Vianočná koleda

Prebudiac sa uprostred hrozne silného chrápania a posadiac sa v posteli, aby sobral svoje myšlienky dohromady, Scrooge nemal za potrebné, aby mu povedali, že hodiny majú biť práve jednu. On cítil, že sa zotavil povedomím zrovna v pravý čas, a menovite k tomu cieľu, aby držal poradu s druhým poslom, vypraveným k nemu prostredníctvom Jakuba Marleya. Ale tušiac, že by sa mu vrátila úzkostlivá triaška, keby začal vyčkávať, ktorú z jeho záclon odtiahne toto nové strašidlo, odhrnul všetky vlastnou rukou, a ľahnúc si znovu, dal sa na bedlivé pátranie okolo postele. Lebo chcel osloviť ducha v tom okamžení, keď sa zjaví, a nechcel, aby ho prekvapil a poľakal.

Ľudia voľnej a bodrej mysle, ktorí sa chlúbia, že už videli jedno-druhé a že nikdy nepozbývajú duchaprítomnosti, vyjadrujú široký objem svojich schopností k dobrodružstvám slovami: že sa nezľaknú žaby ani čerta; medzi ktorými krajnosťami leží ovšem obstojne široké a obsažné pole predmetov. Bez toho, aby som tvrdil o Scroogeovi, že jeho srdnatosť bola práve taká, nepovažujem za potrebné ani ubezpečovať vás, že bol prichystaný na hodne bohatý výber neobvyklých zjavov, a že žiadna vec medzi deckom vo vankúši a nosorožcom nebola by vzbudila v ňom prílišný podiv.

I poneváč bol prichystaný na všetko možné, nebol nijak prichystaný, že neuzre ničoho; a nasledovne, keď hodiny odbily jednu a žiadna mátoha sa nezjavila, začal sa mocne chveť. Minulo päť minút, desať minút, minula celá štvrť, a neprichádzalo nič. Po celý tento čas ležal na svojej posteli zrovna v kruhu a stredobode lúčov rudého svetla, ktoré vylialo sa nad ním, keď na veži odbila hodina; a ktoré, súc púhym svetlom, znepokojilo ho väčšmi, nežli tucet duchov, lebo nebol v stave dovtípiť sa, čo to znamená alebo čo zamýšľa; a občas zmocňovala sa ho obava, že v tom okamžení mohol by sa stať s ním zajímavý prípad náhleho spálenia a nemal by ani potechy vedieť o tom. Konečne však začal rozmýšľať, ako by ste rozmýšľali vy alebo ja zpočiatku; lebo človek v zlom položení nevie vždycky, čo by bolo treba urobiť, a k tomu bez otázky nevedel by to vždy urobiť: konečne, hovorím, začal uvažovať, že tajomný prameň tohoto mátožného svetla bude asi vo vedľajšej izbe, odkiaľ, pri bližšom pátraní, zdalo sa vychádzať. Keď táto myšlienka docela zaujala jeho ducha, vstal potichu a priblížil sa v pantofliach k dverám.

V tom okamihu, keď Scrooge uchopil kľučku, neznámy hlas zavolal naň po mene a pozval ho do vnútra. On poslúchol.

Bola to jeho vlastná izba. O tom nebolo pochybnosti. Ale s ňou stala sa prekvapujúca zmena. Steny a povala boly tak ovešané zeleným haluzím, že to vyzeralo ako opravdové stromovie, a na ňom s každej strany lesklo sa skvelé ovocie. Pružné listy palmy a brečtanu odrážaly svetlo, ako by množstvo drobných zrkadiel bolo roztrúseno po nich; a taký mohutný plameň šľahal hore komínom, akého tento netvor krbu nikdy nevídal za časov Scroogeových alebo Marleyových, alebo za mnohých, mnohých dávno minulých zím. Na podlahe, v podobe trónu, nakopené boly moriaky, husi, zverina, hydina, divé svine, veľké stehná hovädziny, prasiatka zpod cecka, dlhé vence klobások, paštéty, puddingy, putienky ustríc, pečené gaštany, červené jabĺčka, šťavnaté pomaranče, chuť dráždiace hrušky, ohromné koláče a nádoby s vriacim punčom, tak že izba bola preplnená rozkošnou vôňou. Na tejto hromade sedel si spokojne s veselou tvárou obor, na nehož radosť bolo podívať sa; ktorý držal horiacu pochodeň, tvarom podobnú rohu hojnosti, a dvíhal ju nahor, do výšky, aby posvietil na Scroogea, keď vchádzajúc nazeral zo dverí.

„Poď dnu!“ zvolal duch. „Poď dnu a poznaj ma lepšie, človeče!“

Scrooge bojazlive vstúpil a sklonil hlavu pred duchom. Nebol to už ten tvrdý Scrooge, akým býval predtým; i trebárs zrak ducha bol jasný a dobrotivý, nechcel sa mu podívať do očí.

„Ja som duch prítomných Vianoc!“ riekol zjav. „Podívaj sa na mňa.“

Scrooge pozrel naň úctive. Oblečený bol v jednoduchom, tmavo-zelenom rúchu, či plášti, ktorý bol pramovaný bielou kožušinou. Toto rúcho viselo na jeho postave tak voľne, že jeho mohutné prsia boly obnažené, ako by pohŕdal tým, aby sa halil a zakrýval úzkostlive. Tiež nohy jeho, ktoré vyzeraly zpod širokých záhybov šiat, boly bosé; a hlavu jeho nepokrývalo iné, než venec z jedličia, v ňomž kde-tu ľadové ciagle sa svietily. Jeho tmavo-hnedé kadere boly dlhé a voľne splývaly; voľnosťou dýchala jeho tvár, lesklé oči jeho, jeho otvorená dlaň, bodrý hlas, nenútené chovanie sa, jará nálada. Okolo pásu mal pripätú starobylú pošvu, ale meča nebolo v nej a rozožratá bola hrdzou.

„Dosiaľ nikdy nevidel si mne podobného muža?“ zvolal duch.

„Nikdy,“ riekol Scrooge.

„Nikdy si neobcoval s mladšími členmi mojej rodiny; mienim (lebo ja som veľmi mladý) svojich starších bratov, ktorí sa narodili v posledných rokoch?“ pokračoval zjav.

„Myslím, že nie,“ riekol Scrooge. „A mrzí ma, že som neobcoval s nimi. Mal si ty mnoho bratov, duchu?“

„Vyše osemnásť sto,“ riekol duch.

„To je hrozne veliká família, starať sa o ňu,“ zamumlal Scrooge.

Duch prítomných Vianoc povstal.

„Duchu,“ riekol Scrooge pokorne, „veď ma, kam chceš. Včera večer bol som vyvedený von nasilu, i dostalo sa mi poučenia, ktoré teraz pôsobí. Tejto noci, jestli ma chceš poučiť o niečom, s ochotou budem poslúchať.“

„Dotkni sa môjho rúcha!“

Scrooge urobil, ako mu bolo povedano, a držal sa ho pevne.

