Z dúbravského mlyna

Je utešené letnie ráno. Jasné slniečko veselo putuje po modrej oblohe, svieži vzduch čerstvo ťahá bujarou dolinkou a k zemi stlačená belasá tma nemôže hore a sadá na počerné bedrá vrchov. Zôkol-vôkol nelíčená radosť, v srdciach ľudských pokoj a súlad duševného mieru vábi na tvár výraz súzvuku srdca i duše.

Vo mlyne je už dávno živo; strojná Mariška zvŕta sa na dvore, tovaryši dobiehajú na sýpku a starý, dobrý dedeček so svojou nevyhnutnou paličkou capká po dvore a doziera. Kedykoľvek padne jeho zrak na svoje vnúča, ihneď okom prelietne žiar vnútorného pohnutia a on sa díva, díva a na tvári mu znať, jako ho to teší, keď vidí Marienku veselú, bodrú a spokojnú.

Mlynár a mlynárka sú v izbe. On stojí pri okne, ona upratuje pri kachľoch. Mlynárov zrak sleduje svoju dcéru; pracovitá gazdina len kedy tedy šibne zrakom cez sklo a kukne na dievča, no keď jej manžel len údom pohne, hneď jakoby zahaňbená, že medzi robotou po inom sliedi, zvŕtne sa a pokračuje v bežnej práci.

„Vieš čo, stará?“ prerekne mlynár od obloka ani sa nehnúc.

Žiadna odpoveď.

„Vieš čo, stará?“

„Ty vždy odvolávaš človeka od roboty,“ hnevá sa gazdina, no tuší, vie, čo má byť vo veci a raduje sa, že to príde do reči. Hodí zrakom cez oblok, kukne na dievča a povie: „no veď že už hovor čo chceš.“ Potom pristúpi na pár krokov ku mlynárovi a dodá: „Ty by si len vždy u okna stál.“

„Pozri,“ ukazuje otec na dcéru a usmeje sa.

„Ty vždy len pletky vystrájaš, gazda; čo by to tam na také myslel, keď nevie človek, kam má vopchať ruky od roboty,“ bránila sa matka a robila, jakoby išla po práci, no z hlasu znať jej bolo, že jej to neide od srdca. S jednou nohou stála na mieste, ľavý kútik úst sa na poznanie usmial a oko materským výrazom stopovalo pohyby devine.

„Hm, ja sa na moj’ veru ani raz nezabožím,“ pokračuje mlynár sám v sebe.

„Ty porád na niečo myslíš a nikdy sa zabožiť nechceš; iď radšej do poľa ku robotníkom,“ protestovala pilná gazdiná. Zato však by bola škaredým okom hľadela, keby jej pán manžel bol poslúchnul a v skutku šiel za robotníkmi. Horela zvedavosťou, čo jej „starý“ má za lubom, prečo ani zabožiť sa nechce.

„Možná, že čosi bude,“ pokračuje mlynár v samomluve a zase usmeje sa.

Jeho vernej polovičke to už bolo mnoho; so zvedavosťou jej pohlavím srodenou nemohla ďalej zápasiť. Obrátila sa k mlynárovi, pristúpila ku stolu a riekla:

„Ale, veď už povedz, človeče boží, čo máš? Tu sa nezabožíš, tu čosi bude, toto a zas ono a nikto ťa nerozumie.“

„Trpezlivosť, starká,“ usmieval sa mlynár. „Vidíš, keby si bola počúvala, čo hovorím, dávno by som ti bol vyrozprával všetko. Sama sebe si si vinou a čím kto hreší, tým trestaný býva. Nuž ale už začnem. Na krátko takto sa má vec. Včera som sa stretnul v meste s mlynárom Výmeľom. Pridal sa ku mne a medzi rečou mi pošušká, či by sme vraj našu Marišku nedali za jeho syna. Já som nebol na to prichystaný, nesľúbil som mu, neodoprel som mu. Ináč by sa mi to videlo. Výmeľovci sú dobrí ľudia a bohatí. Naše dievča by bolo zaopatrené. Čo ty myslíš?“

