Vianočná koleda

Zjav blížil sa pomaly, vážne a mlčky. Keď prišiel bližšie k nemu, Scrooge padol na kolená, lebo v samom povetrí, ktorým sa tento duch pohyboval, zdalo sa, že šíri zasmušilosť a tajomnosť.

Odetý bol v dlhom čiernom rúchu, ktoré zahaľovalo jeho hlavu, tvár i postavu, a ničoho nebolo videť zpod neho, okrem vystrčenej ruky. Keby nie tá, ťažko by bolo bývalo rozoznať postavu jeho od tmy, ktorou bol obkľúčený.

Keď stál pri ňom, cítil, že je veliký a statný a že jeho tajuplná prítomnosť naplňovala ho slávnostnou hrôzou. Viac ničoho nevedel, lebo duch ani nehovoril, ani sa nehýbal.

„Stojím pred duchom budúcich Vianocí?“ riekol Scrooge.

Duch neodpovedal, lež kynul rukou vpred.

„Mieniš mi ukázať tiene vecí, ktoré sa nestaly, ale stanú sa v budúcom čase?“ pokračoval Scrooge. „Je tomu tak, duchu?“

Vrchná časť odevu stiahla sa do záhybov na okamih, ako by duch naklonil bol hlavu. To bolo jedinou odpoveďou na otázku Scroogeovu.

Ačkoľvek už medzitým zvykol na spoločnosť mátoh, Scrooge ľakal sa tejto zamlklej postavy v takej miere, že kolená pod ním sa triasly, a cítil, že ťažko mu je stáť na nohách, keď sa chystal ísť za ňou. Duch postál na okamih, ako by pozoroval jeho stav duševný a chcel mu dožičiť času na zotavenie.

Ale na Scroogea malo to ešte horší účinok. Akási neurčitá, neznáma hrúza prenikala ho pri tej myšlienke, že za onou umrlčou plachtou príšerné oči upierajú sa na neho, kdežto jeho zrak, akokoľvek sa namáhal, nemohol videť ničoho, okrem mátožnej ruky a množstva čiernych záhybov.

„Duchu budúcnosti!“ zvolal on, „teba bojím sa väčšmi, nežli zjavov, ktoré som už videl. Ale poneváč viem, že tvojím zámerom je, viesť ma k dobrému, a nakoľko dúfam, že budem žiť, aby bol zo mňa iný človek, než dosiať, som prichystaný nasledovať ťa a konám to s povďačným srdcom. Ty neprehovoríš ko mne?“

Duch nedal mu odpovede. Ruka ukazovala rovno k predu.

„Veď ma!“ riekol Scrooge. „Veď ma! Noc ubieha rýchlo, a pre mňa je ten čas drahocenným, to viem. Veď ma, duchu!“

Plaziac sa, zjav odchádzal preč, ako bol prišiel k nemu. Scrooge stúpal v tôni jeho odevu, ktorá, zdalo sa mu, že ho dvíha a unáša preč.

Nezdalo sa, že by boli vkročili do City, lebo skorej, ako by mesto bolo vyrástlo zo zeme okolo nich a uzavrelo ich medzi seba. Octli sa oni v srdci mesta, na burse medzi kupci, ktorí behali sem a tam, strkali peniazmi vo svojich vreckách, shovárali sa v skupinách, hľadeli na svoje hodinky a zamyslene pohrávali si s velikými pečatnými prsteňmi na nich, ako to Scrooge inokedy často vídaval.

Duch zastal si pri malom krúžku kupcov. Spozorujúc, že ruka ukazuje na nich, Scrooge pristúpil, aby počúval ich rozhovor.

„Nie,“ riekol veľký, tučný muž s ohromným podbradkom, „o tom málo čo viem povedať. Len toľko viem, že umrel.“

„Kedy umrel?“ spýtal sa iný.

„Tuším, minulej noci.“

„Nuž, a čože mu bolo?“ spýtal sa tretí, berúc hrozne veľkú štipku tabaku z neobyčajne veľkej tabatierky. „Myslel som, že ten nikdy nezomre.“

„Boh zná,“ odvetil prvý a zívnul.

„Čo urobil so svojimi peniazmi?“ spýtal sa pán červenej tváre s visiacim výrastkom na konci nosa, ktorý sa kýval, ako lalok moriaka.

„Nepočul som ničoho o tom,“ riekol muž s veľkým podbradkom a zívnul opäť. „Zanechal ich akiste spoločnosti. Mne ich nezanechal. To jediné viem s istotou.“

Tento vtip prijatý bol so všeobecným smiechom.