Jedlice, palmy, červené ovocie, brečtan, moriaky, husi, zverina, hydina, pečienky, hovädzie stehná, prasiatka, klobásky, ustrice, paštety, puddingy, punč, všetko to zmizlo v okamihu. Podobne izba, plameň, rudý kmit, nočná hodina, a oni stáli v uliciach mesta, za rána vianočného, kde (poneváč počasie bolo ostré) ľudia robili si drsnú, ale živú a nie nepríjemnú muziku, soškrabujúc sňah s dlažby na prúčelí príbytkov a so striech domov, následkom čoho chlapci mali radosť, vidiac, ako sňah padá v kusoch dolu do prostriedku ulice a triešti sa na malé umelé chumelice.

Prúčelia domov vyzeraly dosť tmavo, a okná ešte tmavšie, odrážajúc sa od hladkých a bielych sňahových pokrývok na strechách a od špinavejšieho sňahu na zemi. Tento posledný bol rozoraný hlbokými brázdami od ťažkých kolies kočiarov a vozov, a brázdy križovaly sa jedna druhou stonásobne, kde sa rozvetvovaly hlavné ulice, tvoriac spletité kanále ktoré by bolo ťažko sledovať v hustej, žltej špine a ľadovej vode. Obloha bola kalná a i najkratšie ulice ztrácaly sa v hustej hmle, zpolovice tajúcej, zpolovice zmrzlej, jejž ťažšie častice padaly ako dážď začadených atómov, ako by všetky vyhne Anglicka naraz chytily sa boly plameňom a blčaly, ako im srdce ráčilo. Ničoho radostného nebolo tu na povetrnosti alebo na meste, a predsa všade panovala nálada radostná, akej márne by sa bol namáhal vzbudiť najjasnejší letný deň a najskvelejšie letné slnce.

Lebo ľudia, ktorí zametali strechy domov, boli veselí a plní rozmaru; volali jeden na druhého zpoza zábradlí, a tu i tam padla žartom sňahová guľa — ďaleko dobromyseľnejší oštep, nežli mnohé vtipné slovo — a smiali sa srdečne, jestli trafila, a nie menej srdečne, keď šla mimo. Obchody s hydinou boly ešte zpolovice otvorené a ovocinárske krámy skvely sa vo svojej sláve. Tu bolo videť veliké, okrúhle, bruchaté koše gaštanov, podobajúce sa vestám veselých starých pánov, opreté o dvere, i vykotúlivšie sa von na ulicu vo svojej apoplektickej sýtosti. Tu bolo videť červenavé, osmahlé, objemné španielske cibule, vyzerajúce vo svojej tučnote ako španielski mnísi, usmievajúce sa z políc s chytráckou smyselnosťou na dievčatá, idúce mimo, ktoré ostýchave podívaly sa na visiace chvojiny. Tu bolo videť hrušky a jablká, nastavané do vysokých kvetúcich pyramíd; tu boly strapce hrozna, ktoré kupec v dobromyseľnosti svojej tak zavesil, aby boly nápadným vnadidlom a národu sliny sbiehaly sa v ústach zadarmo keď pôjde okolo; tu boly hromady panenských orieškov, machom pokrytých a hnedých, upomínajúcich svojim zápachom na dávne prechádzky lesom a radostné plúženie sa suchým, po členky vysokým listím; tu boly norfolkské mišpule, tučné a počerné, odrážajúce sa od žltej farby pomarančov a citronov, a svojou veľmi dužnou šťavnatosťou naliehave žiadajúce a prosiace ľudí, aby ich odniesli domov v papierových kornútoch a zjedli po obede. Ešte i zlaté a strieborné rybky, rozostavené v sklených nádržkách medzi vyberaným ovocím, ačkoľvek členovia jalovej a hustokrvnej rasy, zdalo sa, ako by vedely, že deje sa čosi zvláštneho, a plávaly, vydychujúc žabrami, jedna oproti druhej, vôkol svojho malého sveta, vo voľnom, nenáruživom pohybe.

Ach, a obchody so zámorským tovarom! Takmer zavreté, snáď s dvoma založenými okenicami, alebo jednou; ale i tými škárami koľká sláva prebleskovala! Nielen že vážky, klesajúce na púdlu, vydávaly jasný zvuk, alebo že motúzy a klbká tak veselo rozdeľovaly spoločnosť, alebo že škatule lietaly sem i ta s hrkotom, ako v kúzelnej hre, alebo že práve miešaná vôňa čaju a kávy bola taká príjemná nosu, alebo že práve hrozienka boly také výtečné a v hojnosti, mandle také neobyčajne biele, lodyhy škoricové také dlhé a priame, ostatné korenie také výtečné, kandisové ovocie tak husto oblepené roztopeným cukrom, že by i najchladnejšiemu divákovi pri pohľade zmalátnela chuť a postupne stala sa dravou. Nielen že figy boly vlhké a dužnaté, alebo že francúzske slivky červenaly sa skromnou cudnosťou v krásne zdobených škatuliach, alebo že všetko bolo také dobré na zjedenie a vo vianočnom rúchu: ale i kupujúci boli takí horliví a náhliví v nádejeplnom očakávaní dna, že jeden do druhého vrážali vo dverách, v prudkosti lámuc svoje pletené koše, a zabúdali svoje nákupy na púdlach, i vracali sa v náhlivosti, aby si ich vzali, a dopúšťali sa sto podobných omylov v srdečne dobrej nálade. Kdežto kupec a jeho čeliadka boli takí milí a čerství, že vyleštené srdcia, ktorými boly stiahnuté ich zástery v zadu, mohly byť ich vlastné, vyložené na vonok na všeobecnú prehliadku, i pre kavky vianočné, aby ďobaly do nich, jestli by sa im ľúbilo.

Ale onedlho zvony svolávaly ľudí dobrej vôle do chrámov a kaplniek, i hrnuli sa v húfoch ulicami v svojich najlepších oblekoch a s najradostnejšími tvárami. A v tom samom čase z bočných ulíc, uličiek a bezmenných zákutí vyliezal nesčíselný národ, nesúc svoje obedy k pekárovi. Pohľad na týchto úbohých labužníkov budil v duchovi akiste velikú účasť, lebo zastal si so Scroogeom pod bránou pekárne, a zodvihujúc obrúsky s jedál, ktoré prinášali, posýpal ich kadidlom zo svojej pochodne. Bol to neobyčajný druh pochodne, lebo keď niekoľko ráz padly medzi prinášajúcimi, ktorí buchli sa jeden do druhého, svadlivé slová, uronil na nich z nej niekoľko kvapiek vody, a dobrá nálada okamžite sa im navrátila. Lebo povedali, že by bola hanba vadiť sa na Štedrý večer. A v pravde bolo tak! Veru, Bože, tak!

Po chvíli zvony umĺkly a pekárne pozavierali, a predsa vznášaly sa tam ďalej radostné tiene všetkých týchto obedov a postupu ich varenia na zarobených, mokrých miestach nad každou pekárskou pecou, kde dlážky parily sa, ako by sa i kamenie bolo varilo.

„Je v tom nejaká zvláštna príchuť, čím si posýpal z tvojej pochodne?“ pýtal sa Scrooge.

