Vianočná koleda

Áno, a bola to peľasť na jeho vlastnej posteli! Posteľ bola jeho, izba tiež jeho vlastná. A čo bolo najväčšie šťastie, budúcnosť náležala jemu, aby sa napravil v nej.

„Budem žiť v minulosti, prítomnosti i budúcnosti!“ opakoval Scrooge, vyliezajúc z postele. „Nech pôsobia vo mne duchovia všetkých troch dôb. Ó, Jakub Marley! Buď za to chvála nebesám a vianočnej dobe! Hovorím to na kolenách, starý Jakub, na kolenách!“

Svojimi dobrými úmyslami bol taký znepokojený a rozpálený, že jeho chvejúci sa hlas sotva zodpovedal jeho volaniu. Počas zápasu s duchom plakal usedave, prudko, a jeho tvár bola mokrá od sĺz.

„Predsa nie sú strhané,“ zvolal Scrooge, shrnúc rukou jednu z opôn nad posteľou, „nie sú strhané, krúžky a ostatok. Tu sú, i ja som tu, a tiene vecí budúcich môžu byť zaplašené. Ony budú zaplašené, a viem, že budú!“

Medzitým ruky jeho stále boly zaneprázdnené obliekaním: obracajúc odev na rub, trhajúc, naopak ho obracajúc, vyvádzal pritom všemožné kotrmelce.

„Neviem, čo si počať!“ zvolal Scrooge, smejúc sa a kričiac jedným dúškom, a robiac zo seba opravdivého Laokoona pri naťahovaní punčoch. „Som ľahučký ako pierko, blažený ako anjel a veselý ako žiak. Hlava sa mi krúti, ako opitému. Veselé Vianoce všetkým ľudom! Šťastlivý Nový rok celému svetu! Hallo, hop! Hurra!“

Skákajúc, došiel do salona, a stál teraz tu, dokonale zadychčaný.

„Tu je miska, na ktorej som mal polievku!“ zvolal Scrooge, dajúc sa zase do skákania okolo krbu. „Tu sú dvere, ktorými vstúpil duch Jakuba Marleya! Tu je kút, kde sedel duch prítomných Vianoc! Tu je okno, čez ktoré som videl bludných duchov! Všetko je v poriadku, všetko pravda, všetko sa stalo. Hahaha!“

Skutočne, na muža, ktorý za také mnohé roky odvykol od toho, bol to smiech skvostný, veľkolepý. Bol on otec dlhého radu preskvostných smiechov!

„Neviem, ktorého máme dnes,“ riekol Scrooge. „Neviem, ako dlho som bol medzi duchmi. Neviem nič. Som ako novorodené decko. Nerobí nič, to ma netrápi. Radšej by som bol decko. Hallo, hop! Hurra!“

Z radostného vytrženia svojho prebral sa na hlahol zvonov chrámových, ktorý mu znel veselo, ako nikdy predtým. Bim, bam, bom — úder na úder — bom, bam, bim! Ó, skvostné, slávne!

Bežiac k oknu, otvoril ho a vystrčil hlavu. Nijaká hmla, nijaký kal; jasné, svetlé, radostné, osviežujúce ráno, a mráz švišťal, podnecujúc krv do tanca. Zlaté svetlo slnečné, božské nebesá, rozkošný, čerstvý vzduch, veselé zvony. Ó, slávne, slávne!

„Čo je to dnes?“ zvolal Scrooge, kričiac dolu na chlapca v sviatočnom rúchu, ktorého náhodou videl brúsiaceho ulicou.

„Ha?“ odvetil chlapec s nekonečným podivením.

„Čo je dnes, milý synček?“ riekol Scrooge.

„Dnes?“ odvetil chlapec. „Nuž, Božie narodenie.“

„Božie narodenie!“ riekol Scrooge sám k sebe. „Nepremeškal som ho teda. Duchovia previedli to všetko za jednu noc. Tým je možné všetko, čo sa im zapáči. Ovšem, že tak. Ovšem, že možné. Hej, milý synček!“

„Hej?“ odvetil chlapec.

