Z dúbravského mlyna

Mlynára a stárka niet doma; odišli na dolniu zem zakúpiť zbožie a majú sa vrátiť okolo týdňa. Nateraz dedeček má v rukách správu mlyna. Stárek zvíťazil. Dalo to práce mlynárovi, podmaniť i svoju ženu predsavzatému cieľu a získať ju na svoju stranu. Zprvu nechcela o tom ani očuť, neskoršie stala sa popustnou, až prišlo na to, že mlynárovi podarilo sa ju presvedčiť, že v podujatí neväzí nič zlého, lebo na zaokrytie prípadnej ztraty zabezpečuje stárek tisícku, a zbožie samo v sebe nikdy tak upadnúť nemôže, žeby zostalo bez ceny. Dedeček sám nevedel o veci ničoho. Mlynár, obávajúc sa oposície, nehovoril pred ním nič, mlynárka, návodom mlynárovým, mlčala podobne. Dedeček vedel, že sa síce jedná o kúpe zbožia, no v mienke, že zásoba nebude obnášať predošlých zakúpení presahujúcich rozmerov, zostal verným svojmu predsavzatiu a mlčal tiež.

Dni sa míňaly rýchlo; vo mlyne čakali každým okamihom na príchod mlynárov a túžobne hľadeli na žiaduci okamih návratu. I prichádzal týdeň ku koncu; mrkalo sa. Chasa mlynárska pracovala okolo múky, domáci sedeli v izbe pri večeri. Prúd reči tiekol okolo očakávaných, až zrazu otvoria sa dvere a dnu vstúpil mlynár na nepoznanie zkynožený. Tvárou mu viala smrtná bľadosť, oči mal hlboko vpadnuté a zdal sa o dlhé roky starším.

Domáci vstali, zkrikli. Z tvár zmizla vzbudená radosť, nastalo trapné zdesenie. Mlynár klesnul na blízku stolicu a s výkrikom: „Bože môj, Bože môj!“ zakryl si tvár a plakal.

Prítomní shrkli sa okolo neho. Jakoby šmahom, každý tušil ohromnú možnosť nešťastia i nevedel, čo v rýchlosti má počať. Boľastný, usedavý vzlik ženy a dcéry rozlial sa sieňou a vo výkriky zavolanej pomoci miešaly sa bôľne zvuky pohromou stihnutých duší.

My spusťme oponu na trapné scény rodinných čiernych okamihov a pôjdeme za Martinkom.

V ten osudný večer, v ktorom toľko pekných nadejí a žravého bôľu dáno bolo v údel vnútru jeho, nútený svojím svedomím, sobral sa a zanechal pekné miesta detinstva a milých upomienok, jako myslel, na vždy.

V duševnom pobúrení nevedel z prvu, kam cieli. Hlava mu horela ohňom tisícich bôľov, trpké myšlienky krútily sa hrozive, jako prudký vír v závratnej zátoke bezuzdnej rieky a on samovoľne obrátil smer krokov k mestu. Jeho známi prijali ho vľudne a dozvediac sa o jeho položení, zaopatrili mu prácu vo mlyne. Nebolo mu ani treba viac; usilovnému a svedomitému človeku, najtiaž poskytnúť miesto, kde by schopnosťam svojim mohol dať dostatočného výrazu; ostatnie príde samo sebou. O jeho budúcnosť postarajú sa tí, ktorým na tom záleží, aby zúžitkovali sily dobré a poskytli jim zodpovedajúce pole učinlivosti. To isté dialo sa s Martinkom. Jeho odporúčajúce vlastnosti získaly mu dôveru a jeho čisté ruky a zručnosť pojistily mu dobrý chýr; on napredoval a výhľady braly na seba podobu peknej budúcnosti. Zachoval sa. Rozvyklanie jeho duševného mieru nedalo kalný smer jeho životnému povolaniu; on sa neztratil životu. Výhody mestského života použil k svojmu prospechu. Bol živým údom priemyselných a obchodníckych jednot a bral činnú účasť na vnútornom rozvoji účinlivosti spolkovej. Jejich školy a knižnice poskytovaly mu bohatú látku k ustáleniu, doplneniu a rozšíreniu duševného obzoru a po roku vidíme ho čo duševne zrelého a ustáleného mladíka s priamym smerom do mhlistej budúcnosti.

Je vo sviatok po poludní. V závode je ticho a Martin použijúc svobodnej chvíle, zašiel do svobodna. Tu v náručí tichej prírody cítil sa voľnej; hukotom mestského života unavená myseľ nachádza v sytej zeleni okolia siliacej poživy a on kráčal voľno, ticho vopred. Obrazy ďalekej a blízkej minulosti obklopily mu dušu, on samovoľne oddával sa vzniklým spomienkam. Porovnával prítomnosť s minulosťou. Vzňaté pochopy hádzaly na pláň jeho duše ťažké, mhlisté tiene zašlých dňov a z úzadia duševnej dielne myšlienok vystupoval milý kút jeho detinstva, záhorský mlyn, a oslnený poetickým nádychom útlych spomienok, kmital sa mu pred zrakom jeho a týkal sa hlbokých duše skrýš. Nežná pamiatka na bytnosť sladkých túžob, na Marienku nabývala v mysli jeho čím diaľ tým určitejšej podoby a s ňou zkrsly city dumné, také, jako asi nad ztratením srdcu nevýslovne drahého predmetu citievame. Dobrý dedeček, mlynár a mlynárka a s týmato dvoma úzko spojené poslednie dni pobytu jeho vo mlyne vznikly a miznuly pred zrakom jeho.