„Áno, je. Moja vlastná.“

„Má to účinok na každý obed tohoto dňa?“ pýtal sa Scrooge.

„Na každý, s radosťou predkladaný. Na biedny najväčší.“

„Prečo na biedny najväčší?“ pýtal sa Scrooge.

„Lebo toho najviac potrebuje.“

„Duchu,“ riekol Scrooge, zamysliac sa na chvíľu, „divím sa ti, že zo všelijakých bytností na mnohých svetoch vôkol nás týmto ľuďom chceš obmedzovať príležitosti k nevinnému pôžitku.“

„Ja?!“ zvolal duch.

„Ty ich zbavuješ prostriedkov, aby sa nasýtili na obed každého siedmeho dna, a je on často tým jediným dňom, kde sa môže povedať, že sa nasýtili na obed,“ riekol Scrooge. „Či nie je tak?“

„Ako?“ zvolal duch.

„Ty chceš zavreť tieto miestnosti v siedmy deň?“ odvetil Scrooge. „A vychádza to na to samé.“

„Ja že chcem?“ zvolal duch.

„Odpusť, jestli sa mýlim. Urobili to v mene tvojom, alebo aspoň v mene tvojej rodiny,“ riekol Scrooge.

„Na tejto zemi sú mnohí ľudia medzi vami,“ odvetil duch, „ktorí robia si právo z toho, že nás poznajú, a ktorí konajú svoje skutky vášne, pýchy, nepriazne, zášti, nenávisti, bigoterie a sebectva v našom mene, ktorí sú takí cudzí nám a našim bytnostiam, ako by nikdy neboli žili. Zapamätaj si toto, a skutky ich pripisuj im, ale nie nám.“

Scrooge sľúbil, že tak urobí, a potom šli ďalej, neviditeľní, ako dosiaľ, do predmestia Londýna. Duch mal podivuhodnú vlastnosť (čo Scrooge pozoroval u pekára), že vzdor svojej obrovskej postave vedel sa prispôsobiť akémukoľvek miestočku celkom snadne a že pod nízkou strechou zastal si práve tak dôstojne v svojej nadprirodzenej bytnosti, ako by to bol urobil v hrdej dvorane.

A snád bola to radosť, ktorú dobrý duch nachádzal v tom, aby ukazoval túto svoju moc, alebo možno jeho láskavá, šlechetná, dobrosrdečná povaha a sympatia jeho k biednom ľuďom vôbec to bola, ktorá ho viedla priamo do príbytku služobníka Scroogeovho, lebo k nemu sa vybral a Scroogea vzal so sebou, ktorý držal sa jeho rúcha. Na prahu usmial sa duch a zastal, požehnávajúc obydlie Boba Cratchita kadidlom svojej pochodne. Len si pomyslite! Bob mal pätnásť „bobov“ (šilingov) na týždeň; každú sobotu zastrčil do vrecka len pätnásť odtiskov svojho krstného mena, a predsa duch prítomných Vianoc požehnal jeho dom so štyrmi miestnosťami!

Manželka jeho, Mrs. Cratchitová, oblečená chudobne, v šatách dva razy obrátených, ale ozdobená stužkami, ktoré sú lacné a za šesť pence dosť pekne vyzerajú, vstala a prikrývala stôl pri pomoci Belindy Cratchitovej, druhej dcéry svojej, ktorá tiež bola ozdobená stužkami. Medzitým Mr. Peter Cratchit pichal vidličkou v hrnci so zemiakmi, a berúc do úst rohy svojho ohromného límca na košeli (súkromná to vlastnosť Bobova, ktorú mu kúpil do daru jeho syn a dedič na počesť dňa), rástol od radosti, že bol tak pekne oblečený, a túžil ukázať sa v svojej košeli v elegantných parkoch. A teraz dvaja menší Cratchitovia, chlapec a dievča, prišli do izby s plačlivým krikom, že vonku pred pekárom zavoňali hus a poznali, že je to ich vlastná, a hýriac v rozkošníckych myšlienkach o masti a cibuli, začali tancovať okolo stola, zvelebujúc mastera Petra Cratchita do nebies, medzitým, čo on (nie pyšný, ačkoľvek límec šiel ho zadusiť) dúchal do ohňa, kým nesporé zemiaky nezačaly klokotať, poklepkávajúc hlasite na pokrievku hrnca, aby ich už vyberali a lúpali.

„Kde len mešká tak dlho váš dobrý otec?“ riekla pani Cratchitová. „A váš brat Tiny Tim? A Marta predošlý Štedrý večer opozdila sa pol hodinou!“

„Tu je Marta, matka!“ rieklo dievča, vstúpivšie pri tých slovách do izby.

„Tu je Marta, matka!“ zvolali oba mladí Cratchitovia. „Hurra! My máme takú hus, Marta!“

„Vítam ťa srdečne, moje drahé dieťa! Čo tak opozdene?“ riekla pani Cratchitová, vybozkávajúc dcéru na všetky strany a snímajúc s nej ručník a klobúk s úslužnou horlivosťou.

„Včera sme mali mnoho práce dohotoviť,“ odvetilo dievča, „a dnes museli sme všetko usporadovať, matka!“

„No, nič to nerobí, keď si už len tu,“ riekla pani Cratchitová. „Sadni si bližšie k ohňu, moje dieťa, a zohrej sa, miláček!“

„Nie, nie, otec prichádza!“ zvolali oba mladí Cratchitovia, ktorí všade boli v jednom okamihu. „Schovaj sa, Marta, schovaj sa!“

Marta sa ukryla a do izby vstúpil malý Bob, otec, so šálom, visiacim dolu prsami najmenej na tri stopy, nepočítajúc v to strapce; v obleku ošumelom, zaplátanom a vykefovanom, aby vyzeral slušnejšie; a Tiny Tim sedel na jeho pleciach. Ach, čo sa týka Tiny Tima, ten nosil malú barlu a údy jeho boly stiahnuté oceľovými šínami.

„Nuž, a Marta naša je kde?“ zvolal Bob Cratchit, poobzerajúc sa okolo.

„Neprišla,“ riekla pani Cratchitová.

„Neprišla!“ riekol Bob, a jeho radostná nálada náhle klesala; lebo celou cestou bol Timovým koňom a prišiel domov v behu. „Neprišla na Štedrý večer!“

Marta nechcela ho videť zarmúteného ani v žarte a predčasne vystúpila zpoza dverí i padla mu okolo hrdla, medzitým oba malí Cratchitovia popadli Tiny Tima a zaniesli ho do práčovne, aby počúval, ako spieva pudding v kotlíku.

„A jako sa choval malý Tom?“ spýtala sa pani Cratchitová, keď vysmiala Boba pre jeho ľahkovernosť, a Bob uspokojene privinul svoju dcéru k prsiam.

„To je zlaté dieťa,“ riekol Bob, „a ešte lepšie. A býva podivne zamyslený, lebo mnoho sedáva o samote a premýšľa potom o zvláštnych veciach. Keď sme šli domov, povedal mi, že ľudia podistým povšimli si ho v chráme, poneváč je mrzáčkom, a to môže byť pre nich dobré, aby si vzpomínali na Štedrý večer na toho, ktorý chromým žobrákom navrátil chôdzu a slepcom zrak.“

Bobov hlas triasol sa, keď im rozprával toto, a triasol sa ešte väčšmi, keď im povedal, že Tiny Tim stáva sa silným a statným.

