Z dúbravského mlyna

Dúbravský mlyn je vždy dobrej vôle. Jeho mohútne kolesa vo dne v noci veselo sa krúťa okolo svojej osy a prudká, jako rybie oko čistá voda mohútnym šumotom rine sa dolu spustou a obracia svojou tiažou mlýnske kamene, ktoré nikdy nezaháľajú, bo blízke i ďaleké okolie donáša sem svoje zrno, vediac, že okrem svedomitého mýta ani len prášťoka sa mu z neho neztratí.

Ale zato ide to i všetko svojím poriadkom vo mlyne. Každý má vymeraný svoj úkol. Mohútni tovaryši dvíhajú a skladajú veľké, zbožím naplnené vrecia akoby nič a mladí učňovia tak dobre vyzerajú, že radosť na nich pozreť; hja, veď veru na mlynára neradno povedať, že nekomu krivdu urobí a pani majstrová nie na to bije päť kusov, aby sa na slaninu dívala, bála sa zakrojiť do údeniny, alebo začreť varechou do bielej múky. Ona i má i dá, a na stole ešte i po obede toľko zostane, že by k tomu aj dvaja sadnúť mohli. Lež jích aj Pán Boh požehnáva. Na štvoro složenia mlyn donáša pekné príjmy a okrem toho role a lúky sa tiež neobrábajú nadarmo a ľudia si pošopkávajú, že dúbravský mlynár má toľko peňazí, že by s nimi odraziť mohol i dedinský jarok. A dúbravskému mlynárovi nie hockto sa vyrovná. Jako susedi značia, je on síce trochu priskúpy, tuho drží groš v hrsti, no neurobí krivdy nikomu a dbá veľmi na seba. Keď on ide v nedeľu so svojou starou do kostola, i pán richtár skladá pred ním klobúk dolu a jeho strieborné gombíky sú i páru volov hodné.

A pri tom pri všetkom, že dúbravský mlynár je prvým na majetku na celej rieke, pri tom všetkom on nenie pyšným. Ushovára sa s človekom, akoby mäkký chlieb krájal a vie tak múdro poradiť, jakoby to z knihy vyčítal. Keď ale príde k nemu ženička z dediny na čakačky, tu sa jej hneď opýta, ako sa má, čo robí jej starý, vynese do mlynice peceň bieleho chleba jako brús a núka, núka, kým si ona i pre seba, i pre svojho starého, i pre svoje detváky neodkrojí, a keď mu za úprimnosť poďakuje s pánbo’ zaplať, s takou dobrou tvárou povie pánbo’ uslyš, že hriech by bol pochybovať, že by to ináč myslel.

Pani majstrová — tak volajú vo mlyne jeho starkú — tiež nerada nosieva ruky v záponke. Vo mlyne všetko tak čisto vyzerá, jakoby to zo škatulky vylusknul a v izbe je tak všetko v poriadku, sťa by to na tom istom mieste vyrástlo. Jah, ale jej dobre i čisto držať dom; má ona tiež dobrú pomoc. Okrem dvoch ženských poslúh je tu i jej jedináček Marienka, dievča také pekné, jakoby na maline vyrástlo a toto tiež nezaháľa, lebo mamka za včasu mala k robote dcéru, lebo nevedno, jaký krajíčok sa jej dostane, keď ju vydajú za muž. Ide jej tá robota od ruky ani kupcovi dobrý tovar a čoho sa dotkne, to tak vyzerá, jako by to pozlátil. Či div potom, že sú jej šátky čisté ako hus, pekné ako prstienok, že je veselá, zdravá a líčka že má také, jakoby jich ružičkami vykladal?

