Na morskom brehu pri západe slnka. Básnik a Žena, neskôr Pútnik-Ahasver.
SBOR:
Ohnivý vták
sa spúšťa z hmiel
jak dníčka vďak
vĺn na oceľ.
Rozkrídli jas
chmár nad kiosk:
posledný raz…
posledný bozk…
Ohnivý vták
blkoce, plá —
jak rudý mak
cez rudé sklá.
Zvoniaci spev
dunivý sbor,
smev, dievčí smev,
vzdych na úmor.
Ohnivý vták:
beh života!
Jak vzíde — tak
dokolotá.
Tam, kde mu vhod,
zosadne si,
hladinu vôd
rozkolesí.
Hra znovu zhrá,
z rán — trváca —
za večera
dokrváca…
ŽENA: (díva sa na horiacu hladinu. Vedľa nej Básnik na pažiti. Po ťažkej chorobe — spí.)
Fárb nádhera? Nuž pre mňa? Aký nápad?
Nie oheň môj ty nesieš, smutný západ!
Ak pobavíš zrak, čo však z tej hry zisku?
Preds… mŕtvola len zhára na vatrisku,
a napokon z vĺn leda nôcka sivá
sa pohľadom mdlým do sŕdc chladno díva.
Smrť hľadí, len smrť — svojím pod spôsobom.
A oceán? Je šírym, tajným hrobom,
v ňom nemo tonú nádejí až centy.
všetkému, čo tu našlo živé telo,
a utonulo, márne — odumrelo!
Čo s tým — čo? Oči po záhadách pasú?
V ich kazematy nazrieť — dosť je času!
A jestli oddych volá — ohňom v zime,
pod chladnou kôrou dosť sa naležíme!
Žiť teraz načim! Využiť tú chvíľu,
čo od kolísky siaha po mohylu.
Z chvíľ — klásky, hoci korisť žitia žencom,
na zemeguli mŕtvej — živým vencom!
Ozdobou, zmyslom, cieľom k večnej méte,
kam ísť čos’ núti — hnetie, núti — hnetie,
a srdce k srdcu divné puto spája…
Tak našli sme sa v púti aj my dvaja…
(Odvráti sa od mora a pohladká zrakom spiaceho Básnika.)
Nielen pre bozk, ba ani chleba oval.
Ja ostala som, tys’ ma potreboval.
Keď zaľahla ťa nemoc ťarchou veľkou,
bola som tvojou spolutrpiteľkou,
liek niesla som ti, schládzala ti čelo,
by nepuklo to srdce, nezamrelo.
A slúchala som, jak ho myseľ metie,
raz Petrarca čo vraví, a zas Goethe!
Jak láska niekdy darom, niekdy zmijou,
čo zažil Puškin s krásnou Natáliou…?!
Keď prepadal ťa horúčky zlej nával,
ja slúchala som, tys’ mi navyprával.
Hej, chvíle horkosladké, čim hruď kojím,
a teším sa, že žiješ a žes’ mojím.
Ach, akým šťastím!
PÚTNIK:
Prázdna báj!
Len vykladaj si, vykladaj!
Čie šťastie myslíš?
ŽENA (ukáže na Básnika):
Jeho, hľa!
Z rúk smrti som ho vytrhla!
PÚTNIK:
A to ty, žena, šťastím zveš?
ŽENA:
Ó, iste!
PÚTNIK:
Zle mu rozumieš!
Tvoj Básnik zrel v raj úkosom.
Ty zamklas’ mu ho pred nosom.
A mohlo sa mu vybrieždiť!
ŽENA:
A čo ty vari nechceš žiť?
Smrť hrozná je!
PÚTNIK (skanduje si):
Ó, smrť
vzácny dar:
primknúť
očí pár,
vstúpiť v hlbín,
večných hlbín
tíš… tíš… tíš!
Biedne
telo striasť,
niť dopriasť;
spraviť hrčku
na rozlúčku.
Nemyslíš?
Plam — cit
zafúknuť:
skončiť
mĺkvo púť.
Ssuť sa zrazu
bez odkazu
v prach… prach… prach…
Riadkom
z prepychu,
v sladkom
oddychu
nechať čriepky,
žitia škriepky
v škrupinách.
Zhorieť,
ako vňať,
bolesť
nepoňať,
ani túžby,
ani súžby…
Mier… mier… mier…!
Kde nič
neznatné,
tam bič
nezatne!
Len to cíti
sveta sýty
Ahasver!
ŽENA (rukami zakryje si tvár):
Juj!
AHASVER (podíde k nej):
Čože?
ŽENA:
Znám ťa!