Buchot jeho malej berly bolo počuť na chodbe a Tiny Tim vrátil sa prv, než padly ďalšie slová, vedený bratom a sestrou na stoličku pri ohni. Medzitým Bob, vysúkajúc rukávy — ako keby kabát úbožiaka mohol ešte chatrnejším sa stať — pripravoval v nádobe akýsi horúci nápoj s likérom a citrónom, zamiešal ho dôkladne a postavil na sporák, aby nevychladnul; master Peter a oba malí Cratchitovia, ktorých bolo všade plno, šli pre hus a vrátili sa s ňou zanedlho v slávnej processii.

Teraz nastal taký hluk, že by ste sa nazdávali, že hus nie je najzriedkavejším vtákom; snáď nejaké operené čudo, oproti ktorému čierna labuť je všednou vecou — a vskutku bola ona niečím podobným v tejto domácnosti. Pani Cratchitová masť už vopred rozpražila na panvičke do horúca; master Peter smažil zemiaky s neuveriteľnou horlivosťou; miss Belinda sladila jablkovú omáčku; Marta oprašovala ohriate taniere; Bob posadil Tiny Tima vedľa seba do malého kútika k stolu; oba malí Cratchitovia kládli stoličky pre každého okolo stola, nezabudnúc ani na seba, a zaujali svoje miesta, pchajúc lyžky do úst, aby nekričali, dokým nepríde na nich rad a dostane sa im po kúsku husi. Nakonec priniesli misy a pomodlili sa. Zatým nastalo všeobecné mlčanie a pani Cratchitová, skúmajúc zvoľna nôž po celej dĺžke, chystala sa zapichnúť ho do prsú; a keď to urobila a dlho očakávaný prúd plnienky sa vysypal, nastalo radostné mumlanie okolo stola, a aj Tiny Tim, povzbudený malými Cratchity, búchal rukoväťou svojho noža na stôl a ustavične volal: Hurra!

Nikdy na svete nebolo takej husi. Bob riekol, že neverí, aby kedy ľudia boli upiekli takú hus. Jej jemnosť a šťavnatosť, veľkosť a lacnota boly predmetom všeobecného obdivu. Doplnená jablkovou omáčkou a smaženými zemiakmi, bola dostatočnou večerou pre celú rodinu; a vskutku, ako pani Cratchitová poznamenala s veľkou radosťou (vidiac malý kúsoček kôstky na mise), ani ju vôbec nezjedli celú! Ale každý z nich mal dosť, a zvlášte najmladší Cratchitovia; tí boli zamazaní masťou a cibuľou až po obrvy. Ale teraz, keď miss Belinda premenila taniere, pani Cratchitová vyšla samotná z izby — súc príliš rozčulená, než by zniesla prítomnosti svedkov — aby vyňala pudding a dala ho na stôl.

Predstavte si, keby nebol dosť vypečený! Alebo že by sa polámal pri vyberaní! Alebo keby tak niekto bol preliezol čez múr zadného dvora a ukradol ho, medzitým, čo kochali sa na husi, — pri tej myšlienke oba malí Cratchitovia zbledli strachom! Mysleli na všetky možné úžasné veci.

Hallo! veliký oblak pary! Pudding bol von z kotlíka. Vôňa, ako pri veľkom prádle! To bol obrúsok. Vôňa, ako v hostinci, kde v súsedstve s jednej strany pečú paštety a vedľa býva práčka. To bol pudding! V polminúte vstúpila dnu Mrs. Cratchitová — rozčulená, ale hrdo usmievajúca sa — s puddingom, ako kropenatá guľa delová, takým tvrdým a pevným, plápolajúcim vo štvrtine štvrtky zapáleného rumu, ozdobeným vianočnou chvojkou, zapichnutou navrchu.

Ó, podivuhodný pudding! Bob Cratchit riekol, a to celkom vážne, že ho pokladá za najzdarnejšie dielo pani Cratchitovej, akým dokázala sa čez celý čas ich manželstva. Mrs. Cratchitová povedala, že teraz, keď jej spadla ťarcha so srdca, priznáva sa, že mala pochybnosti a obavy ohľadom množstva múky. Každý vedel povedať niečo o ňom, ale nikto nepovedal a nemyslel, že bol príliš maličký pre toľkú rodinu. To by bolo bývalo nízke odpadlíctvo. Každý Cratchit by sa bol pýril studom pomysleť na niečo takého.

Konečne s večerou boli hotoví, so stola sobrali, sporák upratali a rozdúchali oheň. Keď ochutnali punč a uznali za dobrý, priniesli jablká a pomaranče na stôl a nasypali gaštanov na oheň. Potom celá rodina Cratchitova zasadla si okolo krbu, do kruhu, ako Bob Cratchit poznamenal, ale bol to len polokruh, a pri jeho lakti stála rodinná výstavka pohárov, dva džbány a konvica na mlieko bez ucha.

Tieto nádoby udržovaly v sebe teplý nápoj zrovna tak dobre, ako trebárs zlaté pokále, a Bob nalieval ho so žiarivým zrakom; medzitým gaštany na ohni sypely a praskaly s hlukom. Potom Bob pripil:

„Veselé Vianoce všetkým nám, moji drahí! Požehnaj nás Boh!“

A celá rodina to opakovala.

„Požehnaj Boh každého z nás!“ riekol Tiny Tim, posledný zo všetkých.

Sedel on tesne pri otcovi na svojej malej stoličke. Bob držal jeho zvädlú rúčku vo svojej, ako by lásku k nemu prejavoval a želal si, aby ho zadržal pri sebe, i obával sa, že by ho mohol ztratiť.

„Duchu,“ riekol Scrooge s účasťou, akej nikdy predtým nepocítil, „povedz mi, ostane Tiny Tim na žive?“

„Vidím prázdnu stoličku,“ odvetil duch. „v tichom kúte pri krbe, a barlu bez vlastníka, starostlive uschovanú. Jestli tieto tiene nezmení budúcnosť, dieťa umre.“

„Nie, nie,“ riekol Scrooge. „Ach, nie, dobrý duchu! Povedz, že bude ušetreno.“

„Jestli tieto tiene nezmení budúcnosť, nikto z rodu môjho,“ odvetil duch, „nenajde ho viac tu. Čo na tom? Jestli má umreť, bude lepšie, keď sa tak stane, a umenší sa prebytok ľudnatosti.“

Scrooge svesil hlavu, počujúc svoje vlastné slová, zopakované duchom, a premohly ho bolesť a žiaľ.

