Z dúbravského mlyna

V dúbravskom mlyne neide to tak, jako predtým. Mlynár chodí zadumený, hovorí málo a obchádza každého, kto mu v cestu nadíde. Priebeh udalostí predošlých dňov zanechal stopy na jeho tvári a on neni vstave utlumiť v sebe pocit sklamania, ktoré prišlo v zapätí tých pekných úmyslov, jíchž strediskom bola Marienka. Mlynárka je podobne premenená. Na nikoho nemá priateľského oka; slúžka nemôže ani obstáť. Nič jej nespraví po vôli a Marienka, to predtým veselé a spevavé dievča je smutné a bľadé. Deň dňu podáva si ruky a z jej úst nepočuť veselého slovka a veselá pieseňka voľnému srdiečku jakoby odumrela. Práca jej ide hbyte i dnes od ruky, no niet v tom chuti, niet vďaky; jakoby si bezdušný stroj videl, keď monotonne vybavuje úkol svoj. Občasu vybehne do svojej komôrky a keď zíde dolu, jej oči sú červené, ona smutnejšia. Dobrý dedeček, keď svojho ľubimca takto vidí, jakoby mu žilu naseknul; zastane, zahľadí sa, nepovie slovka a ide von. Ani jeho smrkavý tabáčik mu nechutná; len nezbytný čakančok prudšie bije sa do zeme a on rozmrzený zavre sa do svojej izbietky a ani za pol dňa neukáže sa na vonok.

V dúbravskom mlyne neide to tak, jako predtým.

Martinko Kniha, stárek je preč. Po onom osudnom večeri nasledovaly ostré výstupy. Následok bol, že stárek sobral svoje veci, zaďakoval domácim za všetko a hodiac bôľny pohľad na uplakanú Marienku, odišiel preč a Boh vie, kam sa pobral.

„O stárka malá starosť,“ prehodil mlynár, vybral sa do mesta a neminuly dva dni, nový stárek bol tu. „I na vozy by som jich nabral,“ riekol, keď sa stretnúl s dedečkom. „Hm,“ rečie tento, jako pre seba, „ale Martinov nie,“ obrátil sa a išiel preč.

Mladý stárek zaujal svoje miesto vo mlyne a posiaľ nemá nik nič proti nemu. Za dva-tri dni sa udomácnil, privyknul. Chasa si síce pošuškáva, že je nevľúdny, pánovitý, no kto môže človeka posúdiť z videnia a mlynár, ten sa ver nemôže na neho požalovať. Má sa k nemu a majstrovej vľúdne, ochotne a s najväčšou úslužnosťou plní, čo mu ani za potrebné držia podotknúť ohľadom riadenia svereného závodu. A tak všetko by bolo dobre, keďby len dedeček a Marienka ukazovali príjemnejšiu tvár oproti nemu. Lež toto je to najhoršie; tu mladý stárek nemá šťastia a bárs jako sa usiluje, namáha, aby dal tomuto lepší obrat, predsa nie sú korunované kroky jeho úspechom. Neni tej maličkosti, ktorú by nevedel využiť, aby sa zavďačil jednomu lebo druhému, ale všetko nadarmo. Marienka je proti nemu odmerano chladná a dedeček tak ho vie obzrieť, že mu až kosti mrázom streštia a on, nechajúc výnsť v dym pokusy svojich námah, nemôže sa v blízkosti udržať a zmizne jako hmla na slnku.

Mlynár neni v tomto ohľade rovný s dedečkom, ba tu i tu nového stárka pochváli. Ľúbi sa mu jeho pilnosť, učenosť, rozumnosť a mnohoráz, keď príde v rodine reč na domáce záležitosti, spokojne kývne hlavou a usmeje sa. Samej gazdinej však na tom mnoho nezáleží, kto je stárkom. To je, dľa mienky jej, mlynárova starosť. Ten, lebo onen. Keď však nový prírast personálu v mlyne tak jemno obchodí s rečou okolo nej, tak uhladeno hovorí o všetkom, úsmev spokojnosti sadne i jej na tvár, no ona nedá to znať na sebe a myslí: „aby som ho vraj nepokazila.“

Lež poznať i premenu vedúcej ruky vo mlyne. Na všetkých vrecách vidno znak, opatrený tlačeným nápisom a firmou. Predošlý stárek písaval si cedulky sám. Múka na predaj zasiela sa na nové, novým stárkom opatrené odkupujúce miesto; prišlý stárek vyrátal, že potyk s novým kupujúcim závodom nesie o 15 % viac. Vnútri v dome jestvuje nová obchodná kniha. Starý stárek že mal zariadený závod po starosvetsky, a podriadený personál je prísno rozdelený.