„Pravdepodobne bude to veľmi lacný pohreb,“ riekol ten samý, „lebo, na moj’ pravdu, nepoznám človeka, ktorý by šiel naň. Ledaže my by sme šli hromadne a niektorí ochotníci.“

„Ja by som šiel, jestli dajú niečo na posilnenie,“ poznamenal pán s výrastkom na nose. „Lebo mňa musia hostiť, ak mám tam byť.“

Opäť smiech.

„Nuž, ja som teda najmenej sebecký medzi vami,“ riekol prvý, „lebo čiernych rukavičiek nikdy nenosievam a na kary tiež nechodievam. Ale zato na pohreb pôjdem, jestli pôjdu aj iní. Keď tú vec dobre uvažujem, ešte by som uveril sám sebe, že som bol najlepším jeho priateľom; lebo obyčajne zastali sme a poshovárali sme sa, kedykoľvek sme sa stretli. S Bohom! S Bohom!“

Hovoriaci a poslúchajúci roztratili sa a prešli k iným skupinám. Scrooge znal tých ľudí i pozrel na ducha, ako by žiadal vysvetlenie.

Duch vznášal sa ďalej na ulicu. Jeho prst ukazoval na dve osoby, ktoré sa stretly. Scrooge naslúchal znovu, domnievajúc sa, že tu najde vysvetlenie.

I týchto ľudí znal celkom dobre. Boli to kupci, veľmi bohatí a veľmi vlivní. Jeho snahou bývalo vždy, aby si získal vážnosti u nich: v záležitostiach obchodných totižto, výlučne v záležitostiach obchodných.

„Ako sa máte?“ riekol jeden.

„Ako sa vy máte?“ odvetil druhý.

„Dobre!“ riekol prvý. „Došlo konečne i na toho starého lakomca, počuli ste?“

„Počul som,“ odvetil druhý. „Zima je, čo?“

„Tak má byť na Vianoce. Nekĺzavate sa na korčulách?“

„Nie, nie. Mám iné starosti. S Bohom!“

S tým skončili rozhovor. Tak sa stretli, tak shovárali, i rozišli sa.

Scrooge zprvu náklonný bol k údivu, že duch prikladá dôležitosť rozhovorom, zdanlive takým jalovým; ale cit jeho hovoril mu, že v nich musí byť skrytý smysel, i začal rozmýšlať, čo by to mohlo byť. Zťažka by sa dalo mysleť, že sa ony vzťahovaly na smrť Jakubovu, jeho starého spoločníka, lebo to náležalo minulosti, a ríšou tohoto ducha bola budúcnosť. Ani na nikoho iného, jemu blízkeho, nemohol mysleť, na ktorého daly by sa vzťahovať. O tom niet pochybnosti však, na kohokoľvek by ich vzťahoval, že v nich bolo ukryté mravné naučenie k jeho vlastnej náprave; i umienil si, že každé slovo, ktoré slyšal, a každú vec, ktorú videl, dobre si zapíše do srdca; a nadovšetko pozorovať bude svoj vlastný tieň, keď sa objaví. Lebo očakával, že chovanie sa jeho budúceho Ja podá mu potrebné vysvetlenie a rozlúšti túto nesnadnú hádanku.

Už na burse obzeral sa po svojej vlastnej podobe; ale iný muž stál v jeho obvyklom kúte, ačkoľvek hodiny ukazovaly onen čas dňa, keď on býval tam, nevidel svojej vlastnej podoby v zástupe, ktorý sa tlačil cez bránu. Ale to ho málo prekvapilo; lebo už dlhšie zaoberal sa tou myšlienkou, že zmení spôsob života, i myslel teda a dúfal, že uzre teraz prevedenie svojho znovuzrodeného úmyslu.

Spokojne a temne stál vedľa neho zjav s vystretou rukou. Keď precítnul zo svojej zamyslenosti, zdalo sa mu, podľa zvratu ruky a postavenia ducha oproti nemu, že neviditeľné oči upierajú sa na neho. Pritom sa zachvel a mráz prebehol po ňom.

Opustiac obchodnícku štvrť, zašli do zapadlej časti mesta, kde Scrooge predtým nikdy nebýval, ačpráve znal jej polohu a zlú povesť. Ulice boly špinavé a úzke; domy a krámy biedne; ľudia polonahí, opilí, bosí a oškliví. Uličky a priechody, podobné kloakám, chrlily zo seba odporný zápach, špinu a ľudstvo do špinavých ulíc; celá štvrť dusila sa v hriechoch, škváre a biede.

