré by im pomohly! Keď došlo k tomu koncu, starý Fezziwig zatlieskal dlaniami, aby prestal tanec, zvolajúc: „Výborne!“ a muzikant ponoril svoju spotenú tvár do džbána porteru, ktorý schválne bol prichystaný k tomu cieľu. Keď sa znovu objavila, ostatní sa mu smiali, on však hneď zase spustil, ačkolvek nikto netancoval, ako by toho predošlého muzikanta, vysileného, zaniesli boli domov na okenici, a on z brusu nový odhodlal sa zahanbiť ho nadobro alebo zahynúť.

Potom nasledovaly iné tance, prišly zálohy a zase tance; potom koláče, prišly punče, potom veľký kus pečeného mäsa, i veľký kus duseného mäsa, boly tam paštety, a piva hojnosť. Ale hlavný effekt večera nasledoval za pečienkami, keď muzikant (podkovaná šelma, verte, z toho druhu ľudí, ktorí vyznajú sa lepšie v svojom remesle, než by som ho mohol poučovať ja alebo vy) zahral „Sir Roger de Coverley“. Tu starý Fezziwig začal tanec s panou Fezziwigovou. K tomu ako prvý pár, majúc pred sebou poriadne tvrdú úlohu prekonať: tri- alebo štyriadvadsať párov spolutanečníkov; ľudí, ktorí nerozumeli žartu; ľudí, ktorí chceli tancovať a nemali pochopu o prechádzke.

Ale keby ich bolo dva razy toľko — ach, štyri razy — starý Fezziwig nebol by sa dal zahanbiť od nich, a podobne pani Fezziwigová. Čo sa jej týka, ona zasluhovala byť jeho tanečnicou v pravom smysle slova. Jestli toto nie je dosť veľká chvála, povedzte mi väčšiu, a užijem jej. Z nôh Fezziwigových vyžiarovalo skutočné svetlo. Ony svietily pri každom oddiele tanca, ako mesiace. Neboli by ste vedeli predpovedať v nijakom okamihu, čo stane sa s nimi v nasledujúcom. A keď starý Fezziwig a pani Fezziwigová prešli všetkými zvratmi tanca: postup napred a nazad, obe ruky tanečnici, poklona a nízky úklonok, ťahanie zátky, navliekanie do ihly, a zase nazpäť na svoje miesta, — Fezziwig „sekal“, sekal tak mrštne, že zdalo sa, ako by žmurkal lýtkami, a opäť zastal si pevne na nohách bez potočenia.

Keď hodiny odbily jedenástu, domáci ples sa skončil. Pán a pani Fezziwigová stali si k dverám, jeden s jednej, druhý s druhej strany, a potriasajúc ruky každej osobe zvlášte, keď vychádzaly, želali im veselé Vianoce. Keď odišli všetci, okrem dvoch učňov, urobili im to samé, a tak radostné zvuky zanikly, a chlapci, ostanúc sami, šli do postelí, ktoré mali pod púdlou v zadnom sklade.

Celý ten čas Scrooge počínal si, ako človek bez rozumu. Srdcom i dušou bol prítomný plesu, i vo svojom predošlom „ja“. Všetko dotvrdzoval, na všetko sa pamätal, tešil sa zo všetkého a podliehal velikému rozčúleniu. Nie prv, len keď zmizly jasné tváre jeho predošlého „ja“ a Dicka, spomenul si na ducha a uvedomil si, že ten hľadel na neho vvjavene, a medzitým svetlo na jeho hlave horelo jasne.

„Púha maličkosť stačí,“ riekol duch, „urobiť tento naivný národ vďačným.“

„Maličkosť!“ ozval sa Scrooge.

Duch pokynul mu, aby načúval oboch učňov, ktorých srdcia rozplývaly sa chválou na Fezziwiga, a keď tak urobil, riekol mu:

„Čo, nie je tak? On vynaložil len niekoľko funtov vašich smrteľných peňazí: tri alebo štyri snáď. Je to tak mnoho, čím si zaslúžil ich chvály?“

„Nie mnoho,“ riekol Scrooge, rozohriaty touto poznámkou a hovoriac bez vedomia, ako jeho predošlé a nie terajšie „ja“. „Nie mnoho, duchu. On má moc urobiť nás šťastnými alebo nešťastnými, urobiť našu službu ľahkou alebo obťažnou, radostnou alebo trudnou. Povieš snáď, že tá moc jeho záleží v slovách a pohľadoch, vo veciach takých malicherných a bezvýznamých, že nemožno ich brať do počtu: čo na tom? Šťastie, ktoré spôsobuje, je práve také veliké, ako by ho stálo celý majetok.“

Ucítiac pohľad ducha, zamĺkol.