„Človeče,“ riekol duch, „jestli sídlom ľudskosti je srdce a nie diamant, chráň sa licomerných táranín, kým si neobjavil, čo je prebytok a kde je. Ty chceš určovať, ktorí ľudia majú žiť a ktorí umreť? Možno, že v očiach nebies tvoja hodnota je menšia a menej si oprávnený žiť, nežli milliony, podobné decku tohoto úbohého muža. Ó, Bože! Červík na liste bude hovoriť o príliš mnohých žijúcich medzi jeho hladnými bratmi v prachu!“

Scrooge sklonil sa pred výčitkou ducha, a chvejúc sa, upieral zrak k zemi. Ale náhle ho pozdvihol, počujúc svoje vlastné meno.

„Mr. Scrooge!“ zvolal Bob. „Pripíjam Mr. Scroogeovi, pôvodcovi tejto slávnosti!“

„Pôvodcovi tejto slávnosti, v pravde!“ zvolala pani Cratchitová, červenajúca sa. „Želala by som si, aby som ho mala tu. Dala by som mu ochutnať z toho, čo si o ňom myslím, a dúfam, že by mu to bolo na dobrý úžitok.“

„Moja drahá,“ riekol Bob, „hľa, deti, a máme Vianoce.“

„Treba ovšem Vianoc,“ riekla žena, „aby si pripíjal na zdravie takému podlému, skúpemu, tvrdému, necitnému chlapovi, ako je Mr. Scrooge. Ty dobre vieš, že je taký, Robert! Nikto nevie to lepšie, než ty, úbohý človeče!“

„Moja drahá,“ znela krotká odpoveď Bobova, „máme Vianoce.“

„Pripijem na jeho zdravie k vôli tebe a sviatku,“ riekla pani Cratchitová, „ale nie k vôli nemu. Nech žije mnohé letá! Veselé Vianoce a šťastlivý Nový rok mu želám! On bude hodne veselý a blažený, o tom nepochybujem.“

Za ňou pripily deti na jeho zdravie. Toto bol dnes ich prvý výkon, v ktorom nebolo srdečnosti. Tiny Tim pripil nakonec, ale nenamáhal sa pritom veľmi. Scrooge bol strašiakom v rodine. Spomienka jeho mena vrhla tmavé tiene na spoločnosť, ktoré nezmizly za úplných päť minút.

Keď to minulo, boli desať ráz veselší, nežli predtým, lebo im odľahlo na srdci, keď sa zbavili strašiaka Scroogea. Bob Cratchit rozprával im, že má vo výhľade miesto pre mastera Petra, ktoré mu vynesie, jestli ho obsiahne, päť a pol šilinga týždenne. Oba mladí Cratchitovia hrozne rozosmiali sa pri myšlienke, že Peter bude mať zamestnanie, a Peter sám hľadel zamyslene do ohňa zpomedzi svojho límca, ako by uvažoval, do čoho ozaj investuje svoje peniaze, keď bude mať také neuveriteľné dôchodky. Marta, ktorá bola pomocnicou u modistky, rozprávala im potom, akú prácu máva, ako mnoho hodín musí ustavične pracovať a ako mieni zajtra ráno poležať si hodne dlho v posteli, lebo zajtra bude sviatok a zostane doma. Rozprávala tiež, že videla grófku a lorda pred pár dňami a že lord bol „asi taký veľký, ako Peter“. Pri týchto slovách Peter vytiahol svoj límec tak vysoko, že by ste neboli videli jeho hlavy, keby ste boli tam bývali. Po celý ten čas gaštany a punč šly dookola, a medzitým Tiny Tim, ktorý mal žalostivý slabý hlások, zaspieval pesničku o decku, ktoré zablúdilo v sňahu, a spev jeho bol celkom podarený.

Na tom všetkom nebolo mnoho vznešenosti. Rodina nevynikala krásou; oblečení neboli pekne; obuv ich bola ďaleká toho, aby nebola nepremokavou; odevi nemali hojnosť; a Peter znal asi, a veľmi pravdepodobne znal, miestnosti záložny. Ale oni boli blažení, vďační a spokojní medzi sebou, i s behom časov; a keď žehnajúca pochodeň ducha pri lúčení ožiarila ich a pobledlé ich tváre boly ešte blaženejšie, Scrooge nespúšťal s nich očí a menovite s Tiny Tima zvlášte.

Medzitým časom zotmilo sa a sňažilo dôkladne; a keď Scrooge a duch kráčali ulicami, svetlo plápolajúcich ohňov v kuchyniach, izbách a iných miestnostiach obydlí žiarilo veľkolepe. V jednej domácnosti pri trblietajúcom plameni bolo videť prípravy k dôvernej večeri, ohrievanie tanierov na ohni a tmavočervené záclony, ktoré zanedlho zatiahnu, aby sa zatvorili pred chladom a tmou. Inde všetky deti z domu vybehly na ulicu do sňahu v ústrety vydatým sestrám, bratom, bratancom, strýkom, tetkám, aby im prvé blahoželaly. Tu zase na zastretých oknách bolo videť tiene shromaždených hostí; inde skupiny pekných dievčat, všetky v teplých čepcoch a kožušinou podšitých topánkach, a všetky razom hovoriace a ľahkými krokmi pospiechajúce do blízkeho súsedného domu. Beda tomu mládencovi, ktorý ich videl tam vchádzať rozohriate — a ony to dobre vedely, tie šumné strídžatá!

Keby ste boli súdili dľa počtu ľudí, ktorí šli do priateľských krúžkov, bolo by sa vám zdalo, že nikoho nezostalo doma, kto by ich prijal; a predsa každá domácnosť očakávala hostí, a v každom krbe šľahaly ohne do vysoka. Bola to radosť, ako duch jasal, ako obnažil svoje široké prsia a roztváral svoju širokú dlaň, a vznášajúc sa, sypal štedrou rukou svoju jasnú, srdečnú náladu na všetko, kam len zasiahol. I ten muž, čo zapaľoval lampy a behajúc tmavými ulicami, trúsil v nich škvrny svetla, ktorý bol oblečený sviatočne, chystajúc sa niekde stráviť večer, rozosmial sa hlasite, keď prešiel duch popri ňom; a nepomyslel na to, že nemá tu iného spoločníka, okrem Vianoc.

A razom, bez toho, že by duch slova bol riekol, zastali na tmavej, pustej pláni, kde ohromné balvany kamenia boly rozmetané, ako by tam bolo pohrobište obrov; a voda sa rozlievala, kde sa jej len páčilo; či vlastne bola by sa rozlievala, keby nie mrazu, ktorý ju držal v okovách; a ničoho tam nerástlo, okrem machu a chrasti a ostrej, drsnej trávy. Hlboko na obzore zapadajúce slnce zanechalo pruh ohnivej červene, ktorá chvíľu blyskotala na step, ako zlostné oko, a klesajúc nižšie, nižšie, vždy nižšie, rozplynula sa v hustom mraku najtemnejšej noci.

„Čo je toto za miesto?“ spýtal sa Scrooge.