„Poznáš ty kupca s hydinou, v druhej ulici odtiaľto, hneď na rohu?“ opýtal sa Scrooge.

„To sa vie, že znám,“ odvetil chlapec.

„Tys’ rozumný šuhaj!“ riekol Scrooge. „Podivuhodný chlapec! Nevieš, či predal toho veľkého moriaka, ktorý tam visel? Nie toho menšieho, ale toho väčšieho?“

„Ale toho, čo je toľký, ako ja?“ odvetil chlapec.

„Aký rozkošný šuhaj!“ riekol Scrooge „Radosť je s ním hovoriť. Áno, toho, synček!“

„Visí ešte tam,“ odvetil chlapec.

„Visí?“ riekol Scroge. „Choď a kúp ho.“

„Šušku!“ zvolal chlapec.

„Nie, nie,“ riekol Scrooge, „hovorím vážne. Choď a kúp ho, a povedz, aby ho sem doniesli, že im dám adressu, kde ho majú oddať. Príď nazpäť s nosičom a dám ti potom šiling. Vráť sa s ním za päť minút a dám ti pol koruny!“

Chlapec odbehol, ako strela. Musel by to byť zručný strelec, aby s približnou rýchlosťou vystrelil z pušky.

„Pošlem ho Bobovi Cratchitovi,“ šeptal Scrooge, trúc si dlane a pukajúc sa od smiechu. „On nesmie zvedieť, kto mu ho posiela. Je dva razy taký veľký, ako Tiny Tim. Joe Miller nikdy neurobil taký vtip, ako bude táto zásielka Bobovi!“

Keď písal adressu, ruka sa mu triasla; ale napísal ju akosi, a sišiel dolu schodmi, aby otvoril bránu služobníkovi kupcovmu s hydinou. Medzitým, čo stál tam, čakajúc naň, zrak jeho zavadil o klepátko na bráne.

„Ono mi bude milé, dokiaľ len budem žiť!“ zvolal Scrooge, hladiac ho rukou. „Predtým sotva kedy pozrel som naň. Aký je poctivý výraz jeho tváre! Je to podivuhodné klepátko! — Tu je moriak. Hallo-hop! Ako sa máte? Veselé Vianoce!“

Bol to za moriak! Ten vták za živa sotva asi mohol stáť na nohách, lebo by sa boly zlomily pod ním, ako paličky pečatného vosku.

„Čo, veď je to nemožné, aby ste ho zaniesli do Camden Townu?“ riekol Scrooge. „Na to musíte mať drožku.“

Smiech, s ktorým riekol toto; smiech, s ktorým zaplatil za moriaka; smiech, s ktorým zaplatil za drožku, a smiech, s ktorým obdaroval chlapca, mohol byť snáď prevýšený len smiechom, s akým posadil sa znovu na stoličku zadychčaný, a smial sa, až sa izba ozývala.

Holenie nebolo maličkosťou, lebo ruka jeho triasla sa veľmi a holenie vyžaduje pozornosť, trebárs by ste pri tom zrovna ani netancovali. Ale keby si bol odrezal i konec nosa, bol by naň prilepil kúsok náplasti a uspokojil sa docela.

Obliekol sa do najlepších šiat a vyšiel na ulicu. Národ v tom čase hrnul sa húfne, ako keď doprevádzal ducha prítomných Vianoc, a idúcky s rukami, založenými nazad, Scrooge podíval sa na každého s radostným úsmevom. Hľadel tak neodolateľne veselo, že traja alebo štyria ľudia v dobrom rozmare riekli k nemu: „Dobré ráno, pane, veselé Vianoce!“ A Scrooge často potom hovorieval, že zo všetkých milých zvukov, aké kedy slýchaval, tieto znely najmilšie v jeho ušiach.