„Čože je?“ spýtal sa duch.

„Nič zvláštneho,“ riekol Scrooge.

„Snáď predsa niečo?“ naliehal duch.

„Nie,“ riekol Scrooge, „nič. Rád by som bol, keby som mohol povedať slovíčko alebo dve svojmu pomocníkovi teraz. To je všetko.“

Jeho predošlé „ja“ zahasilo lampy, keď vyslovil túto žiadosť, a Scrooge i duch stáli opäť jeden pri druhom pod voľným nebom.

„Môj čas sa kráti,“ poznamenal duch. „Rýchle!“

Toto nepovedal Scroogeovi alebo snáď niekomu inému, ktorého videl, avšak účinok slov bol okamžitý. Lebo Scrooge videl zase seba samého. Teraz bol starší, muž v kvete života. Jeho tvár nemala drsných a prísnych ťahov posledných liet, ale začaly sa na nej zjavovať znamenia starostlivosti a lakomosti. V jeho očiach zračil sa chtivý, nepokojný oheň, poukazujúci na vášeň, ktorá pustila v ňom korene, a naznačujúci, kam padne tôňa rastúceho stromu.

On nebol samotný, lež sedel vedľa pekného, mladého dievčaťa v smútočnom obleku: v jehož očiach boly slzy, ktoré leskly sa vo svetle, vychádzajúcom z ducha minulých Vianocí.

„Na tom málo záleží,“ riekla krotko. „A vám celkom málo. Mňa zatlačila iná modla, a jestli ona bude vám k radosti a úteche v pozdejšom veku, ako by bolo bývalo mojou snahou, teda nemám príčiny, aby som rmútila.“

„Aká modla vás zatlačila?“ namietal on.

„Zlatá.“

„To je tá nestranná spravedlivosť sveta!“ riekol on. „Proti ničomu nie je taký tvrdý, ako proti biede, a ničoho dľa jeho súdu nemožno väčšmi zatracovať, ako shon po bohatstve!“

„Vy sa ľakáte príliš sveta,“ odvetila mu krotko. „Všetky vaše nádeje zanikly v jedinej, aby ste sa uvarovali jeho úzkoprsej výčitky. Videla som, ako vaše šlechetnejšie snahy padaly jedna za druhou, kým vývodiaca vášeň zisku celkom si vás nepodmanila. Či nie je tak?“

„Čo viac?“ odvetil on. „Jestli som sa stal práve hodne múdrejším, čo viac? Voči vám nepremenil som sa.“

Ona potriasala hlavou.

„Snáď áno?“

„Naša shoda je z dávnejších čias. Urobili sme ju, keď sme oba boli chudobní a spokojní v chudobe, kým by nám šťastie neprialo, aby sme polepšili svoje pomery trpelivou pilnosťou. Vy ste sa premenili. Keď sme ju urobili, boli ste iný človek.“

„Chlapec som bol,“ riekol on netrpelive.

„Vaše vlastné srdce hovorí vám, že ste neboli tým, ktorým ste dnes,“ odvetila ona. „Ja som tá samá. To, čo sľubovalo šťastie, kým sme bývali jednej mysle, ukrýva v sebe nešťastie teraz, keď sa naše srdcia rozdvojily. Ako často a úsilne premýšľala som o tom, načo spomínať? Dosť na tom, že som premýšľala o tom, i môžem vás vypustiť zo záväzku.“

„Žiadal som vás o to kedy?“

„Slovami nie. Nikdy.“

„Čím teda?“

„Zmenou povahy, preinačeným duchom, iným smyslom života, inou nádejou, ako cieľom konečným. Všetkým tým, čo dávalo mojej láske nejakej hodnoty alebo ceny vo vašich očiach. Keby toho nikdy nebolo bývalo medzi nami,“ rieklo dievča, podívajúc sa na neho krotko, ale pevne, „povedzte mi, či, by ste ma teraz vyhľadali a uchádzali sa o mňa? Ó, nie!“