„Miesto, kde baníci žijú, kde pracujú v útrobách zeme,“ odvetil duch. „Ale tí ma znajú. Hľaď!“

V okne jednej chalupy lesklo sa svetlo a oni rýchlo blížili sa k nemu. Vojdúc do stavania z kamenia a hliny, našli veselú spoločnosť, shromaždenú okolo plápolajúceho ohňa. Starého, staručkého muža a ženu, so svojimi deťmi a detnými deťmi, a pri týchto iné pokolenie, všetkých v radostnom, sviatočnom odeve oblečených. Starec hlasom, ktorý podivne prenikal vytie vetra na planine, spieval im vianočnú pieseň; bola to pieseň už vtedy, keď on bol chlapcom; a s času na čas všetci spievali s ním v chóre. A zakaždým, keď zavznely ich hlasy, starec nôtil živšie a hlasnejšie; a keď prestali, jeho sila klesala.

Duch nepomeškal tu, ale vyzval Scroogea, aby sa chytil jeho rúcha; i leteli ponad pustatinu, ale kam? Snáď nie k moru? K moru. Scrooge podívajúc sa nazpäť, k svojmu úžasu videl, že zem zmizla; sluch jeho ohlušovalo burácanie vĺn, ktoré sa valily, hučaly a zúrily uprostred hrozných priepastí, ktoré povstávaly na vodách, usilujúc sa podvrátiť zem v divokom hneve.

Vystavený na ponurom štíte vyčnievajúcich skalísk, asi tak na míľu od pobrežia, na ňomž vody celý rok zlostne lomily sa a bily, stál osamelý maják. Veľké hromady morskej trávy u jeho podnožia splietaly sa a búrliváčkovia — zrodení na vetre, domnieval by sa človek, ako morská tráva na vode — dvíhaly sa a padaly okolo neho, podobne vlnám, ponad ktoré švihotaly.

Ale i tu ešte dvaja ľudia, ktorí opatrovali svetlo, rozložili si ohník, ktorý čez pozorovacie otvory v hrubom kameni múru vylieval pruhy jasného svetla na vznešené more. Podávajúc si mozoľné ruky ponad drsný stôl, pri ktorom sedeli, pripíjali si na veselé Vianoce konvicami s grogom, a jeden z nich, a síce starší, s obličajom od vetra osmahlým a svraštelým, ako hlava dreveného panáka na predku starej lode, zanôtil bodrú pieseň, podobnú hukotu vetra.

Znovu pospiechal duch ponad tmavé, búrlivé more, ďalej a ďalej, kým, vzdialení od všetkých pobreží, ako poznamenal k nemu Scrooge, nespustili sa na loď. Stáli pri kormidelníkovi u kola, pri okne výklenku a dôstojníkoch, ktorí mali stráž; samé tmavé, príšerné postavy na svojich rozličných miestach, ale každý z nich húdol si vianočnú pieseň, alebo dumal o Vianociach, alebo hovoril potichu so svojím súdruhom o niektorom minulom Štedrom večeri, s nádejami, vznášajúcimi sa domov k tomu predmetu. A každý muž na palube, stojaci na stráži alebo spiaci, dobrý alebo zlý, nachádzal láskavejších slov jeden k druhému tohoto dňa, nežli v ktorýkoľvek iný deň v roku, a aspoň trochu stával sa účastným dnešnej slávnosti a spomínal si na tých, ktorí zďaleka mali o neho starosť, i vedel, že s radosťou na neho spomínajú.

Bolo to veľké prekvapenie pre Scroogea, keď medzitým naslúchajúc skučiacemu vetru a rozmýšľajúc, aké veľkolepé je plaviť sa pustou temnotou ponad neznáme priepasti, ktorých taje boly ukryté tak hlboko, ako smrť: bolo to veliké prekvapenie pre Scroogea, keď medzi týmto rozmýšľaním počul srdečný smiech. Ešte väčšie bolo jeho prekvapenie, keď rozpoznal, že je to smiech jeho synovca, a našiel sa v jasnej, teplej, lesklej izbe, a duch stál vedľa neho, hľadiac na toho istého synovca s blahosklonnou prívetivosťou.

„Haha!“ smial sa Scroogeov synovec. „Hahaha!“

Jestli by ste snáď nejakou neuveriteľnou náhodou znali človeka, ktorý je požehnanejší smiechom, nežli Scroogeov synovec, môžem vám povedať, že by som ho rád poznal. Priveďte ho ko mne, i budem si vážiť jeho priateľstva.

Je to spravedlivé, nestranné, pekné zariadenie vecí, že keď nemoce a zármutok bývajú nákazlivé, nič na svete nie je tak neodolateľne nákazlivé, ako smiech a dobrá nálada. Keď synovec Scroogeov, smejúc sa, chytal sa za boky, triasol hlavou a tvárou robil výstredné grimassy, Scroogeova neter, po mužovi, smiala sa práve tak srdečne, ako on. A ich shromaždení priatelia, nie leniví, chichotali sa s nimi.

„Haha! Hahahaha!“

„On povedal, že Vianoce sú hlúposť, na môj’ veru!“ zvolal Scroogeov synovec. „On tomu i verí!“

„Tým väčšia hanba pre neho, Fricko!“ riekla Scroogeova neter s pohoršením.

Žehnaj, Bože, ženám! Ženy nerobia ničoho polovičate. Ony berú všetko vážne.

Scroogeova neter bola veľmi krásna, neobyčajne krásna. S jamôčkami v lícach, dokonalej tvári, s pohľadom, ktorý javil podivenie; jej zrelé, malé ústka zdaly sa byť stvorené na bozkávanie, ako bez pochyby i boly; keď sa smiala, drobné, milé bodky okolo jej briadky splývaly jedna do druhej, a oči mali žiarivé, akých ste kedy videli svietiť v peknej, malej hlávke. Slovom, viete, bola taká, čo by ste nazvali vyzývavým, ale pritom cudná. Ó, celkom cudná.

„Je to smiešna stará chlapina,“ riekol Scroogeov synovec, „to stojí; ani zďaleka nie taký milý, aký by mohol byť. Ačpráve jeho chyby pomstia sa na ňom samom. Ja mu nemám čo vytýkať.“

„On musí byť veľmi bohatý, Fricko,“ poznamenala Scroogeova neter. „Mne aspoň vždy tak hovoríš.“

„Čo nás do toho, moja drahá!“ riekol Scroogeov synovec. „Úžitku nemá žiadneho zo svojho bohatstva. Neupotrebí ho na nič dobrého. Ani sebe nedožičí nijakého pohodlia. A nemá ani potechy — hahaha! — aby si pomyslel, že ním urobí raz nám radosť.“

„Ja ho nemám rada,“ riekla Scroogeova neter.

Sestry netere Scroogeovej a všetky ostatné panie prejavily tú istú mienku.

„Ó, ja mám!“ riekol Scroogeov synovec. „Mne ho je ľúto, a nevedel by som sa hnevať na neho, i keby som chcel. Kto trpí jeho vrtochmi? Jedine on sám. Teraz vzal si do hlavy, že nás nemôže vystáť, i nechcel prísť k nám na večeru. Čo je toho následok? Mnoho tým on neztratí.“

„A ja myslím, že ztratí dobrú večeru,“ prerušila ho Scroogeova neter.

Všetci ostatní povedali to samé, a musíme dopustiť, že boli oprávnenými sudcami, poneváč práve boli dovečerali, a vstanúc od stola s desertom, posadali si okolo krbu pri svetle lampy.