Hlbšie v tomto brlohu zlopovestnej luzy stál nízky, mračný chrám, pod strechou, vytrčenou do ulice, kde predávali železo, handry, fľaše, kosti a všelijaké zaváľané odpadky. Vnútri na podlahe ležaly na hromadách hrdzavé kľúče, klince, reťaze, závesy, pílniky, vážky, závažia a staré železo všelijakého druhu. Tajomstvá, ktoré vypátrať nikomu by sa nechcelo, rodily a skrývaly sa tu pod horami odporných handier, hromadami zkazenej mastnoty a mohylami kostí. Medzi týmto tovarom, s ktorým kupčil, sedel pri piecke na drevené uhlie, postavenej zo starých tehál, šedivý, asi sedemdesiatročný šibal, ktorý sa zastrel pred chladným povetrím vonku rasnatou prieponou zo všelijakých strapov, navešaných na žinke, a kúril zo svojej fajočky s pravou rozkošou tichého pohodlia.

Scrooge a zjav zastali pred týmto mužom, práve keď akási ženská s veľkým batohom vkĺzla do krámu. Ale sotva vošla dnu, keď druhá ženská s podobným bremenom vkročila za ňou, a za touto v pätách prišiel mužský v obnosenom, čiernom odeve, ktorý nie menej zarazil sa pri pohľade na ňu, ako obe ženy, poznajúc sa navzájom. Po krátkej chvíli tichého údivu, na ktorom bral účasť i starec s fajočkou, všetci traja dali sa do smiechu.

„Kto by si bol pomyslel, že umývačka mŕtvol bude tu prvá!“ zvolala tá, ktorá vstúpila prvá. „Kto by bol povedal, že opatrovnica nemocných bude tu druhá, a že sluha z pohrabného závodu bude tu tretí! Hľaď, starý Joe, aká to náhoda! Sídeme sa tu všetci traja, bez toho, že by sme sa boli dohovorili!“

„Nemohli ste sa sísť na lepšom mieste,“ riekol starý Joe, vynúc fajku z úst. „Poďte do salónu. Vy máte na to právo od dávna, to viete, a tí druhí dvaja tiež nie su cudzí. Počkajte, kým zavrem dvere na kráme. Ó, ako vŕzgajú! Tuším, že v celom kráme niet druhého kusa železa takého hrdzavého, ako závesy na nich, a viem iste, že niet tu takých starých kostí, ako sú moje. Haha! My všetci zodpovedáme svojmu povolaniu a pristaneme jeden k druhému. Poďte do salonu. Hybajte!“

Salon bol priestor za prieponou z handier. Starec popravil oheň starým pripínadlom na koberce, a utrúc čmudiaci knôt lampy (lebo bol večer) drevenou násadkou z fajky, vzal ju zase do úst.

Medzitým ženská, ktorá dosiaľ prehovorila, hodila svoj batoh na podlahu a sadla si na stoličku spôsobom drzým, a podoprúc sa lakťami o kolená, hľadela na druhých dvoch so smelou vyzývavosťou.

„No, aký rozdiel v tom, aký rozdiel, pani Dilberová?“ riekla ženská. „Každý človek má právo starať sa o seba. On to vždy robil!“

„To je ovšem pravda,“ riekla opatrovnica. „A nik viac, než on.“

„Čo teda hľadíte, ako by ste sa ľakali, osoba? Kto je múdrejší? Domnievam sa, že preto nevyďobeme si oči jeden druhému?“

„Zaiste nie!“ riekla pani Dilberová a mužský razom. „Dúfam, že nie.“

„Nuž teda dobre!“ zvolala ženská. „Vec je odbavená. Komu stala sa krivda tým, že ztratilo sa trochu týchto vecí? Mŕtvemu, tuším, nie.“

„Ovšem, že nie,“ riekla mrs. Dilberová so smiechom.

„Jestli ich chcel zachovať i po smrti, starý lakomec,“ pokračovala ženská, „prečo nežil riadnym spôsobom? Keby bol žil prirodzene, bol by mal niekoho, kto by bol dohliadal okolo neho, keď ho smrť zachvátila, miesto aby osamelý vydal ducha na posteli.“

„To je najpravdivejšie slovo, aké som kedy počula,“ riekla mrs. Dilberová. „To je jeho osud.“

„Ľutujem, že osud nebol trochu ťažší,“ odvetila ženská. „A ono bolo by sa tak stalo, buďte ubezpečení, keby som bola mala prístupu k iným veciam. Rozviažte batoh, starý Joe, a povedzte, koľko je to hodno. Povedzte bez okolkov. Ja sa nebojím, že som prvá, ani sa neľakám, že títo vidia to. My sme veľmi dobre vedeli, že sme mali starosť o seba, ešte nežli sme sa stretli tu, to je isté. To je nie hriech. Rozviažte batoh, Joe.“

Ale zdvorilosť jej priateľov nechcela toho dopustiť a mužský v ošumelom čiernom odeve, vstúpiac prvý do ohňa, rozložil svoju veteš. Nebolo toho mnoho. So dve pečiatky, rúčka na tužky, pár gombičiek do košele a ihlica do kravaty neveľkej ceny, to bolo všetko. Starý Joe každú vec osobitne preskúmal a ocenil, načo obnos, ktorý hodlal dať za ňu, napísal na stenu a spočítal dohromady, keď videl, že viac toho už nenasleduje.

