Z dúbravského mlyna

Čas žatvy tu a dolina dúbravská má vysúkané rukávy. Sotva slnko ukázalo tvár svoju na oblohe, už všetko je na nohách. Vo mlyne sú dávno hore. Robotníci berú sa na role a práce plné ruky. Sadajú na vozy a tiahnu smerom k hore. Marienka je medzi nimi. Údolie sa ozýva „žatevnými“ a ozvena zamiera v lesoch v mohútnych ichuchú.

Dúbravský mlyn tiež badá, že časy letia. Mnoho premien udalo sa v ňom od krátkych dňov. Sýpka je rozšírená, zveľadená, mlynica ale tá je na nepoznatie. Moderné valce, pytle, kamene a druhé do oboru mlynárskeho závodu patriace nástroje, rozmnožily výrobkové prostriedky mlyna a sám personál je neznámy, nový.

Stárek podmanil si celý dom. Mlynár je vo všetkom usrozumený s ním a gazdiná nemala už dávno tak rada cudzého, jako stárka. Lež poznať stopy vplyvu na celej čiare. Staré domáce tváre zmizly a jich miesta zaujaly tváre nové, cudzé. Stárek predložil mlynárovi návrh, že dnešný personál nenie vstave vyhoveť terajším požiadavkám mlyna; osvietil, objasnil mu tú veľkú medzeru, ktorá je medzi súcosťou terajších síl a výškou závodu. Upozornil ho, že na zdokonálenie mlyna donesené obete len vtedy dôjdu kýženého výsledku, keď sa obkruží zodpovedajúcimi silami, ba vyslovil obavu, že všetky nádeje výndu v dym a možná ztrata nabude pravdepodobnosti, jestli výpomocné sily závodu nebudú vedieť použiť tie výhody, ktoré zdokonálená konštrukcia poskytuje.

Mlynár si vzdychnúl; ťažko mu prichádzalo, no musel sa podrobiť návrhu stárka, jak nechcel postaviť na kocku zdar podniku. Dedeček sa hneval; dva dni nebolo ho vídať na vonku a od tých čias všetkého sa vzdialuje. Odriekol sa brať účasť pri mlyne a neobzre sa o nič. Marienka tiež zaplakala; prichádzalo jej to jakoby pozostatky Martinkovej pamiatky vzdialovaly sa mlyna, no pomoci nebolo. Jediný stárek sa tešil; s radostným pohľadom sprevádzal vzdialujúce sa postavy a dlho dlho sa usmieval za odchádzajúcimi.

S rozšírením závodu prišlo i mletie na veľko. Gazda mlynár dal sa na to a zbožie dováža sa z dolnej zeme. „Budem pokračovať opatrno,“ myslel si. „Začnem s málo, jak sa vydarí podniknem s viac, jak nie, nebudem škodovať mnoho.“ I vydarilo sa. Dnes cena zbožia obnáša stá a groš na groš je vyrátano, že podnik sa podarí, skvelo podarí. O isté, pekným zbožím vysluhujúce firmy nieto starosti. I tu bystrý stárek pomohol. Jeho tobolka plná bola všetkého kalibru odporúčajúcich listov. Veľké firmy odporúčaly ho do dúvery druhých ústavov; tam zas obracaly sa na neho v záležitosti kúpy alebo odpredaju a všetkých možných obchodných záležitostí. Zvlášte ale mal na porudzi toľko nabidôk od kupeckých domov so zbožím, že mlynár nevedel zatajiť obdivu, odkiaľ tento človek môže mať toľko známostí a čudoval sa, jako to možno, že muž obdarený toľkým vyspením ducha, motá sa po dedinách a nevyhľadá si svojim schopnosťam primerané miesto. I prišlo mu na myseľ, či nemá čo do činenia s jednoduchým závratníkom, no protivu ukazoval do dneská vydobitý zisk a pekné úspechy. Nevedel prísť so sebou na čisto a umienil si, najmä v peňažných záležitosťach opatrnosti. Škrelo ho tiež, že dedeček sa stránil závodu a nestará sa do ničoho, kdežto predtým býval mu pravou rukou. „Však on dôjde časom na to — uspokojil sa — a uzná, že aj tento spôsob vedenia obchodu je dobrý, ba lepší tamtoho a udobrí sa. Darmo je — dodával — starí ľudia majú svoje slabosti. Viem, že sa bude konečne i tešiť krokom mojim, len trpezlivosť. Ale predsa, dobre by mu bolo vysvetliť túto záležitosť; možno, že sa mi to podarí. Čím prv, tým lepšie.“

Namieril cez dvor k dedečkovej izbičke.