Mlynár z prvu nedôverivo krútil hlavou, vidiac však, že jeho múka skutočne vynáša viac, uspokojil sa. Kedy tedy vtisla sa mu do pamäti pekná postava Martinkova, no to netrvalo dlho. Prišlý stárek postaral sa o to. Prúdom svojich rečí a ustavičným upozorňovaním na tú, lebo onú obchodnú záležitosť závodu, tak vedel upútať svojho principála, že už minulosti patriaca postava Martinkova vtisnutá bola do ďalekého úzadia a mlynár s úfnosťou do budúcnosti díval sa na svet, jako veľkými kročajami rúti sa v pred a v pred.

Míňaly sa týždne, utekaly mesiace. Stárek sa mlynárovi vydaril. Behom krátkeho času tak umno vedel sa vžiť v svoj úkol a tak šiel na vôľu mlynára a hospodyne, že títo sú s ním úplne spokojní; majú ho radi a chvália ho, že je pilný a svedomitý. Keď však tak príde reč na jeho múdrosť, tu si mlynár potíšku blahoželá, že dostal do mlyna súceho šuhaja a mnohoraz pripomenie, že jaký je rozdiel medzi terajším stavom mlyna a vtedy, keď v Martinkových rukách boly sústrednené nite závodu mlyna dúbravského. Keď tak schyľuje sa k večeru a domáci sadnú na preddomie na lavičku, tu stárek málokedy chybí. Jeho zkúsenosti o tom alebo o inom nemajú ani konca ani kraja. Všetko mu je známo, o všetkom vie. Najmä gazdiná by to nedala za neviem čo, keď môže počuť, jako sa za morom hydina dochováva, statok šľachtí, kŕmi a potom za drahý peniaz odpredáva v ďalekých krajoch. I do ženského oboru sa vmestí. O ľane, o konopách nepočula mlynárka ani od sto susediek toľko pekného, jako od neho. A to mu tečie všetko tak hladko, súvisle, že radosť ho načúvať; a to všetko tak sladko padá mlynárke, jakoby ju po líci hladkal. Keď však obyčajne koniec rečí čelí v tom, že sa vynesie chvályhodná náražka, týkajúca sa dobrého vedenia hospodárstva na ňu samú, tu ona, ktorá len pred pár časmi nechcela ho úsmevom uznania pokaziť, dnes sa premilo usmieva a nebojí sa, že to bude mať za následok, že stárek zvolnie. Myslí, že taký múdry človek zaslúži, aby sa mu čím tým osvedčila. Mlynár zas, neprestáva objavovať nové a nové duševné prednosti svojho stárka. Najviac ho ale zaujíma, keď nový stárek odhŕňa oponu svojich obchodníckych a priemyselných zkúseností. Tá závratná, vábna výša, smelé myšlienky, vykorisťujúci dômyseľ, nebývalým dojmom účinkujú na názory, v kolíske dúbravských hôr a dolín odchovaného človiečka; v jeho mysli rastie prelesť concepcií ohromných kupeckých rozmerov a náhle, smelými slovami vzbudená, tam a tam sa udavšími príkladmi rozohriata fantásia vidí tú ohromnú baňu zlata, ktorá na pevných základoch číslic založenej domyslivosti, veľkým umom dobrovoľne, samosebou v náruč padá.

Pri mlynskom kolese v bok pod tromi hustými lipami na lavičke sedí mlynár so stárkom. Je čas siesty po obede. Domáca chasa je na rybníkoch, gazdiná šla na nešpor a dedeček driemka v svojej izbietke. Zabraní sú v tuhý rozhovor. Na bľadnastej tvári stárkovej badať sebavedomý úsmev a neisté oči často odpočívajú na mlynárovi, ktorý pozorne načúva.

„Dnešné časy sú časmi pokroku,“ pokračuje stárek, „oni vedú umných k rýchlemu zbohatnutiu. Veky tie, v ktorých priemyselník krvavým potom dral sa za pár grošmi, minuly, a slúžia len na to, aby zaznačené v knihách zrelému umu slúžily za látku k poučeniu. Všetky tie cesty, po ktorých priemyselníctvo predkov kráčalo, boly len bojom o podmienku bytia. Priemysel našich dňov má druhý účeľ; jeho cieľom je nadobývanie bohatstva. Obrovský vývin obchodu, nerozmerné vyspenie ľudského ducha, istá predtucha v zdar podniku, dáva novým časom smer nový. Dnes treba len myšlienka, no myšlienka na nezvratných čísliciach istoty spočívajúca a státisíce sa hrnú, jako voda na mlynské koleso. Priemyselník bol vtedy pilnou včelkou, uspokojil sa s grošovým zárobkom a bol rád, keď mohol žiť; dnes kto sa chce udržať, ten musí napredovať, musí mať zrak orlý, predtuchu bystrého umu a myseľ zdravej duše. Len týmto podmienkam je svet otvorený. My dnes píšeme silou hromu a cestujeme parou.“