Nenie možno naším mamičkám, zvlášte keď majú dorastlé dcéry, zpomenúť vďačnejšie théma, nad hmotne výhodný vydaj. Mlynárka, znajúc svojho muža skrz naskrz, hneď tušila, kam cieli. Aby však ona nemusela s touto myšlienkou sama von, nechala mlynára na slove; zdalo sa jej to milším, chutnejším, keď druhý, čo i hneď vlastný muž, zpomína vydaj dcérin. Naše mamičky totiž ohľadom svojich dcér myslia sa byť vždy prvými; otcovia, tí už zaujímajú druhé, nie rozhodné postavenie. I mlynárka myslela sa byť prvou, aby však malo to svoj starootcovský náter, a išlo to tak, jako to dobrí predkovia robievali, premohla sa, urobila vážnu tvár a bárs bolo poznať, že sa jej to ľúbi, nepovedala viac, iba: „Nechajme to len svojou koľajou. Jak sú si súdení, soberú sa, jak nie, nie. Já z mojej strany proti tomu nebudem. Už je síce i čas, aby sa dievča vydalo.“ V duchu si však zaumienila, že jak syn Výmeľov bude žiadať o ruku Marienkinu, s celou tiažou svojho slova bude nástojiť, aby dievčaťu dodala vôle a priviedla ho pod čepiec.

„Veru, veru,“ hútal mlynár; „už sme odpravili troch — tomu dievčaťu jakosi nikto sa nepáči — pri štvrtom musíme byť opatrnejšími. Jakby dievča sa nezdráhalo… nuž ale o tom potom… však to jedno z druhého pojde.“

Dnu vstúpil stárek, volajúc mlynára do sýpky; mlynárka zostala samotná.

*

Martinko Kniha je stárkom vo mlyne dúbravskom. Je tu od mala a cíti sa tu jako doma. Svojho majstra volá otcom a majstrovú matkou. Títo majú ho radi, sťa svoje dieťa; oni ho vychovali. Pred 25 rokmi, za tuhej zimy, prišla večierkom do mlyna chudobná, pocestná vdova s malým synkom na rukách a pýtala noclah. Ráno našli ju mrtvú. Jej syna prijali ešte vtedy mladí manželia a mali naň starosť. Chlapec rostnul, učil sa dobre a poslúchal. Majster ho mal rád, vzal ho do remesla a Martinko stal sa učňom, tovaryšom a pred dvoma rokmi stárkom. Bol hodným svojho postavenia. Svedomitá práca, určitosť a zručnosť boly osvedčenými vlastnosťami chovanca mlynárovho; vytrvalosť v predsavzatom úkole a jeho čisté ruky pojistily mu dôveru na hor, vľúdne zaobchádzanie s podriadenými zas na dol. On sa tešil patrnému vplyvu vo mlyne.

Už za mlady, keď ešte Marienka malou dievčicou bola, býval jej jediným druhom jej hier a spoločníkom detských zábav. Spolu laškovávali po bujných lúčinách a za ruky sa vodiac spolu sbieravali pestré kvety na blízkych stráňach úbočia. Spolu uletely nad nimi časy junošstva a pomer, ktorý jich pútal k sebe, sa nemenil. Marienka sa cítila najlepšie, keď mohla s Martinkom pobesedovať, zasmiať sa a Martinkovi zas, jakoby dvoje hviezd svietilo, keď Marienka pozdvihla k nemu dvoje, jako žúžol čiernych očú. Čistota citov, každodenný rečový potyk a časté výmeny myšlienok vzbudily prichýlnú zdielnosť, táto dala základ k dôvere a stvorila tú úzku pásku súcitu, ktorá nezatají i seba menší záchvev srdca, radosť a bolasť vyjavuje výmluvným bleskom oka a dosahuje vrcholu v tej intimnej nežnosti a poetickom nádychu, ktorý tým pôvabnejšíe javí sa duši, čím táto vážnejšie cení hĺbku útleho srdca a čím výraznejšie vie ctiť nepriemerný, vnútorný svet vyvíjajúceho sa vnútorného bytu mladej devy.

Tie časy letely, jako májová povíchrica nad rozvíňajúcou sa bučinou na stráňach našich vlnistých hôr. Ubehol rok, dva. Marienka dospela v šumnú devojku a Martinko v dospelého mladoňa. Vývin duševných síl sa ustáloval a city nabývaly určitého smeru. Priateľstvo prechádzalo v cit tuhší, vrtkejší a nikto z nich nepozoroval premenu citov; neprišli na to, nebolo príčiny zkúmať seba samých. Domáci jich vídali každým dňom spolu; nikto nestopoval, či takmer úzko rodinný jích pomer je výrazom niečoho inšieho, než výplyv bratrsko-sesterského súcitu. Lež nebolo k tomu ani príčiny. Jedno slovko, jeden pekný pohľad očú Marienkiných bol dostatočným, aby Martinka dobre naladil a Marienka zas celý deň prespievala, vidiac, jako Martinkové oči žiaria pokojnou radosťou. Blízka prítomnosť dostačila nežnej náklonnosti a útly cit uspokojil sa seba menším žartíkom, alebo vyznamenaním, ktoré v podobných pádoch nad všetko milé býva.