„Toto je váš účet,“ riekol Joe, „a nedám viac ani haliera, keby ste ma šli na kusy rozsekať. Kto nasleduje teraz?“

Mrs. Dilberová bola nasledujúca. Mala obliečky na periny, uteráky, niekoľko kusov odeve, dve staromódne strieborné lyžičky k čaju, klieštiky na cukor a niečo z obuve. Jej účet vetešník naznačil na stenu tým samým spôsobom.

„Dámam vždycky dávam príliš mnoho. To je moja slabosť, a tým spôsobom vyjdem ešte na mizinu,“ riekol starý Joe. „Toto je váš účet. Jestli budete žiadať o halier viac a nechcela by ste povoliť, k svojmu žiaľu bol by som tak smelý strhnúť vám pol koruny.“

„A teraz rozviažte môj batoh, Joe,“ riekla prvá ženská.

Joe kľakol na zem, aby ho pohodlnejšie rozbalil, a keď rozviazal množstvo uzlov, vytiahol z neho veľký, ťažký závitok akejsi tmavej látky.

„Čo toto má byť?“ riekol Joe. „Opony nad posteľ?“

„Ach!“ odvetila ženská so smiechom, nahýbajúc sa so založenými rukami na kolená. „Opony nad posteľ!“

„Tuším, vy ste ich sobrala, krúžky a ostatok, keď ešte ležal na posteli?“ riekol Joe.

„Tak je,“ odvetila ženská. „Prečo by nie?“

„Vám je súdeno stať sa boháčkou,“ riekol Joe, „a doista neminie vás to.“

„Veruže nebudem skrývať ruky za chrbát, keď stačí ich natiahnuť, aby som dostala niečo; a k vôli takému človeku, ako to bol! To nie, Joe,“ odvetila ženská chladno. „Hľaďte, aby vám nekvaplo oleja na vlnenú prikrývku.“

„Jeho prikrývku?“ opýtal sa Joe.

„Prirodzene, na čiu že?“ odvetila ženská. „On bez toho už neprestydne, buďte ubezpečený.“

„Dúfam, že neumrel na nejakú nákazlivú nemoc? Čo?“ riekol starý Joe, zastanúc v svojej práci a podívajúc sa na ňu.

„Toho sa vy neľakajte,“ odvetila ženská. „Natoľko nebola mi milou jeho spoločnosť, aby som sa motala okolo neho k vôli takýmto veciam v podobnom páde. Ach! môžete vy hladeť čez tú košeľu, kým vás oči rozbolia, lebo nenajdete v nej dierky, ani prešúchaného miestočka. To bola jeho najlepšia košeľa, a k tomu jemná. A boli by ju zkazili, nech mňa nieto pri tom.“

„Ako to mienite, že zkazili?“ opýtal sa starý Joe.

„Chceli mu ju obliecť do hrobu, vskutku,“ odvetila ženská so smiechom. „Ktorýsi blázon prišiel na tú myšlienku, ale ja som ju zase svliekla s neho. Jestli kartún nie je dobrý k takému cieľu, teda k ničomu nie je dobrý. Ten najlepšie pristane mŕtvemu telu. Ošklivejšie nemohol už vyzerať, ako v ňom.“

Scrooge s hrôzou naslúchal rozhovor. Ako sedeli v hromádke okolo svojej koristi pri slabom svetielku, ktoré dávala lampka starého muža, pozoroval ich s odporom a ošklivosťou, ktorá sotva by bola väčšia, keby to boli bývali necudní duchovia, ťahajúci sa o samú mŕtvolu.

„Hahaha!“ zasmiala sa tá istá ženská, keď starý Joe, vytiahnuc svoje flanelové vrecúško s peniazmi, vyčítal každému obnos náležitý na zem. „Toto je konec všetkého, vidíte? Každého odpudzoval od seba, kým bol živý, aby sme my mali zisk z jeho smrti. Hahaha!“

„Duchu!“ riekol Scrooge, chvejúc sa od piat až po hlavu. „Badám, badám. Prípad tohoto nešťastného človeka mohol by byť mojím vlastným. Život môj teraz smeruje k tomu koncu. Milostivý Bože, čo je to?“

Strhol sa hrôzou, lebo výjav sa zmenil, a teraz takmer dotýkal sa postele, pustej a bez opon, na ktorej pod hrubým pokrovcom ležalo čosi zabaleného, čo trebárs bolo nemé, hlásalo o sebe rečou úžasnou.