„Dobrý deň, ňaňko môj,“ hovoril vstupujúc. „Čo tak samotný sedíte? Už dávno som vás nevidel vo mlyne. Prečo sa neukážete medzi nami?“

Dedeček sedel za stolom, mal pred sebou otvorenú knihu. Zdal sa byť zamysleným.

„Čo tam budem robiť, syn môj, spravíte si vy to tam i sami.“

„Ale predsa,“ zahovára mlynár. „Mlynicu sme rozšírili, sýpku sriadili. Prečo vás to nezaujíma?“

„Nerozumiem sa ja novému svetu, syn môj, nevedel by som ti tam nič poradiť. Starí známi šli preč, nemám sa tam s kým poshovárať a v čakálni tiež niet nikoho. Tí noví nepočúvajú starých ľudí. Čo vám tam budem darmo zavadzať?“

„Nieže, ňanko môj, nie; každý vás tam rád vidí,“ odpovedal mlynár. „A keď budete videť, jako to všetko ľahko od ruky ide, sami sa potešíte nad tým. Videli ste už pšenicu, čo sme predvčerom zakúpili?“

„Zas si kúpil pšenicu?“ pýtal sa dedeček.

„Áno,“ hovoril mlynár, „predošlú som už somlel a utŕžil som dvesto zlatých.“

Dedeček neodpovedal; na tvári mu bolo znať, že ho celá vec nezaujíma.

Mlynára to zarazilo, no nedal to na sebe znať. Aby si zostal verným, dodal: „Poďte pozreť, dedečko, do sýpky na to zbožie, také je pekné, jako by ho holub naoberal.“

Nepodarilo sa; dedeček obrátil reč na predmet druhý. Bezvýsledno sa namáhal mlynár, aby zaujatosť dedečkovu upútal na svoje zámery. Darmo mu objasňoval svoje úmysle a predstieral skvelé výsledky nastúpenej cesty. Dedeček zostal si dôsledným a nehovoril nič a keď mlynár len nechcel upustiť a chcel v platnosť uviesť svoje zámery, dedeček pozrel na syna a pýtal sa:

„Teda konečne chceš vedeť, syn môj, prečo sa nemiešam do tvojich záležitostí? Nuže počuj!“

Mlynár načúval.

„Všetky kroky tvoje sa mi neľúba a myslím, že to nebude mať pre teba dobrých následkov. Dal by Boh, aby sa moja predtucha nesplnila. Ty chváliš deň a ešte slnko nezašlo. ty hovoríš hop! a ešte si nepreskočil. Vyhnal si si z domu vyzkúsených ľudí a prijal si do domu ľudí neznámych, z kade ruka z kade noha. Máš jednu dcéru, odstránil si toho, ktorý sa jej ľúbil, len preto, že bol chudobným a ty si nepomyslel, že som ja tento mlyn zbudoval týmato rukama, jedine svojou pilnosťou. Mne sa tieto premeny prieča a preto umienil som si, nemiešať sa do tvojich vecí.“

Dedeček sa skoro rozhorlil; mlynár vedel, že najlepšie bude, mlčať. Nehovoril nič. Bol ruzčulený, skoro ho všetko omrzlo. Vyšiel von. „Ja ho prv nepresvedčím o pravosti svojich krokov, kým nebudem mať makavejších dôkazov po ruke. Keď sa tento obrat trochu udomácni a dedeček sa presvedčí, že i tieto novoty majú za sebou dobré následky, uspokojí sa, privykne a nebude sa oddalovať od nás.“

S týmito myšlienkami sa uspokojil a vnišiel zpiatky do mlyna.