Zdalo sa, že uznáva pravdivosť tohoto predpokladania mimovoľne. Ale urobiac si násilie, odvetil:

„Vy to tak nemyslíte.“

„Rada by som myslela inak, keby som mohla,“ odpovedala mu. „Boh vidí! Keď som raz poznala pravdu, ako je táto, dobre viem, akou prudkou a neodolateľnou musí ona byť. Avšak keby ste boli voľný dnes, zajtra, alebo včera, či možno mi uveriť, že by ste si vybrali dievča bez vena — vy, ktorý v najdôvernejšej chvíli s ňou vážili by ste všetko dľa zisku? alebo keby ste si ju vzali, stanúc sa na okamich neverným k vašemu základnému princípu, nepochybujem, že by to malo za následok ľútosť a žiaľ. Nepochybujem o tom; a vypúšťam vás zo záväzku. S úprimným srdcom, k vôli láske, ktoré ste kedysi vzbudil v ňom.“

On chcel odpovedať; ale odvrátiac hlavu od neho, ona pokračovala:

„Možno, — a rozpomienky na minulosť vzbudzujú vo mne trochu nádeje — že sa vás toto dotýka bôľne. Po krátkom, kratučkom čase zapudíte od seba vzpomienky na to, s radosťou, ako na neužitočný sen, z nehož prebudiť sa, dobre vám prišlo. Buďte šťastný na dráhe života, ktorú ste si vyvolili.“

Ona ho opustila, i rozišli sa.

„Duchu!“ riekol Scrooge, „neukazuj mi ničoho viac! Zaveď ma domov. Prečo sa tešíš mojimi mukami?“

„Ešte jeden stín!“ zvolal duch.

„Ničoho viac!“ zvolal Scrooge. „Ničoho viac. Nechcem ho videť. Neukazuj mi ničoho viac!“

Ale neúprosný duch držal ho pevne oboma ramenami a nútil, aby pozoroval, čo sa dialo zatým.

Ocitli sa v inom kraji a mieste; v izbe nie veľmi priestrannej alebo peknej, ale celkom pohodlnej. Pri krbe sedelo krásne, mladé dievča, tak podobné onomu predešlému, že Scrooge domnieval sa, či nie je tá samá, dokial neuzrel ju, teraz príjemnú matronu, sediacu oproti svojej dcére. V izbe bolo hodne hlučno, lebo bolo tam viac detí, ktorých Scrooge v rozčulenosti svojej nemohol spočítať; ale nie jako v básni, ospevujúcej krb domáci, nebolo tu štyridsať detí, chovajúcich sa ako jedno, lež každé decko počínalo si, ako štyridsať. Následok toho bol vresk na neuverenie; ale to nemýlilo nikoho; naopak matka a dcéra smialy sa srdečne a tešily sa tomu nemálo; a poslednej, keď sa chcela zamiešať do hry, dostalo sa od malých zurvalcov nemilosrdného vyčastovania. Čo by som nebol dal za to, keby som bol býval medzi nimi podobným deckom! Ačpráve nebol by som vedel byť taký krutý, nie, nie! Za všetky poklady sveta nebol by som rozcuchal a trhal tie kučeravé vlasy; a tú milú, malú topánočku nebol by som odvliekol, veru Bože! čo by mi šlo hneď o život. V žarte odmerať jej pás, ako to urobila tá šialená mladá chasa, to by som sa nebol odvážil; bol by som sa obával, že moje rameno skriví sa okolo nej za trest a nikdy viacej sa nevyprostí. A predsa, k tomu sa priznávam, ako milerád by som sa bol dotkol jej rtov a dal jej otázku, aby ich roztvorila; hľadel na riasy jej očí k zemi upretých a nevzbudil rumenec na lícach; rozplietol pramene vlasov, z nichž jediný côl bol by pokladom nevýslovnej ceny: zkrátka, priznávam sa, rád by som bol užil najmenšej výsady decka, ale s vedomím muža, ktorý zná dostatočne cenu toho.