AHASVER (úškrnom sa blíži):
Hohó, pud!
ŽENA (postaví sa mu do cesty):
Čo chceš? (Ukáže na Básnika.) Spí! Mi ho nezobuď!
To jeho liek — v ňom žitia tok…
Stoj! Nepustím ťa ani na krok!
Nestrpím tvoju svojvôľu!
Iba cez moju mŕtvolu…!!
(Zdvihne päste na votrelca.)
AHASVER (ironicky):
Ach, myška, blýska očima!
A aké ostré zúbky má!
I zadrhnúť by ju dnes rád,
a ľúto mi jaks’ tých jej vnád!
(Siahne jej rukou pod briadku.)
ŽENA:
Iď!
(Udrie ho po ruke.)
AHASVER:
Hohó! (Ofúkne si prsty.) Vidím, sily dosť!
Však hneď ma prosíš o milosť!
ŽENA:
Ja teba? (Zas ho udrie.) V tom niet súvisu.
Či mužskí, i keď starí sú
a mráz už sadá na gamby,
nevedia ďalej od — hanby?
AHASVER (dotieravo):
A tebe medík tečie z pier…
ŽENA (odsotí ho):
Iď, nevieš, čo je gavalier?
AHASVER:
Nie veru!
ŽENA:
Škoda toľkých chvíľ!
Čomus’ sa teda naučil?
AHASVER:
To dozvieš sa hen na skale. (Pre seba.)
Jak krásne má tie okále!
Ká moc je len v nich? Víno? Chmeľ?
Aby sa človek nenazrel!
ŽENA:
No, iď už! (Posotí ho.)
AHASVER:
Žena, pomaly!
Bo raz-dva zletíš zo skaly.
Mdlým druh tvoj… Aká opora?
Pred ním ťa vrhnem do mora.
Nech vidí, slávny poet náš,
jak neslávne ty dokonáš!
A s tebou isto i tvoj plod.
Rodina! Možno — celý rod…
Hahaha!
ŽENA:
Krúž jak jastrab, krúž!
Nebojím sa ťa. Si ty muž?
Však umrieť chceš! Choď!
AHASVER (s ohňom):
Zúr, sa skať,
len raz sa mi daj pobozkať
a pôjdem…!
ŽENA:
Nie! Nie!
AHASVER:
Nečujem!
Nenávidím ťa — zbožňujem!
Hruď moja v tebe omladne…
ŽENA (vykríkne):
Preč! Ta preč, hrozný prístrachu!!
AHASVER (padne pred ňou na kolená):
Poď, korím sa ti do prachu!
Viem, mne si pravá protiva,
a tebou duch mi ožíva.
Preklínam ťa a — musím chcieť.
Rád by som ujsť a — musím späť.
Čo za čaro tu omotá?
Či tvrdý zákon života?
Poď, prosím…!
ŽENA:
Nie ja! Ber sa, ber!
BÁSNIK (sa prebudí, zdvihne sa na lakeť a prekvapený utiera si oči):
Ach, čo to? Veriť? Ahasver?!
ŽENA:
Chce mladým byť!
AHASVER (Básnikovi):
No, tentokrát.
Len raz ju… raz ju pobozkať!
(Žene.) Nie som mdlý — vekom
ustatý…
Chcem zhasiť pal, čos’ zažla ty…
Tá tvoja ženskosť!
ŽENA:
Stíš sa! Zmier!
BÁSNIK:
No, vidíš… vidíš, Ahasver,
nepovedal som? Pamätáš?
Nerovným boj… Hľa, tu to máš!
Zakázať žiť — to nepôjde!
Čo počneš proti prírode?
Veľriekou prúdi bytia tok.
Jak stavíš jeho počiatok?
Stroj, v behu ťažké kolesá.
Ak žena oči otvorí,
i teba, starček, pokorí…
(Ahasver, zakľaje, vzchopí sa a uteká na skalu.)
BÁSNIK (zavolá za ním):
Kam bežíš?
ŽENA (pritúliac sa k nemu):
Chôdza prisporá…
Ten v zlosti skočí do mora!
BÁSNIK:
Za ním sa! Žiť vraj — pustina…
Preklína, čuješ?
ŽENA:
Preklína
svet… nás… i seba… Aj svoj stín…!
BÁSNIK:
Nezrieť ho!
ŽENA:
Skočil do hlbín!
(Básnik a Žena vyjdú na skalu, opláknutú požiarom západu. Opretí o seba, hľadia na Ahasverov zápas v rozpenených vlnách.)
SBOR:
Vĺn valy: šust!