Ztmievalo sa, nastal čas večere. Marienka vyšla z kuchyne a šla pre dedečka. Shromaždilo sa všetko kolom stolu a časom obstrela okolie noc.

Časy sa míňaly. Postava Martinkova obťahovala sa vo mlyne mhlou zabudlivosti. Nik o ňom viac nehovoril, len dve osoby chovaly pekné pomnenky na zašlú minulosť: dedeček a Marienka. Táto od čias Martinkovho odchodu zavrela svoje city v tajiny pohnutej duše, nehovorila nič, no ružičky na tvár sa nevracaly a značná ztrata bezstarostnej veselosti svedčila o porúchanej rovnováhe duševného mieru. Poznala svojich rodičov. Pri všetkých odpravených pytačoch hralo zástoj postavenie materiálne. Otec a matka boli toho presvedčenia, že jedine hmotné výhody sú v stave poskytnúť jích decku šťastia a tak ani nevystavovala sa bezcieľnym námahám a mlčala; starký dedečko bol v tomto položení oporou jej. On rozhodne stál pri svojom vnúčati a nevládal utajiť svoju nevoľu, keď vzišlo slovo na udalosti, v ktorých padal odišlému Martinkovi a Marienke hlavný zástoj.

Hnusilo sa mu počínanie synovo, no krom toho, že potešil ubolenú Marienku a kojil ju nadejami v budúcnosť, neurobil ani krížom slamy v prospech zpätuvedenia bývalého súladu v domácnosti. Čakal na čas; pevne veril, že doba sama vylieči mlynára a uvede v rodinu bývalú spokojnosť a postrádanú rovnováhu.

Kým v kruhu rodinnom žil každý svojím nadejam a čakal rozlúštenie s napätou túžbou: stárek cítil sa najlepšie. Jeho výpočty plnily sa; zásoby prichádzaly a odchadzaly a mlynár sa tešil peknému výťažku. Zdar podujatí nikomu tak neležal na srdci, jako stárkovi. Nešetril dňa, necenil noci, no úmyseľ musel sa stať skutkom. Pričinlivosť jeho bola ozaj nadmerná, že mlynárovi prichodilo mnohoráz ho upozorniť na jeho zdravie.

V mlynici je nateraz sám. Hlavu má podopretú rukama. Myslí. Jeho oči uprené sú na stohy plných múčnych vriec a myšlienky plávajú svetom. Časom sa usmeje a jeho oči vzplanú divnou žiarou. „Už som pokročil ďaleko,“ šeptá ticho sám sebe, „okolnosti sú prajné, musím jich využiť. Kocku treba hodiť, tak lebo tak sa ona zvrtne; všetko jedno. Šťastena len smelým praje. Ja aspoň budem sa vedeť držať na čom som a čo mám urobiť. Teraz, lebo nikdy. On nebude robiť prekážky a potom, eh, potom prijme v lono svoje smelých ľudí svobodná Amerika!“

Vstal a šiel k tovaryšom; títo v druhom oddiele zamestknaní boli nasýpaním múky do vriec. Pracovali usilovno a odnášali naplnené do sýpky.

Slnko už šikmo hádzalo zlaté pruhy bleskov na zelené temená vrchov a večer chýlil sa k začiatku. MÍynárka strojila večeru v kuchyni, dedeček bol na poli a mlynár bol zamestknaný so stárkom na sýpke.

„Kedy odošleme múku?“ zpytoval sa medzi rečou mlynár.

„Myslím, že na pozajtro budeme hotoví,“ odvetil stárek; „škoda, že nieto zbožia na sklade, máme silnú poptávku a nová zásoba dojde až okolo soboty.“

„Po čom ste značili metričný cent v knihe?“

„Kúpa je po 11 zl. a predaj po 20 zl. Keby sa bolo z tohto zbožia zakúpilo viac, nebolo by to závodu na škodu.“

„Veru to bolo pochybené; nuž ale, kto to vedel popredku povedať?“

Vyšli von; paholci pri humne skladali zbožie. Mierili k nim.