Nezašiel ešte ďaleko, keď uzrel prichádzať oproti sebe toho statného pána, ktorý dňom predtým navštívil ho v jeho obchodnej miestnosti a riekol: „Scrooge a Marley, nemýlim-li sa?“ Srdce jeho zachvelo sa, keď si pomyslel, ako sa podíva naň tento starý pán, keď sa stretne s ním; ale znajúc, aká cesta leží pred ním, šiel priamo po nej.

„Milý pane,“ riekol Scrooge, zrýchliac krok a uchopiac obe ruky starého. „Ako sa máte? Dúfam, že sa vám včera dobre darilo. Bolo to veľmi láskavé od vás. Želám vám veselé Vianoce, pane!“

„Mr. Scrooge?“

„Áno,“ riekol Scrooge. „Tak sa menujem, a obávam sa, že vám neznie príjemne moje meno. Dovoľte, aby som vás prosil za odpustenie. A buďte taký láskavý…“ a tu Scrooge pošeptal mu čosi do ucha.

„Ale, pre Boha!“ zvolal pán, ako by sa dych v ňom zarazil. „Môj drahý mr. Scrooge, mienite to vážne?“

„Jestli vám ľúbo,“ riekol Scrooge. „Ani o halier menej. V tom zahrnuté sú veľmi mnohé nedoplatky, ubezpečujem vás. Budete taký láskavý?“

„Drahý pane,“ riekol onen, potriasajúc jeho ruku, „neviem veru, čo mám riecť k toľkej štedro…“

„Nepovedzte nič, prosím,“ odvetil Scrooge. „Navštívte ma. Áno, navštívite ma?“

„S radosťou!“ zvolal starý pán. Bolo jasné, že hodlá to urobiť.

„Ďakujem vám,“ riekol Scrooge. „Som vám veľmi zaviazaný. Ďakujem vám tisíc ráz. Buďte s Bohom!“

Vošiel do chrámu a potom prechádzal sa ulicami, pozorujúc národ, behajúci sem i ta, pohladkával deti po lícach, žobrákom dával otázky a nazeral dolu do kuchýň domácností i nahor do okien, a poznával, že všetko môže slúžiť k jeho radosti. Nikdy by nebol sníval o tom, že púha prechádzka, že vôbec niečo môže ho naplniť takou veľkou blaženosťou. Na poludnie zamieril do domu svojho synovca.

Prešiel okolo dverí so desať ráz, kým sa odvážil vstúpiť a zaklopať. Ale dodal si smelosti a zaklopal.

„Je tvoj pán doma, moja drahá?“ riekol Scrooge k dievčaťu. Šumná dievčinka, skutočne!

„Áno, pane.“

„Kde je, moja drahá?“ riekol Scrooge.

„V jedálni, pane, spolu s paňou. Zavediem vás k nim, jestli sa páči.“

„Ďakujem. On ma zná,“ riekol Scrooge, držiac už v ruke kľučku na jedálni. „Vojdem sám, moja drahá.“

Potichu otvoril dvere a vstrčiac dnu hlavu, poobzeral sa. Oni prezerali stôl, ktorý bol prikrytý skvele, lebo takýto mladý manželský pár býva vždy chúlostivý v tomto ohľade a rád má, keď je všetko v poriadku.

„Fricko!“ riekol Scrooge.

Bože milostivý, ako naľakala sa jeho neter! Scrooge zabudol v tom okamihu, že sedela v kúte, majúc stolček pod nohami, lebo ináč nebol by to urobil na nijaký prípad.

„Do paroma!“ zvolal Fricko. „Ktože je to?“

„Ja som to. Tvoj strýc Scrooge. Prišiel som na obed. Dovolíš, aby som vstúpil?“

Či dovolí?! Šťastie bolo, že mu neodtrhol rameno. Za päť minút bol ako doma. Uvítanie nemohlo byť srdečnejšie. I neter jeho srdečne sa mu potešila. Podobne Topper, keď prišiel. I tlstá sestra, keď prišla. A každý, kto prišiel. Podivuhodná spoločnosť, podivuhodné hry, podivuhodná jednomyseľnosť, podivuhodné blaho!