Lež veru mamička je i pyšná na svoju dcéru. Každú nedeľu po nešpore zajde si do komory, otvorí truhlu a vyníma obrusy, obrusky, kusy plátna, neobmeškajúc pri každom dodať: „toto bude pre moje dievča“. Sukienky, záponky, kabátky i štyri razy začne čítať, kým príde na koniec. Toľko jich je, že sa chuderka pri sčítaní vždy pomýli; ale jakoby aj nie, veď človek, ktorý má toľko starostí, nemôže si toľko numier odrazu pohromade držať v hlave. A vo sviatok po poludní, keď vezme veľkú modlitebnú knihu a sadne za stôl, tu medzi modlitbou vždy sa pravá ruka nevedomky pošmykne k ľavej a ona zabudne na všetko a ukazováčkom ráta, čo Marienke ešte chybuje, keď sa bude vydávať, a až, keď túto prácu vykonala, pošmykne zas okuliare na nos, pošemre na nesrozumiteľné litery a číta, číta, neobmeškajúc pri tom tri štyri razy kuknúť oblokom, čo mladá chasa vystrája na dvore, a až keď hodiny šiestu odbijú, vstane, rozkáže služobným okolo statku a až potom, keď je už všetko vybavené, vyjde na rybník, do zahrady a kedy tedy do richtárov.

A mám Vám vyprávať i o dedečkovi? Oj, to je vtelená laskavosť. Keď tak za rána vyjde na dvor, to všetko jakoby švihom premenil. Dievočky spievajú veselšie a paholci sú usilovnejší; robota ide jim chytrejšie od ruky. Podvornia drúbež shrkne sa okolo neho, skáče mu na pleco, ruky, hlavu a on sa nestačí svojím tenkým čakančokom ani obohnať. Oni dobre vedia, prečo ho tak radi. On jim najviacej dáva a nedbá, bárs sa mu za to od gazdinej i tvrdšieho slovka dostane. Kam požehnané kroky jeho zamiera, tam nesvár utichne, zlosť premení sa v dobrotu a hriech v požehnanie. Pred tým milým úsmevom a dobrýma očima každý sníma svoj klobúk. — Ticho si kračká po dome, pre každého má príjemné slovko a keď mladá mlynárska chasa v rozmarnom smiechu kráti si čas a pilno sa má do roboty, tu dedeček vytiahne okruhlú pikselku, zasmrká si a so smiechom povie: „tak, tak, len veselo, deti moje, veselo. A čo mám vám povedať o dedečkovi a o Marienke? Jako by mu celý rad liet z bedier sňal, keď vidí svojho ľubimca, jako krúti sa po dome, spieva a smeje sa. Tu jeho tvár očividne zmäkne, na oči sadne radosť srdca a on nemo, s úsmevom pozoruje poklad svoj a teší sa, až city srdca slzy ženú mu do očú. Ale Marienka i rada svojho dedečka. Koľkoraz ho len uzre, toľkoraz stačí k nemu. Pritúli sa k shrbenej postave, pobozká vetché ruky, pohladká sivé vlásky, pozre mu do očú, usmeje sa a povie: dedeček môj dobrý — a uhádne z tvári, čo mu treba poslúžiť alebo vykonať. Keď dedeček vstane, Marienka nechá všetko tak, očistí uriadi mu jeho hniezdočko, že prášťoka nenájdeš a nábytok skvie sa, jakoby ho včera z mesta dopratali. Čakačom a čakačkám kto by zas vedel čas zahnať, keby nie dedečka?

A on si rád zájde k dobrým ľuďom, rád sa poshovára s nimi. Keď tak počne zpomínať mladé roky, dobré časy, tu susedom fajky povyhášajú, susedky hýkajú a čudujú sa a keďby jim to dedeček nehovoril, neuverily by, čo by jim to hneď aj sám kňaz predriekal.

Keď sa tak zimy strhnú a biely pokrov sňahový prikryje zem, tu vo mlyne v čakalni dlho do noci je živo. Susedka nezľakne sa ostrej zimy, vezme lampáš do jednej, praslicu do druhej ruky a ide na priadky do mlyna. Teplé kachle privábia i suseda, posedí si medzi známymi i mlynár a dedeček tiež neobchodí dobrých ľudí a potom plynú tie pekné naše pohádky, porekadlá a báje z úst našich prostoľudinov, veselo, nenutene, jako hrkoliaci potôček na svahu zelených hôr. Zakliate kňažne, víly, zmoci, drakovia a udatní hrdinovia len tak sa hemžia v priestore tichých stien. Pri okne sediaca stará ženička je celá uchvátená prúdom svojích podaní. Rozpráva horlive, slová padajú jedno na druhé ani cupy lupy na holohumici. Keď jej dedeček prisvedčí hlavou, tu na tvári jej poznať, jako to dobre účinkuje na ňu a len kedy tedy hodí protestujúcim pohľadom na nevďačného, pri boku jej sadiaceho nepoetického suseda, keď tento teplom kachličiek omámený zadrieme a hlavou kyckajúc nevedome prisviedča usilovnej rozprávačke.

