Gotická sieň v Parme. Veľký dubový stôl, na ňom pergamen a husie pero. Básnik Francesco Petrarca v tmavom kňazskom rúchu sedí pri stole. Siahne po pere a s blaženým úsmevom hľadí kamsi do ďaleka. Vojde Antonio.
ANTONIO:
Ach, koľko šťastia sála z tvojej tvári?!
A srdce mám ti zložiť dnes na máry?
Či vavrín slávy hen na Capitole,
keď Rím ťa venčil pri obdive stálom —
poetov veľkým panovníkom — kráľom?
Ká jar ti svitá? Pleť ti taká svieža!
Azda si získal priazeň u pápeža?
Či obkiadzajú obeťou ťa vonnou,
jak bývavalo mocných u Colonnov?
(Petrarca nezbadá Antonia. Siahne za perom a hľadí ako vo vytržení.)
ANTONIO:
Azda si zas, číms’ býval niekdy — na tom,
kým si sa nestal bielych rebelantom,
Francesco?
PETRARCA:
Á, to Antonio, tuším…
ANTONIO:
Uhádols’, majstre… ja som! Nevyruším?
PETRARCA (pozrie na neho priateľsky):
Ešteže! Čoby?! Návšteva mi milou.
I rozdeliť by rád sa s touto chvíľou!
Je taká krásna! Taká jedinečná!
Pozdravom zeme? Nie, nie! Večna! Večna!
Videl som ju, čo zažila vo mne vieru
a pomáha mi písať Canzonieru…
Jej oči hĺbku — viečka dlhej riasy,
okrúhle čielko, mäkké, zlaté vlasy,
bielučké rúčky, čo svet pre mňa zavrú…
Hej, Antonio!
ANTONIO (nakloní sa k nemu):
Lauru s’ videl?
PETRARCA:
Lauru!
Oprela sa mi — hľa, tu — o to ramä,
a krajina bola ako niekdy v chráme,
keď som ju zočil — nehou ohromený —
pred oltárom si kľaknúť na — modlení…
Ten obraz čara nevypustí z okov
a je už tomu vyše dvadsať rokov!
Však teraz bola ešte plnšou v kvete:
rozkošný zjav to na božom svete…
Jej tvár sa skvela, rudli krojné pery
ružovým medom sladkej Canzoniery.
A vidím, zrakom srdce moje hľadá.
A cítim, má ma rada — trochu — rada…
Slasť zájme ma, až do vyschnutých ďasien,
i sily mám dosť dať jej kypré telo!
Bez nej? By všetko v duši skamenelo…
Kto majstrom tu — ja neviem! Sotva zvie ľud…
Čo je to? Povedz, Antonio?!
ANTONIO:
Prelud!
Hoc duša tvoja ňou i očarená,
však nemôž’ dať, čo nemá, slabá žena.
Nie ona, ty… ty dohliadneš až v nebe.
Síl prameň nie je v nej, lež v tebe — tebe!
PETRARCA:
No, bez nej azda nepohnem sa ani.
Zastanem mĺkvo, potok zahataný!
ANTONIO:
Nemyslím! Príliv vody brehy kúše.
Čo vyvrelo raz — musí z hlbín duše.
PETRARCA:
Veru!
Ponoril by sa iste všednosť v šerú,
jak disk, čo letí z výšin — ani z veže
a ťažkým pádom v čiernu zem sa vreže…
ANTONIO:
A keby umrela?
PETRARCA (prekvapený zadíva sa na neho):
Si divným drusom!
Nie, nesmie umrieť! Aspoň kým ja tu som!
Keď krídla smrti, nech nás oboch zastrú.
Nezrieknem sa jej duše alabastru!
Nie svitu toho hodvábneho tela,
čo veľká myseľ Tvorcu vymyslela!
Kde by ich našiel, nech si spomeniem na ne?
Pier koralových… zvonivého hlásku?
Kto by mi, kto len nahradil jej lásku?
Nik! (Zadíva sa mu uprene do očí.)
Čo máš v zraku?
Aké skrýval taje?
Videl si Lauru? Jak jej nebo praje?
ANTONIO:
Žiaľ, kvet tvoj zvädol!
PETRARCA:
Čože? Hovor razom!
ANTONIO:
Uvädol náhle — opálený mrazom!
PETRARCA:
Nemožné!
ANTONIO:
Ba je! Stavil som sa
cestou
dnes spriateliť ťa s touto smutnou zvesťou.
v plačúcom kvietí, ale — niet jej viacej!
(Zaznie pohrebný spev. Antonio sa mĺkvo vzdiali. Petrarcovi ovisne pomaly hlava na ruky, opreté o stôl. Po chvíli vypukne v plač.)
PETRARCA:
Prekliata sudba, tak si so mnou zahrá!
Laura je mŕtva? Laura? Laura?! Laura??!
Na čieže čielko veniec z básní vijem?
Na čiuže hlávku? Ó, a načo žijem,
Vráť sa mi, vráť, bo srdce bôľ tam skruší!
Nebude pre mňa svitu, ani noci,
ak nevystrieš mi rúčky ku pomoci!
Len teraz vidím, keď ma život ubil,
jak žil som tebou a jak som ťa ľúbil!
Jak pretrpel by sudby všaký úskok
za jediný úsmev tvojich krásnych ústok!