Izba bola veľmi tmavá, príliš tmavá, než aby náležite bolo možno pozorovať v nej niečo, ačkoľvek sa Scrooge dosť obzeral na všetky strany, pudený tajomnou zvedavosťou, aby poznal, čo je to za izba. Matné svetlo z vonku padalo rovno na posteľ: a na nej ležalo ozbíjané a okradnuté, nestrážené, neoplakávané telo onoho muža.

Scrooge podíval sa na ducha. Jeho strnulá ruka ukazovala na hlavu. Prikryvadlo bolo tak nedbale zatiahnuté, že najmenšie dotknutie, jedinký pohyb Scroogeovho prsta mohol odhaliť tvár. I pomýšľal na to, cítil, ako snadno je to urobiť, a pudilo ho k tomu; ale nemal v sebe viac sily odtiahnuť príkryv, nežli preč poslať od seba ducha.

Ó, ty chladná, strnulá, hrozná smrť, postav tu svoj oltár a vystroj ho všetkými hrôzami, ktoré sú k tvojim službám: lebo toto je tvoja ríša! Lež na milovanej, ctenej a váženej hlave nemôžeš vláska skriviť vedľa tvojho úmyslu, alebo zohyzdiť jediný ťah tváre. Nie preto, že ruka je ťažká a padá nadol, keď je opustená; nie preto, že stíchlo srdce i tepna, ale poneváč ruka bola otvorená, štedrá a poctivá, srdce statočné, teplé a nežné a tepna ľudská. Tni, tieňu, tni! A viď, ako vytreskujú jeho dobré skutky z rany, aby zasialy svet životom nesmrteľným!

Nijaký hlas nehovoril tieto slová do ucha Scroogeovho, a predsa počul ich, keď pozrel na posteľ. Dumal o tom, keby tento človek mohol byť vzkriesený, čo by asi bolo jeho prvou myšlienkou? Lakomosť, zatvrdilosť, ziskuchtivé starosti? Veď ho ony doviedly k bohatému koncu života?

Ležal v tmavom, pustom dome, a nebolo tu muža, ani ženy alebo decka, ktorí by riekli: on bol láskavý ko mne v tomto alebo onom, a k vôli pamiatke toho láskavého slova budem tiež láskavý k nemu. Mačka škriabala na dvere a pod krbom bolo počuť zvuk ohlodávajúceho potkana. Čo hľadali v sieni smrti a prečo boli takí nespokojní a pobúrení, Scrooge neodvážil sa mysleť o tom.

„Duchu!“ riekol, „toto je úžasné miesto. Opustiac ho, nespustím sa jeho ponaučenia, ver mi. No, poďme už!“

Duch nehybným prstom ukazoval ešte vždy na hlavu.

„Rozumiem ti,“ riekol Scrooge, „a urobil by som to, keby som mohol. Ale nemám vlády na to, duchu! Nemám vlády na to.“

Opäť zdalo sa, že hľadí na neho.

„Jestli je tu niekto v meste, ktorého srdce pohlo sa pri smrti tohoto muža,“ riekol Scrooge, zmučený dokonale, „ukáž mi ho, duchu, prosím ťa o to!“

Zjav rozostrel na okamih svoje tmavé rúcho pred neho, ako krýdla, a keď ho odtiahol, odhalil izbu pri dennom svetle, kde bola matka s deťmi.

Čakala na kohosi s úzkostlivou túhou, lebo chodila hore-dolu po izbe; pri každom zvuku strhávala sa, pozerala von oknom, hľadela na hodiny, chytala sa šitia, ale nadarmo; krik jej baviacich sa detí bol jej neznesiteľným.

Konečne bolo počuť dlho očakávané klopanie na dverách. Bežala k nim a stretla manžela; tvár jeho bola ustarostená a smutná, ačkoľvek bol ešte mladý. V nej zračil sa teraz zvláštny výraz: akási vážna radosť, za ktorú sa hanbil a usiloval sa premôcť ju.

Prisadol k obedu, ktorý čakal bol na neho k ohňu pristavený, a keď sa ho spýtala bojazlive, čo nového (urobila to len po dlhom mlčaní), on zdal sa byť v nesnádzach, čo odpovedať.