Do čakalne vstúpia noví čakači. Rozhovor na chvíľku unikne, driemajúci sused sa preberie a ťapnúc pár razy z vyhasujúcej zapekačky, otvorí kachlovce, položí žeravý uhlík do fajky, preloží ruky krížom cez nohy, vzdýchne a púšťa mhlisté kotúče dymu, jakoby ho naháňal. Tu jeden, tu druhý prehodí to, ono; slôvko dá myšlienku, táto sadne jednomu druhému na jazyk a čas uteká ani na veselí.

Štebotavá Zuzka Halušková nakloní sa k svojej susedke a rukama nohama rozpráva o Dubových Aničke, že sa vraj zbláznila za Jankom Chalupníkom a v dome že je krik. Otec že sa hnevá, matka zalamuje rukama, plače, lež dievča, že stojí na svojom a dobrý Pán Boh vie, čo z toho môže byť.

Nuž čo bude — vyhovára ospalý sused pri kachloch — bude svadba a bude všetko dobre.

„Hm, ľahko povedať, ťažko urobiť,“ — bráni sa susedka. — „Sedliak Dubový boháč a Janko jako tá myšička v kostole. Ale tak je to, keď mať a otec nechajú dievčaťu po vôli. Pántliky, stužtičky, libačky, čižmičky a potom sa svet čuduje, že je mladé pokolenie také tvrdohlavé. Do kostola ide sa len na parádu, z kázne toľko si zapamätá, koľko bolo ohlášok, že človeku až ťažko dívať sa na to. Ej, ináč to bolo, keď sme my rástly,“ doložila s dlhým povzdychom a pozdvihla sa pobožne na stoličke.

Okolo sediace susedky pozieraly jedna na druhú a počaly sa smiať. Všeobecnou tajnosťou bolo, že Zuzka mala tú obyčaj, že zadriemala hneď na začiatku kázne a zabudila sa až vtedy, keď kňaz vyriekol ameň.

„Nuž a prečože ste vy za svojím čakala štyri roky?“ pýtal sa nenapraviteľný sused.

Zuzka nevedela, jako náhlo odpovedať. Spustila oči rýchlo dolu, pohla kolovrátok a habkala sem a tam. Na jej

rozpakoch smiali sa čakači znova.

Ubehla chvíľka; rozhovor utíchol. V šalande bolo ticho, len susedky hrmotily kolovrátkami; sused pri kachľoch zýval a kedy tedy klepnúc nechtom na žeravý uhlík na fajke, ospanlivo žmurkal a tu i tu poškrábal sa za ušima.

Vstúpil dedeček.

Všetko obrátilo zrak k starčokovi. Ženičky mu pozdravkaly dobrý večer, chlapi urobili miesto a šlo to zas po starom.

„Máme tuhú zimu, pán majster,“ hovoril jeden zo starších. Títo dedečka dľa starej obyčaje majstrom volali.

„Ej, veru až domŕza,“ tvrdil druhý, „snáď za to bude pekné leto a úrodný rok.

„Veru bude,“ hovorí na isto suseda pri obloku. „Môj otec rozprával, že od starých ľudí počul, že keď chceme vedeť, čo sa na budúci rok najlepšie urodí, aby sme zamietli predčelústie a vyňali z pahraby rovne veľké uhlíky. Každý uhlík bude znamenať isté zbožie. Jeden jačmeň, druhý pšenicu, tretí ovos atď. Ktorý z týchto uhlíkov najdlhšie žiari, to zrno, na jaké sme ho pokrstili, najlepšie sa podarí. Ja som to včera probuvala a uhlík na pšenicu, zemiaky a jačmeň najneskôr zhasínal.