Ale nasledujúceho rána prišiel zavčasu do pisárne. Ó, bol on tam hodne zavčasu. Keby len prvý mohol byť tam a pristihnúť Boba Cratchita, že sa opozdil! To bolo, po čom srdce jeho pišťalo.

A podarilo sa mu to, podarilo! Hodiny odbily deviatu. Boba niet. Štvrť na desiatu. Boba niet Opozdil sa o celých osemnásť minút i pol. Scrooge sedel, nechajúc dvere na široko otvorené, aby ho videl, keď vstúpi do „nádržky“.

Klobúk sňal prv, než otvoril dvere, podobne šál. V okamihu sedel na svojej stoličke a lietal perom po papieri, ako by sa usiloval dohoniť deväť hodín.

„Hej!“ zabručal Scrooge svojím obvyklým hlasom, nakoľko ho vedel napodobniť. „Čo to má znamenať, že prichádzate tak pozde?“

„Odpusťte, pane,“ riekol Bob. „Veru som sa opozdil.“

„Veru opozdil!“ opakoval Scrooge. „Áno, tak sa mi zdá. Poďte sem, pane, prosím.“

„Býva to len raz v roku, pane,“ vyhováral sa Bob, vystúpiac z nádržky. „Viac ráz sa to nestane. Včera som bol trochu veselší, pane.“

„Nuž, ja vám čosi poviem, priateľu,“ povedal Scrooge. „mojím úmyslom je netrpeť ďalej podobných vecí. A preto,“ pokračoval, skočiac so stoličky a búšiac Boba do pŕs, tak že sa zatackal nazpäť do nádržky, „a preto mojím úmyslom je povýšiť váš plat!“

Bob triasol sa a pokročil trochu bližšie k linonáru. Napadla mu okamžitá myšlienka, že sekne ním Scroogea, lapí ho a zavolá ľudí zo dvora na pomoc a o svieracu kazajku.

„Veselé Vianoce, Bob!“ riekol Scrooge s vážnosťou, ktorá nedopúšťala nedorozumenia, keď ho potľapkal po pleci. „Veselšie Vianoce, Bob, môj drahý priateľu, nežli akých som vám želával za mnohé roky! Ja povýšim váš plat a budem hľadeť podopreť vašu rodinu v jej zápasení, i pohovoríme si o vašich záležitostiach ešte dnes popoludní, pri poháre pariaceho sa punču. Popravte oheň a kúpte inú truhlicu na uhlie, prv než položíte bod nad i, Bob Cratchit!“

Scrooge bol lepší, nežli jeho slová. On urobil to, a nekonečne viac ešte, a čo týka sa Tiny Tima, ktorý neumrel, stal sa jeho druhým otcom. Z neho stal sa taký dobrý priateľ, ako i dobrý pán, a vôbec taký dobrý človek, akého poznala kedy stará dobrá štvrť City, alebo iné staré dobré mesto, mestečko alebo dedina na dobrom starom svete. Mnohí ľudia smiali sa, vidiac zmenu na ňom, on však nedbal o ich smiech a nestaral sa o nich, lebo bol natoľko múdry, aby vedel, že ničoho dobrého nestalo sa ešte na zemeguli, čomu mnohí ľudia neboli by sa posmievali zpočiatku; a vediac, že takíto ľudia ostávajú často slepí, pomyslel si, že je lepšie, keď sa ich tváre budú vraštiť smiechom okolo očí, než aby sa ich chytila nákaza druhu menej príťažlivého. Jeho vlastné srdce sa smialo, a to mu úplne stačilo.

S duchmi nemával ďalšieho obcovania, ale žil napotom vždy dľa zásady úplnej zdržanlivosti, a to hovorievalo sa o ňom stále, že vie, ako náleží sa oslavovať Vianoce, jestli vôbec človek môže to vedieť. Nechže to hovoria vpravde i o nás, o nás všetkých! A tak teda, ako povedal Tiny Tim: „Žehnaj Boh každého z nás!“