„Toho roku nie priam bude sypať zbožie,“ hovoril stárek, zdvihnúc ztratený klások a obzierajúc ho.

„Veru málo je úfnosti,“ mienil mlynár, „i hladu bude dosť. Na slame by ešte nechýbalo, no klásky sú mĺkve, prázdne.“

„Obchody so zbožím a múkou budú mať časy,“ zpomenul stárek a bokom zvedave kuknul na mlynára.

„Nuž?“

„Zakúpä veľké zásoby hneď v jaseni, dočkajú so zbožím, kým poskočí cena a potom oddajú ho obchodu a výhra je hotová.“

Odišli na pár krokov, nehovorili nič. Mlynár zdal sa rozmýšľať.

„A vy nehodláte použiť prajnej výhody?“ pýtal sa po prešlej chvíli stárek. Hlas jeho znel nevyzývavo, obyčajno, no oko prísno stopovalo pohyby mlynárove.

„Jáh, tak ďaleko mi nemožno ísť; to je predovšetkým smelá hra a výsledok predsa len neistý a konečne na zakúpenie toľkej zásoby potrebných peňazí ani nemám,“ — riekol neistým tónom mlynár.

„O peniaze jako o peniaze,“ hovoril stárek; „tie, jak vy budete chceť, ľahko zaopatríte. Tu ide len o prípadnú ztratu. Koľko to môže obsahovať v najhoršom páde?“

„Koľko myslíte, žeby bolo potrebné vydať na zbožie?“

„Asi 4-5 tisíc zlatých,“ hovoril po krátkej prestávke stárek.

„Myslím, že okolo tisíca zlatých môže byť v reči.“

Stárek neodpovedal; vbehnul do mlyna a o chvíľku sa vráťac hovoril: „Dobre, vy si ceníte ztratu na tisícku, ja zas cením výhru na druhých 4 tisíc zlatých. Urobím vám návrh. Složím vám pre prípadnú ztratu tisícku do ruky. Jak ztratíte, budete mať náhradu v ruke, jak ale vyhráte, dáte mi štvrtinu zo zisku. Myslím, že v tom nenie podvodu.“

Vytiahnul tisícku a podával ju mlynárovi.

Mlynár sa zadivil; nemyslel ani, že to ide tak do opravdy, tým menej žeby stárek mohol mať toľkú summu na porúdzi. I vábilo ho i odstrašovalo, a bárs jak veľké a vplyvné bolo slovo stárkovo, predsa sa obával možných následkov.

I konečne povedal: „Ponechajme to, kým si rozmyslím, však ešte času máme dosť.“

„Čo máte tak veľmi rozmýšľať? Že pekné zbožie bude mať svoju cenu, o tom snáď nepochybujete ani vy; že cena spadne? — nu možná, však na to vám dávam tisícku na zaokrytie prípadnej výnahrady. Ja nechcem od vás nič, len čiastku zisku. Môj návrh je, myslím, čistý, svedomitý.“

„Ale jako ja môžem vziať od vás ťažko nadobutnú tisícku?“ pýtal sa jako zahanbený mlynár.

„Ó, o to ja nemám starosti! nie o moju tisícku, no o štvrtinu zisku tu ide. Snáď sa vám ťažká urobiť ma účastným zisku?“ pýtal sa s úsmevom stárek a potom dodal: „nehľaďte vy na to; hoden je delník mzdy svojej.“

„A myslíte to vy teda do opravdy?“ pýtal sa ďalej vážno mlynár.

„Som mužom slova; spravíme to písomne?“

„Nu, keďže má byť, nedbám.“

„Lež jedno si vymienim, pane principál,“ dodával k posledku stárek. „Pojdeme ku kúpe obadva. Dnes i mňa to viacej zaujíma a viacej očí viacej vidí.“

Šli; stárek kráčal po zadku. Jeho oči svietily žiarou radostnou. Tvár jeho významno jásala.