Ahasver pri mori na svitaní. V úzadí Básnik a Žena. Sbor.
SBOR (skanduje):
Ohnivý vták
sa vznáša z vĺn,
a norí zrak
v hukot a žbln.
Plamene hôr
otriasa z kriel,
a hor’, a hor’
by letieť chcel…
Ohnivý vták
pier zlatých dbá,
jak na vlnách
sa kolembá.
Podpáli svet,
pahreby dosť!
Stavia ti hneď
strieborný most.
Ohnivý vták
rozsieva svit,
tmy plaší mrak
a volá žiť…
Šveholí v šír,
šteboce v diaľ,
oblieka v pýr,
čo život dal:
hĺbky i výš,
až do neba,
I pre teba!
AHASVER (sedí na brehu; zadumane hľadí na jagavú hladinu):
Pre mňa? Ó, pre mňa vzchádzať nemusíš ver’.
Srdce jak kameň, nie jak suchý íver!
Nezapáli sa tvojich očí leskom,
márne na vznášaš poli na nebeskom,
márne zôr šumot prší z tvojich krídel!
Ja videl som to dávno — všetko videl.
Len výsmech rinčí v každom tvojom slove,
a pieseň pichá, v duši kruto klove.
Kým úsmev tvoj sa s šírym svetom mazná,
ja viem, si robíš z neho blázna — blázna!
Hľa, tvoje sľuby! Tvoje ilúzie!
Pre mňa? Hoc v eben čierny môž’ sa zmeniť!
Mne západ sto ráz milším, než tvoj zenit.
Kladivom kliatb by rozbil tú tvár tvoju,
čo budí zo sna, vedie k nepokoju,
na črepy rozbil, na drobučké črepy…
Nech nepozbiera nik ich — nepolepí!
Za všetku bolesť, ťažké utrpenie,
ku čomu lúč tvoj zbúdza, ženie — ženie,
za diabolský checht v chladnom vytrezvení,
za sklamania čiaš, čo sa jedom pení,
za veľké deje, scvrklé na ledačo,
za zamúrené — večné: — Načo? — Načo?!
Pre mňa? — Nač’ ja mám vzozrieť ku nebesám,
keď pod bremenom rokov klesám, klesám?!
Vyhriebol som si hrob už neraz prsty,
a jednak ma len tá zem neprepustí:
zabúdať nesmiem, žitia ťarchu zložiť,
a môžem sto ráz umrieť — musím ožiť!
Doplazil som sa večnosti až k dverám,
hľadám smrť… smrť… smrť… Jednak neumieram,
prekliaty!!
(Vystúpi Básnik. Pod rozkvitnutým šípkovým krom Žena. Spí na pažiti.)
BÁSNIK:
Prekliaty? Kto? Ja?!
AHASVER:
Aj ty, chlape, vedz!
BÁSNIK:
A ozaj, prečo?
AHASVER:
To je moja vec!
BÁSNIK:
Ká odpoveď? Čo také reči stoja?
Keď v tom i ja som — tá vec je i moja!
Tak prečo? Kliatba tlačí k zemi? Vieš?!
Nuž prečo? Prečo??
AHASVER:
Preto, že žiješ!!
BÁSNIK (skanduje si):
Ach, žiť
sladko je,
z čiaš piť
nápoje,
čo dá zem!
Jesť med
z krásnych pier,
letieť
vo výš sfér —
to ja chcem!
Cítiť
slnka lúč,
schytiť
na náruč
kvieťa snop…
Z výšky
zamávať,
hĺbky
poznávať
všetkých dôb!
Spevu
zvuky čuť,
hnevu
skúsiť chuť,
Hádku
zmeniť v dych
v chládku
rozkvitlých
jabloní…
AHASVER (okríkne ho):
Dosť, blázon, toho povyku!
Veď robíš to len zo zvyku…
Pre svojich rýmov zvučnú spiež
svet šíry klameš — seba tiež.
Čo vskutku cítiš, nevie nik,
keď od pera si nádenník.
Zrieť všetko v svetle — jasavé?
Netrafiť klinec po hlave…
ísť miesto horou — rákosím…
BÁSNIK:
Och, to si veru vyprosím!
AHASVER:
Ako chceš!
BÁSNIK:
Sveta skúsil som…
Znám život dobre, aj čo v ňom:
kde je tu peklo a kde raj!
AHASVER:
Hľaď na more — to ospievaj!
Tú jeho dravosť pažravú,
tú bezdnú, chladnú hĺbavu,
jej búrky, slané výpary!
BÁSNIK:
Ach, vidieť, už si pristarý!
Na čele tvojom vrások tieň
a oči — ľadu priehlbeň,
vlasy a brada — povesná.
Nuž — i reč tvoja čudesná.
Ja ospievať dnes taje dna?
Viem, úloha to nevšedná.
Však vďaka, starček, za radu,
keď ja mám hlbšiu záhadu!
AHASVER:
Kde? Akú?
BÁSNIK:
Kvetom ľalie
pod šípkovým krom — hľaď — snije!
(Podídu k spiacej a zastanú nad ňou.)
AHASVER:
Pod šípkovým krom? Čo to len?
ponorené a v sladký sen?
Ach, žena! Ženské zviera to,
a vystrojené bohato
na žitia lov, čo zaistí
preň nový úspech v koristi…
Kvitne i vo sna horúčke!
BÁSNIK:
Hľaď, jak má telo sladučké!
AHASVER:
Hej, dúhou skvie sa ihravou,
však sladkosť fárb len otravou,
čo prv či neskôr umára.
Je veledielom figliara,
čo vyfígľoval celý svet.
Až hrozné na to pomyslieť!