Ale v tom bolo počuť klepanie na dverách a za tým nasledoval taký útok, že ona s rozosmiatou tvárou a s pokrčenými šatami uprostred vlniacej sa, vrieskajúcej tlupy zatlačená bola k dverám, práve k uvítaniu otca, ktorý prichádzal domov v sprievode muža, donášajúceho vianočné hračky a dary. A teraz ten krik a zápas, a ten útok na bezzbranného nosiča! To lezenie naň pomocou stoličiek, ako po rebríku, aby mu nazerali do vačkov a ozbíjali ho o balíčky z hnedého papieru, za nákrčník chytali a vešali sa mu okolo hrdla, po chrbte mlátili a nohy podrážali v neukrotiteľnej radosti! Tie výkriky podivu a plesania, ktorým bolo sprevádzané roztvorenie každého balíčka! Tá hrozná zpráva, že maličké vo vankúši bolo pristihnuté pri tom, ako bralo pekáč lútky, a mali silné podozrenie naň, že prežrelo dreveného moriaka i s mističkou, na ktorej bol prilepený! To nesmierne uspokojenie, keď poznali, že to bol planý poplach! Tá radosť a vďačnosť a vytrženie! To všetko nedá sa vypísať. Dosť na tom, že deti a ich radosť zvoľna vytratily sa z izby, a keď vyšly razom hore schodmi na poschodie, tam ich uložili do postelí, a tak utíchly.

A teraz Scrooge bedlivejšie, než inokedy, pozoroval, ako pán domu, privinúc svoju dcéru láskave k sebe, posadil sa s ňou a jej matkou ku krbu; a keď si pomyslel, že takéto stvorenie, zrovna tak milé a mnohosľubné, mohlo jeho menovať otcom a byť mu dobou jarnou uprostred zlostnej zimy jeho života, tu zrak jeho vskutku zakalil sa.

„Bella,“ riekol manžel, obrátiac sa k svojej žene s úsmevom, „dnes odpoludnia videl som tvojho starého priateľa.“

„Kto to bol?“

„Uhádni!“

„Neviem veru. Ach, už si myslím,“ doložila hneď, smejúc sa, ako sa on smial. „Mr. Scrooge.“

„Áno, Mr. Scrooge. Šiel som popred okná jeho kancellárie; a poneváč okenice neboly zavreté a vnútri sa svietilo, rozumie sa, že som ho musel videť. Jeho spoločník; počúvam, leží na smrteľnej posteli, a tam on sedel samotný. Docela samotný na tom svete, domnievam sa.“

„Duchu!“ riekol Scrooge hlasom zlomeným, „odveď ma z tohoto miesta.“

„Povedal som ti, že sú toto tiene bývalých vecí,“ riekol duch. „Mne nevytýkaj, že sú tým, čím sú!“

„Odveď ma preč!“ zvolal Scrooge. „Nemôžem to zniesť!“

Obrátil sa k duchu, a vidiac, že ten hľadel naň s tvárou, v ktorej podivuhodným spôsobom javily sa úryvky všetkých tých tvárí, ktoré mu ukazoval, zápasil s ním.

„Odíď odo mňa! Veď ma zpiatky. Nestraš ma ďalej!“

V tomto zápase — jestli možno menovať to zápasom, kde duch, bez všelijakého viditeľného odporu zo svojej strany, nebol privedený do zmätku úsilím protivníkovým — Scrooge pozoroval, že svetlo jeho horelo mocne a jasne; a v svojom temnom tušení uvádzajúc s ním do súvisu jeho vliv na seba, popadol zhasínadlo jeho a stlačil mu ho náhlym obratom na hlavu.

Duch klesol pod tým, tak že zhasínadlo zakrylo celú jeho postavu; ale trebárs ho Scrooge stláčal nadol celou silou, nemohol ukryť svetla, ktoré sa rozlievalo zpod neho a v nepretržitom prúde plynulo po podlahe.

Cítil, že je vysilený a premáha ho neodolateľná ospalosť; i že je vo vlastnej ložnici. Ešte naposled stlačil raz čiapočku a nato ruka jeho ochabla; i sotva mal čas dotackať sa k posteli, kde hneď ponoril sa do hlbokého spánku.