„Dobrá novina, či zlá?“ riekla ona, aby mu pomohla.

„Zlá,“ odvetil on.

„Sme zničení úplne?“

„Nie. Máme ešte nádej, Karolína.“

„Jestli on dá sa obmäkčiť,“ riekla s podivením, teda máme! Niet príčiny zúfať, jestli stal sa taký zázrak.“

„Na to je pozde, aby sa dal obmäkčiť,“ riekol jej manžel. „On umrel.“

Ona bola krotká a trpelivá žena, jestli tvár jej hovorila pravdu; lež ona bola povďačná za to v srdci, i riekla to s rukami sopätými. V nasledujúcom okamihu prosila Boha za odpustenie, a trápilo ju to. Ale to prvé bolo hnutím jej srdca.

„Čo podnapilá žena, o ktorej som ti hovoril včera večer, povedala, keď som chcel ísť k nemu a prosiť týždeň shovenia, a čo som pokladal vtedy za púhu výhovorku, aby ma odbyli, ukázalo sa, že bola číra pravda. Nielen že bol ťažko nemocný, ale on už umieral.“

„Na koho prejde náš dlh?“

„Neviem. Ale do toho času musíme prichystať peniaze, a jestli by sme ich nesohnali, bolo by to skutočne nešťastím pre nás, keby sme dostali v jeho dedičovi takého nemilosrdného veriteľa. Tejto noci môžeme spať s ľahkým srdcom, Karolína.“

Áno, nech tam tajili, ako chceli, srdcia ich boly ľahšie. Obličaje detí, ktoré, shluknúc sa okolo nich, naslúchaly, čomu tak málo rozumely, boly jasnejšie; celý dom stal sa šťastnejším smrťou tohoto muža! Jediný, touto udalosťou spôsobený pocit, ktorý mu duch mohol ukázať, bol pocit radosti.

„Rád by som videl nejaké nežné hnutie, spojené so smrťou,“ riekol Scrooge, „lebo ináče tmavá izba, duchu, ktorú sme len práve teraz opustili, bude mi na veky pred očima.“

Duch viedol ho cez mnoho ulíc, ktorými často kráčaval; idúcky Scrooge obzeral sa sem i ta, mysliac, že uzre niekde seba, ale nikde ho nebolo videť. Vstúpili do domu úbohého Boba Cratchita a našli matku s deťmi, sediacich pri ohníku.

Sedeli ticho, mlčali. Škrekľaví malí Cratchitovia boli zamĺkli, ako sochy, a sediac všetci v jednom kúte, hľadeli na Petra, ktorý mal knižku pred sebou. Matka a jej dcéry šily. Ale pohrúžené boly v mlčanie.

„… ,A vezmúc decko, postavil ho uprostred nich‘…“

Kde počul Scrooge tieto slová? Snáď len nie v sne? Chlapec ich musel čítať v knižke, keď on a duch prekračovali prah. Prečo nečítal ďalej?

Matka položila šitie na stôl a zakryla si tvár rukou.

„Táto farba kazí moje oči,“ riekla.

„Farba? Ach, úbohý Tiny Tim!“

„Teraz mi je zase lepšie na ne,“ riekla Cratchitova žena. „Svetlo ich oslabuje, a za svet by som nechcela, aby videl, keď príde váš otec domov, že mám slabé oči. Čo chvíľa musí tu byť.“

„On mal už tu byť,“ odvetil Peter, zavrúc knižku. „Ale zdá sa mi, matka, že týchto pár posledných večerov kráčava trochu pomalšie.“

A zase sedeli mlčky. Konečne prehovorila spokojným, veselým hlasom, ktorý sa len raz zachvel:

„Viem — viem, že s Tiny Tinom na pleciach vedel on hodne bežať.“

„Ach, áno,“ zvolal Peter, „áno!“

„Ach, áno!“ zvolal druhý a za ním všetci.

„Ale on bol ľahučký,“ doložila matka, zahľadiac sa na svoju prácu, „a otec miloval ho tak veľmi, že mu to nebolo obťažné. A hľa, váš otec je už predo dvermi!“

I bežala mu v ústrety, a malý Bob v svojom žiali — bolo mu ho treba, chudákovi — vstúpil dnu. Čaj už pripravený čakal na neho, a oni všetci pretekali sa, ktorý by mu pritom viac poslúžil. Potom oba malí Cratchitovia vyliezli na jeho kolená a pritisli svoje malé tváričky k jeho lícam s oboch strán, ako by mu chceli povedať: „Netráp sa preto, tatíčku! Nebuď smutný!“

Bob rozveselil sa medzi nimi a hovoril živo s celou svojou rodinou. Prezeral šitie na stole a chválil usilovnosť a pospech mrs. Cratchitovej i dievčeniec. Povedal, že budú s tým hotové hodne prvej, než do nedele.