Vĺn valy: ujsť?
z hĺb kruto šomre
výčitiek pľušť.
Hej, Ahasver,
prúdu sa zver!
Ten odplaví — i
vráti ťa ver’.
Čo sudba strojí,
nezvrátiš v boji,
len šiju skloň — a
vezmi to, — ber!
Vĺn kotol vrie
zle-nedobre.
Vzkyp pien sa varí,
o korisť drie.
Márnym tu spech,
i ryk, i smiech,
i túžba zhynúť,
i krok, i beh!
To, čo ti dané,
nezmaria dlane:
vráti sa zbeh zas
na suchý breh!
Vĺn valy: šust!
Vĺn valy: pusť!
Tak žalm sa zdvíha
z tých dravých úst.
Zvuk hárf, i lýr —
vyráža vír,
i trúb a bubnov…
Čuj, všehomír!
čies’ ruky lejú
na taje vekov
západu pýr…
ŽENA (na skale s Básnikom):
Len peny vĺn vrú, belie soľ.
Kde on?
BÁSNIK
Hľa, prúd ho odniesol!
Však už ho vidieť bližšie, blíž…
ŽENA:
Kde je? Kde…?
BÁSNIK:
Azda nevidíš?
Hen!
(Ukáže prstom.)
ŽENA:
Aha! Nehynie!
Šibe sem, jak na delfíne.
BÁSNIK:
Márne smrť vlny nehudú.
Žiť musí — svojmu osudu,
i s duchom bytia nesvojím!
ŽENA:
A ja sa ho viac nebojím.
Ten starík nie je bez vznetu!
BÁSNIK:
Hľa, na brehu! Už je tu!!
AHASVER (otriasa sa z vody):
Čo to tu žitia za schéma?
Prekliate more, nechce ma!
Vyvrhlo ma, sťa pohonom…
BÁSNIK:
Hja, pod iným si zákonom.
AHASVER:
Ba pod dvoma: raz tým, zas tým…
Na všetko dvakrát doplatím.
I na vášeň, čo okradom (ukáže na Ženu)
vzplanula pod jej pohľadom!
BÁSNIK:
No, vidíš, jak si z neho pil,
hneď si ma trochu pochopil.
Len so ženou je celým muž.
I ty sa s dákou v svete druž!
Nie pre ten prameň ilúzi’,
čo zažne krv, tep rozdrúzi —
keď klesá duša umdlená,
dvom ľahšie znášať bremená!
v práci, tej práci — pre ženu —
s nadchnutia stálym tlkotom…
Veď ona vlastne životom.
Z nej pohnútka, čo zápolí —
vo fabrike, i na poli,
jak v básnikovej svätyni,
keď polieva mu vavríny.
Z nej vzpruha — stavať nový svet,
na krutosť borby nemyslieť…
Za cieľom ísť — krv hnať do žíl,
jak Tvorca večne uložil…
Zem zaisťovať pre hosťov,
plniť ju krásou, radosťou
a zdvíhať ducha nad hmotu…
viaže nás k sebe — k životu!
Až duch sa z tela vyprostí,
vleje sa v more večnosti,
a vystúpi hôr nad temä…
ŽENA (pritúliac sa k Básnikovi):
Hej, aj tam spolu budeme!
I dotiaľ však — čo život dá —
nevziať, by bolo preškoda!
Smev vôňu má, bozk medu chuť,
posilnia… zdobia ťažkú púť.
(Ahasverovi.)
Veď nech sa niet čím roztúžiť,
nebolo by tu komu žiť!
A príde prejsť i tvrdšiu stať?
No, musíme si odpúšťať.
Bo ľudia sme len: hriech, jak cnosť!
V tom diel náš! Naša budúcnosť!
Tak starký!
AHASVER:
Márne návody!
Som vrak len. Čas môj dochodí!
Kde kvetu niet — niet nádeje:
Deň môj sa skláňa… Pozde je!
Už idem…
(Opierajúc sa sťažka na palicu, odchodí preč.)
ŽENA (podopiera muža):
Hľaď, jak kráča v diaľ!
Už v temna plášť sa priodial,
sťa plápol na vôd hlbine —
hľa — hasne…
BÁSNIK (pozrie jej nežne do očí):
Aj on spočinie,
jak slnka henten zrudlý jas
No náš deň vzíde zajtra zas:
zniesť údery — ich odraziť.
Ak trpieť, však i víťaziť.
Žiť pre kvet! Strom, ten zo zeme —
my z — lásky!… Viera, ideme!!
O autorovi
Martin Rázus
básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz
Galéria obrázkov
Obrázok