A keď i nemám panovníckej berly,
však zniesol by ti z hlbín duše perly,
vyvolať radosť, prizdobiť ťa zavše
tým, čo má poet v hrudi nanajdrahšie…!
Vráť sa mi, Laura! Ak nie — život mrakom,
zablysne leda zlostne nad žobrákom,
ktorý už nevie, čo dať!… Prázdne dlane!
Nezbýva sily!… Všetko — pochované!
Len on sa ešte voslep svetom tára…
Vráť sa mi, Laura!
(Laura sa zjaví a hľadí na neho milo v priesvitne bielom.)
PETRARCA:
Ach, tys’? Laura? Laura?!
(Podíde k nej a chce sa tknúť jej ruky.)
Prišla si — ruží vonný dych,
na najkrajšom kre rozkvitlých?
Čo svet ten tvrdí, čo len mam!
Vedel som — sa ťa dovolám.
Ty ku mne patríš, k tebe ja,
sťa k láske — viera, nádeja.
čo tvorby kruh raz rozženie.
Tajomstvo večne isto v ňom
blkoce svätým plameňom.
Prišla si? Veď čo osožno?
Neprísť ti aj tak nemožno.
Pristri sa smrti velebou,
ja iste idem za tebou…
na pole záhad… za hory…
Pre zrak, čo keď sa otvorí,
v tônistej jeho hĺbave —
zahojím srdce boľavé,
a viem sa zasa roztúžiť,
i veriť v čo, — i čomu žiť!
Príď, drahá, ako chodievaš!
Vedz, ducha do žíl nalievaš!
Hruď moja teplom okreje,
keď cíti: láska večná je!
Niet priestoru… niet podsvetia!
Jej lúče všetko presvietia.
Hoc krutá púť i umučí —
spočinú duše v náručí.
Nájde sa v žitia potrebe,
čo večne patrí ku tebe…
(Videnie zmizne. Petrarca hľadí, akoby ešte tam stálo pred nim. Potom namočí pero do atramentu a píše.)
SBOR:
Zvuč, tupý zvuk
z dúbrav a lúk:
kmit krás sa rodí
z bôľu a múk…
Rozvi sa, žiaľ,
ozvi sa diaľ,
jak život vzal to,
čo život dal:
kvet jabloňový,
preniesol v nový
sad modrých nebies,
Hor, plameň, hor,
i z tmavých zôr!
Duch, vzpriam sa hor’ a
s búrkou sa bor!
V posvätný háj,
kde žitia taj
si pýši v skrýši —
sa ponáhľaj!
Slasť, utrpenie
dúhou sa klenie
nad púťou žitia…
To vyspievaj!
(Petrarca píše prvé znelky na smrť Laurinu. Hlava sa mu pomaly skláňa. Umorený žiaľom zaspi. Vojde Antonio. Keď sa odhalí, zjaví sa v ňom Ahasver. Siahne po popísanom pergamene a číta nahlas.)
AHASVER:
Oh, jaj, tvár bájna! Oh, jaj, oči
krása!
čarovný vzrast a prepôvabný gest!
Oh, jaj, zvuk hlásku, jeho na šelest
divý vždy skrotol, chabec rekom stal sa!
Oh, ten smev, z neho oštep ostrý hnal sa,
čo stŕha v hrob — i mojej spásy zvesť!
Duša, ju mohol nádherný trón niesť,
nech nejde, keď už mrak tmy z krídel striasa!
I teraz horím, dýcham len pre teba,
jak vždy som horel. A keď zmizla si,
nech akýkoľvek blesk ma šľahne z neba!
I plamom nádeje hruď zažla si,
jak urval vietor i slov tvojich časť![1]
Najkrajšie oči, čo sa leskli kedy,
najkrajšia tvár a vlasov zlatá spleť,
popri nej slnko podobá sa šedi,
sladší hlas — pery — nemôž’ vymyslieť.
Ramienko, čo ti srdce zajať sliedi,
hoc nepoznals’ čo Amorova sieť.
Najkrajšie nôžky, čo tkli ten prach bledý…
Ach, všetko nad čo v svete páru niet!
Život mi vdýchla! Teraz tam je hor’,
s ňou Pán a jeho okrídlený sbor.
Len ja som tu a slepý, osiralý,
jedinú techu vyčkávajúc v diali,
že tá, čo hľadí na bôľ mojich snov,
vyprosí byť mi hore spolu s ňou.
AHASVER:
Ach, pozrimeže — aký prúd
boľavú zalial jeho hruď!
Vychŕlil z útrap bohato
a slov sa taví na zlato…
Všetko si na skvost premení,
i lístie, spŕchle v jeseni!
Umrela Laura — on s ňou tiež,
jednak znie piesní jeho spiež…
A v každej znelke úleva!
Ten muky srdca vyspieva,
položí vánku na vlny,
svet celý s nimi zaplní.
Bez nej — by isto nemal síl.
Keď tvorí — teda zvíťazil…
Nuž prípad zlý…! No, iné sú,
čo pravdu moju vynesú
na biednej zeme hlučnú pláň.
Francesco!
(Potrasie Petrarcu.)
Dosť si spal! Už vstaň!
Ísť ďalej naším povelom
za chladnou pravdou… Za cieľom!
O autorovi
Martin Rázus
básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz
Galéria obrázkov
Obrázok