Tie vnady? Prosté vnadidlá,
by vášnivosť žiť nestydla.
Za bozkom život, za tým bozk!
A cestou všade ľudských trosk,
BÁSNIK:
Hľaď na tie nôžky! Krásne sú!
AHASVER:
Však tam, kde tie raz postoja,
niet mieru viac, niet pokoja,
a nový život vypučí
na lone, v mäkkom náručí.
A život nový — nová strasť,
jak s ružou šíp, tak musí rásť.
Len výhra, ak sa nevzbudí…
BÁSNIK:
Hľaď, snehový bel na hrudi!
AHASVER:
I bel pŕs ľahko opadá!
A to je tvoja záhada?
Prameň zla, čo zlo premiesti
na vyšší stupeň bolesti,
a čo by zhaslo pomaly,
to novým ohňom zapáli.
V tom poklad žitia? Okrasa?
BÁSNIK:
Jej vlásky — hľaď — jak vlnia sa!
AHASVER:
Čoby len vlasy! Chodníky!
Rozmarov má, nie — logiky.
Pravopis nezná, zriedka kráť.
Len skoky vie si vyrátať.
Jak šelma vyliezť z diery von,
milovať — strápiť napokon.
Hej, beda, koho zaskočí!
BÁSNIK:
Pozri jej, pozri na oči,
sclonené riasou… V líčku nach
a nežný úsmev na ústkach!
Ty katíš sa, kým ona sní:
bols’ iste v láske nešťastný!
No, ak tá oči otvorí,
i teba, starček, pokorí!
AHASVER:
Mňa? Myslíš, chlapče, azda mam
tých očí dávno nepoznám?
Nebol som mladý ako ty?
Neviem, čo lásky lakoty?
na svete mohlo ticho byť!
Nech nezúri sŕdc mánia,
dnes netrápim sa ani ja!
Nekvília ľudstva problémy —
a raj je — raj ver’ — na zemi!
Ba nechvejú sa v portiu
šťastní, čo ešte nežijú.
Rozumieš tejto príučke?
BÁSNIK:
Krásne má oči! Modručké!
AHASVER:
Hah, blázon! Tebe rozprávať!
Prekliatou nech i moja mať!
Pristaviť načim žitia tok —
a zničiť jeho počiatok!
Hoc ti i druhou, prekrásnou —
do mora s ňou!
BÁSNIK (skočí):
Do mora s ňou?
Stoj! Nieže! A tak pospolu!
(Stane mu do cesty.)
AHASVER:
Iď! (Odsotí ho.)
ŽENA:
Pomoc! (Básnikovi.) Teba chcela by!
AHASVER:
Iď! Proti mne je prislabý!
Ta!! (Odsotí ho.)
BÁSNIK:
Ach, ty krásna, spanilá!
ŽENA:
Čo som ja komu zrobila?!
AHASVER:
Mne dosť! I svetu, nestvora!
Do mora s tebou! Do mora!
(Vlečie ju na skalu a zhodí.)
ŽENA:
Í!!!
BÁSNIK:
Zločin!!!
AHASVER:
Prehrals’ v súboji!!
BÁSNIK:
Bez nej žiť — pranič nestojí!
(Skočí za ňou.)
SBOR:
Rev, more, rev,
vylej svoj hnev!
Zrúť sa jak múr,
Hľa, v pazúroch
máš obidvoch!
Tak žitia taj
dnes pochovaj!
Hoj, koľký boj —
o život svoj!
Prekliaty dej —
o život jej…
Vôd búri val,
pruží sa sval,
no chyce prúd
vo večna súd…
Bah, čo to zrieť?
Nesú sa späť
na chrbte vĺn!
On pre ňu čln…
Polapil ju,
zachránil ju!
Prehral si ver’
hru, Ahasver!
AHASVER:
Nie, neprehral som! Vôbec nie!
Žiť — nie je výhry znamenie…
(Básnik a Žena premočení zastanú.)
BÁSNIK (Ahasverovi):
Tak vidíš, tu sme zamálo.
Rev oceána ďaleký!
ŽENA (pritúli sa k Básnikovi):
Tvoja som, celá — naveky!
BÁSNIK (Ahasverovi):
Počuješ? To tvoj osud znie!
Prehral si, prehral žalostne!
Ty neustúpiš z cesty, viem,
však tkni sa jej — ťa zabijem!
AHASVER:
Hahaha-haha!
BÁSNIK:
Smej sa! Nech!
Mňa nepomýli ten tvoj smiech!
AHASVER (ironicky):
Jak nesmiať sa? Nuž zdrť ma, zdrť!
Veď celé veky hľadám smrť…
a zriem len vášeň zbláznenú
v pohľade muža za ženu!
Preklínam peklo, lež i — raj…
Chceš ju mať? (Ukáže na Ženu.) Teda maj si! Maj!
Za každý jej bozk zaplatíš…
Za úsmevy… za oblapy
raz umorí ťa! Utrápi!
Jak nadchnutie je pre teba,
jej zasa tohto potreba.
Nuž uži si s ňou, čo dá zem!
Ešte ti niečo ukážem
z jej úloh, veľkých snažení —
a píš si básne na ženy!
Vrhnú ti srdce na oheň?
Ahasvera si pripomeň!
BÁSNIK:
Našiel si v klbku duše — niť.
Tak dobre! (Žene) Drahá, poďme žiť!
Jak je ti meno?
ŽENA (koketne sa usmeje):
Viera! Vhod?
BÁSNIK:
Ó, iste! Iste! Vierka, poď!
O autorovi
Martin Rázus
básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz
Galéria obrázkov
Obrázok