Bol letný podvečer v nedeľu. Martinko sedí na lavičke v zahrade a dumá. Bujná lipa nad ním je v plnom kvete a vtáci švitoria v ramenách jej. Na blízkom rybníku plahočia sa kačky a na susednom vršku vidno bolo kŕdel z paše sa navracajúcich kráv. Jednotlivé zvuky radostnej nálady sympaticky sa vlievajú vo vážne ticho okolia a poskytujú mu náteru súzvučnosti, jakú citievame v duši vtedy, keď žijeme voľnému svetu sladkých dúm.

Martinko dumal; smer myšlienok šíril sa ďaleko i široko, hlboko i vysoko. Nespokojnosť vkradla sa mu v srdce, on nevedel prečo, a napriek vábivému kúzlu okolia, nemohol dojsť duševnej rovnováhy. V hlave vznikaly pochopy i zanikaly a nechávaly miesta druhým, podobne nesúvislým dietkam duše. Bez cieľa hľadel v diaľ a šír, bez cieľa uspieval mu zrak na mohutných, vlnistou polohou sa chlubiacich skupín vrchov a na zelenom priestraní miernych vyšín. Roj nesúvislých myšlienok bzučal mu modzgom, následok účinku prevzaly nervy a srdce prudšie bilo, krev mohutnejšie zpínala nervy.

I ztmievalo sa; ružové obláčky zanikaly za zelené hrebene hôr a tichý, skvostný povďak večera zpúšťal sa na úzku dolinku a sadal na malé domky naších hôr. Vlnky blízkeho rybníka žbľnkaly po hladine a obdiaľný spád odrazenej vody šumotom značil cestu svoju. Na protejšej strane bujil zelený háj; vetrík sa vkradol v náruč jeho a dýchal čerstvým chladom. Diaľne domky skrývaly sa v spuste stromov.

V úzadí zjaví sa postava devy; blíži sa k lipe.

„Skoro som sa ťa zľakla, Martinko, tak nečakano prišiel si mi do očú,“ hovorí s milou výčitkou dievča, blížiac sa k šuhajovi.

Martinkom trhlo; nebol pripravený na svedka. Nevedel na chytro, jako skočiť v reč.

„Jakože si sa sem do tohto kúta dostala, Marka?“ pýtal sa napochytre.

„I mne si túto otázku vyňal z úst.“

„Ja som myslel, že ste ešte u richtárov; bol mi pridlhý čas, vzal som knihu a išiel pod lipy. A otec a matka už doma?“

„Otec už prišiel; matka zostala ešte tam; dnes som ja gazdinou;“ hovorilo dievča s malým úsmevom.

Zastali; inokedy ponad bežné predmety so smiechom prechádzajúci mladí ľudkovci, nemohli dnes najsť príhodnej nite na nadpradenia rozhovoru. Jejich myšlienky krúžily sa v mhlistom úzadí duše a tratily sa sami v sebe. Dievča zvrátilo zrak svoj na šuhaja; tento ticho stál. V očiach mu driemal svit nepokojnej dumy. Bolo mu tak sladko i boľno okolo duše; vzniklý nepokoj uhostil sa na počernavých ťahoch tváre, on nevedel rozkázať sám sebe. A dvoje očú deviných tak tklivo svietilo mu do duše a sladké zamretie prebiehlo telom šuhaja…

„Marienka,“ hovoril po chvíli, „už nás odídeš, otec hovoril, že ťa budú vydávať.“

Martinkov hlas znel neprirodzeno, priduseno. Bolo znať, že postráda tej čistoty, ktorá je vlastnosťou rovnováhy medzi telom a dušou.

Dievča pozrelo okom zvedavým na šuhaja a pýtalo sa:

„Už i ty to vieš, Martinko?“

„Viem, otec včera zpomínal.“

„Hm, všetci ma chcete vydávať, len ja jakosi nemám vôle,“ odvetilo dievča a pozrelo na šuhaja okom hlbokým, celú podstatu prezračujúcim.

Večerný vetrík zablúdil medzi hustú košať stromovia a uspával vlneným šumotom večernie chvíle. Marienka stála ticho. Bujné vrkoče ťažko jej visely na súmernom pliecku, polootvorené jahodové perny celými vlnami ssaly čerstvý vozduch. Večernie šero oblieklo mladú tvárku vo vzdušný šat belosti; bola krásna.