Stárek pozrel na pilno počúvajúceho mlynára; ústa jeho nastrojily sa k sebavedomému úsmevu. Dalo sa zbadať, že je spokojný s úspechom. Rozložil sa voľno po lavičke.

„A jako sa dá vaše tvrdenie umožniť, keď nemáme toľký kapitál, jako vyžaduje podnik na pr. väčší?“ spytuje sa trochu zamyslený mlynár.

Stárek sa usmial. Bolo vidno na ňom, že bol pripravený na podobnú otázku; odpovedal:

„Dnes i to možné. Keď sa rozhľadíme po svete, vidíme, že každý druhý tretí priemyselník, ktorý dnes státisícami vládne, začínal málom. Práve tento zjav nesmie sa púšťať z očú, keď hovoríme o nevyčerpateľnom prameni tohoto odvetvia života. Vývin ľudskej spoločnosti podáva každým dňom novú hmotu podujímavosti ľudskej. Umom a rozhľadom obdarený priemyselník, ľahko nájde súcu postať na vyvinutie svojich síl. Na reálnych základoch spočívajúci rozvrh podujatia, nájde svojich priateľov a peňažité ústavy radi podporujú zdarné podniky. A v týchto posledných slovách leží kľúč rozlúštenia vašej otázky. Malý šťastný začiatok napomáhajúca istina a výhľady čisté, skvelé.“

Mlynár nerozumel úvahám spoločníkovým. Za oponou jeho mysle kmitaly sa jedno za druhým vzbudené pochopy, no nemohly sa konsolidovať v úplný celok. Nehovoril nič a zvedavo pozeral na stárka, ktorý pozorujúc úspech svojich slov na svojom majstrovi, zbadal, že výsledok len preto vystal, poneváč užíval dôkazy odvodené. Aby zostal cieľu verným, pokračoval:

„Uvediem vám príklad. Mesto N… kde som dlhší čas pracoval, malo objemné bukové lesy, ktoré kúpil podujímateľ B… a začal rúbať siahovice. Ťažký vývoz a neprajná poloha natoľko boly na prekážke podujatiu, že neminul rok a podujímateľ prišiel pod konkurs. Môjho bývalého šéfa brat pustil sa z novu do toho, odkúpil na splátky tieže lesy. Umný človek zbadal, že na blízku niet kamenouhelných ložísk a že uhlie bude mať odbyt. Založil veľké uhliská a ľahké uhlie o mnoho ľahšie dodával na určené miesta. Keď obecenstvo videlo, že podnik má bezpečné začiatky, poskytlo peňažných prostriedkov a to, čo jednoho zakopalo, druhému dopomohlo k bohatstvu. Spomínaný podujimateľ je dnes jeden z najbohatších priemyselníkov toho kraja.“

Mlynárovi zdaly sa slová stárkove. On ku sfére starootcovského žitia a umu prikutý človiečik, nemal príležitosti nakuknúť za oponu smelých obchodných plánov vo veľkom; nemyslel ani, že to možné. Ležalo to von z kruhu jeho zkúseností, nestaral sa o to. Dnes ho stárek voviedol do neznámeho sveta, v ktorom všetko dýchalo vábivým cvengotom tisícov. Smelé, ľudského ducha vo veľkom zamestknať schopné perspektívy, vždy majú lákavý účinok na prírodu ľudskú. Usilovnému mlynárovi sladko padlo načúvať plány vysokých úmysľov, no zastaralý, v jeho duši zakrnelý zvyk žiť zo dňa na deň, silno sa staväl proti novotám, ktorým on nie veľkým priateľom bol. Lež slová stárkove znely tak presvedčujúco, isto, ohnivo, jeho dôkazy boly tak isté, že ťažko bolo odolať prúdu reči. Provinciálne názory tratily sa, mizly v slnku veľkolepých hypothés. On dumal, myslel.

„Je to síce ťažko uhádnuť a vypočítať istý zdar podniku,“ hovoril po chvíľke stárek. „Najšťastnejší sú v tomto ohľade kupci so zbožím a múkou, tých osoh je istý.“

„Jako je to možno?“ pýtal sa z myšlienok vyrušený mlynár.