„Do nedele! Bol si tam dnes, Robert?“ riekla jeho žena.

„Áno, moja drahá,“ odvetil Bob. „Škoda, žes’ nemohla byť ty tam. Bolo by ťa potešilo, keby si bola videla, aké je to zelené miestočko. Ale uvidíš ho často. Sľúbil som mu, že prídem ta v nedeľu. Moje drahé, drahé decko!“ zvolal Bob. „Moje drahé decko!“

Razom ho celého premohlo. On nemohol za to. Keby bol mohol, medzi ním a jeho deckom bola by bývala väčšia medzera, nežli aká bola.

Bob opustil izbu a vyšiel hore schodmi do miestnosti, ktorá bola jasne osvetlená a pristrojená vianočne. Stála tam stolička pri samom dieťati a boly vidné stopy, že pred chvíľou bol tam ktosi. Úbohý Bob sadol si na ňu, a keď trochu porozmýšľal a utíšil srdce svoje, pobozkal maličkú tvár. Smieril sa s tým, čo sa stalo, a sišiel dolu zase celkom šťastný.

Posadali si okolo krbu a shovárali sa; dievčatá a matka šily ďalej. Bob rozprával im o neobyčajnej láskavosti synovca Scroogeovho, ktorého snáď jediný len raz videl a ktorý, keď sa s ním dnes stretol na ulici a on videl, že hľadí trochu — „viete, tak trochu zroneno,“ riekol Bob —, opýtal sa ho, čo ho potkalo, že je taký smutný. „Načo,“ riekol Bob, „lebo on je ten najvľúdnejší pán, akého ste kedy poznali, rozpovedal som mu vec. — Je mi vás zo srdca ľúto, mr. Cratchit, — riekol mi, — i vašej dobrej manželky. — Mimochodom rečeno, ako to on vedel, neviem sám.“

„Čo vedel, môj drahý?“

„Nuž, že si dobrá manželka,“ odvetil Bob.

„To vie každý,“ riekol Peter.

„Výtečne si poznamenal, syn môj!“ zvolal Bob. „Dúfam, že každý. Zo srdca mi ľúto vašej dobrej manželky, riekol mi. Jestli môžem vám byť v niečom na pomoci, — riekol, podávajúc mi svoju navštívenku, — tu máte moje obydlie. Prosím, príďte ko mne. Nuž,“ zvolal Bob, „nie tak preto, že by mohol vykonať niečo pre nás, ako pre jeho láskavý spôsob, potešil som sa tak veľmi. Zdalo sa skutočne, ako by bol znal nášho Tiny Tima a cítil s nami.“

„Zaiste je on dobrá duša!“ riekla mrs. Cratchitová.

„Bola bys’ o tom istejšia, moja drahá,“ odvetil Bob, „kebys’ ho videla a hovorila s ním. Neprekvapilo by ma najmenej — daj pozor, čo hovorím! — keby opatril Petrovi lepšie postavenie.“

„Počuješ, Petrík?“ riekla mrs. Cratchitová.

„Potom Peter bude si hľadať ženu,“ zvolalo jedno z dievčat, „a zavedie si vlastnú domácnosť.“

„Daj mi s tým pokoj!“ odvrkol Peter, uškľabiac sa.

„Dnes-zajtra mohlo by sa to stať,“ riekol Bob, „ačkoľvek na to má dosť času, moja drahá. Ale akokoľvek a kedykoľvek sa rozlúčime, som presvedčený, že nikto z nás nezabudne na úbohého Tiny Tima, alebo na prvé lúčenie, ktoré nastalo medzi nami.“

„Nikdy, otec!“ zvolali všetci.

„A ja viem,“ riekol Bob, „ja viem, moji drahí, že keď si spomenieme, aký býval on trpelivý a krotký, ačkoľvek bol maličký, maličké decko, nepohádame sa tak ľahko medzi sebou a nezabudneme na Tiny Tima, urobiac tak.“

„Nie, nikdy, otec!“ zvolali opäť všetci.

„Teraz som šťastný človek,“ riekol malý Bob, „veľmi šťastný!“

Mrs. Cratchitová pobozkala ho, i dcéry ho pobozkaly, i oba malí Cratchitovia ho pobozkali, a Peter s otcom potriasli si ruky. Duchu Tiny Tima, tvoja detská bytosť bola z Boha!