Martinkovi bolo sa ťažko zpamätať. Pocit obdivu zrodil sa mu v srdci, keď videl pred sebou devu, jako obstretá rúškom šera hľadí naňho okom hlbokým. Nikdy nevážil si jej krásu, nikdy nevenoval myšlienky prednosťam jej tela. Dnes zjavilo sa mu to všetko zrazu pred očima a v hlbinách dostihlo dušu jeho. Veľkosť prípadnej ztraty vznikla mu v modzgu a on, div, že nevykríkol. Prse sa dmuly, v srdce sa kradla horkosť a smysly sústrednily sa v dvoch zorniciach zraku. Len teraz vedel posúdiť sám seba, vysvetliť si ten nepokoj, ktorý zavládnul vnútrom jeho. Cítil, že má pred sebou bytosť nad všetko drahšiu. Nie priateľku, nie súdružku, nie sestru, no bytosť vrelých citov, sladkých snov, bujarých nádejí.

Zašla chvíľka; každý dumal o sebe, stáli bez slova.

„Teda ty nemáš vôle, nebudeš sa vydávať, Mariška?“ pýtal sa Martin; jeho hlas znel veselšie, v oku svitnula nádeja. Pristúpil bližšie.

„Nie, Martinko,“ odpovedalo dievča a dívalo sa uprene na šuhaja.

City Martinkove menily sa v pestrý kaleidoskop. Vznikaly a zanikaly, jako pokoj tichej hory rušený zvukami prudkého vetra. Blesk oživoval dmúcu sa hruď a v očiach vzňala sa nežná žiara vzbudených pekných citov.

„Ty neodídeš preč od nás, Marienka! Tu by bolo tak smutno bez teba. Ja by som ztratil dobrú družku — sestru…“ Hlas jeho doznieval v chvení; bol traslavý, dojemný.

Dievča sklopilo oči, malinové rty sa pohnuly, studený mrázik behal jej tielkom; nehovorilo nič.

„Marienka! a keď ti poviem, jak veľmi, veľmi ťa ja ľúbim a požiadam ťa, abys bola mojou, či mi tiež odopreš a povieš: nie? Ty si bola tak veľmi dobrá oproti mne…“

Martin zachytil rúčku devinu a kročil blížej; táto pritúlila sa šuhajovi; z pŕs vyronil sa násilno dusený vzlik, v očku zatriasla sa hojná slza. Ticho spočívala na blažených prsiach šuhaja.

„Nevezme mi ťa už nikto, Marienka moja?“ hovoril po chvíľke Martin. Hlas jeho doznieval blahom; bol obliaty pelom tých ideálnych okamihov, v ktorých duša mre i ožíva, víska i plače a s vďakou by dala i vavrín slávnych skutkov predmetu svetlých, sladkých snov.

„Nie, Martinko môj,“ odpovedelo dievča a okom nevýslovne slastným hľadelo na šuhaja; „ja radšej s tebou v biede, jako s druhým v bohatstve, radšej s tebou pešky, jako s druhým na zlatom voze,“ a sklonilo hlávku poznovu k šuhajovi, ktorý v svojom šťastí stál tu jako mohútna jedla naších hôr v tôni mohutných vrchov.

Ešte mnoho mali si čo rozprávať milenci. Okamihy letely, až dievča sa zpamätá a povie:

„Ale, poďme už, Martinko, už je čas. Mamička už doma, bude ma hľadať. Poďme…“

Chceli urobiť krok napred. Obráťa sa a k úžasu obydvoch zbadajú pred sebou matku. Vykročila zpoza lipy rovne pred nich.

Nastala trapná chvíľa.

Matkin zrak bol hrozivý. Prísno, tvrdo, jako z pod zeme hovorila: „Čo ešte človek nezkúsi. Moja dcéra na schôdzke s mužským. Že vraj Martinko môj, Marienka moja! Hm, hm; s druhým ani na zlatom voze a s týmto tu — hodila bleskom oka po Martinkovi — i pešky. A kde si sa to všetko naučila, dcéra moja? A potom sa svet čuduje, že z mlyna pýtači s posmechom odchádzajú. Poďže už, poď, nech sa o tom aj otec dozvie.“ Vzala dievča za ruku.

Zrazené dievča ticho šlo pri boku matkinom. Táto sa obrátila po chvíľke k Martinovi a skončila; „Ty, Martin, zajtra ráno bude ťa čakať majster na slovo. Má s tebou čosi prehovoriť.“ Hodila po ňom hnevivý blesk oka a zmizla s Marienkou v stromoch.