„To je veľmi ľahko,“ odpovedal stárek. „Môj bývalý šéf v R. tiež touto cestou prišiel k majetku. Keď som k nemu prišiel, jeho mlyn bol zanedbaný. Mlel pre ľudí. My sme mlyn zdokonálili a múku sme vyrábali na predaj. S vytrvalosťou doviedli sme to tam, že dnes mlyn jeho je prvým v meste a obchod sa deň na deň šíri, veľadí.“

Mlynár zostal zvedavým. Mimochodom prišiel mu na myseľ i jeho závod. V úzadí duše zakmitlo sa mu slabé svetlo: bola to vzbudená nádej. On nebol nikdy skrblíkom, skupcom, no neváhal hodiť prácu svojich rúk na obeť i dňu i noci, keď sa jednalo o pekné výhody a výdatný kupecký zisk. Práca je povolaním človeka, riekaval často svojim ľuďom. Prečo žeby on nepoužil dobrej príležitosti a neobetoval snahy aspoň tou mierou, jako jeho sily stačia. Prečo by on mal byť včelkou, keď orlom byť mu nikto nezakáže?

Stárek nechal mlynára rozmýšľať; ticho sedel vedľa neho a významne sa usmieval.

„A jako ste zaobchádzaly so zdokonalením mlyna a závodu?“ pýtal sa zvedavo mlynár.

„Vystrojili sme mlyn vo vnútri, zaopatrili sme ťažké zbožie a našli sme isté odkupujúce závody na odpredaj múky. Sila vody sústrednila sa v nových zemplínskych kolesách a ocelových valcoch, zakúpili sme amerikánske pytle a ostatnie prišlo samo sebou.“

„To pravda stálo mnoho peňazí?“ vyzvedal sa mlynár.

„Mnoho i málo; mnoho, keď berieme povrchne; málo, keď hľadíme na zisk. Tisíc zlatých dostačilo a mlyn za dva roky sa vyplatil a na tretí niesol 45 % od sta.“

„A závody ktoré múku odkupujú ťažko je vynájsť?“

„Jako komu,“ odvetí stárek. „Kto má známosť a zbehlosť v kupeckom svete, ten má podobných závodov na každý prst najmenej desať. Podmieňuje sa však vždy dobrý produkt; viete,“ hovorí ďalej, „že zdar podniku leží v odpredajnej látke. Kto má túto, ten sa nemusí starať o šťastný výsledok. To ide jedno z druhého. Tak na pr. mlynári len z dobrého zbožia melú dobrú múku a mlynár, ktorý chce šťastlivo viesť obchod, musí mať v prvom rade dobré zbožie a na druhom mieste mlyn, ktorý dobre mele. Inšie nenie zapotreby; ostatnie príde samo sebou.“

Už sa bolo zvečerilo; Marienka s dedečkom prišli z poľa, za týmito vtiahly na dvor senné vozy a zápäť za nimi veselí robotníci so spevom. Mlynárka vyšla na dvor, gazda mlynár šiel ku senu a stárek ztratil sa vo mlyne.

„Bude treba na zajtrá ešte mnoho ľudí, Marienka?“ pýtal sa mlynár.

„Ešte ani za dva dni nezrobíme, ňanko,“ odpovedalo dievča.

Ztmievalo sa. Na dolinku zaľahol jeden z tých príjemných letných večierkov, ktoré v našich krajoch tak skvostne venčia tichosť pozdných hodín. Svätojánska muška s trasľavým svetielkom blúdila po tichom priestore dvora a mesiac bľadým svetlom značil obrysy okolných stavieb. V izbe ešte dlho bolo svetlo. Mlynár dokončieval prácu dňa. V jeho hlave rojily sa myšlienky prudko a duši zanechaly reči stárkove stopy hlboké.

„Prečo by som nepodal ruky šťastiu,“ hútal sám v sebe. „Neoškodím nikoho, neublížim nikomu a keď môžem viac vyťažiť z práce svojej, prečo by som to neurobil? Uspokojujem sa s malým výrobkom dňa a zrno zisku berú druhí. Prečo by som požehnanie usilovnosti nemal stráviť ja? Jako neskoro otvárajú sa mi oči!“

Mesiac ešte dlhú púť musel prekonať na modrej báni všehomíru, kým svetlo v mlyne uhaslo. Mlynár až v tuhej noci líhal na lúžko. Zkúmal rozpoloženie a myslel.