„Pánbo’ vie,“ rozjíma trochu pochybujúci sused pri kachľoch, „hm, možno, všetci ľudia všetko vedia.“

„Naši otcovia sa viac zo znakov nebeských dozviedali, jaký bude rok pre ľudí, pre statok a osenie,“ podotknul dedeček. „Keď panuje Smrtonoš, budú dobré oziminy a vína. Lež býva tiež mnoho nemocí a „rebélií“. Hladolet, to je planéta jedovatá s častými nemocami a neúrodou. Dobropan, dobrý pán. Krásopani, rok úrodný a mnoho svadieb. Slnko, hojnosť. Mesiac, zimnica, kašel, nátcha. Pri siati môj otec hovorieval: žito zapraž, ovos zamaž, t. j. žito na sucho, ovos na mokro. Do hrachu a pohanky polož kúsok skla, aby jích blískavica neopálila. Obilie, ktoré cicia Rarášok, je jakoby spálené, preto sprav si na kvetnú nedeľu z bahniatok kríž a vlož ho medzi osenie. Keď posypeš kapustu popolom zo spáleného Judáša, nebudú ju obžerať húsenice; podobne je to i s ovocnými stromami. Keď mrtvému dajú do truhly podhlavok, budú suchá. A starí ľudia, aby jim dobre sypalo, zakopávali peceň chleba do zeme.“

„I moja nebohá mamka, daj jej Pánbo’ ľahko duši, dávala pozor na nebeské znaky,“ priznávala sa susedka. „Keď sa dieťa narodilo, keď panoval lovec, hovorievala, že bude smelé, udatné; na pannu, že bude múdre, na váhy váhavé. Kozorožec znamenal tuposť, ryby ľahostajnosť a vodnár studené srdce.“

„Kedy nastane mesiac?“ pýtal sa po malej prestávke čakač dedečka; „snáď budeme mať odmak?“

„Ej, veru by sa zišiel,“ hovoril dedeček. „Kalendár klade o tri dni. Nemáme už ani na dostač vody.“

„I rubačom by sa poľahčilo; môj muž prišiel včera nadobre zmrznutý domov.“

„Ale viete, čo sa stalo v dedine?“ pretrhuje rozhovor čakačka. „Na ,Úvaly‘ do mlyna prišiel nový mlynár. Že vraj z mesta a súci; ľudia mu nosili na prietrž a dolný mlynár nemal čo mleť.

— No však dočkaj, však ty vymeleš — strojil sa tento, chytí žabu a pribije vám ju novému mlynárovi na koleso. Tento ráno púšťa mlyn, lež to mu počne pukať, hrmeť, prašťať, tak že musel odraziť vodu, aby mu v mlynici škody nenarobilo. Lež trafil majster nad majstra. Jako poziera okolo a hľadá, čo to môže byť, vidí žabu na kolese hore nohami pribitú. Vezme ju, vyreže jej srdco, upáli a hodí dolniemu mlynárovi pod koleso. Tomuto počne zrazu vo mlyne hučať, mlynica, jakoby mu v nej čosi drúzgalo a za hodinu mal koleso a celú mlýnicu tak polámanú, že nebude môcť mleť ani za mesiac.“

Rozličné výjavy počudovania znely izbenkou. Sused pri kachľoch sa zobudil a prižmurkujúc kyvkal hlavou. Dedeček sa usmieval, on neveril, že by sa to mohlo stať, poneváč vraj všetko od Boha ide; no tajemný, rovno na cit klopúci náter podobných podaní je chytlavý; rád sa dá zachvátiť prúdom i ten, kto tomu neverí. Odtiaľ tento úsmev, s ktorým dedeček uctil dávnoveké pozostatky predkov.

„Jah,“ prisvedčí sused, „všeliakí ľudia sú na svete. Jeden si pomáha tak, druhý inak; jeden začína s Bohom, druhý s čertom a jakú si kto palicu zasadil, s takou bude bitý.“

Vstúpila do izby Marienka, volajúc dedečka von. Tento šiel, susedky sa zamyslely. — Pravdepodobne bájočná povierka vŕtala jim v hlave. Po chvíľke vzdialil sa i mlynár. Huk krutiacich sa kolies, rapot vzpätých pytlov prehlušily kedy tedy oživené slovo čakačiek. Susedi počali driemať, hlavy jim kvackaly dolu a vyhasnuté fajky nedbalo visely z úst.

Bola už tuhá noc; prišlí jeden po druhom sa ztratili. Čakalňa osamotnela.