„Nuž, teší ma, že to tvrdíš,“ riekol Scroogeov synovec, „lebo ja nemám velikej dôvery k mladým gazdinám. Čo poviete vy na to, Topper?“

Topperovo oko zjavne utkvelo so zaľúbením na jednej zo sestier Scroogeovej netere, poneváč odvetil, že starý mládenec je úbohým vyhnancom, ktorý nemá práva prejaviť mienky v tejto veci. Pri týchto slovách sestra Scroogeovej netere — tá tlstá s čipkovým límcom, nie tá s ružou — začervenala sa.

„Len pokračuj, Fricko!“ riekla Scroogeova neter, tlieskajúc rukami. „On nikdy nedopovie, čo začne hovoriť! Je on predsa smiešny človek.“

Scroogeov synovec hýril smiechom iného druhu, a poneváč nebolo možno uchrániť sa jeho nákazy, ačkoľvek tlstá sestra zkúsila to pomocou voňavky: príklad jeho spoločnosť nasledovala jednomyseľne.

„Chcel som povedať len to,“ riekol Scroogeov synovec, „že následok jeho nevrlosti oproti nám a zdráhanie sa, aby sa zaveselil medzi nami, je mojím domnením ten, že pripravil sa o niekoľko radostných okamihov, ktoré by mu neboly bývaly na škodu. Myslím, že pripravil sa o veselších spoločníkov, nežli mu môžu byť jeho vlastné myšlienky v plesnivej pisárni alebo v špinavom byte. Umienil som si ponúknuť mu takej príležitosti každý rok, už či sa mu to ľúbi alebo nie, lebo mne ho je ľúto. Môže on pre mňa nadávať na Vianoce do smrti, predsa raz musí mať o nich lepší náhľad — o to sa postarám —, keď uvidí, že prichádzam k nemu s roka na rok v dobrej nálade, so slovami: „Strýčko Scrooge, ako sa máte?“ Keď ho to privedie čo len na myšlienku, aby svojmu biednemu sluhovi zanechal päťdesiat funtov, i to je niečo. Tuším, včera trafil som ho do živého.“

Teraz bol na nich rad smiať sa pri tom nápade, že trafil Scroogea do živého. Ale súc naskrz dobromyseľný a nedbajúc mnoho o to, čomu sa smejú, len keď sa vôbec smiali, on dodával im ešte veselosti, majúc starosť o to, aby fľaška kolovala živo.

Po čaji bola hudba. Lebo ich rodina bola muzikálna, a vedeli, že to stojí za niečo, keď zaspievali kolovú pieseň alebo sólo, o tom môžete byť ubezpečení: najmä Topper, ktorý bručal bas až milá radosť a nikdy nenavrela mu hrubá žila na čele, ani sa nerozčervenal v tvári pri tom. Scroogeova neter hrala pekne na harfe a medzi inými piesňami zahrala prostý, kratučký spev (nebolo na ňom ničoho: za dve minúty naučili by ste sa ho zahvízdať), ktorý často vyspevovalo ono decko, odchádzajúce spolu so Scroogeom zo súkromného ústavu učebného, jehož spomienky oživil v ňom duch minulých Vianoc. Keď spev tento znel, všetky veci, ktoré mu duch poukazoval, prišly mu na pamäť; srdce jeho mäklo vždy viac a viac; myslel si, keby ho bol mohol slýchavať častejšie pred rokmi, že si mohol vypestovať radosti života k svojmu blahu vlastnými rukami, bez toho, aby sa utiekal k rýlu hrobárovmu, ktorý zahrabal Jakuba Marleya.

Oni však nevenovali celý večer hudbe. Po chvíli dali sa do hry na zálohy; lebo dobre je byť občas deckom, a najlepším časom k tomu sú Vianoce, keď ich vznešený zakladateľ bol sám deckom. Počkajte! Napred hrali sa o kolembabu. Ovšemže tak. A že Topper mal dobre zaviazané oči, tomu neverím práve tak, ako že ich mal na topánkach. Moja mienka je, že medzi ním a synovcom Scroogeovým bolo dorozumenie a že duch prítomných Vianoc vedel o tom. Ten spôsob, ako chytal onú tlstú sestru v čipkovom límci, bol výsmechom na ľahkovernosť ľudskej prirodzenosti. Svaliac pohrabáč, potkýnajúc sa na stoličkách, búšiac sa do klavíru, zamotajúc sa medzi záclony, všade šiel za ňou, kamkoľvek kročila! On vždy vedel, kde je tlstá sestra. On nechcel lapiť vôbec inú. Keby ste sa boli postavili pred neho (ako niektorí urobili) schválne, bol by sa tváril, že vás chce lapiť, čo by bolo bývalo urážkou vášho dôvtipu, hneď by sa bol obrátil smerom za tlstou sestrou. Ona často vykríkla, že je to nie v poriadku; a vskutku ani nebolo to v poriadku. Ale keď ju konečne dolapil, keď vzdor jej hodvábnemu šelesteniu a rýchlemu unikaniu okolo neho vohnal ju do kúta, kde mu nemohla viac ujsť, tu počínanie jeho bolo veľmi ošklivé. Lebo jeho výhovorka, že ju nepozná, že musí ohmatať jej účes a ďalej presvedčiť sa o jej totožnosti chytením istého prsteňa a retiazky okolo krku: to bolo ošklivé, hrozné! Niet pochybnosti, že mu povedala svoju mienku o tom, keď nastúpil iný za kolembabu a oni utiahli sa dôverne za záclony.

Scroogeova neter nezúčastnila sa na hre o kolembabu, lež pohodlne sadla si do veľkej stoličky s podnožím v útulnom kútiku, kde duch spolu so Scroogeom stáli tesno konča nej. Ale na zálohy hrala sa s ostatnými a milovala svoju lásku k obdivu všetkými písmenami abecedy. Podobne v hre: Ako, Kedy a Kde bola veľmi obratná a k utajenej radosti synovca Scroogeovho úplne zatienila svoje sestry, ačkoľvek ony boly tiež vtipné dievčatá, o čom Topper bol by vám vedel povedať. Mohlo tam byť asi dvadsať osôb, mladých i starých, ale všetci brali účasť na hre, a Scrooge taktiež; lebo pohrúžený do toho, čo sa dialo, zabudol, že hlasu jeho nik z nich neslyší, a odpovedal zavše celkom nahlas a k tomu veľmi často správne, lebo najostrejšia ihla, tá najlepšia whitechapelská, nepichla tak do živého, nebola ostrejšou, nežli Scrooge; a zase tupý bol, keď si vzal do hlavy, že bude taký.

Duch veľmi sa tešil, vidiac ho v takom rozmare, a hľadel naň s takou vľúdnosťou, keď ho prosil, ako chlapec, aby mu dovolil ostávať tu, kým sa hostia nerozídu. Ale duch riekol, že sa to nemôže stať.