„Zjave,“ riekol Scrooge, „čosi mi hovorí, že okamih nášho lúčenia sa priblížil. Viem to, ale neviem, ako. Povedz mi, kto bol ten muž, ktorého sme videli mŕtveho?“

Duch budúcich Vianoc viedol ho, ako predtým — trebárs v rozdielnom čase: ako vôbec v týchto posledných videniach nezdalo sa byť nijakého poriadku, leda toho, že boly v budúcnosti — kde sa kupci schádzali, ale neukázal mu jeho samého. Duch nesdržoval sa k vôli ničomu, lež bral sa rovno ďalej, ako by k tomu očakávanému miestu, dokiaľ ho Scrooge nepožiadal, aby poshovel na chvíľu.

„Tento dvor,“ riekol Scrooge, „cez ktorý pospiechame teraz, býval miestom mojich obchodných klopôt, a býval ním dlhé časy. I dom vidím. Ukáž mi, čím budem v budúcich dňoch!“

Duch zastal; ruka jeho ukazovala inde.

„Dom stojí tamto,“ zvolal Scrooge. „Prečo ukazuješ stranou?“

Neuprositeľný prst nezmenil smer.

Scrooge pospiechal k oknu svojej pisárne a podíval sa do vnútra. Bola to ešte pisáreň, ale nie jeho. Náradie nebolo to samé, a osoba, sediaca na stoličke, nebol on. Zjav ukazoval prstom, ako predtým.

Pripojil sa zase k nemu, a diviac sa, prečo a kam idú, nasledoval ho, kým došli k železnej ohrade. Tu zastal, aby sa poobzeral prv, nežli vstúpia dnu.

Bol to hrobitov. Teda tu ležal pod zemou ten úbohý muž, jehož meno mal teraz zvedieť. Miesto bolo jeho dôstojné. Uzavreté domami; zarastené trávou a burinou, ktoré braly silu zo smrti a nie života vzrastu; preplnené príliš mnohými hrobmi, sýte nemiernou hltavosťou. Veru dôstojné jeho miesto!

Duch stál medzi hrobmi a ukazoval na jeden z nich. Trasúc sa, Scrooge pristúpil k nemu. Zjav bol docela taký, ako predtým, ale on s hrôzou badal nový výraz v jeho vznešenej podobe.

„Prv, než pristúpim ku kameňu, na ktorý ukazuješ,“ riekol Scrooge, „odpovedz mi na jednu otázku. Sú toto tiene vecí, ktoré budú, alebo sú to tiene vecí, ktoré len môžu byť?“

Duch ešte vždy ukazoval dolu na hrob, pri ktorom stál.

„Dráha človeka smeruje k istému cieľu, ktorý pri vytrvalosti musí obsiahnuť,“ riekol Scrooge. „Ale keď opustí dráhu, mení sa i cieľ. Povedz, je tomu tak, čo mi ukazuješ?“

Duch stál nehybne, ako vždy.

Scrooge blížil sa k nemu, trasúc sa na celom tele, a sledujúc jeho prst, čítal na kameni zanedbaného hrobu svoje vlastné meno: Ebenezer Scrooge.

„Ja som ten muž, ktorý ležal na onej posteli?“ zvolal, padnúc na kolená.

Prst ukazoval od hrobu k nemu a opäť nazpäť.

„Nie, duchu! Ó, nie, nie!“

Prst ostal nehybný.

„Duchu!“ zvolal Scrooge, zachytiac sa pevne jeho rúcha. „Počuj ma! Už nie som taký človek, aký som bol. Nechcem byť takým človekom, akým som býval pred touto zmenou. Načo mi ukazuješ toto, jestli niet viac nádeje pre mňa?“

Ruka ako by sa bola zachvela po prvý raz.

„Dobrý duchu,“ pokračoval Scrooge, kľačiac pred ním na zemi, „tvoja prirodzenosť ujme sa ma i sľutuje sa nado mnou. Ubezpeč ma, že môžem ešte zmeniť tiene, ktoré si mi ukázal, keď zmením život.“

Dobrotivá ruka triasla sa.

„Budem si ctiť v srdci Vianocí a nezameškám osláviť ich každoročne. Budem žiť v minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Nech pôsobia vo mne duchovia všetkých troch dôb. Nezavrem srdce svoje pred ich naukami. Ó, povedz mi, že môžem sotreť nápis s tohoto kameňa!“

V svojich mukách chytil príšernú ruku. Ruka namáhala sa, aby sa osvobodila, ale on bol silný v svojich prosbách, i zadržal ju. Duch ešte silnejší odsotil ho.

Spínajúc ruky k poslednej prosbe, aby odvrátený bol jeho osud, videl, že rúcho a postava zjavu mení sa. Scvrknul sa, klesol a zmenšil sa na peľasť postele.