Slnko zapadalo. Tlupy výletníkov poberaly sa zo susedních vrškov dolu domov. Cestou vracaly sa celé zástupy, on s nimi vrátil sa zpät a dojdúc do mesta, zmiznul v labyrinte ulíc.

Príjemné šero dýchalo v izbietke. Cez otvorený oblok vnikala rôzna vrava ľudí a posledné zbytky papršlekov slnečných barvily steny jasnými pruhy menistých predstáv. Na dverách tiché klopanie. Dnu vstúpi dedeček a záhorský mlynár.

Výraz najväčšieho prekvapenia narodil sa Martinkovi na tvári. Vyskočil a išiel v ústrety; „dedečko, ňanka“ znelo striedavo, udivene z jeho úst.

„Martinko! keď sme ťa už len našli,“ volal radostne dedeček. „Skoro si už na nepoznanie. Jako sa ti vodí?“

Martin sa nevedel zpamätať. Nebol v stave sústredniť myšlienky, toľko prekvapení sosypalo sa na jeho hlavu.

„Prišli sme pre teba, Martinko,“ končil dedeček.

„Prišli sme ta volať k nám,“ chápal sa prvého slova mlynár. „I majstrová ti vzkazuje, aby si prišiel.“

„Aj Marienka ťa čaká.“

Rozluštenie tohoto netušeného obratu nasledovalo len večer. Mlynár šiel pozreť známych a dedeček, použiv okamihu, vyrozprával všetko, čo sa odtedy v mlyne zdalo. Mlynár zapletúc sa do osýdel stárka, sadnul na lep a vybral sa so stárkom na zbožie. Dojdúc na určené miesto večer, odobrali sa na odpočinok. Ráno, mlynár sa zobudí a stárková posteľ prázdna, hľadá toboľku a toboľky nikde nič. Podvodník použil tmu noci za prostriedok a uklznul, Boh vie kam. Zaviedlo sa vyšetrovanie, no doposiaľ bez výsledku. Teraz nevedia si vo mlyne rady. Dlžoba na mlyne zavisla, stárkov bolo tam od tej doby už asi šesť a ani s jedným nebolo na vydržanie. Mlynár nevie, kde mu stojí hlava, mlynárka plače a Marienka je smutná.

Tu sa dedeček nachýlil a mnoho, mnoho šuškal Martinkovi. Muselo to byť čosi pekného, sladkého; Martin sa veselo usmieval a bol nápadne dobrej vôle.

Svitlo ráno; dedeček a mlynár odišli. Martinko musel zostať do uplynutia mesiaca.

*

A zase sa slnko usmieva nad mlynom dúbravským a zase krúťa sa kolesá veselo a zase plyne život vo mlyne nenutene. Martinko sa vrátil, Marienka oživla a dedeček cupká so svojím čakančokom a zase obzerá, dozerá. Bývalý stárek má v ruke celý závod; mlynár sa oň ani neobzre; hovorí, že on už vymajstroval a mlynárka sa nehnevá, keď vidí Marienku s Martinkom v záhrade si pošuškávať; usmeje sa a ide ďalej. Najveselšie to ale vyzeralo o mesiac. Tu mlyn vzal na seba tvárnosť slavnostnú a sviatočne oblečení hosti s usmievavými tvárami dochádzali do mlyna. Dedečko obliekol dvanásťlímcový kepeň, vytiahol zo šuplatky nedeľniu striebornú pikslu a išiel medzi hostí. Tu bolo už všetko pohromade. Slávily sa Marienkyne oddávky. Keď sa všetko udomácnilo, dedečková dobrá vôľa dostúpila vrcholu; radosť mu sedela na každom pohybe, ktorý urobil a veselosť na každom slovku, ktoré povedal. Sedmero požehnaní prosily jeho ústa, keď kládol ruky na svojich ľubimcov a všetci, ktorí ho poznali, tvrdili, že ho ešte nikdy nevideli tak veselého a jarého, jako dnes.

A mám vám rozprávať i ďalej?

Utekaly tie časy tokom bystriny, letely dni, mesiace nad dúbravským mlynom, jako oblaky, prudkým vetrom hnané, v diaľ a šír. Martinko a Marienka sú už svoji a žijú ticho, pokojno. Šalanda býva zimošnými večierkami zas plná; staré, známe tváre sa vrátily. Je tu i sused a prikladá si uhlík do fajky a štebotavá Zuzka zas rozpráva, že videla včera na „studienkach“, jako sa Víly krútily a spievaly, a hovorí, že ktosi umre.

Martinko, keď mu čas dovolí, kukne tiež medzi známych; obyčajne donáša knihu a čítava. Zuzka povedala, že jich má toľko, že kým by jich prečítala, i oči by jej vytiekly a čuduje sa, jako to tí „pisári“ môžu toľko napísať.

Dnes jim to veľmi sa ľúbi, čo Martin predčituje. Smejú sa a ospanlivý sused nevie ani kde je od smiechu. Slzy mu cícerkom tečú po tvári, on si jich päsťou, rukávom utiera a prísahá sa, že to musel byť veru za pisár, čo to vedel tak pekne napísať; on by to vraj nenamaľoval, čo by si hneď ústa až po uši zahovoril.

Domáci sa smejú. Marienka sa pritúli k svojmu mužovi a smeje sa mu do očú. Sú šťastní; dedeček nie nadarmo prosil na nich sedmero požehnania.