„Začínajú novú hru,“ riekol Scrooge. „Ešte pol hodinky, duchu, len pol hodinky!“

Bola to hra, zvaná Áno a Nie, v ktorej synovec Scroogeov mal si pomysleť niečo a ostatní museli hádať, čo. Odpoveď jeho na ich otázky bolo jedine Áno alebo Nie, podľa danej otázky. V prudkom ohni otázok, ktorými bol zasypaný, vysvitlo, že si pomyslel na zviera, živé zviera, skorej odporné zviera, divoké zviera, zviera, ktoré niekdy bručalo a mumlalo a niekedy hovorilo, žilo v Londýne a chodilo po uliciach, neukazovali ho za peniaze a nevodil ho nikto, ani vo zverínci nežilo a nezabíjali ho na mäso, a nebolo ani kôň, ani osol, ani krava, ani býk, ani tiger, ani pes, ani prasa, ani mačka, ani medveď. Pri každej novej otázke, ktorú mu položili, tento synovec prepukal v nový výbuch smiechu; a tak to podráždilo jeho bránicu, že musel vstať s pohovky a dupotal nohami. Nakonec tlstá sestra, upadnúc do podobného stavu, zvolala:

„Už to mám! Ja viem, čo je to, Fricko! Už to viem.“

„Čo teda?“ zvolal Fricko.

„Je to strýc tvoj Scrooge!“

A vskutku bol to on. Údiv bol na to všeobecným pocitom, ačkoľvek mnohí namietali, že odpoveď na otázku: „Je to medveď?“ mala znieť „Áno“; nakoľko odpoveď záporná postačila k tomu, aby odvrátila ich domnienky od mr. Scroogea, jestli prípadne boly by sa braly tým smerom.

„Ten nás dnes hodne pobavil, môžem povedať,“ riekol Fricko, „a bol by nevďak od nás, keby sme mu nepripili na zdravie. Tu je práve pohár vareného vína k tomu. Nuž, nech žije strýc Scrooge!“

„Nech žije strýc Scrooge!“ zvolali všetci.

„Veselé Vianoce a šťastlivý Nový rok želám tomu starému, nech je akýkoľvek!“ riekol Scroogeov synovec. „Nechcel prijať toho odo mňa, ale pritom všetkom: nech žije strýc Scrooge!“

Strýcovi Scroogeovi nepozorovane bolo tak veselo a ľahko okolo srdca, že by bol rád odpovedal netušiacej o ňom spoločnosti a ďakoval všetkým neslyšateľným prípitkom, keby mu duch doprial bol času. Ale celý výjav zmiznul s výdychom posledného slova, povedaného synovcom jeho, a on i duch boli zase na cestách.

Videli toho mnoho, zašli ďaleko a navštívili všelijakých ľudí, ale vždycky s dobrým koncom. Duch stál pri posteliach nemocných a oni sa rozveselili; v cudzích zemiach, a v zápäť boli doma; pri ľuďoch zápasiacich, a oni boli trpezliví, kojac sa nádejami; pri chudobných, a oni boli boháči. V chudobínci, nemocnici, žalári, v každom útočišti biedy, kde márny človek v svojom malom, krátkom panstve nevedel dostatočne opevniť dverí a zavieral ich pred duchom, všade udeľoval svoje požehnanie a učil Scroogea svojím príkazom.

Bola to dlhá noc, jestli to bola len noc; ale Scrooge pochyboval o tom, poneváč vianočné sviatky zdaly sa byť stiahnuté do toho času, behom ktorého spolu chodili. Pritom bolo zvláštne, že kdežto Scroogeov zovňajšok ostal nezmeneným, duch ostarnul, akiste ostarnul. Scrooge pozoroval tú zmenu, ale nikdy nehovoril o tom, kým nevyšli z vianočnej spoločnosti dietok, a stanúc na voľnom priestranstve, keď sa podíval na ducha, zbadal, že vlasy jeho ošedively.

„Je život duchov taký krátky?“ spýtal sa Scrooge.

„Môj život na tejto zemi je veľmi krátky,“ odvetil duch. „Tejto noci sa ukončí.“

„Tejto noci?!“ zvolal Scrooge.

„Dnes o polnoci. Počuj, čas sa blíži.“

V tom hodiny bily tri štvrte na dvanástu.

„Odpusť, jestli mi nenáleží dopytovať sa v tejto veci,“ riekol Scrooge, hľadiac uprene na rúcho duchovo, „ale vidím čosi, čo nenáleží tebe, vykukávať zpod tvojho plášťa. Je to noha alebo pazúr?“

„Mohol by to byť pazúr dľa mäsa, ktoré je na ňom,“ znela smutná odpoveď ducha. „Podívaj sa.“

Zpod záhybov svojho rúcha vytiahol dvoje detí, úbohých, vychrtlých, ustrašených, ošklivých, biednych. Ony kľakly k jeho nohám a držaly sa pevne spodku jeho plášťa.

„Ó, človeče, hľaď sem! Hľaď, hľaď sem dolu!“ zvolal duch.

Bol to chlapec a dievčatko. Oba žltí, otrhaní, chudí, so zasmušilým, vlčím pohľadom, ale pokorne kľačaly pri jeho nohách. Kde spanilá mladosť mala vyplňovať ich líca a farbiť ich najsviežejšou pleťou, tu kostnatá, svraštelá ruka akoby staroby štípala ich, šklbala a trhala na handry. Kde anjeli mali sedeť na trónoch, tam čerti číhali a mračili sa zúrive. Nijakou zmenou, úpadkom alebo zvrhlosťou ľudskosti, na žiadnom stupni priebehom tajomství zázračného tvorenia nevzniknú obludy také hrozné a strašlivé.

Scrooge zdesene ustúpil nazpäť. Keď mu ich ukázal týmto spôsobom, chcel ho presvedčovať, že sú to hodné deti, ale slová samy poľakaly sa toho, nechcejúc mať účasti na lži, takej ohromne velikej.

„Duchu, sú ony tvoje?“ Scrooge nebol v stave povedať viac.

„Sú to deti človeka,“ riekol duch, pohliadnuc na ne. „A ony vešajú sa na mňa, dovolávajúc sa spravedlivosti proti svojim otcom. Tento chlapec je Nevedomosť. Toto dievča Núdza. Maj sa na pozore pred nimi, a všetkými ich druhu, ale predovšetkým pred týmto chlapcom sa chráň, lebo na jeho čele vidím napísané, čo je zvané Osudom, leda by sa písmo smazalo. Odtajte to!“ zvolal duch, vypnúc ruku smerom k mestu. „Utŕhajte tým, ktorí vám to hovoria! Uznajte to k vôli svojim stranníckym zámerom, a učiňte ešte horším! A očakávajte konca!“

„Niet pre nich útočišťa alebo pomoci?“ zvolal Scrooge.

„Nemáme snáď žalárov?“ riekol duch, obrátiac proti nemu naposledy jeho vlastné slová. „Nemáme káznic?“

Hodiny bily dvanástu.

Scrooge obzeral sa za duchom, a nevidel ho viac. Keď posledný úder odznel, spomenul si na predpovedanie starého Jakuba Marleya, a pozdvihnúc oči, uzrel slávnostný zjav, prichádzajúci k nemu zastrene a zakuklene, ako hmla, plúžiaca sa po zemi.